Lesy sme my

Na druhej strane stoja lesníci hrdí na svoje tradície. Hovoria, že v mienkotvorných médiách dostávajú oveľa menší priestor ako ich protistrana na to, aby prezentovali dosiahnuté výsledky a odborné názory. Chápu, že verejnosť plne porozumie významu lesníckej práce pre les a významu odborne obhospodarovaného lesa pre spoločnosť len vtedy, ak budú často a hlasno hovoriť o svojej práci a budú si ju môcť  obhájiť.  

Len takto môžu zlepšiť imidž lesníkov a ich práce v očiach verejnosti. Aj preto pred rokom spustili kampaň s názvom Lesy sme my. Lesníctvo má na Slovensku bohatú minulosť i tradíciu. Lesnícka odbornosť spája teoretické a praktické vedomosti o lese a hospodárení v ňom, uplatňované pri každodennej práci lesníkov smerujúcej k správnemu využívaniu lesného bohatstva. Problémom je neustále sa zväčšujúci dopyt po drevnej hmote.

Lesníctvo má na Slovenku dlhú tradíciu.
Zdroj: Jaroslav Slašťan

Nie je to odborný spor

Lesná vojna pokračuje. Z pohľadu laika by sa mohla natískať otázka, o čo tu vlastne ide. Prečo sa ekológovia a lesníci nevedia dohodnúť, keď obom táborom ide o jeden cieľ – chrániť lesy. Mnohí ho vnímajú ako spor odborníkov na lesy, teda lesníkov, a ochranárov, teda hysterických amatérov, v ktorých víťazia emócie nad racionálnym uvažovaním. Realita je však iná.

Lesníci či lesohospodári sú bezpochyby odborníkmi na pestovanie lesa, hospodárenie v lese a postupy týkajúce sa produkcie drevnej hmoty. No nie sú odborníkmi na ekológiu lesa. Ich prioritným záujmom je zasadiť, prerezať, vyťažiť, predať. Ako záhradkár. Ale les nie je záhrada a les nie sú len stromy. Je to obrovská sieť vzťahov medzi stromami, rastlinami, zvieratami a všetkým živým, čo je súčasťou celku, tohto akoby obrovského tela. Poslaním lesohospodárov nikdy nebola komplexná ochrana prírody. Nemajú na to ani kvalifikáciu.

Aj v národných parkoch a iných chránených územiach sa snažia zasahovať, čo je veľakrát na škodu ochrany prírody. „Konflikt medzi ekológmi a lesníkmi vzniká tam, kde dochádza k obmedzeniu bežného hospodárenia. Sú to  teda predovšetkým národné parky a prírodné rezervácie, kde sú správcami územia takisto lesní hospodári. Ich úlohou nie je ochrana prírody, ide im v prvom rade o udržateľné hospodárenie a produkciu drevnej hmoty.

Vyplýva to z ich profesijného a hodnotového  zamerania. Lesní hospodári veľmi nerozlišujú, či sa nachádzajú v chránených územiach, alebo mimo nich, a stále používajú tie isté ekonomické argumenty, ako keby šlo o bežné hospodárske lesy. Typickým príkladom je lykožrút, ktorý poslúžil ako zámienka na zdevastovanie starých horských lesov Nízkych Tatier. Pre lesných hospodárov je správa pozemkov v chránených územiach tiež otázkou udržania si privilégií. Navonok to síce veľakrát naozaj môže vyzerať ako odborný spor, no v skutočnosti je za nevôľou chrániť určité lokality vždy oveľa prozaickejší dôvod.

Môžu to byť zmluvy na dodávky dreva, ktoré sú lesohospodárske subjekty povinné napĺňať, využívanie poľovných  revírov a zariadení v národných parkoch na rekreáciu alebo na lov zveri. Nemôžeme teda očakávať, že riešenie príde zvnútra, pri týchto podmienkach dohoda naozaj nie je možná. V chránených územiach musí byť prioritou ochrana prírody a štátne pozemky by mali spravovať organizácie spadajúce pod ministerstvo životného prostredia“ myslí si Karol Kaliský.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Diskusia