Mária Mišovičová

Jeden z&nbsp;prvých súkromných detektívov v&nbsp;Európe strávil vo väzení takmer 20 rokov ako podvodník, zlodej a&nbsp;násilník. Prvýkrát sa za ním dvere cely zatvorili na dva týždne v&nbsp;roku 1789, keď mal necelých štrnásť rokov. Rodičom ukradol strieborné taniere a&nbsp;príbory a&nbsp;ich predajom si chcel „zarobiť“ peniaze. Nečakal, že poňho o&nbsp;tri dni prídu policajti a&nbsp;skončí za múrmi väznice. Neskôr sa dozvedel, že krádež a&nbsp;syna zlodeja oznámil strážcom zákona otec, ktorý mu takto chcel dať príučku, pretože to nebolo prvýkrát, čo nepodarený syn skúšal jeho trpezlivosť.

Pritom Eugène na kradnutie odkázaný nebol. Vyrastal v&nbsp;zámožnej rodine pekára a&nbsp;obchodníka s&nbsp;obilím v&nbsp;meste Arras na severe Francúzska. Striebro ukradol v&nbsp;čase, keď celú krajinu zachvátila veľká revolúcia a&nbsp;ľudia si zákony často vykladali podľa svojich potrieb. Preto ani dospievajúci Eugène nerátal s&nbsp;tým, že za riad z&nbsp;ich kuchyne sa mu otec postará o&nbsp;„prevýchovný pobyt“. No mýlil sa i&nbsp;jeho otec, keď si myslel, že syna v&nbsp;puberte väzenie zmení. Naopak, z&nbsp;jedného problému sa dostával do ďalšieho, a&nbsp;hoci mal talent na učenie, nehrnul sa doň. Takto chcel otcovi dokázať, že bude robiť iba to, čo chce on sám. Neprešlo ani desať dní, odkedy vyšiel z&nbsp;väzenia, a&nbsp;opäť kradol. A&nbsp;zasa doma – rodičom vzal z&nbsp;pekárne pokladničku a&nbsp;s&nbsp;ukoristenými peniazmi chcel ujsť do Ameriky.

Nedostal sa však za veľkú mláku, v&nbsp;susednom Belgicku ho okradli, zostal na ulici a&nbsp;bez prostriedkov. Aby sa uživil, pridal sa k&nbsp;potulným hercom a&nbsp;v&nbsp;ich predstavení dostal úlohu kanibala, ktorý pojedá surové mäso. To bolo príliš aj na bezcitného Eugèna, pod rúškom noci ušiel a&nbsp;pridal sa ku kočujúcej bábkohereckej spoločnosti. V&nbsp;nej by bol zotrval aj dlhší čas, ale opäť skončil na ulici, pretože principál ho prichytil pri flirte so svojou dcérou a&nbsp;to sa mu ani trochu nepáčilo. Ďalšia zastávka 16-ročného Eugèna bola armáda. Nebol to zlý nápad, mohol si tam vybiť nahromadenú výbušnú energiu a&nbsp;uplatniť šerm, ktorému sa venoval odmalička a&nbsp;v&nbsp;ktorom dosahoval výborné výsledky. Hoci mal medzi vojakmi povesť bitkára a&nbsp;problémy s&nbsp;disciplínou, pri plnení vojenských povinností sa mu darilo a&nbsp;povýšili ho na desiatnika.

Pred slávnostným ceremoniálom sa však pohádal s&nbsp;majorom a&nbsp;vyzval ho na súboj. Keď nadriadený dôstojník odmietol, Eugène mu dal facku. V&nbsp;tých časoch to bol čin, za ktorý hrozil trest smrti. Aby opäť neokúsil väzenskú celu, dezertoval a&nbsp;s&nbsp;vojenskou kariérou sa rozlúčil. Nasledovali roky na úteku a&nbsp;jeho zázemím sa stalo podsvetie. Ako dezertér sa neustále skrýval a&nbsp;menil si meno, presúval sa z&nbsp;jedného mesta do druhého a&nbsp;živil sa krádežami a&nbsp;drobnou kriminalitou. Jeho domovom sa stali väznice, takmer každý jeho pobyt v&nbsp;nich sprevádzali úteky, napodiv sa často končili úspešne. Nedarilo sa mu začať poctivý život, pretože ho na úteku vždy niekto spoznal, zväčša bývalí komplici, a&nbsp;nútili ho do trestnej činnosti pod hrozbou, že ho udajú polícii.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Keď si Eugène Vidocq práve neodpykával trest, točil sa okolo žien a&nbsp;vystriedal ich už v&nbsp;mladom veku hojne. Ak dievčina, ktorú si vyhliadol, nebola voľná, s&nbsp;obľubou vyzýval soka v&nbsp;láske na súboj. Prvý raz sa oženil v&nbsp;devätnástich. Do života mu vstúpila Anne-Marie Chevalierová a&nbsp;po čase mu oznámila, že sa stane otcom. Narýchlo usporiadali svadbu a&nbsp;zakrátko vyšlo najavo, že tehotenstvo bolo len zámienkou na sobáš. Keď svoju mladú ženu pristihol s&nbsp;milencom, znechutený odišiel do Bruselu, ktorý bol v&nbsp;tom čase rajom pre kriminálnikov každého druhu.

Tam mu do cesty vstúpila láska. Stretol Francine Longuetovú, a&nbsp;hoci bol stále ženatý s&nbsp;Anne-Marie, požiadal ju o&nbsp;ruku. S&nbsp;prvou ženou sa oficiálne rozviedol až po jedenástich rokoch, ale ani druhá manželka nebola tá pravá. Popri Eugènovi vyhľadávala ľúbostné dobrodružstvá s&nbsp;inými mužmi, a&nbsp;keď jedného z&nbsp;nich jej zákonitý manžel surovo zmlátil, opäť nasledovala väzenská cela. Podľa Vidocqa práve tento väzenský pobyt znamenal v&nbsp;jeho živote výrazný zlom, spoznal školu skutočného zločinu medzi drsnými spoluväzňami. Aj tentoraz sa pokúsil ujsť, no neúspešne. Mal aj ďalšiu smolu. Na základe falošných obvinení viacerých väzňov mu zmenili pôvodný trest a&nbsp;odsúdili ho na osem rokov nútených prác na galejach.

Drina a&nbsp;ťažký život, ktorý tam zakúsil, to nebolo nič pre neho. Úteky sa striedali so zamrežovanými samotkami, nasledovali nové a&nbsp;nové rozsudky, až si vypočul najvyšší trest. Vtedy vyskočil z&nbsp;okna v&nbsp;súdnej sieni a&nbsp;ušiel do Paríža. Mal 33 rokov a&nbsp;naháňačka so spravodlivosťou ho zmáhala. Navyše po príchode do francúzskej metropoly videl pod gilotínou umierať jedného zo svojich kumpánov, a&nbsp;ako neskôr tvrdil, niečo sa v&nbsp;ňom zlomilo. Už nechcel byť štvanec. Nech už bol Eugène Vidocq akýkoľvek, rozhodne nebol hlúpy. Veď takmer 20 rokov úspešne utekal pred zákonom. Videl jediné východisko, ako opustiť svet zločinu. Keď ho v&nbsp;júli 1809 opäť prišli zatknúť, nepustil sa päsťami do policajtov. Tento notoricky známy 34-ročný recidivista sa dal pokojne odviesť a&nbsp;polícii ponúkol svoje služby.

Z&nbsp;pohľadu mužov zákona to však nebolo také jednoduché. Ešte stále sa nad ním vznášal trest smrti a&nbsp;polícia veľmi dobre poznala aj jeho bohatý register trestov. Vidocq argumentoval, že dôverne pozná pomery v&nbsp;podsvetí a&nbsp;dostane sa aj na miesta, kam by sa policajti neodvážili. Aby zapôsobil a&nbsp;presvedčil ich, opísal im, ako naisto spoznajú vreckových zlodejov: „Sú vždy elegantne oblečení, no nepoužívajú vychádzkovú palicu a&nbsp;nenosia ani rukavice. Napodobňujú správanie ľudí z&nbsp;vyššej spoločnosti, čím odpútajú pozornosť obete.“ U&nbsp;strážcov zákona prevládal skepticizmus, no pre vysokú kriminalitu v&nbsp;Paríži pristúpili na kompromis a&nbsp;dohodli sa na funkcii dvojitého agenta.

Prvej úlohy sa zhostil bravúrne. Naoko ho zavreli do väzenia Bicêtre na parížskom predmestí a&nbsp;od odsúdených mal získavať informácie. Väzenské prostredie mu nebolo neznáme, sám v&nbsp;tomto zariadení strávil nejaký čas. A&nbsp;vedel aj to, ako na „spoluväzňov“, a&nbsp;vymámil od nich dôležité údaje. Hoci sa v&nbsp;tejto „práci“ osvedčil, policajnému riaditeľovi Jeanovi Henrymu trvalo niekoľko rokov, kým to uznal i&nbsp;on. Z&nbsp;tohto „pracovného pomeru“ sa dostal na slobodu na konci roka 1811, ako inak, pripraveným falošným útekom. Potom sa pred ním otvorila cesta s&nbsp;novou životnou náplňou a&nbsp;on sa jej doslova oddal.

Ešte v&nbsp;tom istom roku riaditeľovi polície navrhol, aby v&nbsp;Paríži vytvoril samostatnú bezpečnostnú zložku brigade de sûreté. O&nbsp;rok neskôr, v&nbsp;roku 1812, sa stala oficiálnym policajným oddelením a&nbsp;na jej čele bol Eugène Vidocq. Spolupracovníkov si vyberal sám, prijímal aj ženy, oslovoval bývalých kriminálnikov, školil ich a&nbsp;vytvoril si spoľahlivú sieť agentov a&nbsp;informátorov. Ich kontakty a&nbsp;schopnosť odhadnúť plány podsvetia, ako sa zanedlho ukázalo, sa vyplatili. Vidocqovi sa podarilo zaviesť do praxe aj ďalší z&nbsp;jeho nápadov: vedenie presvedčil, aby jeho podriadení pracovali v&nbsp;prestrojení, a&nbsp;tak sa rýchlejšie infiltrovali medzi zločincov. Vidocqovi muži vychádzali z&nbsp;vlastných skúseností, používali rôzne maskovanie, veľmi presvedčivo vystupovali ako žobráci či aristokrati.

Tento revolučný spôsob boja so zločinom sa vyplatil. Po troch rokoch bilancia hovorila v&nbsp;ich prospech, brigáda za toto obdobie zatkla 800 vrahov, lupičov, vydieračov a&nbsp;podvodníkov. V&nbsp;Paríži násilné delikty klesli o&nbsp;40 percent. Takéto číselné konto zapôsobilo aj na cisára Napoleona a&nbsp;pod jeho záštitou mohla bezpečnostná skupina operovať nielen v&nbsp;Paríži, jej pôsobnosť sa rozšírila na celé Francúzsko. Väčšie možnosti oddelenie nezaskočili a&nbsp;priniesli mu ďalšie úspechy. Podarilo sa mu napríklad zneškodniť gang zlodejov prepadávajúci vidiecke usadlosti. Eugène Vidocq v&nbsp;prestrojení prenikol medzi lúpežnú skupinu a&nbsp;zúčastnil sa na troch prepadoch. Štvrtý cieľ krádeže vytypoval on a&nbsp;obeťou mal byť dom bohatého starca. Zlodeji netušili, že tam na nich čakajú vopred upozornení policajti a&nbsp;ich vyčíňanie bude „odmenené“ pobytom za mrežami.

Ešte jednu zvláštnosť používal Eugène Vidocq: podozrivého hneď neposlal do väzby, ale pozval ho na večeru, priateľsky sa s&nbsp;ním zhováral a&nbsp;dozvedel sa podrobnosti, ku ktorým by sa pri klasickom výsluchu na komisariáte nedostal. Z&nbsp;noviniek, ktoré Eu­gène Vidocq do kriminalistiky zaviedol, mnohé pretrvali dodnes. Hneď po nástupe do radov polície vymyslel a&nbsp;používal databázu zadržaných. Každému vytvoril identifikačnú kartu, na nej bol zaznamenaný opis, prezývka a&nbsp;zločinecká minulosť obvineného. Patril medzi priekopníkov, ktorí sa veľmi seriózne zaoberali balistikou. Svetové uznanie mu priniesol sadrový odliatok odtlačku stopy a&nbsp;pomocou neho pred súdom usvedčil vraha. Objavil nezmazateľný atrament, používaný najmä v&nbsp;boji proti bankovým falzifikátom.

Úspešne rozbehnutá kariéra Eugèna Vidocqa trvala šestnásť rokov. Skončila sa odchodom dlhoročného policajného riaditeľa Jea-na Henryho do dôchodku. Jeho nástupca Marc Duplessis nebol naklonený novátorským metódam pri odhaľovaní a usvedčovaní kriminálnikov. Bol proti tomu, aby štátni agenti pracovný čas trávili v baroch alebo nevestincoch, hoci tam neraz získali užitočné informácie. Medzi oboma mužmi nastali spory, ktoré vyústili do odchodu Eugèna Vidocqa z policajného zboru. Rozmýšľal, čo ďalej. Bol bohatý, no mal len 52 rokov a&nbsp;sedieť doma ho nelákalo. Pustil sa do výroby papiera, ale po dvoch rokoch skrachoval. Preto sa v&nbsp;roku 1830 rozhodol ťažiť z&nbsp;bohatých skúseností kriminálnika i&nbsp;kriminalistu a&nbsp;dal sa na dráhu súkromného detektíva.

Tentoraz mu šťastie prialo, v&nbsp;priebehu troch rokov zamestnával 40 agentov. Odtiaľ bol už len krôčik k&nbsp;založeniu prvej súkromnej detektívnej kancelárie v&nbsp;Európe. Klienti sa len tak hrnuli. Najčastejšie sa agenti venovali vymáhaniu dlhov od podvodníkov a&nbsp;odhaľovali sfalšované dokumenty. Úspešne vyriešené prípady narastali a&nbsp;to sa odrazilo aj na neustálom prílive nových zákazníkov. Keď kancelária zažívala pracovný boom, Vidocq sa objavil v&nbsp;hľadáčiku polície. Tak ako neraz v&nbsp;minulosti, ani tentoraz sa striktne nedržal zákonov. V&nbsp;roku 1837 jeho kanceláriu prehľadali muži zákona, pretože bol podozrivý z&nbsp;podplácania vládnych úradníkov.

O päť rokov neskôr ho zatkli, pretože zadržal a obvinil zo zločinu muža, ktorý bol nevinný. Eugèna Vidocqa poslal súd na päť rokov za mreže, no na základe odvolania sa ukázalo, že prišlo k omylu. Ale škoda už bola spôsobená, od súkromného detektíva sa klienti pre nedôveryhodnosť odvrátili, čo pre zakladateľa agentúry znamenalo koniec činnosti. Detektívnej práci sa potom venoval len príležitostne. Ale akoby sa ešte stále nebol poučil, ako 70-ročný sa poslednýkrát ocitol vo väzení, pretože sa vydával za kňaza. Skonal 82-ročný na následky prekonanej cholery.

Pri jeho lôžku bol kňaz, jeho právnik i osobný lekár. Jeho majetok tvorili tri milióny frankov, o ktoré sa hlásili obe manželky, niekoľko mileniek, nárokoval si na ne aj syn jeho prvej ženy, ktorý vyhlasoval, že jeho otcom je Eugène Vidocq. Slávny detektív však v závete uviedol, že mladý chamtivec bol počatý v čase, keď si on odpykával niekoľkoročný trest. Napriek turbulentnému životu mu mnohé objavné myšlienky právom vyniesli pomenovanie otec modernej kriminalistiky. Najmä revolučný spôsob, na ktorom fungovala brigade de sûreté, a&nbsp;jeho maximálna snaha preniknúť čo najhlbšie medzi zločinecké gangy.