Peter Ličák

V&nbsp;budúcom roku to bude už 170 rokov, čo sa cez Viedeň, Budín, Transylvániu a&nbsp;Podkarpatsko začalo prvé veľké spontánne putovanie veriacich z&nbsp;celého Uhorska, Sedmohradska a&nbsp;Haliča na Ľutinskú hôrku. Keď gréckokatolícky biskup prešovskej eparchie Jozef Gaganec povolil v&nbsp;polovici novembra 1853 gréckokatolíckym veriacim z&nbsp;Ľutiny a&nbsp;Olejníkova, dedín zovretých lesmi Čergova, postaviť na tejto hôrke kaplnku, prví pútnici na čele s&nbsp;cirkevnými kurátormi prinášali so sebou kamene, aby z&nbsp;ju nich na mieste ľutinských zjavení vybudovali. Koncom augusta 1854 ju posvätil kanonik Jozef Šoltýs, do Ľutiny vtedy prišlo okolo 20-tisíc veriacich.

Lokalizácia: Prešovský kraj, okres Sabinov, región Šariš
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1330
&nbsp;
Prvá zmienka o farnosti: 1332
&nbsp;
Začiatok ľutinských zjavení: 19. 8. 1851
&nbsp;
Počet obyvateľov: 490
&nbsp;
Nadmorská výška: 429 m

Ľutina

Tak ako všade vo svete, aj u nás sú púte na tradičné posvätné miesta klasickým prejavom ľudovej zbožnosti. Veriaci prichádzajú raz ročne na pútnické miesta v Levoči, Šaštíne-Strážach, v Marianke, Litmanovej, Ľutine, Gaboltove, aby si uctili pamiatku svätých a odniesli si domov útechu, posilu, čerstvé duchovné sily. Prvými známymi pútnikmi boli praotec izraelského národa Abrahám, Izák a&nbsp;Jakub, ktorí podľa svedectva Biblie dostali od Boha prísľub zasľúbenej krajiny.

Pre kmene, ktoré sa z Egypta vydali hľadať túto krajinu, sa stal posvätným miestom vrch Sinaj, dnes nazývaný aj Mojžišova hora, a nekonečný prechod Sinajskej púšte bol vlastne ich púťou. Známym cieľom putovania bol pre izraelských mužov Jeruzalem, kam putovali trikrát do roka. Celé rodiny chodievali do svätého mesta sláviť výročie paschy. Zlatou érou putovania bol stredovek. Púte mali misionársky význam pre budovanie kresťanstva západného typu a zjednocovanie národov. Pútnikov stále magicky priťahoval predovšetkým Jeruzalem s Kristovým hrobom, do Ríma si chodievali uctiť pamiatku apoštolov Petra a Pavla.

Od 9. storočia dodnes je pre pútnikov príťažlivým cieľom Santiago de Compostela, po mnohých trasách z európskych krajín tam smerujú nielen náboženské, ale aj sociálne a charitatívne púte. Útlm náboženského putovania prinieslo do európskych krajín predovšetkým protestantské hnutie a osvietenstvo, veriaci dávali prednosť krátkym púťam, obľúbené boli velkonočné krížové cesty na najbližšie kalvárie. Obrodu náboženského putovania priniesla druhá polovica 19. storočia, pútnici sa vydávali na dlhé cesty k známym svätyniam do Altöttingu, Assisi, Čenstochovej, Fatimy, Lúrd, Mariazellu, Padovy.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Katolícka cirkev nikoho tak neuctieva ako Pannu Máriu, ktorá je pre mnohých z&nbsp;nich popri Ježišovi Kristovi ústrednou postavou kresťanstva. Veriaci ju uctievajú prostredníctvom chrámov, oltárov, náboženských piesní, slávením mariánskych sviatkov, odpustov a&nbsp;pútí. Na zemi sú dnes tisícky pútnických miest, na ktorých preukazujú Panne Márii úctu. Ich vznik siaha do dávnych čias, mnohé majú históriu starú niekoľko storočí.

„V&nbsp;každej dobe si Boh vyberá miesta, na ktorých chce zvláštnym spôsobom prehovoriť k&nbsp;ľuďom. Tak je to aj s&nbsp;mariánskym pútnickým miestom v&nbsp;Ľutine pod južnými svahmi čergovského pohoria v&nbsp;okrese Sabinov,“ hovorí Peter Iľko (43), gréckokatolícky duchovný z&nbsp;Chrámu zosnutia presvätej Bohorodičky, v&nbsp;roku 1988 vyhláseného pápežom Jánom Pavlom II. za baziliku minor.

Hoci Ľutina je známa ako mariánske pútnické miesto, Panna Mária sa tu nikdy nezjavila. V&nbsp;horúci letný deň roku 1851 sa Zuzane Feketeovej zjavil na okraji lesa nad dedinou svätý Mikuláš. Stalo sa to na sviatok premenenia Pána, keď sa mladá Ľutinčanka vracala domov s&nbsp;košíkom plným hríbov. „Dnes je veľký sviatok a&nbsp;ty nie si v&nbsp;kostole,“ vyslovil jej za chrbtom výčitku neznámy starec s&nbsp;dlhými vlasmi. Bol celý v&nbsp;bielom, iba na prsiach mal kríž.

Vyľakaná matka troch detí, ktorej manžel bol kdesi vo svete na zárobkoch, sa začala tajomnému starému mužovi ospravedlňovať: „Ja viem, že je sviatok, že sa patrí ísť do kostola, ale moje deti sú hladné, tak som im bola nazbierať pár hríbov. Tých pár zemiakov, ktoré som dostala v&nbsp;Hanigovciach od sestry, sa nám už minulo, deťom varím polievku len zo žihľavy.“ Záhadný starec prikývol, že o&nbsp;jej chudobe a&nbsp;trápení vie, a&nbsp;kým nečakane zmizol, nevedno kam, nevedno ako, s&nbsp;vystrašenou Zuzanou sa rozlúčil odkazom: „Povedz ľuďom, nech nehrešia, nech svätia nedele i&nbsp;sviatky. Toto odkáž ľuďom i&nbsp;farárovi.“

V najbližšiu nedeľu sa Zuzana Feketeová vybrala ako zvyčajne do ľutinského kostola na omšu, ktorú celebroval farár Štefan Rojkovič z hanigovskej farnosti. Uprostred omše za ňou pribehla dcérka, vraj sa má rýchlo vrátiť domov, čaká ju akýsi starý ujo v bielom. „Keď pribehla domov, starec sa jej predstavil ako svätý Mikuláš. A mal pre Ľutinčanov ďalší odkaz: na mieste kde sa stretli pred niekoľkými dňami, majú postaviť kríž. S odkazom hneď bežala za farárom, ktorý sa rozprával s farníkmi pred kostolom, ako mal po omši vo zvyku. Keď mu povedala o odkaze od svätého Mikuláša, ľudia sa ironick rozosmiali. Od tej chvíle ju sprevádzal výsmech Ľutinčanov na každom kroku,“ odhaľuje detaily ľutinského zjavenia riaditeľ pútnického miesta, gréckokatolícky kňaz Jaroslav Kačmár (37).

Pri ďalšom zjavení sa Zuzana posťažovala dlhovlasému starcovi s&nbsp;krížom na hrudi, že jej nikto neverí, dokonca farár z&nbsp;Pečovskej Novej Vsi ju chcel dať zbičovať, aby vytriezvela z&nbsp;poblúdenia. „Dáme im teda dôkaz – onemieš, ale neboj sa a&nbsp;dôveruj Bohu!“ rozlúčil sa s&nbsp;ňou starý muž. Farár Štefan Rojkovič tento odkaz pochopil a&nbsp;dal urobiť kríž, ktorý osadili nad dedinou na mieste prvého zjavenia svätého Mikuláša. A&nbsp;v&nbsp;tej chvíli sa Zuzane vrátila reč: „Panna Mária nám odkazuje, aby sme na tomto mieste na jej počesť postavili kaplnku.“ O&nbsp;pár dní neskôr našla pri kríži malý obrázok Panny Márie obklopenej anjelmi. Svätý Mikuláš ju požiadal, aby obrázok dala duchovnému otcovi ako predlohu pre ikonu do budúcej svätyne. Podľa duchovného Štefana Pappa, bývalého šéfredaktora mesačníka gréckokatolíkov Slovo, takto akosi sa odohrali udalosti, ktoré z&nbsp;Ľutiny urobili mariánske pútnické miesto.

„V roku 1851, keď sa odohrali zjavenia svätého Mikuláša Zuzane Feketeovej v lese nazývanom Havranka, sa začali písať nové dejiny Ľutiny aj celej gréckokatolíckej eparchie. A z podhorskej obce, ktorá vznikla v polovici 13. storočia zemianskou kolonizáciou a bola doosídľovaná na valaskom práve, sa stalo najväčšie mariánske pútnické miesto na Slovensku. O udalostiach, ktoré v literárne spracovanom príbehu opísal otec Štefan Papp, našťastie bola spísaná zápisnica, ktorú farár Štefan Rojkovič poslal na Gréckokatolícky biskupský úrad do Prešova.&nbsp;&nbsp;Biskupský úrad v&nbsp;spolupráci s&nbsp;krajským lekárskym kolégiom začal dôkladné vyšetrovanie nezvyčajnej udalosti. Vyšetrovanie potvrdilo, že Zuzana Feketeová je duševne i&nbsp;telesne zdravá a&nbsp;obsah zjavenia v&nbsp;ničom neprotirečí vieroučným ani mravným zásadám katolíckej cirkvi. S&nbsp;výsledkami vyšetrovania bola oboznámená aj príslušná kongregácia vo Vatikáne, ktorá tieto závery potvrdila,“ načiera do čias zrodu mariánskeho pútnického miesta v&nbsp;Ľutine jeho riaditeľ Jaroslav Kačmár.

Keď sa gréckokatolícki veriaci z&nbsp;Ľutiny a&nbsp;Olejníkova rozhodli postaviť na mieste zjavení svätého Mikuláša kaplnku, vyzbierali medzi sebou 72 rakúskych zlatých, a&nbsp;kým začali so stavbou, mali pohromade 373 zlatých rakúskych guldenov a&nbsp;26 korún. Biskup veriacim napísal, že môžu stavať, ale musia mať peniaze nielen na stavbu kaplnky, ale aj na jej vybavenie – na oltár, ikonostas, kríž, svietniky, oltárne plachty, a&nbsp;financie aspoň na jeden zvon. Ikonostas pre kaplnku vyrobila za dvesto zlatých sabinovská firma Brill, za 60 zlatých namaľoval do kaplnky obraz ľutinskej Bohorodičky maliar Jozef Boda, ktorý okrem iného zrekonštruoval ikonu Bohorodičky v&nbsp;pútnickej obci Klokočov na Zemplíne.

Tretí rok je farárom a&nbsp;správcom ľutinskej farnosti Peter Iľko, rodák zo Sečovskej Polianky na Zemplíne. V&nbsp;Chráme zosnutia svätej Bohorodičky pôsobil po druhej svetovej vojne päť rokov aj neskorší gréckokatolícky biskup prešovskej eparchie Ján Hirka, rodák z&nbsp;Abranoviec pod Slanskými vrchmi. Do Ľutiny prišiel z&nbsp;farnosti v&nbsp;Orlove.

„História ľutinskej farnosti, ktorú mi v&nbsp;roku 2019 zveril na starosť arcibiskup Ján Babjak, siaha až do prvej tretiny 14. storočia. Prvá zmienka o&nbsp;chráme a&nbsp;farnosti pochádza z&nbsp;roku 1332, ale do roku 1855 bola Ľutina iba filiálkou rozsiahlej hanigovskej farnosti. Až ľutinské zjavenia pomohli tomu, že sa farnosť presťahovala do Ľutiny, ktorá je odvtedy najvýznamnejším pútnickým miestom gréckokatolíkov na Slovensku. Prvý chrám, ktorý stál v&nbsp;dnešnej farskej záhrade, bol, ako to bolo v&nbsp;tých časoch na dedinách obvyklé, drevený. Nový, kamenný chrám posvätili v&nbsp;roku 1908, drevený chrám zhorel krátko pred jeho dokončením,“ priblížil nám v&nbsp;krátkosti históriu farnosti v&nbsp;Ľutine jej správca Peter Iľko.

V roku 1929 sa veriaci Ľutinčania rozdelili na dve skupiny, ku gréckokatolíkom pribudli právoslávni, ktorí si na hore postavili vlastný chrám. Prvým právoslávnym kňazom v Ľutine bol Vasilij Soloviev, v okolí známy aj ako ľudový liečiteľ. Na fare pri ľutinskom farskom chráme, vyhlásenom v&nbsp;lete 1988 pápežom Jánom Pavlom II. za baziliku minor, žije Peter Iľko s&nbsp;manželkou a&nbsp;so štyrmi deťmi. Pani Iľková má blízko k&nbsp;umeniu a&nbsp;hudbe, na základnej umeleckej škole v&nbsp;neďalekých Lipanoch učí nadané deti hru na klavíri. V&nbsp;druhom byte fary býva s&nbsp;rovnako veľkou rodinou riaditeľ pútnického miesta kňaz Jaroslav Kačmár.

„Na našej fare je stále rušno a&nbsp;veselo, žije tu osem detí. Ale nevedno prečo, vysoko vyhrávajú chlapci, je ich sedem a&nbsp;dievča len jedno. Ale žiadne čary za tým nehľadajte,“ smeje sa pán farár. Jaroslav Kačmár je rodák spod severných svahov Čergova, z&nbsp;Malcova v&nbsp;okrese Bardejov. Za riaditeľa pútnického miesta prišiel z&nbsp;Kečkoviec, neveľkej pokojnej, tichej farnosti neďaleko Svidníka, kde pôsobil osem rokov. „Tu v&nbsp;Ľutine je to oveľa rušnejšie a&nbsp;taká zmena je pre mňa i&nbsp;celú rodinu veľmi dobrá. V&nbsp;Kečkovciach som mal farníka, ktorý si za života vykopal hrob a&nbsp;v&nbsp;obývacej izbe mal niekoľko rokov do celofánu starostlivo zabalené dve truhly – jednu pre manželku, druhú pre seba. Vravel, že chce byť na odchod z&nbsp;tohto hriešneho sveta dobre pripravený. No, už sú s&nbsp;manželkou, ako sa vraví, na pravde Božej,“ zaspomínal si na život v&nbsp;Kečkovciach pán farár Kačmár.

Ako riaditeľ ľutinského pútnického miesta má v&nbsp;areáli baziliky na starosti aj miniskanzen drevených chrámov, v&nbsp;jeseni to bolo desať rokov, čo veriacim, pútnikom a&nbsp;turistom sprístupnili jeho prvú časť. „V&nbsp;miniskanzene dnes máme už 46 zmenšenín drevených gréckokatolíckych chrámov v&nbsp;mierke 1 : 10, ktoré sú skvostom našej ľudovej, ale aj duchovnej architektúry. S&nbsp;myšlienkou na zriadenie miniskanzenu prišiel vladyka Ján Babjak, chcel, aby sme na jednom mieste predstavili ľuďom tieto skvosty architektúry. V&nbsp;druhej etape výstavby bol miniskanzen obohatený o&nbsp;makety drevených chrámov z&nbsp;obcí Frička, Jedlinka, Kožany, Krivé, Lukov, Tročany, Vyšná Polianka, Mikulášová, Zboj a&nbsp;Hutka. V&nbsp;tretej etape majstri z&nbsp;Hervartova pod vedením Jána Štibricha doplnili miniskanzen o&nbsp;makety chrámov z&nbsp;Ukrajiny a&nbsp;poľského pohraničia,“ predstavil nám unikátny ľutinský miniskanzen jeho duchovný správca.

Vladimír Lelovský (65), ktorý v&nbsp;Ľutine starostuje piate volebné obdobie, vraví, že obecná samospráva musí pri spravovaní dediny prihliadať na to, že obec má na svojom území jeden z&nbsp;najznámejších cieľov gréckokatolíckych pútnikov. „Keď je v&nbsp;dedine v&nbsp;tretí augustový víkend mariánska púť – ako sa u&nbsp;nás vraví, odpust&nbsp;–, prídu sem veriaci z&nbsp;celého Slovenska aj v&nbsp;päťdesiatich autobusoch, o&nbsp;osobných autách ani nevravím, tie zaplavia dedinu ako povodňové vody. Ak nechceme ostať pred celým Slovenskom v&nbsp;hanbe, dedina musí žiariť, byť tip-top. Ale to neplatí len v&nbsp;čase mariánskej púte, po celý rok sem chodia veriaci, turisti, zájazdy z&nbsp;domovov seniorov, idú do miniskanzenu, do baziliky, mnohí sa ubytujú v&nbsp;našom kultúrnom centre uprostred obce. Udržiavanie obce v&nbsp;perfektnom stave, samozrejme, aj čosi stojí, nie je to lacná záležitosť, sústavne kosíme, čistíme ulice, chodníky, po celej dedine sme vybudovali parkoviská, aby návštevníci neparkovali na zelených plochách,“ hovorí starosta Ľutiny, rodák z&nbsp;Tesárskych Mlynian.

S&nbsp;vybavenosťou obce je spokojný, majú plyn, vodovod, kanalizáciu, materskú i&nbsp;základnú školu, kultúrne centrum, denný stacionár pre seniorov. Ale starostu rovnako ako ostatných Ľutinčanov trápi, že u&nbsp;vodohospodárov zaspal projekt ochrany dediny pred povodňami. „Zažil som tu už tri povodne, jednu horšiu ako druhú, pri tej poslednej tu bez prestávky lialo sedem dní, z&nbsp;doliny pod Čergovom a&nbsp;Lysou horou sa valila voda, ani keby bol koniec sveta. Pred takou katastrofou by dedinu ochránil suchý polder, projekt je už nakreslený, ale Správa povodia Hornádu a&nbsp;Bodvy v&nbsp;Košiciach nekoná, na jej nečinnosť môžeme škaredo doplatiť,“ varuje starosta Ľutiny pred hrozbou povodní.

Makety drevených gréckokatolíckych chrámov do ľutinského miniskanzenu sa zrodili v&nbsp;stolárskej firme Jána Štibricha (46) v&nbsp;Hervartove neďaleko Bardejova. Jeho firma je široko-ďaleko známa ako výrobca klasických drevených šindľov. Hervartovskí majstri pokrývali pred dvoma rokmi touto starou drevenou strešnou krytinou pravoslávny chrám na pražskom Petříne, v&nbsp;Sabinove bašty mestského opevnenia, v&nbsp;Markušovciach na Spiši známy letohrádok Dardanely či Palác Lubomirských na hrade v&nbsp;Starej Ľubovni, alebo zámok v&nbsp;Banskej Štiavnici. Ale hervartorskými šindľami sú pokryté aj altánky v&nbsp;Taliansku i&nbsp;drevené stavby v&nbsp;rekreačnom parku v&nbsp;Maďarsku.

„Roboty máme vyše hlavy, o&nbsp;šindle je čoraz väčší zá­ujem, vyrábajú sa zo smrekového či dubového dreva, my jediní na Slovensku ich vyrábame z&nbsp;jedľového dreva. V&nbsp;našej dedine boli kedysi chýreční šindliari, už môj dedo šindle vyrábal a&nbsp;ja som sa vrátil k&nbsp;tomuto tradičnému remeslu Hervartovčanov. Výrobu makiet drevených cerkví sme považovali za takú čerešničku na torte, na jednej makete pracovalo šesť majstrov také dva-tri týždne. Poviem vám, je to oveľa náročnejšia robota než na stavbe veľkého chrámu, strúhanie malých šindľov na makety si vyžaduje dobré nervy, veľkú dávku trpezlivosti a&nbsp;šikovné ruky. Nič z&nbsp;toho nám nechýbalo, a&nbsp;tak sa toto unikátne dielo podarilo,“ teší sa pri pohľade na čerstvo zasnežený miniskanzen drevených kostolíkov Ján Štibrich.