Keď vchádzame do riaditeľne, takmer nás prinúti k servilnému sklopeniu očí. Čelíme prísnemu učiteľskému pohľadu možno preto, že meškáme vyše hodiny.

Nájsť Školu na konci světa, ako si oficiálne hovoria, nám totiž dalo zabrať. O chvíľu však sedíme oproti človeku, ktorý s nami vášnivo diskutuje o revolučných zmenách. Zaviedol ich v škole, ktorú riadi.

Jeho vizionárske reformy ovplyvňujú české školstvo a dotýkajú sa aj Slovenska. Okrem iného stál pri tom, keď sa zo škôl rodili organizácie s právnou subjektivitou a príručka, ktorú k tomu napísal, bola vôdzkou pre riaditeľov na Slovensku aj v Česku.

Bol pri zakladaní prvej vysokej školy na Morave a dnes u Ludvíka Zimčíka zase nachádzajú azyl slovenskí rodičia, ktorí chcú učiť svoje deti doma, no naša legislatíva im to zatiaľ neumožňuje.

Sediac v presklenej riaditeľni vidíme malé žiacke nosy, prilepené na sklo, ako nás cez prestávku sledujú a počúvame jeho takmer vizionárske proroctvo. Klasické kamenné školy podľa neho zaniknú. Ani sa nenazdáme. Ak by to tak nebolo, tak dodnes píšeme husacím brkom.

Moderné počítačové technológie podľa neho umožnia, aby sa deti učili z domu. Veď už teraz veľká časť populácie na celom svete pracuje z pohodlia svojho bytu. Keď o tom rozpráva, z času na čas sa o naše uši oprie cinkavý zvuk. To riaditeľovi Školy na konci světa oznamujú učitelia virtuálnou komunikáciou, čo majú nové.

Ludvík Zimčík je takmer vždy online, a práve to sa stalo hlavnou filozofiou tejto školy, ktorá tisícke detí poskytuje vzdelanie virtuálnou formou.

„Veľké školské triedy pripomínajú studený odchov. Hromadnú povinnú školskú dochádzku zaviedla panovníčka Mária Terézia, pretože v krátkom čase potrebovala ako-tak vzdelaný ľud, ktorý by pracoval v novovznikajúcich fabrikách. Samotný akt učenia je individuálny. A socializácia, ktorou sa tak oponuje, tú zaviedli súdruhovia. Deti sa v prvom rade predsa socializujú doma, v rodine,“ aj týmito slovami akoby zatracoval klasický školský systém.

Obec Březová sa nachádza v slovensko-českom pohraničí, od Bratislavy je, čo by kameňom dohodil. Krásna príroda, ničím nerušené ticho, moravské domčeky s fasádami pomaľovanými ľudovými motívmi... To všetko nás takmer núti ľahnúť si do trávy a vychutnávať babie leto.

Za moderným školským ihriskom sa na kopci pasú kone, v predzáhradkách majú miestni vzorne usporiadané kopy dreva. Zima je tu čo nevidieť a tento kraj má povesť tvrdo skúšaného regiónu.

Zlínsky kraj patrí medzi najchudobnejšie, je tu zlá dopravná infraštruktúra, nachádzajú sa tu hlavne malé dedinky, ktoré sú chalupárskym rajom. Poriadnej práce či veľkých miest tu niet široko-ďaleko. V Březovej žije viac než tisíc ľudí a najväčším zamestnávateľom je tu práve škola, kde pracuje 35 ľudí.

Vždy to tak však nebolo. Ludvík Zimčík spomína, že keď sem prišiel pred šestnástimi rokmi, miestna škola pripomínala kravín. Biela nudná budova v tvare kocky a poriadne zatekajúca strecha. V malotriedke bolo spolu 33 žiakov, v materskej škole sa dali maličkí obyvatelia dediny zrátať na prstoch dvoch rúk.

Dnes majú v škole 130 detí vrátane žiakov z okolitých dedín a aj zo slovenských obcí v blízkosti hraníc. Materskú školu navštevuje 46 predškolákov. Približne tisíc žiakov však táto škola vzdeláva online. Z nich je stovka slovenských.

Riaditeľ školy povzbudený úspechom si trúfol v tomto školskom roku dokonca otvoriť aj lýceum. Stredoškoláka však v škole v malej dedine nenájdete ani jedného, všetci sa učia z domu pripojení na počítač.

„Máme 65 študentov v lýceu, maximálny počet, ktorý nám dovolili, je 120. Žiadal som tisíc a verím, že by som toľko záujemcov aj získal. Pokračujeme s tým, s čím sme začali v základnej škole. Rovnaký princíp, rovnaká internetová škola,“ opisuje sebavedome.

Medzi študentmi ich lýcea je aj 45-ročný muž či niekoľko tridsiatnikov, ale aj Nemci žijúci v Čechách.

Vodiac nás po škole nám riaditeľ ukazuje moderné učebne, športovú halu či počítačové triedy, skrátka vybavenie, ktoré nemajú ani vo veľkých mestách. A po bielej budove, ktorá pripomína kravín, tu už dávno niet ani stopy.

Rekonštrukcia ich vyšla na 12 miliónov českých korún. Keď sa pýtame, kde dedina na konci sveta našla takýto balík peňazí, riaditeľ najprv váha s odpoveďou, potom však priamo s chlapským slovníkom priznáva, že na internetovej škole sa dá aj zarobiť.

Štát totiž dáva školám, ktoré majú žiakov v domácom vzdelávaní, 25 percent z normatívu, čiže náklady sú, pochopiteľne, nižšie ako na takzvaného kamenného žiaka, ba dá sa povedať, že minimálne.

„Vlani sme dostali 7 600 000 korún, my sme však minuli len vyše milióna, ostatné peniaze stále investujeme.“

V rámci prehliadky naďabíme aj na veľkorysý školský podkrovný byt, sú tu však učebne. Ludvík Zimčík nám vysvetľuje, že obec mu tu zriadila bývanie, on ho však radšej využil na vzdelávacie účely.

Na to, aby vybudoval úspešnú a zarábajúcu školu, musel najprv nájsť spoločnú reč so starostami v obci. Našťastie, nik z nich ho nemal za utopistu, skôr naopak.

„Nemali sme žiakov, potrebovali sme ich však a čo bolo hlavné, vedel som, kde ich zohnať. Fungovanie školy som založil na internetových technológiách.“

Žiaci tejto školy, ktorí sa učia doma, sú hlavne športovci, umelci, choré, napríklad autistické deti, deti rodičov žijúcich na samotách a tiež rodičia, ktorí nechcú dať svojich potomkov do bežnej školy z náboženských dôvodov či preto, že sa nazdávajú, že súčasný školský systém je príliš stresujúci.

V roku 2007 sa v Česku zmenila legislatíva, zákon umožnil domáce vyučovanie aj na druhom stupni základných škôl.

„Napísal som vtedajšiemu ministrovi list, ponúkol som sa bez ničoho, aby nám dovolili zaradiť sa do pokusného overovania. Do štrnástich dní som mal odpoveď, boli sme jedna zo siedmich škôl, ktorá mohla začať tento model overovať v praxi. Boli sme však v nevýhode, ostatné školy sa nachádzali v Prahe, Ostrave či v stredných Čechách a my doslova na konci sveta. Museli sme ponúknuť niečo naviac, a to internetovú školu.

Keď sú skúšky, žiaka vyskúšame aj cez Skype, prípadne za rodičmi, ktorí neprídu k nám, ideme my. Sme niekoľko dní aj v Prahe či Brne. Žiak je náš klient. Veď kto by k nám na koniec sveta chodil? Aj vy ste takmer zablúdili, a to ste prišli len z Bratislavy. V Česku je deväť Březových, buďte radi, že ste necestovali až do Březovej na Sokolsku.“

A tak v rámci prehliadky nakúkame do úplne prázdnych tried, učiteľ sedí za katedrou a na prvý pohľad to vyzerá, že sa rozpráva s počítačovou obrazovkou. Pedagógovia z Březovej jednu hodinu učia miestne deti naživo v triede, ďalšiu hodinu vzdelávajú svojich virtuálnych žiakov.

Ludvík Zimčík je človek, ktorý si tyká s dobrým marketingom, o tom niet pochýb. Priznáva však, že je kontroverzný a veľa ľudí s ním nesúhlasí. Veľa učiteľov v krajine ho ohovára, pretože narúša dlhé roky trvajúce stereotypy. Nedá sa však nevšimnúť si, že je to humanista s láskavým prístupom k deťom.

Pri prehliadke školy ho tie najmenšie volajú bez rozpakov strýco a dôkazom jeho otvorenosti je aj presklená riaditeľňa. Rodičom umožňujú byť pri skúšaní malých žiakov, aby sa predišlo zbytočnému stresu.

„Hodnotím dieťa podľa toho, čo vie, nesnažím sa ho nachytať a dokázať mu za každú cenu, že to a to nevie. Nikdy som deti neporovnával, pretože každé je iné. A každý žiak si zaslúži pocit úspechu. Niekto v matematike a niekto v telocviku a niekto len preto, že je pracovitý. Neznášam poznámky, tie dokáže napísať každý hlupák, je to zlyhanie učiteľa.

Uvedomujem si, že som si vybral ťažšiu cestu. Nezakazujem, neprikazujem, ale sa s deťmi rozprávam. V školstve som vyše tridsať rokov. Zažil som rôzne koncepcie aj antikoncepie, reformy aj deformy, reformy predchádzajúcich reforiem.

Mojím cieľom je naučiť deti nestratiť sa v živote, využívať zdravý sedliacky rozum a netrápiť ich zbytočným kvantom nepotrebného učiva. Veď čo vlastne potrebujeme v živote, čo sme sa naučili v základnej škole? Sčítať, odčítať, deliť, násobiť, písať a čítať, dnes už aj cudzí jazyk a pracovať s počítačom.“

Keď sa riaditeľa pýtame, či domáca škola neznamená automaticky málo dostačujúce vzdelávanie, Ludvík Zimčík hovorí: „Rodičia ma nemôžu dobehnúť. Vážim si ich a rešpektujem ako partnerov. Dieťa, ktoré skúšame, nie je moje, ani našej školy, ani štátu, hoci štát si myslí opak. Dieťa patrí rodičom a oni najlepšie vedia, čo z neho chcú v budúcnosti mať, ja im to len umožním. Na konci je deviata trieda a monitoring, ktorý je jednotný. Vtedy dieťa ukáže, čo vie.“

Na Slovensku umožňuje zákon vzdelávanie detí doma len na prvom stupni základnej školy. Ako nás informovali z Ministerstva školstva SR, počet takýchto žiakov z roka na rok stúpa. Kým v roku 2010 ich bolo len 24, vlani toto číslo stúplo na 149.

Slovenskí rodičia preto riešia situáciu tak, že svoje staršie deti, ktoré chcú veľmi učiť doma, prihlásia do českej školy v Březovej, ktorá im vychádza v ústrety. Na jednej strane obchádzajú našu legislatívu, na druhej žiadny zákon neporušujú. Zdá sa však, že k zmene dôjde aj u nás.

„V prípade druhého stupňa treba počkať na výsledný návrh Národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania Učiace sa Slovensko, ktorý obsahuje odporúčania aj v tejto oblasti,“ uviedli z rezortného ministerstva.