Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Slovenské gastropodniky a&nbsp;hotely čelia vážnemu personálnemu problému. Krátko pred hlavnou turistickou sezónou prevádzkovatelia nie sú schopní obsadiť 10-tisíc voľných pracovných miest. Situácia bola vážna už v&nbsp;minulosti, pandémia problém iba prehĺbila.

<div class="snippet-cb snippet-widget snippet-articles snippet" contenteditable="false">
 <div class="icon">
 &nbsp;
 </div>
 <div class="inner" data-article-tag="&nbsp;" data-article-id="21ccac81-8d35-4676-9ea5-5e48c8ce5d28">
 &nbsp;
 
 Dáma s lampou: FLORENCE NIGHTINGALOVÁ si vybrala povolanie, ktoré v tých časoch nemalo vážnosť
 </div>
 <div class="icons">
 &nbsp;
 &nbsp;
 &nbsp;
 </div>
 </div>

„Najvýraznejší pokles zamestnanosti v&nbsp;histórii – aj to je jeden z&nbsp;negatívnych dôsledkov pandémie, s&nbsp;ktorým sa tento slovenský sektor vyrovnáva dodnes. Výrazný pokles príjmov a&nbsp;nestabilita spôsobená prijímaním protiepidemických opatrení spôsobili, že dôvera ľudí v&nbsp;prácu v&nbsp;týchto oblastiach výrazne klesla,“ hovorí prezident Asociácie hotelov a&nbsp;reštaurácií Slovenska Marek Harbuľák. Kuchári, kuchárky, čašníci a&nbsp;čašnícky si našli nové zamestnanie hlavne v&nbsp;priemysle.

Ďalšia stavovská organizácia upozornila na problém už vlani. „Podľa nášho prieskumu vyše 55 percent podnikateľov potrebuje prijať do svojich podnikov najmä kuchárov a čašníkov,“ povedala zase hovorkyňa iniciatívy Pomoc pre gastro Magdaléna Koreny. Portál Profesia realizoval prieskum, v rámci ktorého oslovil 500 respondentiek a respondentov, ktorí pracovali v nedávnej minulosti v službách či cestovnom ruchu. Viac ako polovica opýtaných už v tejto oblasti nepracuje, pričom štvrtina by sa tam už ani nevrátila. Tí zvyšní by sa vrátili len za určitých podmienok. Medzi ne patrí napríklad zvýšenie platu, istota pracovného miesta, ale aj prehľadné vyplácanie, s ktorým bol počas pandémie problém.

Situáciu by do značnej miery mohli vylepšiť odídenci a odídenkyne z Ukrajiny. „Záujem o prácu prišiel prakticky ihneď po vypuknutí vojnového konfliktu, v jednotlivých gastroprevádzkach, hoteloch a penziónoch si doposiaľ našlo prácu približne 500 ľudí. V mnohých prípadoch však odídencom, predovšetkým ženám, znemožňuje šancu zamestnať sa nedostatok voľných miest v školách či predškolských zariadeniach. Matky totiž často jednoducho nemajú kam svoje deti umiestniť,“ konštatuje Marek Harbuľák.

Článok pokračuje na následujúcej strane&nbsp;

Hlavne nedostatok čašníkov a&nbsp;čašníčok trápi náš gastrosektor a&nbsp;slovenských hotelierov už niekoľko rokov. Mladí ľudia o&nbsp;túto prácu nemajú záujem. Ak sa nájdu aj takí, ktorým gastrosektor imponuje, prácu si radšej hľadajú hlavne v&nbsp;západnej Európe. Nikoleta Ripcsuová v&nbsp;krajskom meste Košice prevádzkuje vlastnú kaviareň. S&nbsp;touto podnikateľkou sa rozprávame aj o&nbsp;tom, prečo sa práca čašníka a&nbsp;čašníčky stáva neatraktívnou. Redakcia Života si túto Košičanku vybrala ako respondentku, pretože prednedávnom na sociálnej sieti otvorila citlivú tému sexuálneho obťažovania čašníčok a&nbsp;degradácie tohto povolania zo strany našej spoločnosti.

„Niektorí zákazníci sa ku mne správali ako k&nbsp;prostitútke, to bol môj každodenný chlieb,“ týmito slovami začala zverejňovať vlastné skúsenosti, ktoré zažila v&nbsp;práci ako čašníčka. Spustila tak lavínu rôznorodých názorov a&nbsp;diskusie. „Študovala som na hotelovej akadémii v&nbsp;Prešove. Učili nás, že zákazník je náš pán. Takéto ­podľa mňa nezmyselné pravidlo platí len na Slovensku. Áno, prechovávam úctu a&nbsp;rešpekt k&nbsp;človeku, ktorý navštívi podnik, v&nbsp;ktorom pracujem. Na druhej strane aj ja ako čašníčka očakávam od tohto človeka, že bude slušný a&nbsp;úctivý. Človek, ktorého obsluhujem ako čašníčka, nie je v&nbsp;žiadnom prípade môj pán, ale zákazník. Ľudia si akosi zvykli vŕšiť sa, keď majú zlú náladu, zlý deň, na čašníkoch, čašníčkach. Zaujímavé však je, že keď prídeme do banky požiadať o&nbsp;úver, vieme sa správať slušne, zdvorilo až pokorne a&nbsp;trpezlivo čakáme, kým prídeme na rad. Prečo nie sú ľudia ochotní správať sa slušne aj v&nbsp;gastropodnikoch?“

Nikoleta nám hovorí, že dopyt po práci čašníka a&nbsp;čašníčky klesá, pretože práca nie je dobre finančne ohodnotená. Potom, bohužiaľ, prevláda trend zamestnávať ľudí v&nbsp;tejto profesii načierno. „Čašníčky a&nbsp;čašníci sú v&nbsp;neustálom pohybe, hrozia nám rôzne úrazy, napríklad zlomenina ruky či nohy. Pri práci načierno však takýto človek pri chorobe a&nbsp;úraze ostáva bez finančného zabezpečenia.“

Okrem toho sa vytráca spoločenská úcta k čašníkom a čašníčkam. „Ľudia nás vnímajú tak, že nevie nič robiť, tak pracuje ako čašníčka. Niektorí sa k nám správajú ako k rohožkám. Začína sa to lúskaním prstami na čašníkov a čašníčky a hraničí to až so sexuálnym obťažovaním.“ Aj ona zastáva názor, že situáciu vo veľkej miere zhoršila pandémia. „Gastro sa stalo rizikovým odvetvím, čo sa týka zamestnania. Nikto vopred nevedel, kedy nás zase zavrú. A je tu aj nový fenomén, ktorý priniesla práve pandémia: naučili sme sa objednávať si jedlo domov, brať si kávu so sebou.“

Nikoleta brigádovala v gastre už od svojich pätnástich rokov, po skončení hotelovej akadémie odišla na päť rokov pracovať do Francúzska. „Tam mi, obrazne povedané, vytĺkli z hlavy to nezmyselné pravidlo, že zákazník je náš pán. Francúzi vnímajú čašnícke povolanie ako remeslo, adept a adeptka na túto prácu musia byť veľmi zruční. Ten, kto nevie niesť tácku v jednej ruke, toho ani nepozvú na pohovor. Aj majitelia podniku, kde som bola zamestnaná, pracovali, jeden za barom, druhý v&nbsp;kuchyni. Nie raz pracovali aj dvadsať hodín v&nbsp;kuse, mali prehľad, čo sa deje v&nbsp;podniku, vedeli sa vžiť do kože zamestnancov a&nbsp;zamestnankýň.“

Po piatich rokoch sa Nikoleta vrátila domov, porodila syna a&nbsp;po materskej dovolenke, keď si hľadala zamestnanie na Slovensku, zažívala pocity ako po nepríjemnej ľadovej sprche. „Nebol problém zamestnať sa ako čašníčka, veď voľných pracovných miest bolo dosť. Lenže dostávala som ponuky – plat tri eurá na hodinu, pretože som matka malého dieťaťa. Predstavovala som riziko, že budem pre choroby svojho syna často chýbať v&nbsp;práci.“ Nakoniec sa predsa len zamestnala v&nbsp;podniku, ktorého majiteľ ju upozornil, že zákazníci sú solventní páni. „Bohužiaľ, v&nbsp;praxi sa stáva aj to, že majitelia, ak dôjde k&nbsp;slovným útokom na čašníčku či čašníka, automaticky chytia stranu zákazníkovi. Pre nich je totiž dôležitejší platiaci zákazník než zamestnanec a&nbsp;zamestnankyňa.“

Nikoleta má naporúdzi množstvo zážitkov a&nbsp;príhod, ktoré by slabšie nátury dohnali k&nbsp;slzám. Zo spektra útokov na svoju ľudskú dôstojnosť nám opisuje situáciu, ktorú zažila v&nbsp;spomínanom podniku s&nbsp;bohatými zákazníkmi. „Môj syn mal celú noc vysokú telesnú teplotu, preto som toho veľa nenaspala. Ráno som však nastúpila do práce. Samozrejme, že na tvári som mala stopy po prebdenej noci. Jeden zo zákazníkov mi povedal, že som mala do práce prísť rovno v&nbsp;pyžame. Slušne som mu vysvetlila, že som nespala, pretože syn je chorý. On mi na to: ‚To od akého veku si sa začala k***ť, že už máš dieťa?‘ Podotýkam, že som vtedy mala 28 rokov a&nbsp;môj syn viac ako tri roky. Najhoršie na tom všetkom však bolo, že môj zamestnávateľ a&nbsp;majiteľ v&nbsp;jednej osobe to všetko počul a&nbsp;veľmi sa na poznámkach zákazníka bavil ako na dobrom vtipe. Zrejme mu ani nenapadlo, aby sa ma zastal.“

Hoci nám Nikoleta rozpráva negatívne zážitky, zdôrazňuje, že nemožno všetkých ľudí hádzať do jedného vreca. S&nbsp;úsmevom hovorí, že ako čašníčka a&nbsp;teraz ako majiteľka kaviarne spoznala veľa príjemných, úctivých ľudí, ktorí jej svojou prítomnosťou spríjemnili deň v&nbsp;práci.

Hlavne nedostatok čašníkov a&nbsp;čašníčok trápi aj podnikateľov a&nbsp;podnikateľky v&nbsp;susednom Česku. Médiá denne informujú o&nbsp;tomto probléme, hľadajúc príčinu tohto javu aj vhodné riešenie. Zaujímavý názor na problém má mediálne známy šéfkuchár Café Savoy František Skopec. „Práca kuchára, to už nie je podradná a&nbsp;špinavá činnosť, vďaka televíziám a&nbsp;sociálnym sieťam sa z&nbsp;toho stalo ‚cool‘ remeslo. Lenže tým sa vôbec nerozpráva o&nbsp;čašníckej práci. Musíme dať čašníkom a&nbsp;čašníčkam najavo, že si ich prácu vážime. Tak často sa im opakuje, že sú iba nosiči, až tomu sami uveria a&nbsp;strácajú motiváciu. Je nutné vyjadriť im uznanie. Nemyslím tým len peniaze v&nbsp;podobe prepitného. Peniaze nás vnútorne neuspokoja. Každý z&nbsp;nás chce vedieť, že robí niečo, čo má zmysel, a&nbsp;že to robí dobre.“

Keď svet zaplavil kovid a&nbsp;následne sa zavreli gastropodniky a&nbsp;ostatné prevádzky, televízny kuchár Zdeněk Pohlreich s&nbsp;kolegami Tomášom Karpíškom, Janom Punčochářom a&nbsp;ďalšími členmi gastronomickej špičky adresovali otvorený list českej vláde. Upozorňovali, že protipandemické opatrenia ohrozujú existenciu reštaurácií, kaviarní a&nbsp;barov. Kým mali títo traja páni zavreté prevádzky, varili a&nbsp;jedlo roznášali zadarmo ľuďom, ktorí v&nbsp;prvej línii bojovali proti kovidu. Tomáš Karpíšek aktuálne pre české médiá na margo chýbajúcich čašníkov a&nbsp;čašníčok hovorí: „Klasická služba čašník postupne vymrie, podobne ako pozícia gazdinej, ktorú si v&nbsp;minulosti mohla dovoliť i&nbsp;priemerná domácnosť. Obsluha je totiž luxus, ktorý podniky stojí veľa peňazí a&nbsp;ktorého sa časom vzdajú i&nbsp;niektoré michelinské reštaurácie.“

Zákazník – náš pán? Nie! Gastro čelí personálnej kríze. Prečo je voľných 10-tisíc miest?

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Tomáš je rekordér, s darovanými pľúcami žije vyše dvadsať rokov. Je zasnúbený, plánuje svadbu

Natália Végh skončila s dcérkou Dorotkou na urgentnom príjme.

Rytmus oslávil narodeniny, Jasmina mu pripravila prekvapenie v posteli

Výber pre vás

Zákazník – náš pán? Nie! Gastro čelí personálnej kríze. Prečo je voľných 10-tisíc miest?

Erika Szalayová

Súvisiace články

Bolo to psycho! BARBORA ŠVIDRAŇOVÁ otvorene o živote slobodnej matky. Kto jej najviac pomohol?

Dovolenkári si môžu v Galante posedieť na lavičke, ktorá je venovaná KAROLOVI DUCHOŇOVI

Poklad v tieni Benátok: Talianska Vicenza si zaslúži oveľa väčšiu turistickú pozornosť

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Tomáš je rekordér, s darovanými pľúcami žije vyše dvadsať rokov. Je zasnúbený, plánuje svadbu

Natália Végh skončila s dcérkou Dorotkou na urgentnom príjme.

Rytmus oslávil narodeniny, Jasmina mu pripravila prekvapenie v posteli

Výber pre vás