Vladimír Kampf

Dobré štvrťstoročie som si hovoril, že sa tam raz zastavím. Bolo to jedno z&nbsp;mála miest na Slovensku, okolo ktorého som ani len neprešiel. Červený kláštor bol pre mňa tajomným miestom. Využil som pohostinnosť riaditeľa múzea Milana Gacíka, chvíľu pobudol v&nbsp;priestore legendárneho lietajúceho kamaldulského mnícha, vyhľadávaného bylinkára a&nbsp;ránhojiča Cypriána.

Mních Cyprián bol naozajstný, nie voľajaká nepodložená figúrka z&nbsp;legiend. Volal sa František Ignác Jäschke alebo Jaisge. Narodil sa 28.&nbsp;júla 1724 v&nbsp;sliezskych Polkowiciach a&nbsp;zomrel 16.&nbsp;apríla 1775 v&nbsp;Červenom kláštore. Podľa všetkého to bol všeobecne vzdelaný cestovateľ, ľudový liečiteľ, zberateľ, ba dokonca konštruktér. Rádový sľub pravdepodobne zložil v&nbsp;zoborskom kláštore kamaldulov pri Nitre.

Kamalduli sú odnožou tak­zvaných bielych benediktínov s&nbsp;pustovníckym spôsobom života. Tento rímskokatolícky kontemplatívny rád založil v&nbsp;roku 1012 svätý Romuald na vrchu neďaleko Florencie, ktorý bol majetkom grófa Maldula. Sám pápež Alexander&nbsp;II. v&nbsp;roku 1072 oddelil kamaldulov od benediktínov. Kamalduli ako prví sprísnili benediktínsku regulu, hlásali pokánie, odvrat od sveta, stupňovali askézu, hľadali mučenícku smrť.

Mnícha Cypriána vďaka liečiteľským úspechom vyhľadávali ľudia zo širokého okolia. Vraj. Táto domnienka prináša pochybnosti, pretože rád kamaldulov je rehoľa, ktorej členovia žijú pustovníckym spôsobom, odlúčení od sveta. Ktovie.

Ktovie, či aj lietal. Údajne si zostrojil lietajúci stroj a&nbsp;lietal po okolí Červeného Kláštora. Možno štartoval z&nbsp;vrchu Tri koruny. Žiaľ, zmienky o&nbsp;jeho leteckých kúskoch boli vraj zaznamenané v&nbsp;listinách, ktoré už neexistujú. Herbár, ktorý po ňom zostal, je naozaj jeho. Zatiaľ to nikto nespochybnil. Je to pravdepodobne najstarší herbár na Slovensku.

Naozajstný je aj riaditeľ múzea a&nbsp;neziskovej organizácie Cyprian v&nbsp;Červenom kláštore, ktorá múzeum a&nbsp;kláštor prevádzkuje na zá­klade zmluvy s&nbsp;Pamiatkovým úradom Slovenskej republiky. Keby si ho chcel niekto doberať, mohol by povedať, že po dvadsiatich rokoch v&nbsp;múzeu už by mohol byť aj jeho exponát. „Dve desaťročia to budú v&nbsp;polovici februára. Najprv som sa prišiel pozrieť, ako to tu vyzerá a&nbsp;čo by sa tu dalo robiť. Pozeral som, počúval ľudí a&nbsp;dával som si dokopy možnosti. Hovoril som s&nbsp;kolegami z&nbsp;pamiatkového úradu a&nbsp;ďalšími. Po roku a&nbsp;pol bol na svete plán obnovy. Tá myšlienka ma nadchla. Nešlo len o&nbsp;technickú obnovu zanedbaných objektov, ktoré patrili piatim subjektom. Ľubovnianske múzeum tu malo expozíciu, obec krčmu a&nbsp;na prvom nádvorí boli pozostatky pieninského vodného slalomu. Vzadu v&nbsp;mlyne mal ubytovanie pamiatkový úrad... Každý využíval svoj priestor, ale kláštor živoril. Žilo sa tu intenzívne, ale každý po svojom,“ spomína.

Areál si vyžadoval hmotnú obnovu a&nbsp;duchovnú revitalizáciu. K&nbsp;obnove múrov a&nbsp;objektov bolo treba pridať obnovu harmonického života. „Vydali sme sa na cestu znovuzrodenia pôvodných funkcií kláštora. Oba rády –&nbsp;kartuziánsky a&nbsp;neskôr kamaldulský, ktoré tu žili, boli uzavreté. Mali svoj svet na štyroch nádvoriach a&nbsp;vo vstupnom priestore s&nbsp;krčmou. Rozhodli sme sa všetko otvoriť verejnosti a&nbsp;pridať im verejné funkcie. Nebola tu ani jedna izba na ubytovanie pre pocestných. Neboli tu ani poriadne toalety pre návštevníkov a&nbsp;ani jedna miestnosť, ktorá by slúžila na spoločenské účely, školenia, stretnutia. Zanedbané boli aj torzá domčekov.“

Napriek tomu, že pamiatkové úrady sú pre mnohých akoby drábmi a&nbsp;nekompromisnými strážcami historických pamiatok, mali vo vlastnom priestore v&nbsp;areáli Červeného kláštora situáciu, ktorá by im všade inde veľmi prekážala. Situáciu komplikovalo práve niekoľko samostatných subjektov, ktoré sa hrali každý na vlastnom piesočku. Nikto ani veľmi nevedel, čo s&nbsp;tým. Zhodou okolností vtedy prišiel Milan Gacík. „Keď sa chlap rozvádza, čo iné múdrejšie môže urobiť ako vstúpiť do kláštora?“ spomína s&nbsp;úsmevom na skríženie súkromného a&nbsp;pracovného života.

Obdobie hľadania nového priestoru na ďalší život dalo Milanovi šancu pustiť sa do práce na obnove. „Nerád trčím a&nbsp;provokujem. Nebol som jediný, kto tu niečo robil, ale bol som koordinátor a&nbsp;iniciátor prác. Neurobil som to tu sám. Prišiel som, vytvorili sme skupinu a&nbsp;začali sme. Pamiatkový úrad v&nbsp;Bratislave a&nbsp;Krajský pamiatkový úrad Prešov v&nbsp;tom hrali kľúčovú úlohu. Keď som prišiel a&nbsp;otvoril dvere Kostola svätého Antona Pustovníka, dalo sa v&nbsp;ňom ledva hýbať. Stálo v&nbsp;ňom lešenie, ktoré sem z&nbsp;Jasova priviezli ešte v&nbsp;roku 1990. Kostol mali reštaurovať naši a&nbsp;Poliaci. Zámer zmenila revolúcia. Až v&nbsp;roku 2006 sa veci pohli. Na konci druhej Dzurindovej vlády dodatočne zdanili železiarne v&nbsp;Košiciach. Z&nbsp;nich sa ušlo vďaka kresťanskodemokratickým politikom, aby nejaké peniaze dali na obnovu hlavnej lode kostola.“

Prvá etapa zámeru obnovy sa skončila v&nbsp;roku 2013. Prebudovali bývalú hospodársku budovu na ubytovanie s&nbsp;predajňou suvenírov, toaletami a&nbsp;so spoločenským priestorom. „Potom prišla na rad krčma. Našou snahou je, aby mal každý priestor historický nádych. Stoly a&nbsp;stoličky máme z&nbsp;hrubého masívu, tak ako to bolo kedysi. Počestní pocestní sa tu kedysi najedli, pomodlili a&nbsp;vyspali. Kedysi prichádzali na konských povozoch, dnes na bicykloch.“

Obnova pokračovala v&nbsp;dnešnej vstupnej a&nbsp;kancelárskej časti. Vrátili tak priestoru pôvodnú formu. Tam, kde kedysi sedávali predstavení kláštora, pozerali na dianie medzi krčmou, stajňami a&nbsp;ubytovaním, dnes sedia zamestnanci kláštora. Ďalej bol priestor mníchov. „Zo salámovej metódy získavania peňazí, kde sa dalo a&nbsp;koľko sa dalo, sme časom prešli na nórske fondy. Podarilo sa na nám ich presvedčiť, že máme skvelý zámer spojiť kultúrne dedičstvo s&nbsp;prírodným dedičstvom, ekológiou a&nbsp;ekonomikou. Projekt Červený kláštor uznali ako preddefinovaný bez súťaže spolu s&nbsp;komplexom v&nbsp;Rusovciach. To, čo sa nakoniec v&nbsp;Rusovciach nepodarilo, sa u&nbsp;nás podarilo za prísnej kontroly. Projekt Červený kláštor –&nbsp;znovuzrodený bol naplnením vízie jeho obohacujúceho oživenia. Vznikli nová múzejná expozícia, pivovar, medovináreň, Cypriánova manufaktúra, kláštorná škola, upravili sme políčka. V&nbsp;izbách frátrov sú izby, ktoré sme upravili do atraktívnej kláštornej podoby.“

Podpora úspešného projektu pokračovala. Uvoľnili naň ďalšie prostriedky. „Dokončili sme obnovu striech a&nbsp;fasád. Pred nami je tretia etapa. Uspeli sme v&nbsp;medzinárodnom projekte, z&nbsp;ktorého obnovíme fasádu šiestich menších domčekov a&nbsp;obnovíme pôvodnú barokovú záhradu. Na ministerstve kultúry už máme ďalší projekt, z&nbsp;ktorého bude hádam nová fasáda kostola, opravená kapitulná sieň a&nbsp;sakristia. Potom budeme pokračovať výmenou inžinierskych sietí a&nbsp;budeme mať skoro všetko hotové,“ hovorí odhodlaný riaditeľ Milan Gacík.

Kúpeľná obec v&nbsp;okrese Kežmarok. Rieka Dunajec tu vytvára prirodzenú hranicu s&nbsp;Poľskom. Dedine dal názov kláštor nazývaný Červený kláštor. V&nbsp;súčasnosti je to turistická atrakcia. V&nbsp;roku 2012 obnovili Kúpele Červený Kláštor –&nbsp;Smerdžonka, kde liečia choroby kože a&nbsp;dýchacích ciest.

Kláštor bol najprv kartuziánsky, neskôr kamaldulský. Začali ho stavať po roku 1320. V&nbsp;roku 1907 opustený kláštor bez mníchov vyhorel. Odvtedy chátral a&nbsp;prežíval. Až&nbsp;v&nbsp;polovici 50.&nbsp;rokov minulého storočia štát začal vážnejšie rekonštrukčné práce. Nahrubo obnovili všetko okrem kostola.

Znovuzrodenie Červeného kláštora: Za jeho názvom nie je skrytá farba fasád

Vladimír Kampf

Výber pre vás

Znovuzrodenie Červeného kláštora: Za jeho názvom nie je skrytá farba fasád

Vladimír Kampf

Súvisiace články

Život Ivana Kočnera († 53): Túžil byť režisérom, práca v kaviarni bola pre neho balzam na dušu

Dedina kúsok od chladiacich veží: Keď sa v Kalnej nad Hronom niečo podarí, je to radosť

Babylon mŕtvych na Dunaji: Lebka a skrížené hnáty, ako sa na piráta patrí

Výber pre vás