Dlhé roky podporujete ženy, ktoré postihla rakovina prsníka.

Tento projekt som podporila preto, lebo som bola oslovená. Bolo obdobie okolo roku 2002, keď sa mediálne známe tváre často využívali na rôzne spôsoby reklamy. Tie som však radikálne odmietala. Nechcela som robiť nič, čo nemalo zmysel.

Vtedy som bola oslovená Miškom Borcom, ktorý vtedy pracoval v Avone a prišiel za mnou až do piešťanských kúpeľov s kyticou bielych ľalií v bielom obleku. Ja som mala biely nohavicový kostým, vyzeralo to, akoby sme sa dohodli, no videli sme sa prvýkrát v živote (smiech). Všetko to sprostredkovala moja dcéra Barborka, ktorá ho poznala a Miško sa jej v predstihu opýtal, či by ma mohli osloviť.

Takto krásne romanticky sa začala naša spolupráca, na ktorú som okamžite prikývla. Vedela som o tomto projekte, neváhala som, lebo som ho naozaj považovala a stále považujem za zmysluplný. Ak mala moja tvár a meno pomôcť osvete našich žien, ktoré sa v niektorých dedinkách a mestečkách stále ocitajú akoby v minulom storočí, tak je to dobre.

Zároveň som pyšná, že sme v rámci projektu jedna veľká rodina. Veľká časť ľudí sú dlhoročné tváre z obrazovky a vždy raz za rok, dva, pribudne niekto nový. Zdravé jadro ako Beátka Dubasová, Hanka Rapantová, Alenka Heribanová, Norika Beňačková a ja sme tam od začiatku.

Stretávame sa aj mimo tohto projektu, no vždy sa tešíme na pochod, na ľudí z celého Slovenska, ktorí sú ochotní cestovať v noci autobusom, vlakom, aby projekt podporili. Nádherné! Je to symbióza medzi nami – ambasádormi – a medzi ľuďmi, ktorých sa toto ochorenie bezprostredne dotýka.

Máte s rakovinou aj osobnú skúsenosť?

Vo svojom okolí som mala kolegyňu z televízie. Dlho a statočne s touto chorobou bojovala, bola mamičkou troch detí, no, bohužiaľ, odišla veľmi mladá. Aj ja som to zažila na sebe, no nie až v takom štádiu. Tým, že som veľmi uvedomelá, nebránim sa žiadnym preventívnym prehliadkam. Či sú to zuby, gynekológia, cievy, kĺby... Viem, že čím ďalej to budem odďaľovať, tým to bude horšie. Preto idem vždy radšej dopredu.

Pri jednej prehliadke bolo podozrenie na toto ochorenie, preto som bola pod stálou kontrolou tri roky. Našťastie, nepodstúpila som chemoterapiu. A keď mi pán primár Vladimír Bella, ktorý je tiež zapojený do nášho pochodu, minulý rok koncom leta oznámil, že som zdravá, tak to si neviete predstaviť, ako som ho vyobjímala so slzami v očiach. Našťastie, včas sa to zachytilo a ja môžem fungovať ďalej.

Rozhodli sa ženy aj na základe vašich podnetov ísť a zistiť, či náhodou nie sú choré?

Po toľkých rokoch na očiach verejnosti už môžem povedať, že som dôveryhodná osoba a ženy mi verili, že naozaj chodím na pravidelné prehliadky. Považujem to za potrebné hlavne preto, lebo matka je nositeľka rodu, a keď má nositeľka rodu takýto problém, celá rodina sa rozloží.

Mnohí manželia to nezvládnu, odídu od takej rodiny, ona ostane sama chorá s deťmi. To sú obrovské osobné tragédie, o ktorých sa rozprávame na rôznych besedách, vyzývame ženy, aby sa nebáli. Problému sa musia postaviť čelom, riešiť ho a myslieť na svoju rodinu.

Spomenuli ste preventívne prehliadky, ako sa ešte staráte o svoje zdravie?

Dávam si pozor na to, čo zjem, no nepreháňam to. Nie som žiadna bio, no napríklad takmer nekonzumujem jedlá, ktoré nespadajú do oblasti Európy. Mne sushi nič nehovorí. Konzumujem veľmi málo mäsa, uprednostňujem ovocie, zeleninu, cestoviny alebo ryžu. Mám veľmi rada rôzne rizotá.

Viem, že to môjmu telu robí dobre, som odľahčená, môžem sa hýbať, vládzem, mám energiu, tak čo budem riešiť? Okrem toho pravidelne chodím na pilates. Je to veľmi príjemné cvičenie, najmä pre ženy v mojom veku.

Vek žien sa nespomína, ale...

Prečo? Pokojne ho môžeme povedať. O dva mesiace zmením klub (smiech). Nemám problém priznať svoj vek. Prečo by som to robila? Veď už od narodenia začína každý z nás starnúť. Potom závisí od vás, ako sa o svoju ulitu staráte, telo vnútri si žije svoj reálny vek.

Ako to teda robíte, že na svoj vek vôbec nevyzeráte?

Chodím už tridsať rokov do piešťanských kúpeľov. Zachránili ma pred operáciou dvoch platničiek. Je to báječné, osvedčilo sa mi to. A musím povedať, že na svoj vek sa ani necítim, ja mám totiž svojho dobíjača energie – päťročnú vnučku Carolinku.

Je zlatá, chodí do škôlky, má svoj režim, vzdeláva sa, pretože je v predškolskom veku. Venujem sa jej pravidelne cez víkendy a sme spolu v stredy, keď ju vyberám zo škôlky a potom si robíme vlastný program.

Vie vnučka o tom, že má známu babičku?

Vie, pretože raz jej to povedala jedna mladá slečna, ktorá ju strážila. Carolina mi vtedy zahlásila: „Babi, ja som ťa videla na youtube!“ (smiech). Postupne som jej to vysvetlila.

Aj teraz nedávno počula v škôlke, ako sa pani učiteľky medzi sebou rozprávali a vnučka mi hovorila: „Naraz som počula, že tá druhá pani učiteľka sa pýta našej Soničky, či je toto vnučka Adky Strakovej. Predstav si, babi, aj ona ťa pozná.“ Vysvetlila som jej, že mňa pozná veľa ľudí a ešte k nim pribudli mladé ročníky.

Keď bolo pred dvoma rokmi šesťdesiate výročie Slovenskej televízie, oslovili ma, aby som na druhom programe týždeň hlásila večerníčky. Neuveriteľne to v deťoch zarezonovalo, potom sa ma pýtali, kedy ešte budem na obrazovke, lebo sa im to veľmi páčilo.

Predstavte si, počítačové deti, deti tejto generácie túžia po večerníčkoch s hlásateľkou! Pre mňa to bolo niečo úžasné.

Myslím, že aj dospelým na obrazovkách chýbate. Televízia už viac nepôsobí ako živý organizmus, ktorý sa vám prihovára...

Však to nemá ten šmrnc, keď si nasledujúci program môžete prečítať len dole v titulkoch? Často potom ani nevnímate, čo počúvate. Bohužiaľ, televízia postupne upadá, pretože toto je počítačový vek. A sú takí slabí jedinci, ktorí sa tým nechali úplne pohltiť. Už nevnímajú nič iné len mobily, počítače, laptopy. Mne je ich ľúto, ja by som takto nechcela existovať.

Mávate ešte aj teraz ohlasy od fanúšikov, ľudí, ktorí na vás vyrastali?

Samozrejme, mám, veď cestujem po Slovensku, žila som 17 rokov v Prahe, kde keď som prehovorila, ľudia okamžite spoznali môj hlas. Naši diváci poďakujú, že mohli s nami žiť svoj život a za krásne chvíle pri obrazovke, predstavte si, že aj po toľkých rokoch vám to povedia. Pre mňa je to úžasný pocit, že som svoju prácu nerobila nadarmo.

Dnes je vaša profesionalita a moderátorský prejav skôr vzácnosť. Čomu alebo komu za to vďačíte?

K mojej profesii bola dlhá, no v podstate priama cesta. Už od prvého ročníka základnej školy som bola veľmi aktívna. Začínala som v krúžku ľudového tanca, potom som pokračovala v turistickom krúžku, ktorý síce nemá s umením nič spoločné, no bol to pohyb a bolo to pre mňa dobré.

Na druhom stupni ma očaril náš rodný jazyk aj vďaka pani profesorke slovenčiny. Začala som chodiť na recitačné súťaže, reprezentovala som školu v rámci mesta, okresu, kraja, potom na konci druhého stupňa ma uchvátilo bábkové divadlo a bola som presvedčená, že zo mňa bude bábkoherečka.

Na gymnáziu však prišla francúzština s úžasnou madam profesorkou a ja som neskôr na vysokej škole študovala slovenský aj francúzsky jazyk. Na gymnáziu sme pripravovali rôzne literárne pásma, nebolo to pravidelné, no pravidelne sme s priateľkou Máriou informovali obyvateľov Kremnice v rozhlase po drôte o novinkách mestskej knižnice.

Vypisovala som si výroky slávnych ľudí aj pasáže z románov, lebo som veľa čítala. Dodnes tú knihu mám. Sama som písala krátke literárne útvary, poviedky. Otecko ma viedol k hudbe, maminka ku knihám, takže to je zmeska toho, čo sa na mňa nabaľovalo od šiestich rokov až po vysokú školu.

Zdá sa mi, že v súčasnosti ľudia akosi menej čítajú knihy. Ja som sa teraz po rokoch opäť vrátila ku klasikom, ako sú Puškin, Tolstoj, Dostojevskij, Balzac, Zola, Stendhal. Súčasné knihy ma už trošku začínajú nudiť. Detektívky nečítam ani nepozerám, mám radšej historické príbehy, vedomostné súťaže a televíznu talkshow.

Slovenské seriály veľmi nesledujem. Ich úroveň nie je podľa mojich predstáv, dookola sa točia tí istí ľudia, a to ma nijako neobohacuje. Chodím radšej do divadla, na koncerty, na balet, operu, vernisáže. V umení skrátka žijem stále.

Navyše, náš rodný jazyk je nádherný, ľubozvučný, veď slovanské jazyky sú všetky krásne. Keď prídem do spoločnosti mladých, oni sa spočiatku boja predo mnou rozprávať. Najskôr som si myslela, že to je preto, že medzi sebou nekomunikujú, iba četujú a mailujú. No mnohí mi neskôr povedia, že oni nemôžu hovoriť, lebo popri mne sa vyjadrujú hrozne (smiech).

Nikomu nevnucujem môj názor, no myslím si, že v elektronických médiách by mali pracovať ľudia, ktorí hovoria spisovne a ich kvalita sa zakladá na vzdelaní, vedomostiach a na všeobecnom rozhľade.

Spomenuli ste váš hlas. Ako je možné, že sa rokmi nemení?

O hlas sa treba starať, lebo aj ten starne, za všetkým je pravidelná hlasová hygiena. Ja napríklad nekonzumujem zmrzliny a ľadové nápoje. Mne to nič nehovorí. Ak si dám počas leta dva, tri nanuky, tak je to veľa. Ešte keď som hlásila, tak som vedela, že hlas zastiera niečo, čo je banánové, tvarohové, makové, orechové, mliečne.

Bála som sa, že v živom vysielaní zrazu hlas dostane inú farbu, a preto mi zodpovednosť nedala, aby som takéto jedlá konzumovala. A tak som obhrýzala mrkvy, kaleráby, jablká (smiech). Tiež som pila veľa nesýtenej vody. Farbu a intenzitu hlasu mám dodnes rovnakú. Som z toho milo prekvapená a dúfam, že mi to ešte dlho vydrží.

Boli ste zvyknutá vysielať naživo. Mávali ste stres?

Zodpovednosť bola, dlane sa mi potili, no stres v tom pravom slova zmysle som nikdy nepociťovala. Dokonca som nerada moderovala na záznam, radšej som mala programy v priamom prenose.

Veľakrát som mala 16 služieb do mesiaca a ďalších 10, 15 „moderovačiek“ mimo televízie. Stále to išlo, cibrilo vám to prejav, pretože keď s tým raz seknete, tak je koniec. Práve preto si aj teraz robím každé ráno cvičenie na myseľ. Vylúštim tri veľké krížovky, robím to rýchlo, aby som si naštartovala pamäť na celý deň.

Vo vašich časoch ste boli s kolegyňami doslova módne ikony.

Áno, boli sme, mali sme na to aj oficiálne financie z televízie, čo bolo 20 000 ročne. Teraz je to smiešna suma, no vtedy to boli veľké peniaze. Šili nám v prvotriednom krajčírstve Hantabal a všetko na nás muselo sedieť. Tiež sa testovali látky a farby na obrazovku.

Do malých služieb som si naplietla vestičky, pulóvre, nosila som farebné šatky, brošne, náhrdelníky, ktorými som to dozdobila. Mala som šťastie, že manžel často cestoval do zahraničia, tak mi občas nosil veci.

Som známa ako prvá moderátorka, ktorá mala v Československu melír. Videla som to v jednom nemeckom časopise, kde bola reklama na taký prášok. Manžel mi ten prášok priniesol, išla som s ním k mojej kaderníčke a tá mi povedala, že ešte budeme potrebovať čiapku a háčik. Toto mi, žiaľ, už manžel nekúpil (smiech).

A tak sme do plaveckej čiapky urobili diery, háčkovkou sme povyberali pramene a viete aký melír som mala? Ohlasy boli neuveriteľné. No mali sme aj ohlasy veľmi nespokojných manželiek, lebo sme sa páčili ich partnerom.

Dokonca sme dostali list od jednej panej z Trenčína, ktorá nám navrhla, aby sme chodili v rovnošatách, lebo ženy v práci sa nerozprávajú o ničom inom, len o tom, ako sme my hlásateľky na obrazovke vyzerali.

Predpokladám, že ste mali aj veľa nápadníkov.

Myslíte normálnych alebo psychopatických? Lebo mala som aj takých, aj takých (smiech). Jeden pán, dodnes neviem, kto to bol, mi vždy na Veľkú noc a na Vianoce nechal na vrátnici francúzsky parfum. Taký sa dal kúpiť len v Tuzexe alebo v zahraničí.

No mala som jedného mladého muža, ktorý ma sledoval. Dokonca sa obliekal tak, aby som sa ho bála. Mal čierne nohavice, čiernu koženú bundu a čierne kožené rukavice. Po vysielaní sme mávali rozvozy a on si zistil, kde bývam a vždy bol v mojej blízkosti.

Našťastie, neďaleko mňa býval jeden kolega a raz po skončení vysielania som mu volala, aby sa išiel prejsť von. Keď sme sa už autom blížili domov, videla som, ako sa spolu rozprávajú.

Kolega čakal, kým vystúpim z auta a potom sa ma opýtal, či je to tento mladý muž. On sa v momente rozklepal a povedal: „Adka, ja som vám nechcel ublížiť, len som chcel vedieť, či sa vždy bezpečne dostanete domov.“ Bolo to nepríjemné a istý čas aj dosť intenzívne, ale potom s tým prestal.

Ste nesmierne pozitívny človek. Čím to je?

Teším sa z každého dňa. Som človek, ktorý nikdy nenadáva na počasie, lebo viete, ako sa hovorí – neexistuje zlé počasie, iba zle oblečení ľudia. Takže mám rada aj keď prší, sneží alebo fúka vietor. Trošku som nahnevaná, keď leje a ja idem upravená do divadla, ale to naozaj len trošku (smiech). Vždy som bola estét a všímam si veci, ktoré oko druhého možno ani nezachytí.

S manželom sme sa snažili vybudovať si takú rodinu, aby sme sa tešili z toho, že sme spolu. Keď máte spokojné rodinné zázemie, tak je to nad všetky poklady sveta. Tiež sa teším z toho, že sme relatívne zdraví, hovorím relatívne, pretože nikdy neviete...

A potom sa snažím plniť si svoje túžby. Vždy som sa chcela plaviť loďou okolo sveta. Keďže je však dnešný svet rozhojdaný viac ako morské vlny, na takú dlhú plavbu už nemám odvahu. Taká frajerka nie som, podnikám však kratšie, osemdňové plavby.

Vlani na jeseň som spoznala krásy Severného mora a miesta na ňom. To znamená Kodaň, Štokholm, Tallinn, Petrohrad. Pred mesiacom som sa plavila emirátmi a rozprávkovým Ománom. Už dnes sa teším na začiatok budúceho leta, vrátim sa opäť na sever, no tentoraz to budú mystické nórske fjordy. Aspoň takto si čiastkovo plním svoj sen a nič iné mi k šťastiu netreba.

Ada Straková: O dva mesiace zmením klub, nemám problém priznať svoj vek

Výber pre vás