Jaroslav Slašťan

Viac ako 15 000 bojovníkov zo západnej Európy sa zhromaždilo v&nbsp;Prešporku, aby sa pod velením nemeckého cisára vydali z&nbsp;Uhorského kráľovstva do Belehradu a&nbsp;odtiaľ do Konštantínopola. Cisár Fridrich I. Barbarossa dostal od uhorského kráľa Bela III. dar. Bolo ním 2 000 uhorských pešiakov, ktorí ho na cestách sprevádzali.

Písal sa rok 1189 a&nbsp;bol to začiatok tretej križiackej výpravy. Éra vojenských výprav s&nbsp;cieľom ochrániť pútnikov a&nbsp;oslobodiť kresťanské miesta v&nbsp;Palestíne sa však začala 94 rokov pred touto, v&nbsp;poradí treťou výpravou, ktorá ani zďaleka nebola posledná. Pre pochopenie udalostí, ktoré stáli za ich zrodom, sa musíme vrátiť o&nbsp;niekoľko storočí dozadu.

Už krátko po vzniku islamu, v&nbsp;7.&nbsp;storočí začala Byzantská ríša nečakanou rýchlosťou strácať mnohé svoje územia v&nbsp;prospech tohto nového náboženského hnutia. V&nbsp;priebehu pár desaťročí prišli Byzantínci o&nbsp;oblasť Sýrie, Iraku a&nbsp;tiež o&nbsp;Egypt, čo bola zvlášť veľká strata. Navyše v&nbsp;roku 636 padlo po niekoľkomesačnom obliehaní sväté mesto Jeruzalem. Po sérii menších pohraničných bitiek došlo v&nbsp;roku 1071 na území dnešného Turecka k&nbsp;dôležitej bitke, ktorá bola priamym predchodcom križiackych výprav.

Pri Manzikerte seldžuckí Turci drvivo porazili byzantskú armádu a&nbsp;podmanili dve tretiny kresťanských území. Začali vyvražďovať kresťanov, len v&nbsp;roku 1077 zmasakrovali viac ako 3&nbsp;000 pútnikov na ich ceste k&nbsp;svätým miestam. Po tom, čo padli aj starobylé kresťanské mestá ako Nikaia a&nbsp;Antiochia a&nbsp;v&nbsp;ohrození sa ocitlo aj samotné hlavné mesto Byzancie Konštantínopol, cisárovi Alexiosovi I. neostalo nič iné, len požiadať o&nbsp;pomoc. A&nbsp;tej sa mu dostalo.

Byzantský cisár požiadal západ o&nbsp;spoluprácu alebo, lepšie povedané, o&nbsp;pomoc. Jeho požiadavky boli vypočuté. Pápež Urban II. 27. novembra 1095 na synode vo francúzskom Clermonte nielenže opísal utrpenie východných kresťanov, ale aj prisľúbil odmeny v&nbsp;podobe odpustkov budúcim účastníkom a&nbsp;vydal niekoľko konkrétnych disciplinárnych pokynov. Malá skupina rytierov sa spolu s&nbsp;30-tisícovou „armádou“ sedliakov vydala v&nbsp;predvoji na východ pod velením populárneho kazateľa známeho ako Peter Pustovník.

Po tom, čo ignorovali Alexiosovu radu čakať na zvyšok križiakov a&nbsp;začiatkom augusta prekročili Bospor, boli na severe dnešného Turecka zmasakrovaní miestnymi seldžuckými bojovníkmi. Medzitým sa na prvú výpravu (1096 – 1099) vydala aj európska šľachta a&nbsp;jej dobre vycvičená profesionálna armáda. Bola tvorená z&nbsp;jednotiek rôznych západoeurópskych regiónov pod vedením Raymonda z&nbsp;Toulouse, Godefroya z&nbsp;Bouillonu, Huga z&nbsp;Vermandois (brata francúzskeho kráľa Filipa I.), Bohemunda z&nbsp;Tarentu a&nbsp;Roberta Curthosa.

Do Konštantínopola dopravili najväčšiu armádu od pádu Západorímskej ríše, ktorá mala asi 60-tisíc vojakov. Albert z&nbsp;Aix, jeden z&nbsp;kronikárov prvej križiackej výpravy, píše, že križiaci boli „nespočítateľní ako piesok v&nbsp;mori“. Až vtedy si cisár Alexios uvedomil, čo jeho žiadosť spustila. Z&nbsp;takej mohutnej vojenskej sily nebol nadšený, očakával zo západu skôr menšiu armádu, ktorá by sa pridala pod jeho velenie. Po prekonaní bosporského prielivu a&nbsp;získaní starobylého silno opevneného mesta Nikaia postupovala armáda v&nbsp;dvoch celkoch.

Najväčším nepriateľom Európanov sa stali miestne horúčavy, pochod naprieč vyprahnutou Anatóliou im trval dvojnásobne dlhšie. Turci ničili všetko, čo by križiakom mohlo slúžiť ako potrava. V&nbsp;kronike Gesta Francorum je zaznamenané toto svedectvo: „Hlad a&nbsp;smäd nás zvierali zo všetkých strán a&nbsp;nebolo tam nič, čo by sme mohli zjesť, iba sme náhodou mohli trhať a&nbsp;pomlieť obilie našimi rukami, a&nbsp;tak pokračovať v&nbsp;našej biednej existencii, ako len bolo možné.“

Veľa účastníkov výpravy umrelo od smädu, mimoriadne trpeli kone aj ťažné zvieratá. V&nbsp;dôsledku strát ich potom križiaci mali taký nedostatok, že veľa rytierov muselo namiesto na koňoch bojovať na muliciach, somároch alebo ako pešiaci. Podobnú núdzu v&nbsp;križiackom tábore spomínajú aj ostatné západné kroniky a&nbsp;zaznamenal ju aj arabský historik Ibn al-Athīr, ktorý píše, že „bohatí sa živili svojimi koňmi a&nbsp;chudobní zdochlinami a&nbsp;lístím zo stromov“.

Odhodlaná armáda po dlhých útrapách, v&nbsp;utorok 7.&nbsp;júna 1099 predsa len prišla pred brány Jeruzalema. Straty však boli obrovské, dorazilo sem len necelých 14-tisíc mužov (z&nbsp;celkového počtu 60-tisíc), z&nbsp;toho 1 200 rytierov a&nbsp;12&nbsp;500 pešiakov. Stále trpeli nedostatkom potravín, navyše veliteľ obrany mesta Iftikhar al-Dawla dal otráviť všetky studne v&nbsp;okolí Jeruzalema, zničil tamojšiu úrodu a&nbsp;rozohnal všetok dobytok. Po nemalých ťažkostiach sa im 15. júla 1099 mesto predsa len podarilo dobyť.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Po dosiahnutí svojho cieľa sa mnohí Európania vrátili domov. Tí, ktorí zostali v&nbsp;Jeruzaleme, Edesse, Antiochii a&nbsp;Tripolise, založili štyri križiacke štáty. Strážené impozantnými hradmi si udržali zvrchovanosť v&nbsp;regióne takmer tri desaťročia. V&nbsp;roku 1144 guvernér Mosulu, generál Seljuk Zangi, dobyl Edessu, najsevernejší križiacky štát. Správy o&nbsp;páde Edessy ohromili Európu a&nbsp;odštartovali druhú výpravu (1147 – 1949).

Viedli ju francúzsky kráľ Ľudovít VII. a&nbsp;nemecký kráľ Konrád III. S&nbsp;armádou so silou asi 50 000 bojovníkov sa rozhodli zaútočiť na sýrsku pevnosť v&nbsp;Damasku. Damaský vládca bol prinútený požiadať o&nbsp;pomoc nástupcu v&nbsp;Mosule Nural-Dina Zangiho. Spojenectvo týchto moslimských síl znamenalo ponižujúcu porážku križiakov a&nbsp;koniec tejto výpravy.

Impulzom tretej výpravy (1189 – 1192) bolo obsadenie Jeruzalema sultánom Saladinom v&nbsp;roku 1187. Prvý sa na cestu vydal nemecký cisár Fridrich Barbarossa v&nbsp;máji 1189. Po tom, ako sa jeho vojská zhromaždili pri dnešnej Bratislave, pokračovali ďalej do Belehradu a&nbsp;odtiaľ do Konštantínopola. Po prekročení bosporského prielivu križiacke vojsko trpelo nedostatkom potravín a&nbsp;najmä vody, ako aj nájazdmi Turkov.

Aj napriek tomu postupovalo ďalej, až kým nedošlo k&nbsp;nečakanej tragickej udalosti. V&nbsp;kronike Historia de expeditione Frederici Imperatoris sa píše: „Cisár, ktorý podstúpil všetky tie nebezpečenstvá, si prial uniknúť strašnému sparnu a&nbsp;vyhnúť sa výstupu na horský vrch. A&nbsp;tak sa pokúšal preplávať cez rozvodnenú rieku Kalycadmus. Inak veľmi rozumný cisár bláznivo skúšal svoje sily proti prúdu a&nbsp;proti sile tej rieky. Hoci sa ho všetci snažili zastaviť, vstúpil do vody a&nbsp;ponoril sa do nej. A&nbsp;tak ten, čo podstúpil toľké nebezpečenstvá, takto úboho zahynul.“

Smrť 68-ročného cisára, ktorý sa utopil v&nbsp;deň svojich narodenín, jeho vojsko rozdelila, polovica rytierov už nechcela podstupovať nebezpečnú a&nbsp;neistú výpravu až do Jeruzalema a&nbsp;postupne sa vracali domov. Fridrichov syn sa rozhodol postupovať do Antiochie, kde pred tým, ako sa mu definitívne rozpadol aj zvyšok vojska, pochoval svojho otca. Anglický kráľ Richard a&nbsp;francúzsky kráľ Filip postupovali inou trasou ako nemecký cisár. Po úspešnom dobytí Akkonu sa Filip rozhodol križiacku výpravu opustiť a&nbsp;vrátil sa späť do Francúzska.

Na oslobodenie Jeruzalema teda ostal Richard sám. Stalo sa, čo nikto nečakal, s&nbsp;tureckým sultánom Saladinom sa 2. septembra 1192 dohodol na prímerí. Západ, ale ani východ sa neuspokojili s takýmto náhlym a&nbsp;nečakaným koncom výpravy. Kronikár Bahaal-Din zapísal Saladinove slová: „Tohto mieru sa desím... Náš nepriateľ raz bude opäť silný. Prídu, aby znovu dobyli aj ďalšie územia, ktoré považujú za svoje.“ A&nbsp;kronikár dodáva: „Stalo sa presne tak, ako Saladin povedal.“

Po tom, čo sa kráľovi Richardovi Levie srdce nepodarilo získať Jeruzalem, pápež Inocent III. zvolal štvrtú križiacku výpravu (1202 – 1204). Tá dodnes patrí medzi najneslávnejšie kapitoly tohto obdobia, pretože križiaci sa k&nbsp;Jeruzalemu ani len nepriblížili a&nbsp;namiesto neho silou dobyli byzantský Konštantínopol.

Aj piatu križiacku výpravu (1217 – 1221) zvolal pred svojou smrťou už starnúci Inocent III. Jedným z&nbsp;jej vodcov bol uhorský kráľ Ondrej II. So svojím vojskom sa na desiatich benátskych lodiach doplavil do križiackeho mesta Akkon, zviedol víťaznú bitku proti moslimským vojskám pri Betsaide, obsadil niekoľko tamojších pevností a&nbsp;nečakane sa rozhodol vrátiť domov.

Druhá časť výpravy vedená nemeckými a&nbsp;holandskými šľachticmi sa vylodila v&nbsp;Egypte. Podarilo sa jej dobyť pobrežné mesto Damietta. Ďalším rozhodnutím bolo zaútočiť na Káhiru. Križiaci pochodujúci k&nbsp;mestu sa však čoskoro dostali do pasce: moslimovia im zablokovali cestu z&nbsp;dvoch strán a&nbsp;tretia cesta sa stala nepriechodnou pre dvíhajúce sa vody Nílu. Európania sa dostali do situácie, z&nbsp;ktorej nebolo úniku. S&nbsp;radosťou prijali návrh, že sa môžu stiahnuť späť. Šiestu výpravu (1228 – 1229) viedol cisár Fridrich II.

Tvorilo ju len okolo 10-tisíc pešiakov a&nbsp;dvetisíc jazdcov na koňoch. Bola to vôbec najmenšia armáda, aká dovtedy pochodovala na východ. Fridrich II. sa rozhodol nebojovať pred bránami Jeruzalema, ale vyjednávať. Prekvapivo, táto taktika bola natoľko úspešná, že egyptský sultán Al-Kamil vydal mesto bez boja. Toto rozhodnutie bolo ovplyvnené vnútropolitickou situáciou, pretože Al-Kamil nielenže čelil nebezpečnej vzbure svojich veľmožov, ale postavil sa proti nemu aj jeho vlastný brat, emir Damasku. A&nbsp;keďže si nemohol dovoliť viesť vojnu na dvoch frontoch, radšej sa mesta vzdal.

Keď v&nbsp;roku 1244 moslimská armáda dobyla Sväté mesto naspäť, nastal čas pre siedmu výpravu, tentoraz vedenú francúzskym kráľom Ľudovítom IX. Postupne sa k&nbsp;nemu pridávali aj veľmoži z&nbsp;iných častí Európy, z&nbsp;Európy vyrazilo 2&nbsp;800 rytierov a&nbsp;15 000 vojakov. Podobne ako piata výprava, aj oni zamierili k&nbsp;pobrežiu Egypta. Pre rozvodnený Níl, ktorého vody zaplavovali prístupovú cestu do Káhiry, museli vyčkávať v&nbsp;Damiette. Na jeseň 1249 vody Nílu začali opadávať, a&nbsp;tak vyrazili.

Po mesiaci pochodu narazili na silne opevnené mesto Mansura, bránené 70 tisíckami mužov veliteľa Fakhra-Al Dina. Zaútočiť na Mansuru by neprinieslo len zdržanie, ale aj straty, ktoré by mohli celú výpravu zmariť. Kráľov brat Robert z&nbsp;Artois však neodolal, bol presvedčený, že nečakaný útok zastihne nepriateľa nepripraveného a&nbsp;mesto padne. Islamskí bojovníci nachádzajúci sa pred bránami mesta boli útokom skutočne zaskočení, stiahli sa za hradby, preskupili sily a&nbsp;tentoraz oni zaskočili Európanov.

Križiaci boli v&nbsp;úzkych uličkách Mansury zmasakrovaní, obrancovia na nich pálili šípy väčšinou zo striech. Smrť tu našiel aj Robert, podľa dobových záznamov prežilo len päť z&nbsp;takmer tristo templárov, ktorí vbehli do mesta. Po tomto masakre bolo kráľovské vojsko už príliš slabé na ďalší postup nepriateľskou krajinou.

V&nbsp;polovici 13. storočia sa situácia na Blízkom východe opäť dostávala do bodu varu. Tentoraz však pre nového nepriateľa z&nbsp;ďalekého východu, Mongolov. Mohutná mongolská armáda v&nbsp;roku 1258 nečakanou silou dobyla sídlo kalifa Bagdad a&nbsp;o&nbsp;dva roky padol aj Damask. Bolo nad slnko jasnejšie, že ďalšie sú na rade križiacke štáty nachádzajúce sa na pobreží Stredozemného mora. Väčšina európskych mocností v&nbsp;tomto období už takmer úplne stratila záujem o&nbsp;dianie na Blízkom východe.

Jediný, kto opäť vypočul volanie z&nbsp;východu, bol starnúci francúzsky kráľ Ľudovít. Pod patronátom Francúzov sa na výprave zúčastnili významné osobnosti z&nbsp;Anglicka, Španielska či Talianska, ale aj králi Sicílie, Aragónska a&nbsp;anglický princ a&nbsp;budúci kráľ Eduard I. Časť tejto armády pristála 18. júla 1270 v&nbsp;dnešnom Tunisku, odkiaľ plánovali postupovať pozdĺž pobrežia cez Líbyu do Egypta a&nbsp;ďalej až do Jeruzalema. Európania trpeli v&nbsp;rozpálenom Tunisku nedostatkom pitnej vody.

Obaja synovia francúzskeho kráľa, Ján aj Filip, ochoreli na vysoko infekčné ochorenie postihujúce hrubé črevo, dyzentériu. Ján chorobe podľahol a&nbsp;onedlho po ňom, 25.&nbsp;augusta 1270 umiera aj francúzsky kráľ. Posledné jeho slová boli: „Jeruzalem! Jeruzalem!“ Po jeho smrti sa velenia ujíma jeho brat Karol z&nbsp;Anjou, kráľ Sicílie. Ten uzavrel dohodu s&nbsp;emirom Tuniska Mohamedom I. Až po týchto udalostiach na miesto prichádza následník anglického trónu Eduard I.

Eduard chcel v&nbsp;boji pokračovať, čo však Karol odmietol jednak pre už uzavretú dohodu a&nbsp;jednak preto, lebo sám už mal celého dobrodružstva plné zuby. Z&nbsp;Afriky sa so svojím vojskom stiahol späť na Sicíliu. Eduard sa však svojho sna o&nbsp;dobytí Jeruzalema nevzdal. A&nbsp;tak sa v&nbsp;roku 1271 ujal ďalšej výpravy, ktorá je dodnes považovaná za poslednú významnú krížovú výpravu do Svätej zeme. Skupina historikov ju považuje za pokračovanie ôsmej výpravy, iní ju nazývajú deviatou. Eduard sa s&nbsp;armádou ani nie tisícich mužov doplavil do mesta Akkon.

Na poslednú chvíľu sa mu podarilo zachrániť mesto Tripolis, no pre celkovú slabosť svojho vojska sa spojil s&nbsp;mongolským chánom Abaghom. Ani spoločnými silami sa im nepodarilo poraziť sultána Bajbarsa. Nakoniec so sultánom princ Eduard podpísal mierovú zmluvu a&nbsp;po tom, čo mu do Akkonu doručili správu, že anglický kráľ Juraj III. umrel, sa vydal domov na svoju korunováciu. Po Eduardovom odchode to už šlo s&nbsp;križiackou prítomnosťou na území Palestíny dole vodou. Sultánovi Bajbarsovi sa darilo dobýjať oporné križiacke body.

Jeho nasledovník Al-Ashraf Khalil sa ocitol pred poslednou baštou kresťanstva na Blízkom východe, 18. mája 1291 Akkon padol. Tento deň znamenal koniec križiakov na tomto území aj koniec samotných krížových výprav. Niet pochýb o&nbsp;tom, že roky krvavých konfliktov, ktoré priniesli krížové výpravy, mali veľký vplyv na národy Stredného východu a&nbsp;západnej Európy a&nbsp;dodnes ovplyvňujú mnohé politické a&nbsp;kultúrne názory. Križiacke výpravy boli odpoveďou západu na tri storočia trvajúcu svätú vojnu moslimov, počas ktorej islam násilne obsadil dve tretiny kresťanského územia.

Chesterton vo svojom filozofickom cestopise Nový Jeruzalem napísal: „Stratili sme síce Jeruzalem, ale vďaka nadobudnutým skúsenostiam s&nbsp;neznámym nepriateľom sme zachránili Paríž a&nbsp;Londýn.“ A&nbsp;možno o&nbsp;pár storočí niekto nájde v&nbsp;kronikách aj takúto správu: „Stratili sme síce západnú Európu, ale vďaka nadobudnutým skúsenostiam sme zachránili východ.“