Súčasný spor medzi lesníkmi a štátnymi i neštátnymi ochranármi prírody spočíva v prístupe k obhospodarovaniu lesov, ako aj k rozsahu bezzásahových území. Lesníci tvrdia, že v oblasti bezzásahového režimu nemôžu spracovať lykožrútovú či veternú kalamitu a chrániť tak lesy, ochranári, že príroda sa s kalamitami vyrovná aj bez ľudskej pomoci.

Na jednej strane sú ochrancovia životného prostredia (ekológovia, lesoochranári a mnohí vedci), ktorí sa dostávajú do názorového konfliktu s drevorubačmi a lesníkmi. Tento konflikt na Slovensku trvá už viac ako 20 rokov.

My sme les

Karol Kaliský (41) je jednou z tvárí iniciatívy My sme les. Hovorí, že les je na zemi viac ako 350 miliónov rokov a  za celé toto nepredstaviteľne dlhé obdobie sa oň nikto nestaral ani sa ho nesnažil riadiť, vylepšovať či opravovať. „Práve preto sme tu pred dvetisíc rokmi mali nádherné a dokonalé lesy vytvorené prírodou, ktoré dnes označujeme pojmom prales. Žiaľ, vplyvom človeka z nich na Slovensku zostalo menej ako 0,5 percenta. 

Aspoň lesy v rezerváciách či uprostred národných parkov by sme mali nechať prirodzene sa vyvíjať, pomoc človeka naozaj nepotrebujú, naopak, naše aktívne zásahy ich ničia. O tom, ako má vyzerať les v prísne chránených územiach nemá rozhodovať človek, teda ani ochranári, ani lesníci, ale samotná príroda. V prvom rade musíme pochopiť, že les nie je kukuričné pole, ktoré možno zožať a znovu vysadiť bez toho, aby sme zničili jeho podstatu.

Žijú v ňom okrem stromov tisícky ďalších druhov, prepletené zložitou sieťou vzťahov, každý z nich má svoju nezastupiteľnú úlohu a význam. My však aj lesy v národných parkoch prerábame na plantáže vysadených stromov s krátkou rubnou lehotou, kde je prvoradým cieľom krátkodobý ekonomický zisk z predaja dreva. Dokonca aj štátne lesy na Slovensku sú presným opakom toho, čím by mali byť, namiesto uspokojovania širších potrieb spoločnosti verne slúžia potrebám drevospracujúceho priemyslu“ hovorí Kaliský.

Článok pokračuje na ďalšej strane.