Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Investigatívny novinár kúpil starší rodinný dom za pomoci hypotekárneho úveru, postupne ho rekonštruoval. Pozostalí sa rozhodli dať dom po dvojnásobnej vražde zbúrať. Nehnuteľnosť v nich evokovala bolesť, ktorú prežívali po smrti svojich detí. Na mieste následne Trnavský kraj postaví Pamätník slobody slova. Pôjde o pietne miesto, ktoré bude pripomínať odhodlanie dvoch zavraždených mladých ľudí. Víťazný návrh pamätníka s názvom Záhrada pochádza od tvorcov Benjamína Brádňanského, Víta Haladu, Martina Piačeka a pracuje s naklonením pozemku, čo evokuje pocit nerovnováhy, vychýlenia a trvalej zmeny.

Likvidáciu stavby sponzorsky zabezpečil podnikateľ z regiónu Miloš Hracho. „Stavebný odpad odvezieme na skládku, tam ho triedime, následne drvíme a opätovne využijeme. Oveľa radšej by som pre mladú rodinu, ktorá tu mala bývať, zhotovoval stavebné práce ako novú fasádu či stavbu chodníkov. V civilizovanej krajine by sa nemalo stávať, že doma zavraždia investigatívneho novinára,“ uviedol pre Život. Miloš Majko, ktorého pozostalí poverili organizovaním celého procesu búrania domu, zase povedal: „Je to veľmi smutné, keď pri búraní pozerám na stavebný stroj, ktorý likviduje spálňu či obývačku. Dnes by tu vyrastalo dieťa Jána a&nbsp;Martiny, nebyť brutálnej popravy dvoch mladých ľudí. Je to pre nás všetkých memento, aká je demokracia krehká a že ju tak ako aj právny štát musíme chrániť.“

Článok pokračuje na nasledujúcej strane

Česká investigatívna novinárka Pavla Holcová, s ktorou Ján Kuciak spolupracoval na medzinárodných kauzách, spomína: „Je to miesto, kde mi zhruba rok po vražde došlo, čo sa vlastne stalo. Stála som v kuchyni, okolo mňa boli police s knihami a vecami, ktoré patrili Jánovi alebo Martine, a ja som ich dobre poznala. Učebnice francúzštiny, hrnček, kniha o Panama Papers… A na podlahe na dlažbe v škárach bola vsiaknutá krv. Bola to chvíľa, ktorá ma zlomila. Polovicu cesty do Brna som sa triasla, druhú polovicu mi tiekli slzy.“ Na búranie domu sa prichádzali pozerať aj miestni. Ľudovít Žido má oproti domu, kde zavraždili dvoch mladých ľudí, stavebný pozemok. „Keď sa to stalo, v dedine sme prevádzkovali predajňu potravín. Ľudia prichádzali zhrození, rozprávali, čo sa stalo. Ján aj Martina sa prisťahovali na ulicu, kde žili seniori a seniorky, potešili sa, že za susedov budú mať mladých ľudí. Nosili im koláče, pagáče, ovocie aj zeleninu v rámci dobrých susedských vzťahov. Boli to sympatickí mladí ľudia. Nedivím sa rodičom, že dom dávajú zbúrať. Mám deti v podobnom veku, viem sa vcítiť do ich bolesti.“