Nachádza sa medzi dlhým jazerom Corrib a Atlantickým oceánom, a patrí tak k mestám, ktorých neodmysliteľnou súčasťou je voda. Mapa Galwaya je popretkávaná niekoľkými vodnými kanálmi a riekou Corrib, ktorá sa vlieva do Galwayského zálivu – brány Atlantického oceánu, z ktorého v 19. storočí plávali desiatky lodí s írskymi emigrantmi.

Hoci sa začína v písomnostiach spomínať už v 12. storočí, prvú vlnu svojej slávy zažilo až koncom stredoveku, keď ho ľudia poznali pod prezývkou „mesto kmeňov“. Toto pomenovanie sa vzťahovalo na štrnásť rodov, oligarchiu vtedajšieho Galwaya, ktorých vlajky v súčasnosti visia na námestí Eyre Square. V tomto období mesto bohatlo zo zámorského obchodovania predovšetkým so Španielskom. Vplyv južanského štátu je v meste viditeľný doteraz: Spanish Arch, päťstoročný kamenný oblúk na brehu rieky Corrib, pulzujúca štvrť Latin Quarter priamo v centre mesta, puby La Salsa alebo Pura Vida a reštaurácie s čisto španielskym menu odzrkadľujú pozitívny vzťah mesta k jeho temperamentnému historickému obchodnému partnerovi.

Sláva mesta nanešťastie pohasla po agresívnom vpáde Olivera Cromwella, ktorý sa v 17. storočí prehnal Írskom ako tornádo a spustošil všetko, čo mu prišlo do cesty. K tejto nenávidenej anglickej smršti sa navyše pridali dlhé a časté hladomory, ktoré vyvrcholili v roku 1845 v takzvanom Great Famine, u nás známom ako „zemiakový hladomor“. Na jeho konci prišlo Írsko približne o štvrtinu svojej populácie a trvalo vyše sto rokov, kým sa opäť postavilo na nohy.

Koncom 20. storočia však Galway dokázal opäť obnoviť zašlú slávu. Takmer päťsto rokov po svojom „zlatom veku“ bolo mesto vďaka neustále napredujúcej ekonomike ešte bohatšie a vychýrenejšie ako predtým a začalo priťahovať čoraz viac návštevníkov z Írska aj zo zahraničia. Spolu so susedným grófstvom Clare sa tak celé grófstvo Galway stalo jednou z najvyhľadávanejších a najnavštevovanejších destinácií na „zelenom ostrove“.

Rybolov má v Galwayi už niekoľkostoročnú tradíciu a farebné člny či malé plachetnice ukotvené v mestskom prístave Claddagh sa blysnú na fotke azda každého turistu. Napriek romantickým loďkám, vôni slanej morskej vody a večne znejúcemu škrekotu čajok nie je Galway typickým prímorským mestom. Slnko je totiž v tomto kúte Európy takmer také vzácne ako dážď na púšti, a to najmä preto, že Atlantik sem priveje búrky či prehánky niekoľkokrát denne, občas aj v podobe nepríjemných ľadových krúpov. Práve preto obyvatelia mesta často nevedia, či si do tašky pribaliť opaľovací krém a slamený klobúk, alebo radšej plášť do dažďa a gumáky.

Ak sa však slnko konečne rozhodne zasvietiť aj nad týmto kúskom ostrova, domáci aj turisti okamžite vychádzajú do úzkych kamenných ulíc a predovšetkým na Shop Street, hlavnú ulicu pešej zóny plnú pubov a reštaurácií, alebo na promenádu lemujúcu Galwayské pláže. Aj keď v takýchto chvíľach tváre ľudí rozžarujú vzácne slnečné lúče, na rozdiel od obľúbených trópov im tu po krku nikdy nestekajú kvapky potu a celé mesto tak človek môže vychutnať v ktorejkoľvek časti dňa bez obáv pred úpalom alebo spálenou pokožkou. A ak slnko predsa len prehreje vzduch o niečo viac, stačí sa posadiť na terasu niektorej z tradičných krčmičiek, objednať si pohár presláveného írskeho piva Guinness a započúvať sa do hudby jedného z množstva nadaných pouličných hudobníkov.

I keď Írsko so svojím plačlivým počasím neumožňuje pestovanie širokého spektra zeleniny a jeho tradičná kuchyňa neponúka oveľa viac ako dusené mäso s kapustou a varenými zemiakmi, predsa si aj na tomto konci Európy môžete dopriať lahôdky takmer z celej planéty. Okrem duseného hovädzieho si návštevníci Írska vyberajú zo zaujímavej palety miestnych kvalitných rýb, ktoré sa v našich zemepisných šírkach zháňajú len ťažko.

Galway je navyše plný prisťahovalcov a tí si často neváhajú otvoriť vlastnú reštauráciu či potraviny s pochutinami zo svojej vlasti, a tak si prakticky na jednom štvorcovom kilometri dokážete pochutnať na mexických burritos, španielskej omelete, čínskom kung pao, gréckej fete alebo na anglickej smaženej rybe s hranolčekmi. Fakt, že k zahraničnej komunite tu patria aj Slováci, podčiarkuje Krčma, slovenská reštaurácia, kde sa môžete osviežiť čapovaným Šarišom či Zlatým Bažantom a dosýta sa najesť grilovanej klobásy alebo bryndzových halušiek.

Na cestu do západného Írska by si mal človek vyhradiť minimálne jeden a pol týždňa, pretože navštíviť Galway a nepozrieť si Moherské útesy, Aranské ostrovy alebo Národný park Connemara by bolo turistickým hriechom.

Moherské útesy, podľa mnohých internetových zdrojov najzaujímavejšia atrakcia Írska, sa nachádzajú menej ako dve hodiny cesty autom južne od Galwaya. Keďže tieto 200 metrov vysoké a 8 kilometrov dlhé skaliská sú takmer kolmé na rozbúrenú hladinu oceánu, vyvolávajú dojem, že z Írskeho ostrova niekto odkrojil. Vodorovné vrstvy bridlice sa dajú pozorovať voľným okom a fascinujú každého milovníka prírody. Ak navyše vymeníte preplnenú reštauráciu vzdialenú niekoľko sto metrov od samotných útesov za batôžtek s desiatou, môžete vychutnať piknik priamo na mäkkej tráve, pozorujúc vlny oceánu. Na druhej strane, pri návšteve Moherských útesov treba rátať aj s možnosťou, že vietor bude fúkať tak silno, až sa bude človek báť, že sa k škriekajúcim čajkám nedobrovoľne pridá.

Návšteva tohto prírodného skvostu sa dá veľmi ľahko spojiť s exkurziou na Aranské ostrovy, za slnečného dňa viditeľné priamo z útesov. Inishmore, Inishmaan a Inisheer, tri Aranské ostrovy, sú jedny z mála miest, kde môžete začuť írčinu z prvej ruky, pretože na tomto kúsku írskej zeme akoby zastal čas ešte pred príchodom Angličanov. Ostrovy zostávajú takmer nedotknuté civilizáciou a mierne kopcovitý reliéf krajiny je narušený iba niekoľkými domami. „Pôda je tu taká neúrodná,“ hovorí spolupasažier na loďke smerujúcej na ostrovy, „že ľudia zbierajú morské riasy vyplavené na pláži, vrstvia ich na seba a miešajú ich s kompostom a hnojom. Rastliny sadíme iba do takto pripravenej ,pôdy‘. Inak by nemali šancu na prežitie,“ dodáva. Keď človek položí nohu na ktorýkoľvek z troch ostrovov, pochopí prečo. Vápenec totiž zaberá drvivú časť pevniny a bráni v raste nielen zelenine, ale aj stromom a kríkom. Ostrovy sú teda tvorené prevažne holými zelenými lúkami, na ktorých sa pasú ovce, kozy, kravy a kone a ktoré sú spolu s úzkymi cestami ohradené úlomkami tejto všadeprítomnej horniny.

Poslednou z trojice najvýznamnejších prírodných pamiatok v okolí je Národný park Connemara, ktorý sa nachádza na sever od Galwaya. Pri návšteve tohto národného parku by v ruksaku turistu nemali chýbať nepremokavé topánky a plášť do dažďa, pretože počasie je tu rovnako premenlivé ako vo zvyšku západného Írska. Prepracovaná sieť drevených chodníkov vedúcich až k jazerám a vrcholkom kopcov však turistov ušetrí aspoň od premočenej trávy. Po namáhavej túre na niektorý z vrchov národného parku stojí za návštevu opátstvo Kylemore s vyše 150-ročnou históriou. Okrem samotného opátstva a gotického kostola, ktoré dal pre svoju manželku postaviť pôvodný majiteľ sídla Angličan Mitchell Henry, sa v areáli nachádza aj rozľahlá viktoriánska záhrada obklopená vysokými skalnatými kopcami. Sprístupnené priestory opátstva navyše ponúkajú nazretie do životov bývalých obyvateľov až po dievčenskú internátnu školu vedenú mníšskym rádom, ktorá tu sídlila do začiatku 21. storočia.