Viac ako storočie trvajúce masakre pútnikov, zabíjanie kresťanov, zničenie Božieho hrobu a zamedzenie prístupu k svätým miestam vyústilo do série ozbrojených konfliktov, známych pod názvom križiacke výpravy.
Viac ako 15 000 bojovníkov zo západnej Európy sa zhromaždilo v Prešporku, aby sa pod velením nemeckého cisára vydali z Uhorského kráľovstva do Belehradu a odtiaľ do Konštantínopola. Cisár Fridrich I. Barbarossa dostal od uhorského kráľa Bela III. dar. Bolo ním 2 000 uhorských pešiakov, ktorí ho na cestách sprevádzali.
Písal sa rok 1189 a bol to začiatok tretej križiackej výpravy. Éra vojenských výprav s cieľom ochrániť pútnikov a oslobodiť kresťanské miesta v Palestíne sa však začala 94 rokov pred touto, v poradí treťou výpravou, ktorá ani zďaleka nebola posledná. Pre pochopenie udalostí, ktoré stáli za ich zrodom, sa musíme vrátiť o niekoľko storočí dozadu.
Byzancia v ohrození
Už krátko po vzniku islamu, v 7. storočí začala Byzantská ríša nečakanou rýchlosťou strácať mnohé svoje územia v prospech tohto nového náboženského hnutia. V priebehu pár desaťročí prišli Byzantínci o oblasť Sýrie, Iraku a tiež o Egypt, čo bola zvlášť veľká strata. Navyše v roku 636 padlo po niekoľkomesačnom obliehaní sväté mesto Jeruzalem. Po sérii menších pohraničných bitiek došlo v roku 1071 na území dnešného Turecka k dôležitej bitke, ktorá bola priamym predchodcom križiackych výprav.
˃˃˃ Križiacke výpravy v obrazoch nájdete v galérii. ˂˂˂Pri Manzikerte seldžuckí Turci drvivo porazili byzantskú armádu a podmanili dve tretiny kresťanských území. Začali vyvražďovať kresťanov, len v roku 1077 zmasakrovali viac ako 3 000 pútnikov na ich ceste k svätým miestam. Po tom, čo padli aj starobylé kresťanské mestá ako Nikaia a Antiochia a v ohrození sa ocitlo aj samotné hlavné mesto Byzancie Konštantínopol, cisárovi Alexiosovi I. neostalo nič iné, len požiadať o pomoc. A tej sa mu dostalo.
Ako piesok v mori
Byzantský cisár požiadal západ o spoluprácu alebo, lepšie povedané, o pomoc. Jeho požiadavky boli vypočuté. Pápež Urban II. 27. novembra 1095 na synode vo francúzskom Clermonte nielenže opísal utrpenie východných kresťanov, ale aj prisľúbil odmeny v podobe odpustkov budúcim účastníkom a vydal niekoľko konkrétnych disciplinárnych pokynov. Malá skupina rytierov sa spolu s 30-tisícovou „armádou“ sedliakov vydala v predvoji na východ pod velením populárneho kazateľa známeho ako Peter Pustovník.
Po tom, čo ignorovali Alexiosovu radu čakať na zvyšok križiakov a začiatkom augusta prekročili Bospor, boli na severe dnešného Turecka zmasakrovaní miestnymi seldžuckými bojovníkmi. Medzitým sa na prvú výpravu (1096 – 1099) vydala aj európska šľachta a jej dobre vycvičená profesionálna armáda. Bola tvorená z jednotiek rôznych západoeurópskych regiónov pod vedením Raymonda z Toulouse, Godefroya z Bouillonu, Huga z Vermandois (brata francúzskeho kráľa Filipa I.), Bohemunda z Tarentu a Roberta Curthosa.
Do Konštantínopola dopravili najväčšiu armádu od pádu Západorímskej ríše, ktorá mala asi 60-tisíc vojakov. Albert z Aix, jeden z kronikárov prvej križiackej výpravy, píše, že križiaci boli „nespočítateľní ako piesok v mori“. Až vtedy si cisár Alexios uvedomil, čo jeho žiadosť spustila. Z takej mohutnej vojenskej sily nebol nadšený, očakával zo západu skôr menšiu armádu, ktorá by sa pridala pod jeho velenie. Po prekonaní bosporského prielivu a získaní starobylého silno opevneného mesta Nikaia postupovala armáda v dvoch celkoch.
˃˃˃ Križiacke výpravy v obrazoch nájdete v galérii. ˂˂˂Najväčším nepriateľom Európanov sa stali miestne horúčavy, pochod naprieč vyprahnutou Anatóliou im trval dvojnásobne dlhšie. Turci ničili všetko, čo by križiakom mohlo slúžiť ako potrava. V kronike Gesta Francorum je zaznamenané toto svedectvo: „Hlad a smäd nás zvierali zo všetkých strán a nebolo tam nič, čo by sme mohli zjesť, iba sme náhodou mohli trhať a pomlieť obilie našimi rukami, a tak pokračovať v našej biednej existencii, ako len bolo možné.“
Veľa účastníkov výpravy umrelo od smädu, mimoriadne trpeli kone aj ťažné zvieratá. V dôsledku strát ich potom križiaci mali taký nedostatok, že veľa rytierov muselo namiesto na koňoch bojovať na muliciach, somároch alebo ako pešiaci. Podobnú núdzu v križiackom tábore spomínajú aj ostatné západné kroniky a zaznamenal ju aj arabský historik Ibn al-Athīr, ktorý píše, že „bohatí sa živili svojimi koňmi a chudobní zdochlinami a lístím zo stromov“.
Odhodlaná armáda po dlhých útrapách, v utorok 7. júna 1099 predsa len prišla pred brány Jeruzalema. Straty však boli obrovské, dorazilo sem len necelých 14-tisíc mužov (z celkového počtu 60-tisíc), z toho 1 200 rytierov a 12 500 pešiakov. Stále trpeli nedostatkom potravín, navyše veliteľ obrany mesta Iftikhar al-Dawla dal otráviť všetky studne v okolí Jeruzalema, zničil tamojšiu úrodu a rozohnal všetok dobytok. Po nemalých ťažkostiach sa im 15. júla 1099 mesto predsa len podarilo dobyť.
Článok pokračuje na ďalšej strane.
