<strong>Vysoké múry na niektorých miestach obkolesuje ostnatý drôt a z každej strany stráži bezpečie politika niekoľko kamier. </strong>

Po rokoch sa tak na Mišíkovej ulici znova ocitol vrcholný politik. Na mieste Počiatkovej rezidencie bola v minulosti záhrada, v ktorej Alexander Dubček pestoval stromy. Býval tam od roku 1962.

Pri pohľade na ministrov dom z ulice treba poriadne ohnúť krk. Od chodníka sa hore ťahá asi štyri metre vysoká oporná stena, v ktorej sú vchody do garáže. Hneď nad ňou rastie do výšky troch podlaží dom obložený prírodným kameňom. Na streche má solárne systémy, odzadu vidieť veľkú terasu.

Počiatek sa nasťahoval na miesto, ktoré bolo plné dramatických udalostí a na ktorom sa vystriedalo niekoľko obyvateľov. Z príbehu Dubčekovej vily a záhrady sa dá vydedukovať množstvo udalostí - od konfiškácie podľa Benešových dekrétov cez prideľovanie straníckym prominentom až po súdny spor.

V archíve mesta Bratislavy je prvý záznam o „Dubčekovej vile“ na Mišíkovej ulici z roku 1940. Majiteľ pozemku Ján Güll vtedy požiadal o povolenie na kopanie základov. Úrady mu povolili postaviť dom s jedným podlažím nad terénom a s jedným pod terénom „s nákladom cca 230 000 korún“.

Od Güllovcov pozemok s domom odkúpila Herta Oszeszlová-Kesselbauerová za šesťstotisíc slovenských korún. Vtedy sa začalo prekliatie vily, ktoré trvalo desaťročia. Pani Oszeszlová si ju totiž dlho neužila. Podľa Benešovho dekrétu číslo 108 o konfiškácii nepriateľského majetku jej štát dom v roku 1946 zobral. Vo výmere o konfiškácii sa píše, že pani Oszeszlová je „nemeckej národnosti a nedokázala, že má nárok na výnimku“. Tú by dostala len vtedy, keby trpela v nacistickom zajatí alebo sa aktívne zúčastnila na odboji.

Správcom a obyvateľom konfiškovaného domu sa stal Ferdinand Daučík. Ani ten v ňom dlho nebýval. Snažili sa ho vysťahovať, nakoniec ušiel do zahraničia. Odvtedy sa vo vile obyvatelia striedali. Mal ju podpredseda vlády Ján Ševčík, potom sa dostala do rúk Obvodnému podniku bytového hospodárstva Bratislava Staré Mesto a prideľovali ju straníckym prominentom. Susedia sa pamätajú, že pred Dubčekom v nej bývala predsedníčka Slovenského zväzu žien Irena Ďurišová. Tá sa s miestnymi veľmi nekontaktovala, pôsobila nadradene.

Veľká zmena nastala, keď bytový podnik dom pridelil Alexandrovi Dubčekovi. „Všetci sme vedeli, že robí na ÚV, ale nesprával sa ako veľký šéf. S každým na ulici debatoval, čo sa o jeho predchodcoch povedať nedalo. Na pohľad slušný človek, rýchlo zapadol medzi starousadlíkov. Dobrý sused,“ spomína historička Tatjana Ivantyšynová, ktorá odmalička býva oproti.

Dubček postupne stúpal po politickom rebríčku. Stal sa prvým tajomníkom ÚV KSS a v januári 1968 ho zvolili za prvého tajomníka ÚV KSČ. O štyri mesiace neskôr poslal žiadosť o odpredaj domu, ktorá je dodnes uložená v archíve Bratislavy: „Súdružský Obvodný podnik bytového hospodárstva... Dovoľujem si Vás týmto požiadať o predaj rodinného domku v Bratislave na Mišíkovej ulici č. 49, ktorý obývam so svojou rodinou. Za priaznivé vybavenie ďakujem a zostávam s pozdravom. Práci česť! P. S. Súčasne žiadam aj o odpredaj parcely č. 3 571 o výmere 732 metrov štvorcových.“ A práve to je tá parcela, ktorú o desiatky rokov neskôr kúpil Ján Počiatek.

Posledná veta v žiadosti je viditeľne písaná na inom stroji, hrubším písmom. Je možné, že mu niekto poradil, aby si pýtal aj vedľajší pozemok.

Ten totiž k domu nepatril, bol v susedstve. Vlastnil ho Anton Rizman. Aby ho mohli predať Dubčekovi, musel bytový podnik od Rizmana pozemok vykúpiť po desať korún za štvorcový meter a zlúčiť ho s parcelou pod Dubčekovou vilou. Stredisko geodézie pozemky scelilo 1. augusta 1968 a vznikla tak pekná plocha s výmerou 1 338 štvorcových metrov.

Bytový podnik nakoniec politikovi vyhovel a súhlasil s predajom vily. Súdny znalec určil cenu na 135 820 korún. Plus 8 215 korún za celý pozemok. Dubčekovci tak vilu šesť rokov po nasťahovaní odkúpili.

<strong>Súd o strechu nad hlavou</strong>

Po auguste 1968 sa Dubček postupne dostával do nemilosti komunistickej strany, nakoniec skončil ako úradník v lesníckom podniku. „Vtedy ho bolo často vídať v záhradke. Asi bol dobrý ovocinár. To ho aj držalo fyzicky a psychicky v kondícii,“ hovorí suseda Tatjana Ivantyšynová.

Sledovali ho eštebáci a v polovici sedemdesiatych rokov proti nemu začali súdny proces. Chceli mu vilu vziať.

V bratislavskom archíve sú dodnes spisy zo súdu. Bol to vykonštruovaný a nezmyselný proces. Československý štát v roku 1975 zažaloval Alexandra Dubčeka a obvodný bytový podnik. Štát chcel vysloviť neplatnosť zmluvy, argumentoval tým, že Dubček zneužil právomoci a obohatil sa. Podľa súdnych dokumentov mu vyčítali, že pri žiadosti o kúpu domu žiadal i susednú Rizmanovu parcelu, hoci mu niekoľkokrát povedali, že je súkromná a bytový podnik „s ňou nemohol nakladať“. V obžalobe bola aj zmienka, že podľa vtedajších vyhlášok mal byť pozemok na jednu stavbu 800 štvorcových metrov, ale zlúčením dvoch pozemkov vzniklo 1 338 metrov.

Hlavná výčitka štátnych právnikov bola, že odborník, ktorý dom ohodnocoval, ho zaradil do druhej kategórie, hoci spĺňal parametre prvej. Vyšetrovatelia dohromady vyčíslili, že za dom mal platiť o 38 661 Kčs viac a za pozemok o 5 165 Kčs viac. Navrhli, aby súd skonštatoval, že „kúpna zmluva a dohoda o užívaní bola v rozpore so zákonom, ide o absolútne neplatný právny úkon“.

Dubček musel o strechu nad hlavou bojovať ako lev. Tvrdil, že vilu ani pôvodne nechcel odkúpiť, ale v roku 1966 vláda vydala uznesenie o odpredaji časti bytového fondu. Na zozname bol aj jeho dom a začali doň chodiť záujemcovia o kúpu. Žiadosť teda podal i on, lebo sa už nechcel sťahovať.

Podľa spisu hovoril, že na výšku sumy nemal vplyv, určil ju súdny znalec. Ak sa dom dostal medzičasom do prvej kategórie, je to preto, že ešte kým patril bytovému podniku, on s manželkou z vlastných peňazí dal urobiť do kuchyne plyn a teplú vodu, opravili strechu, komíny, žľaby, vymenili radiátory a dali umývadlo do práčovne.

„Ničím som sa neprevinil. Sumu určil NV a zaplatili sme. Odmietame žalobu v jej podstate, vidíme v tom politický zámer, aby sa ukázal bývalý prvý štátny tajomník KSČ ako človek, ktorý sa obohacoval na úkor štátu.“

V súvislosti so scelením pozemku vravel, že Rizmanova parcela bola smetiskom a vyhláška umožňovala aj výnimky, aby mohli byť pozemky väčšie než 800 štvorcových metrov.

Priložil rozhodnutie útvaru hlavného architekta Bratislavy, podľa ktorého by sa zhoršilo užívanie okolitých pozemkov, ak by na Rizmanovej parcele postavili dom.

Útvar architekta po desiatkach rokov zmenil názor, na tej istej Rizmanovej (neskôr Dubčekovej) parcele dnes stojí Počiatkova rezidencia.

Dubčekovi vtedy pred súdom pomohol práve Anton Rizman. Vyšetrovateľom povedal, že stavať na Slavíne nechcel, lebo z úradníckeho platu nemal dosť peňazí. Jeho syn, tiež Anton Rizman, si na to spomína dodnes: „Je to pravda, otec naozaj nechcel stavať. Nepamätám si detaily, lebo je to už vyše 40 rokov, ale viem, že pozemok predať chcel, a nakoniec bol rád, že sa to podarilo. Na Dubčeka nepovedal jediné krivé slovo, vždy tvrdil, že sa správal veľmi korektne.“

Mimochodom, bývalý majiteľ parcely je starý otec známeho ekológa a riaditeľa Greenpeace Slovensko Juraja Rizmana. Ani Juraj, ani jeho otec nevedeli, že dnes patrí Počiatkovi. „Nemali sme dôvod skúmať, čo sa tam neskôr dialo. Po toľkých rokoch by mi ani nenapadlo sledovať, kto si na pozemku teraz postavil dom,“ hovorí Anton Rizman.

V súdnom spore proti štátu bol nakoniec úspešnejší prenasledovaný Dubček. V archíve je okrem roku 1975 ešte zápis mestského súdu z roku 1976 a potom už len malá zmienka z roku 1982, že vo veci nebolo rozhodnuté. Žiadny ďalší zápis tam nie je. Iba na obale spisu je rukou dopísaná veta, že žaloba bola stiahnutá 26. 7. 1990. Nad Dubčekom až do pádu komunizmu visela hrozba, že môžu kedykoľvek oživiť spor a dostať ho na ulicu. Režim ho tým držal v šachu.

Po smrti Alexandra Dubčeka vilu zdedili jeho traja synovia Milan, Pavol a Peter. Rozdelili si ju tak, že dvaja mali dom a jeden časť pozemku.

„Nikto tam už potom nebýval, nevedeli sme sa dohodnúť čo s tým ďalej, tak sme všetko predali. Samotný dom asi pod cenu, ale aj tak sme si nakoniec vydýchli,“ hovorí Pavol Dubček. „Dnes tam zásadne nechodím, prostredie sa zmenilo, vyrástla z toho betónová džungľa. Ani neviem, kto tam sídli.“

Podľa výpisu z katastra kúpil Ján Počiatek bývalý Dubčekov pozemok v roku 2002, teda ešte štyri roky pred tým, ako sa stal ministrom. V samotnej Dubčekovej vile je rezidencia egyptského veľvyslanectva.

Zakliate miesto: História Počiatkovho pozemku je dramatická

Výber pre vás