Vladimír Kampf

Zákon ľudí bez domova nepozná a ich situáciu nerieši

Za čias socializmu strážila park na Račianskom mýte socha odhodlaného milicionára od Jána Kulicha. Stál na kladive s rukami vo vreckách a puškou krížom cez chrbát. Po revolúcii ju odstránili a nahradili skulptúrou Hirošima od Tibora Bártfaya. Na sklonku minulého roka začala námestie čistiť od ľudí bez domova objednaná strážna služba. Odhodlaní strážcovia a vykonávatelia zákazky od radnice Bratislavy-Nového Mesta boli neúprosní. Račianske mýto sa časom stalo domovom skupiniek aj jednotlivcov – ľudí bez domova. Na sklonku roka ich postihla Hirošima.

Milicionára z mýta počas komunistického vládnutia ľudovo volali Uruguajec. Kúsok od neho sedával na lavičke a hral mu na gitare mladý Miro Žbirka. Samozrejme, sedel na operadle s nohami tam, kde sa malo sedieť. To boli lajdáctva a hriechy toho obdobia. Kto si sadol normálne, bol za nenormálneho. Okoloidúci dôchodcovia a moralisti hromžili. Nepomohlo.

Súčasní moralisti hromžili na ľudí zo spoločenského dna bez strechy nad hlavou. Snaha zbaviť sa ľudí z ulice ich vykázaním a nasadením neoblomných zložiek zvyčajne vedie do slepej uličky. Skúsili to napríklad v Maďarsku. Bezdomovstvo zakázali zákonom, ľudí z ulice zatvárali. Nepomohli si. Tých, ktorých vyviezli za mesto, mali o niekoľko hodín, maximálne dní naspäť. Tí, ktorých načas zatvorili, sa aj tak vrátili tam, kde boli predtým. Na ulicu. Veď ako sa sankciami či zákonom vyhrážať človeku, ktorý nemá adresu? Budapešť si natĺkla nos, rovnako ďalšie mestá v Maďarsku, ktoré skúsili radikálne a na prvý pohľad konečné riešenie. Skúsili to aj niektoré ďalšie mestá Európskej únie. Dopadli rovnako.

Jednou z niekoľkých bratislavských organizácií, ktoré sa snažia ľuďom v núdzi bez strechy nad hlavou efektívne pomáhať, je občianske združenie Vagus. Slovo vagus znamená blúdivý. „Zásah na Račianskom mýte nič nevyriešil. Tí ľudia sú stále tu, len sa presunuli. Už nie sú v parku, ale o pár ulíc ďalej, pretože jednoducho nemajú kam ísť,“ konštatuje na margo prvoplánového jednorazového riešenia výkonná riaditeľka a štatutárna zástupkyňa Vagusu Alexandra Kárová. „Mestu chýbajú denné centrá, útulky a krízové bývanie. Ľuďom bez domova teda nezostáva iné, len zostať vonku.“

Útulky by boli pre našu krajinu luxusom a jedným z praktických riešení. „Podľa oficiálnych údajov z roku 2011 máme na Slovensku 23-tisíc ľudí bez domova, ktorí už na ulici boli, a ďalším štyrom až ôsmim percentám obyvateľstva hrozila strata bývania. Žiaľ, u nás obce neposkytujú nájomné a dostupné bývanie.“ Ohrození ľudia v kritickom momente skončia na ulici, pretože nemajú inú možnosť. Výstavba nájomných bytov je stále len ťahaním medových motúzov popod nos. „Rýchlo musíme začať riešiť ľudí na ulici, pretože máme málo sociálnych zariadení. Popritom by sa mala začať výstavba a k tomu prevencia, aby na ulici nepribúdali ďalší. Bezdomovstvo a jeho riešenie treba vnímať komplexne,“ upozorňuje riaditeľka.

Na Slovensku akoby sme mali majstrov na krátkozraké riešenia a nevyriešenia. V Budapešti sa ľudí bez domova radikálne nezbavili. V Rakúsku uprednostňujú iné nápady. Keď vo Viedni stavali novú hlavnú stanicu, pri jej projektovaní mysleli aj na to, že v nej budú hľadať útočisko nielen tí, ktorí nemajú kde bývať, ale aj sociálne slabší ľudia, ktorí na nej môžu nechtiac uviaznuť. Ústretové riešenie sa ukázalo ako krok vpred. Personál stanice, policajti, ochranka, všetci vedia, kam majú neboráka poslať. V špeciálnom sektore majú k dispozícii sprchu, jedlo a možnosť prespať. Tí, ktorí vyzerajú, že by mohli na hlavnej železničnej stanici vo Viedni uviaznuť nadlhšie, majú k dispozícii sociálnych pracovníkov, ktorí pre nich hľadajú riešenia.

V Budapešti na staniciach sa ľudia v núdzi dlho nezohrjú, pretože ich tam zvyčajne ani nevpustí ochranka. To isté je u nás. Na našich staniciach sme tento prístup dotiahli do dokonalosti. Stanice sú v noci zatvorené, aby tam len tak niekto neprespal a nezohrial sa. Vybabrať sa však dá so všetkým. Stačí, aby si neborák kúpil lístok na vlak, a pár hodín ho nemôžu vyhodiť. Známe sú aj nočné vlaky, ktoré cestujúci bez strechy nad hlavou využívajú na prespanie. Dôchodcovia majú toto „ubytovanie“ zadarmo.
„Našťastie situácia na staniciach sa upokojila. Spočiatku okrem vyháňania ochranka nechcených ľudí bila. Už vyše roka máme pracovnú skupinu, v ktorej je niekoľko organizácií, ktoré pracujú s ľuďmi bez domova, je v nej aj magistrát hlavného mesta a zástupcovia železníc. Riešime s nimi systém, ktorý by sa dal aplikovať na ostatné stanice po celom Slovensku. Ani centrum vo Viedni neodstránilo problém. Nie každý je ochotný prijať takúto pomoc. Ľudia bez domova sa vždy budú zdržiavať okolo staníc či väčších nákupných centier. Máme aj klientov, s ktorými pracujeme iba v teréne. Nechcú chodiť do denného centra, pretože im je to nepríjemné,“ vysvetľuje. „Pre nich je určená terénna sociálna služba.“

Terénni pracovníci chodia za ľuďmi tam, kde žijú. „Hlavná časť našej práce je poskytovanie sociálneho poradenstva. Kolegovia zisťujú, ako sa ľudia ocitli na ulici, ako dlho sú tam a čo by im mohlo pomôcť. Riešime ich zdravotný stav, niektorí si chcú nájsť prácu, oddlžovanie, rodinné väzby. V teréne je to náročnejšie, ale dá sa to. V prvom rade treba riešiť základné potreby: jedlo, tekutiny…“

V Bratislave takto pracujú približne so sedemsto ľuďmi. „Kolegovia si pred zimou urobia súpis s poznámkami. Tí, ktorí nemajú žiadne zabezpečenie tepla a sú len vonku, majú prioritu. Kontrolujeme ich, v akom sú stave, či potrebujú pomoc, či majú spací vak. Ak sa s nimi dá spojiť telefonicky, robíme to. Aj oni musia mať istotu, že sa o nich niekto zaujíma a majú sa na koho spoľahnúť.“
Len málo zo slovenských úradných opatrení zatiaľ fungovalo. Skupinky a jednotlivci sa pravdepodobne na Račianske mýto vrátia, len čo odíde bezpečnostná služba. Tak ako sa vracajú k staniciam a pokúšajú sa dostať pod ich strechu.

Alexandra Kárová upozorňuje, že bezdomovstvo či človek bez domova v slovenskej legislatíve neexistujú, preto je ťažké čokoľvek zákonné vymyslieť a čokoľvek požadovať. Podľa  paragrafov teda žiadni ľudia bez domova nie sú. To znamená, že sa im ani nedá vychádzať v ústrety napríklad na rozdiel od utečencov. Ich situáciu zákon rieši a dokáže im poskytovať zázemie. „Keďže zákon človeka bez domova nepozná, ani zdravotné poisťovne im nedokážu poskytnúť výnimky. Dlh sa im preto neustále zvyšuje a nemajú nárok na pravidelnú zdravotnú starostlivosť. Ošetria ich iba urgentne. Stáva sa, že chorým nezostáva iné, iba čakať, kým sa ich stav zhorší, pošlú im sanitku a vezmú ich do nemocnice.“

Tragédiou je nedostatok denných centier, kde by mohli zmysluplne stráviť deň. Ľudí bez domova tak vidno bezcieľne sa potulovať po meste či v mestskej doprave. „Nemajú čo iné robiť počas dňa. Chýbajú nocľahárne na prespanie. V Bratislave je len jedna s kapacitou približne dvesto lôžok. Vďakabohu za ňu, ale nie je ideálne umiestniť dvesto ľudí naraz do jednej haly.“
Systémové riešenia od štátu či samospráv sú v nedohľadne. Je do plaču, že od čias, keď po Nežnej revolúcii vyplával na povrch aj problém bezdomovstva, neexistuje nič zásadné, čo by dokázalo ľuďom v núdzi efektívne pomôcť. „Dostávame sa do bodu, keď bude riešenie veľmi náročné. Na zákony treba aj vôľu politikov, ktorí by dokázali presadiť ústretové riešenia.“
Podľa Alexandry Károvej štát nevyužíva ani možnosti prevencie. „Nikto nerieši, keď ľudia náhle prestanú platiť nájom či faktúry. Nikto vám nezaklope na dvere, nepríde sociálny pracovník obecného úradu a nespýta sa, čo sa deje. To je krok pred tým, než sa ľudia dostanú do vážnych a neprekonateľných problémov. Môže sa stať čokoľvek – smrť partnera, strata zamestnania, dlhodobá péenka… Ak sa už človek do nepríjemností dostane, nemôžeme mu ani ponúknuť dôstojné bývanie v mestskom nájomnom byte za malý nájom a pomôcť mu postaviť sa na nohy.“
Na bezdomovstvo má vplyv aj kríza sociálnych pracovníkov. Je paradoxné, že vďaka Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce svätej Alžbety ich máme na Slovensku viac než dosť, ale to, čo vyštudovali, nerobia. Väčšina ľudí školu neštuduje, aby mohla vykonávať povolanie sociálneho pracovníka. Potrebujú len doklad o ukončení vysokej školy kvôli tabuľkovému platu.
„Dnes je takmer nereálne zohnať odhodlaného sociálneho pracovníka. Od začiatku septembra sme hľadali kolegu do terénu. Sociálni pracovníci sú jedni z najhoršie platených na Slovensku. Snažíme sa ľudí čo najlepšie ohodnotiť a zložiť im plat z viacero finančných zdrojov. Inak sa to nedá,“ vysvetľuje Alexandra Kárová a zdôrazňuje: „Ľudia by si mali všímať druhých a snažiť sa im pomôcť. Hlavne nebyť ľahostajní. To je veľmi dôležité. Hoci to nie je systémové riešenie, ale kým také bude, lepšia cesta  nie je.“Text pod foto:
1. Výkonná riaditeľka a štatutárna zástupkyňa OZ Vagus ALEXANDRA KÁROVÁ.
2. V Bratislave žije na ulici približne 4-tisíc ľudí bez domova.
3. Na Račianskom mýte v Bratislave na konci minulého roka už žiadni ľudia bez domova neboli. Dokedy?
4. Lavička, na ktorej sedával a hrával na gitare Miro Žbirka.
5. Račianske mýto. Skulptúra Hirošima bola nemým svedkom povrchného riešenia.
6. Ľudia v núdzi, ktorí si chcú pomôcť z najhoršieho, majú možnosť zarobiť si predajom pouličného časopisu Nota bene.
7. Na železničných staniciach sa ľudia bez strechy nad hlavou zvyčajne dlho nezohrejú. Je to pre nich zakázaná zóna.
8. Pred stanicou. Mať celý svoj majetok a život v igelitkách a byť nechcený je mimoriadne náročné na psychiku.
9. Bratislavská hlavná stanica. Po desaťročia sľubovanej rekonštrukcii by mohla prispieť k riešeniu bezdomovstva.

Na Račianskom mýte Bratislave na konci minulého roka už žiadni ľudia bez domova neboli. Dokedy?

Ľudia v núdzi, ktorí si chcú pomôcť z najhoršieho, majú možnosť zarobiť si predajom pouličného časopisu Nota bene.

Lavička, na ktorej sedával a hrpsyal na gitare Miro Žbirka.

V Bratislave žije na ulici približne štyritisíc ľudí bez domova.

Pred stanicou. Mať celý svoj majetok a život v igelitkách a byť nechcený je pre psychiku mimoriadne náročné.

Bratislavská hlavná stanica. Po rekonštrukcii, sľubovanej desaťročia, by mohla prispieť k riešeniu bezdomovstva.