Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Kovid opäť farbí slovenské okresy. V druhom stupni ohrozenia, teda v bordovej farbe, boli v čase písania článku štyri z nich. O tom, ako nový vírus mení osudy ľudí, sme sa presvedčili v okrese Skalica.

Keď sme si v&nbsp;centre Skalice sadli v&nbsp;jednej z&nbsp;reštaurácií na terasu, aby sme sa naobedovali, jedlo sme dostali takmer okamžite. Susedné stoly boli totiž prázdne. Čašníčka nám vysvetlila, že kým v&nbsp;bežné dni podávajú predĺžené obedové menu až do 15.00 hodiny, aktuálne majú už o&nbsp;trinástej prázdno. Okres Skalica je bordový, ľudia majú obavy, kto nemusí, nekorzuje po meste, a&nbsp;teda ani po reštauráciách. Každý z&nbsp;nás bojuje v&nbsp;prípade kovidu na inom fronte, podnikatelia, ktorí prevádzkujú gastronomické podniky či pohostinstvá, sú finančne vyčerpaní, nadchádzajúcu bielu zimu vidia v&nbsp;čiernych farbách. Podobne je na tom Jana Šedivá z&nbsp;obce Vrádište na Záhorí. V&nbsp;krčmičke v&nbsp;susednej obci Prietržka, ktorú prevádzkuje ako podnikateľka, nám táto 28-ročná vyštudovaná právnička rozpráva svoj zaujímavý životný príbeh.

Článok pokračuje na následujúcej strane

O&nbsp;kovide má z&nbsp;formálnej stránky všetko naštudované. Pozná vyhlášky hlavného hygienika, rozpráva nám, v&nbsp;prípade ktorých formulácií zákonodarcovia z&nbsp;právnického hľadiska tancujú na tenkom ľade. Ovláda aj pravidlá, podľa ktorých jednotlivé okresy menia farby smerom k&nbsp;tej tmav­šej. S&nbsp;trpkým úsmevom hovorí, že mala dosť času na vstrebávanie informácií z&nbsp;médií, keď musela počas lockdownu stopnúť rozbiehajúci sa biznis. „Sledovala som všetky tlačové konferencie naživo. Až som sa bála, že mi toho šibne.“

V&nbsp;marci 2019 začala podnikať, takmer do roka a&nbsp;do dňa však nový vírus ochromil celý svet. Jana nám bez falošnej skromnosti hovorí, že vždy bola pracantka, brigádovala už od svojich dvanástich rokov. Majiteľ krčmy v&nbsp;Prietržke ju oslovil, pretože nemal šťastie na brigádnikov a&nbsp;do prevádzky hľadal niekoho spoľahlivého. „Nikdy som nepracovala ako čašníčka, povedala som si, že to skúsim. Bola som práve druháčka na vysokej škole na Univerzite Komenského. Pracovala som tu popri štúdiu najprv každý druhý víkend,“ spomína.

Všetko vyzeralo priam ideálne. So šéfom rýchlo našli spoločnú reč. Keďže je komunikatívna, porozumela si aj so zákazníkmi, žartom jej hovorili, že majú najchytrejšiu krčmárku v&nbsp;okrese, keďže študovala právo. Práca sa jej páčila natoľko, že keď sa blížili štátnice, začala pracovať s&nbsp;myšlienkou, že právu dá zbohom a&nbsp;skúsi to s&nbsp;podnikaním. „Ako študentka som stážovala na súde. Neraz som videla, ako ľudia na súdnych pojednávaniach plakali, či už pri rozvodoch, alebo keď sa súdili o&nbsp;deti. Som príliš mäkká povaha, vedela som, že keby som pracovala v&nbsp;súdnej sieni, prácu by som si nosila domov. Súdy menia ľuďom život. Nevedela som sa cez to preniesť, pretože nie je jednoduché rozhodovať o&nbsp;niečom živote.“ Janu už čakala len úloha vysvetliť doma rodičom, že z&nbsp;nej nebude pani právnička v&nbsp;slušivom kostýme. Cesta k&nbsp;vlastnému podniku však nebola úplne priamočiara. Najprv to bol dialóg s&nbsp;majiteľom pohostinstva v&nbsp;Prietržke, že jej prevádzku odstúpi. Dlhé mesiace zase nevedela nájsť spoločnú reč s&nbsp;majiteľom budovy, nakoniec do toho vstúpila obec, ktorá začínajúcej podnikateľke pomohla. Budovu kúpila samospráva, Jana platí za priestory prijateľný nájom a&nbsp;prevádzku postupne začala zveľaďovať.

„Budovu postavili ešte v&nbsp;50. rokoch a&nbsp;každý to tu len plátal, pretože bol iba v&nbsp;podnájme. Dala som vymeniť odpadové rúry za nové, rozvody vody, vynovila som sklad, nová je zámková dlažba, nakúpila som nové stoly a&nbsp;stoličky,“ vymenúva, do čoho investovala. Ďalšie plány jej prekazil kovid. Tak ako ostatní podnikatelia, aj ona ostala bezradne sedieť doma. „Ten jeden rok pred pandémiou bol super. Všetko išlo, tržby boli slušné, hovorila som si, že to bolo správne osudové rozhodnutie. Prišla však prvá vlna, najprv som sedela doma, lenže povedala som si, že tadiaľ cesta nevedie. Musím ísť pracovať. Lenže kam, keď všetko bolo zatvorené? Do práce prijímali iba obchodné reťazce, pretože ľudia nakupovali a&nbsp;zásobovali sa potravinami.“ A&nbsp;tak si mladá podnikateľka obliekla tričko s&nbsp;logom jedného z&nbsp;obchodných reťazcov a&nbsp;začala pracovať. „Vybaľovala som tovar, blokovala som v&nbsp;pokladnici, rátala pri vchode pomocou tabletu ľudí, aby sme neprekročili dovolený počet zákazníkov v&nbsp;interiéri. Bola som rada, že pracujem, nešlo mi ani o&nbsp;peniaze, veď všetko, čo som ako brigádnička zarobila, som aj minula v&nbsp;supermarkete na nákupy,“ smeje sa.

Vysokoškolské vzdelanie, manažérske schopnosti aj dominantná povaha. Tieto skutočnosti Jane po čase ukázali, že obchodný reťazec nie je pre ňu to pravé. Pandémia-nepandémia, rozšírila svoje podnikateľské aktivity a&nbsp;ku krčmičke v&nbsp;Prietržke pribudol bufet v&nbsp;susednej obci Trnovec. Finančne ju podporil dodávateľ tovaru, ktorý jej poskytol pôžičku. Počas zimy, keď bolo všetko zatvorené, Jana rekonštruovala bufet a&nbsp;nádejala sa, že kovid predsa raz pominie a&nbsp;všetko bude dobré. „Mávala som aj pocity beznádeje, depresie, plakávala som, čo bude ďalej. Myslím si, že nie som jediná podnikateľka, ktorá sa takto trápila. Našťastie za ten rok, keď sa mi darilo, sa mi podarilo nasporiť nejakú sumu. Z&nbsp;toho som žila. Lenže peniaze sa rýchlo minuli. Využila som aj finančnú pomoc od štátu. Najprv som dostávala mesačne sumu vo výške viac ako päťsto eur, potom to bolo viac ako osemsto eur. Lenže iba moje náklady súvisiace s&nbsp;podnikaním boli mesačne vo výške tisíc eur. Bola to napríklad splátka pôžičky, odvody do zdravotnej či Sociálnej poisťovne, platba za spotrebu elektrickej energie a&nbsp;podobne.“

Jana podniká spolu dva a&nbsp;pol roka a&nbsp;za ten čas musela dvakrát zavrieť prevádzku. V&nbsp;lete, vediac, že jeseň aj zima sa opäť môžu niesť v&nbsp;duchu kovidu, pracovala do úmoru, len aby si čo-to mohla odložiť bokom. „Vymýšľala som rôzne akcie, aby som prilákala zákazníkov. Každý piatok som napríklad organizovala grilovačky, všetko som pripravovala sama.“ Jana si z&nbsp;času na čas opäť poplakala, tentoraz od únavy a&nbsp;vyčerpania. Jej svetlom na konci podnikateľského tunela bolo očkovanie. „Asi som bola naivná. Myslela som si, že keď sa ľudia dajú očkovať, všetko sa vráti do starých koľají.“ Jana dokonca motivovala štamgastov, presviedčala ich, aby sa dali očkovať, registrovala ich, svojím autom ich vozila do očkovacích centier. „Je to u&nbsp;nás presne tak ako na celom Slovensku. Niekto sa dal očkovať bez problémov, iní sú silní antivaxeri. Kovid rozdelil ľudí, vidím to u&nbsp;nás v&nbsp;krčme. Keď príde reč na očkovanie a&nbsp;politiku, hostia sa hneď povadia.“ Rozhovor s&nbsp;ňou sme viedli v&nbsp;jej krčme, podnik je zatiaľ otvorený. Dovnútra môže vpustiť očkovaných, v&nbsp;malej dedine každý každého pozná, každý o&nbsp;každom všetko vie aj to, kto podstúpil vakcináciu. Kým počasie dovolí, hostia posedávajú vonku na terase.

Čo sa týka očkovania, Jana má v&nbsp;tomto jasný postoj. „Mama je <a href="https://buducnost-zdravotnictva.com/kategoria-pracovnych-ponuk/zdravotna-sestra/" target="_blank" rel="noopener">zdravotná sestra</a>, starala sa práve o&nbsp;ľudí chorých na kovid. Má 48 rokov, bolo jej ľúto, že jej rovesníci sa dusili a&nbsp;nedokázala im pomôcť. Ohrození sú hlavne seniori. Mama na vlastné oči videla, že v&nbsp;nemocnici zomierali doslova ako muchy.“ Mladá podnikateľka zo Záhoria nám hovorí zaujímavú myšlienku. Tí, ktorí sa dajú očkovať, nepriamo podporia podnikateľov. Čím viac očkovaných ľudí, tým väčšia nádej, že sa nebudú plniť nemocnice a&nbsp;budeme žiť normálny život s&nbsp;otvorenými obchodmi, reštauráciami či inými službami.

„Práve my, ktorí podnikáme v&nbsp;gastrosektore či pohostinstve, sme na tom veľmi zle. Podnikatelia s&nbsp;ošatením či so spotrebným tovarom majú akú-takú záchranu v&nbsp;e-shopoch. My však nie. Chápem prístup štátu, prevencia je v&nbsp;poriadku, ale iba do tej miery, pokiaľ tým niekomu nesiahate na živobytie.“ Jana by sa v&nbsp;blízkej budúcnosti chcela vydať, priviesť na svet dieťa a&nbsp;so snúbencom plánujú aj stavbu domu. Všetko však marí kovid, začínajúca podnikateľka totiž nevie, čo ju čaká v&nbsp;blízkych dňoch.

Vo Vrádišti v&nbsp;okrese Skalica museli už na začiatku školského roka zatvoriť školu, pretože dve deti boli choré na kovid. Žiaci a&nbsp;žiačky pobudli v&nbsp;školských laviciach iba dva dni. V&nbsp;Trnovci mali na kovid chorých sedem ľudí, išlo o&nbsp;dve rodiny. V&nbsp;dedinách v&nbsp;Skalickom okrese sa museli vzdať rôznych podujatí. V&nbsp;Trnovci to boli hody, v&nbsp;Chropove zase birmovka. Obmedzenia pocítili aj tí, ktorí pravidelne navštevujú sväté omše, do kostola smie vojsť menej ľudí než obvykle.

V&nbsp;niektorých obciach sa vynašli, napríklad v&nbsp;Radošovciach či Oreskom. Kým počasie dovolí, neočkovaní stoja počas omše vonku s&nbsp;tým, že majú k&nbsp;dispozícii reproduktory. V&nbsp;Petrovej Vsi kňaz rozhodol, že sa vyhne spisovaniu zoznamu. Ľudia hádžu lístky so svojím menom a&nbsp;telefonickým kontaktom do schránky. Podľa portálu ministerstva zdravotníctva v&nbsp;deň našej uzávierky pribudlo na Slovensku 1 039 ľudí s&nbsp;pozitívnym PCR testom, z&nbsp;nich 71,69 percenta nebolo zaočkovaných. Čo sa týka antigénového testovania, pribudlo 263 pozitívnych, 72,39 percenta neabsolvovalo očkovanie.

V&nbsp;nemocniciach bolo v&nbsp;čase našej uzávierky hospitalizovaných päťsto pacientov, potvrdené ochorenie má 397 ľudí. Spomedzi pacientov v&nbsp;nemocnici nie je vôbec zaočkovaných alebo len čiastočne zaočkovaných 83,22 percenta ľudí. Na JIS je 55 ľudí, podporu umelej pľúcnej ventilácie potrebuje 46 osôb. Bordová farba znamená druhý stupeň ohrozenia, teda napríklad sa musia obnoviť hodiny pre seniorov. Svadby, kary a&nbsp;oslavy môžu byť len pre zaočkovaných, a&nbsp;to s&nbsp;obmedzením do dvadsať ľudí. Pri prijatí výnimočného stavu by ľudia z&nbsp;bordových okresov nemohli vycestovať napríklad na dovolenku do zahraničia.

Zúfalstvo v bordových okresoch: Podnikatelia na dne, školy zatvorené

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Zúfalstvo v bordových okresoch: Podnikatelia na dne, školy zatvorené

Erika Szalayová

Súvisiace články

Primár Milan Kulkovský varuje ľudí: Neurobte rovnakú chybu!

Minister zdravotníctva: Aká bude naša jeseň a kde vidí problém?

Zúfalé opatrovateľky: Výskum odhalil, čo musia zažívať Slovenky pracujúce v Rakúsku

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás