Francúzsko je krajina hradov a zámkov, ktoré navštevujú milióny turistov. Je takmer nemysliteľné, aby niekomu z nich v itinerári chýbala návšteva paláca a záhrad vo Versailles, zapísanom v Zozname svetového dedičstva UNESCO.
Rieka Seina, meandrujúca metropolou Francúzska, bola v časoch absolutistických vládcov Bourbonovcov len páchnucou stokou. Podobný osud stihol Temžu v Londýne a rieky odplavujúce komunálny odpad z veľkomiest. Louvre, kráľovský palác, bol na rane, ani vyvetrať sa nedalo. Ľudovíta XIV., korunovaného už v štyroch rokoch, prenasledovali spomienky na zatvorené okná a intenzívny puch v komnatách paláca. Dnes najnavštevovanejšie múzeum a galériu na svete mladý panovník nenávidel, Parížanov pokladal za zberbu. Regentka a kráľova matka vdova Anna Rakúska ani jej milenec kardinál Jules Mazarin nevedeli, čo kráľ chystá. Chcel sa stoj čo stoj dostať z Paríža. Palác sa stal po roku 1682 politickým centrom Francúzska.
- Versailles
Vyše 70-tisícové mestečko Versailles asi 20 kilometrov od Paríža už roky rokúce neuniká pozornosti turistov. Zámocké záhrady, ktoré sú vzorom pre podobné parky v Európe, sú ohromujúce a skrývajú hmotné i nehmotné poklady. V labyrintoch parku vás okúzli atmosféra. Okrem „modrých“ pondelkov, keď je kráľovský palác zavretý a fontány nemé, sa po parku denne prechádzajú desaťtisíce ľudí z celého sveta. Zvláštne na tom je, že nikto nikomu neprekáža, lebo miesta je tu naozaj dosť. Francúzsky prečerpávací stroj Machine de Marly v roku 1684 začal privádzať do fontán versaillských kráľovských záhrad vodu, pretože objem úžitkovej vody potrebný na jeden deň nebol omnoho menší než celková denná spotreba vody Parížanov.
Ľudovít XIV., Kráľ Slnko, vraj vlastnou rukou napísal sprievodcu po Versailles. Stanovil dvanásť rôznych najvhodnejších trás prechádzok. Návštevy skvostných záhrad sa stali súčasťou bežného programu dvora a kráľových hostí. Bolo to divadlo, nielen obyčajná prehliadka a vyžadovalo si to premyslenú choreografiu. Hľadelo sa na každý detail a na miestach, kadiaľ prechádzal kráľovský sprievod, boli v činnosti nádrže a fontány.
Prírodné vodné divadlo
Aj Ľudovítovým animozitám voči Louvru vďačíme za nové projekty mimo oficiálnych miest. Po 72 rokoch vlády zostali výnimočné diela, dnes najväčšie lákadlá cestovného ruchu. Čriepky z Ľudovítovho dlhého života naznačujú, že napriek jeho láske k hudbe, divadlu a estetike v osobnej hygiene nevynikal. „Zo všetkých veličenstiev bol najsmradľavejší Ľudovít XIV. Ak bol v miestnosti smrad, bol tam s ním. V živote sa vykúpal vraj iba párkrát. Vodu v 17. storočí málokto obľuboval. Kráľ vykonával potrebu verejne, nie v súkromí. Jeho prezliekanie neprebiehalo ako u iných. Každé ráno si zavolal k sebe do izby sto mužov, aby ho sledovali, kým sa oblieka.“ Toľko z poznámok kráľovho životopisca filozofa Voltaira. Žeby išlo o kritickú interpretáciu prameňov a správ?
Sály a kráľovské komnaty v Château de Versailles od utorka do nedele dennodenne obliehajú desaťtisíce návštevníkov. Ľudia v tlačenici postupujú krok za krokom v smere prehliadkovej trasy. Je zážitok poobzerať sa okolo seba v zrkadlovej sále. V kráľovskej spálni niet po ťažkom puchu ani stopy. V paláci v tom čase neboli ani záchody. Vyvetrané je už dávno. Ľudovít XIV. aj dvorné dámy, radcovia a ďalší „neublížili“ vode – iba ak osobnej hygiene. Pritom pod oknami kráľovského paláca v záhradách slávila všadeprítomná životodarná kvapalina priam orgie. Objem vody v atrakciách francúzskych kráľovských záhrad sa dal prirovnať k spotrebe obyvateľov Paríža.
ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z ROZPRÁVKOVÉHO ZÁMKU SO SLÁVNOU HISTÓRIOU NÁJDETE V GALÉRIIPoľovnícky letohrádok
Vo Versailles, kde často poľoval, Ľudovít XIII. od rodiny Gondyovcov kúpil menší poľovnícky letohrádok v močarinách a vo vresoviskách uprostred divých ponurých lesov. „Jágerky“ dávno niet. Za sto rokov traja králi Ľudovítovia zmenili podobu parížskeho regiónu. Tamojšie rašeliniská poslúžili. André Le Nôtre, ktorý bol panovníkovým financmajstrom, sa zmenil na záhradného architekta. Na stavenisku nového kráľovského sídla denne pracovalo vyše 36-tisíc ľudí, remeselníkov a robotníkov, žien a detí. K tomu šesťtisíc koní.
Vari najdlhšie panujúci francúzsky kráľ sa venoval viac stavbe než štátnym záležitostiam. Panovanie prenechal kardinálovi Richelieuovi. Versailles bolo ako stvorené pre intrigy kráľových favoritiek. Asi preto prvého ministra preslávil výrok: „Za všetkým hľadaj ženu.“ On sám nad Ľudovítovými milenkami a účtami prižmúril obe oči. Versailles pohltilo štvrtinu rozpočtu a krajine hrozil štátny bankrot. Vtedy nikto nemohol tušiť, že o necelé štyri storočia to zisky z cestovného ruchu splatia aj s úrokmi. V majestátnom centre moci postupne zamestnávali vyše šesťtisíc zbrojnošov a 15-tisíc sluhov a slúžok, komorníkov a ďalších.
Článok pokračuje na ďalšej strane.
