Jaroslav Slašťan

Súčasný spor medzi lesníkmi a štátnymi i neštátnymi ochranármi prírody spočíva v prístupe k obhospodarovaniu lesov, ako aj k rozsahu bezzásahových území. Lesníci tvrdia, že v oblasti bezzásahového režimu nemôžu spracovať lykožrútovú či veternú kalamitu a chrániť tak lesy, ochranári, že príroda sa s&nbsp;kalamitami vyrovná aj bez ľudskej pomoci.

Na jednej strane sú ochrancovia životného prostredia (ekológovia, lesoochranári a&nbsp;mnohí vedci), ktorí sa dostávajú do názorového konfliktu s&nbsp;drevorubačmi a&nbsp;lesníkmi. Tento konflikt na Slovensku trvá už viac ako 20 rokov.

Karol Kaliský (41) je jednou z&nbsp;tvárí iniciatívy My sme les.&nbsp;Hovorí, že les je na zemi viac ako 350 miliónov rokov a&nbsp;&nbsp;za celé toto nepredstaviteľne dlhé obdobie sa oň nikto nestaral ani sa ho nesnažil riadiť, vylepšovať či opravovať. „Práve preto sme tu pred dvetisíc rokmi mali nádherné a&nbsp;dokonalé lesy vytvorené prírodou, ktoré dnes označujeme pojmom prales. Žiaľ, vplyvom človeka z&nbsp;nich na Slovensku zostalo menej ako 0,5 percenta.&nbsp;

Aspoň lesy v rezerváciách či uprostred národných parkov by sme mali nechať prirodzene sa vyvíjať, pomoc človeka naozaj nepotrebujú, naopak, naše aktívne zásahy ich ničia. O&nbsp;tom, ako má vyzerať les v&nbsp;prísne chránených územiach nemá rozhodovať človek, teda ani ochranári, ani lesníci, ale samotná príroda. V&nbsp;prvom rade musíme pochopiť, že les nie je kukuričné pole, ktoré možno zožať a&nbsp;znovu vysadiť bez toho, aby sme zničili jeho podstatu.

Žijú v&nbsp;ňom okrem stromov tisícky ďalších druhov, prepletené zložitou sieťou vzťahov, každý z&nbsp;nich má svoju nezastupiteľnú úlohu a význam. My však aj lesy v&nbsp;národných parkoch prerábame na plantáže vysadených stromov s&nbsp;krátkou rubnou lehotou, kde je prvoradým cieľom krátkodobý ekonomický zisk z&nbsp;predaja dreva. Dokonca aj štátne lesy na Slovensku sú presným opakom toho, čím by mali byť, namiesto uspokojovania širších potrieb spoločnosti verne slúžia potrebám drevospracujúceho priemyslu“ hovorí Kaliský.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Na druhej strane stoja lesníci hrdí na svoje tradície.&nbsp;Hovoria, že v&nbsp;mienkotvorných médiách dostávajú oveľa menší priestor ako ich protistrana na to, aby prezentovali dosiahnuté výsledky a&nbsp;odborné názory. Chápu, že verejnosť plne porozumie významu lesníckej práce pre les a&nbsp;významu odborne obhospodarovaného lesa pre spoločnosť len vtedy, ak budú často a&nbsp;hlasno hovoriť o&nbsp;svojej práci a&nbsp;budú si ju môcť&nbsp;&nbsp;obhájiť.&nbsp;&nbsp;

Len takto môžu zlepšiť imidž lesníkov a ich práce v očiach verejnosti. Aj preto pred rokom spustili kampaň s&nbsp;názvom Lesy sme my.&nbsp;Lesníctvo má na Slovensku bohatú minulosť i&nbsp;tradíciu. Lesnícka odbornosť spája teoretické a praktické vedomosti o lese a hospodárení v&nbsp;ňom, uplatňované pri každodennej práci lesníkov smerujúcej k správnemu využívaniu lesného bohatstva. Problémom je neustále sa zväčšujúci dopyt po drevnej hmote.

Lesná vojna pokračuje. Z&nbsp;pohľadu laika by sa mohla natískať otázka, o&nbsp;čo tu vlastne ide. Prečo sa ekológovia a&nbsp;lesníci nevedia dohodnúť, keď obom táborom ide o&nbsp;jeden cieľ – chrániť lesy. Mnohí ho vnímajú ako spor odborníkov na lesy, teda lesníkov, a&nbsp;ochranárov, teda hysterických amatérov, v&nbsp;ktorých víťazia emócie nad racionálnym uvažovaním. Realita je však iná.

Lesníci či lesohospodári sú bezpochyby odborníkmi na pestovanie lesa, hospodárenie v&nbsp;lese a&nbsp;postupy týkajúce sa produkcie drevnej hmoty. No nie sú odborníkmi na ekológiu lesa. Ich prioritným záujmom je zasadiť, prerezať, vyťažiť, predať. Ako záhradkár. Ale les nie je záhrada a&nbsp;les nie sú len stromy. Je to obrovská sieť vzťahov medzi stromami, rastlinami, zvieratami a&nbsp;všetkým živým, čo je súčasťou celku, tohto akoby obrovského tela. Poslaním lesohospodárov nikdy nebola komplexná ochrana prírody. Nemajú na to ani kvalifikáciu.

Aj v&nbsp;národných parkoch a&nbsp;iných chránených územiach sa snažia zasahovať, čo je veľakrát na škodu ochrany prírody. „Konflikt medzi ekológmi a&nbsp;lesníkmi vzniká tam, kde dochádza k&nbsp;obmedzeniu bežného hospodárenia. Sú to&nbsp;&nbsp;teda predovšetkým národné parky a&nbsp;prírodné rezervácie, kde&nbsp;sú správcami územia takisto lesní hospodári. Ich úlohou nie je ochrana prírody, ide im v&nbsp;prvom rade o&nbsp;udržateľné hospodárenie a produkciu drevnej hmoty.

Vyplýva to z&nbsp;ich profesijného a&nbsp;hodnotového&nbsp;&nbsp;zamerania. Lesní hospodári veľmi nerozlišujú, či sa nachádzajú v&nbsp;chránených územiach, alebo mimo nich, a stále používajú tie isté ekonomické argumenty, ako keby šlo o&nbsp;bežné hospodárske lesy. Typickým príkladom je lykožrút, ktorý poslúžil ako zámienka na zdevastovanie starých horských lesov Nízkych Tatier. Pre lesných hospodárov je správa pozemkov v&nbsp;chránených územiach tiež otázkou udržania si privilégií. Navonok to síce veľakrát naozaj môže vyzerať ako odborný spor, no v&nbsp;skutočnosti je za nevôľou chrániť určité lokality vždy oveľa prozaickejší dôvod.

Môžu to byť zmluvy na dodávky dreva, ktoré sú lesohospodárske subjekty povinné napĺňať, využívanie poľovných&nbsp;&nbsp;revírov a&nbsp;zariadení v&nbsp;národných parkoch na rekreáciu alebo na&nbsp;lov zveri. Nemôžeme teda očakávať, že riešenie príde zvnútra, pri týchto podmienkach dohoda naozaj nie je možná. V&nbsp;chránených územiach musí byť prioritou ochrana prírody a&nbsp;štátne pozemky by mali spravovať organizácie spadajúce pod ministerstvo životného prostredia“ myslí si Karol Kaliský.

Dnes je na Slovensku pod prísnou ochranou len 1,8 % územia. Ako vidíme na príklade rozsiahlej ťažby v národných parkoch, nie je to dosť na zabezpečenie ochrany biologickej rozmanitosti, ale aj ďalších funkcií lesov dôležitých aj pre človeka. Najväčší problém je devastácia&nbsp;národných parkov a&nbsp;vzácnych lesov.&nbsp;Pýtame sa ochranárov na podmienky „mierového spolužitia“. Vo svojich požiadavkách majú jasno. Chcú docieliť,&nbsp;&nbsp;aby výmera prísne chránených území bez zásahov človeka dosiahla aspoň 5 % z výmery Slovenska, aby národné parky spĺňali medzinárodné štandardy IUCN a postupne zväčšili bezzásahovú zónu na 75 % ich celkovej výmery.

Ďalej požadujú vyhlásenie prírodnej rezervácie Pralesy Slovenska. Argumentujú tým, že na Slovensku existujú na štátnych pozemkoch desiatky fragmentov veľmi zachovalých a hodnotných lesov, ktoré môžeme nazvať pralesy. V&nbsp;nich sa nachádza taká ohromná rozmanitosť druhov, akú v hospodárskych lesoch nenájdeme. Napriek tomu je časť týchto lesov stále bez potrebnej legislatívnej ochrany a&nbsp;dochádza k ich likvidácii ťažbou dreva.

Ďalšia ich požiadavka sa týka ochrany biotopov tetrova hlucháňa, ktorý je viazaný na prirodzené horské a zmiešané lesy. Dalo by sa povedať, že sa vyskytuje tam, kde je les v poriadku, a&nbsp;preto je symbolom vzácnych lesov. Za posledných 10 rokov klesol počet hlucháňov na Slovensku o&nbsp;40%, čo svedčí o poklese výmery prirodzených lesov.

Vydávame sa do terénu dvoch národných parkov, NAPANT-u a&nbsp;TANAP-u. Turistické trasy, ako aj vysokohorské chaty „praskajú vo švíkoch“ a&nbsp;nás zaujíma názor turistov, týkajúci sa sporu medzi lesníkmi a&nbsp;ochranármi. Dobrou správou je, že čoraz viac ľudí si uvedomuje nutnosť lesy chrániť. Suché kmene stromov, ktoré sa týčia k&nbsp;tatranským štítom, alebo pod nimi ležia, im nevadia. Viac by ich vraj znepokojovala práca lesných mechanizmov v&nbsp;týchto územiach.

Hovoria, že nenavštevujú národné parky, aby videli spúšť, akú po sebe nechávajú harverstory, traktory, lanovky a&nbsp;motorové píly. A&nbsp;tiež,&nbsp;že v&nbsp;týchto oblastiach by mal byť les v&nbsp;bezpečí. Až 84 % opýtaných ľudí, ktorých stretávame, vyjadruje podporu ochranárskym snahám, zároveň však viac ako polovica z&nbsp;nich&nbsp;nevidí v&nbsp;lesníkoch drevožrútov, „škodnú“ slovenskej prírody či ľudí, ktorým by na lese nezáležalo. Tento stav pripisujú&nbsp;prepojeniu politiky s&nbsp;biznis prostredím a&nbsp;snahe niektorých podnikateľov bohatnúť na dreve národných parkov.

Štatistiky OECD hovoria, že v&nbsp;roku 2012 sme sa umiestnili na neslávnom druhom mieste v&nbsp;ťažbe dreva spomedzi krajín vyspelého sveta. Na Slovensku sa ťaží všade, v&nbsp;chránených oblastiach, v&nbsp;národných parkoch aj v&nbsp;pralesoch, ktoré sú domovom šeliem a&nbsp;mnohých vzácnych druhov vtákov. Čoraz viac sa však ozývajú hlasy, ktoré chcú, aby národné parky slúžili tomu, komu majú, teda prírode.