Keď som hľadal celebritu, ktorá by pochádzala z tohto mesta, žiadnu som nenašiel. Ale niekoľko ľudí zo slovenskej smotánky si posedelo za múrmi známej väznice v Leopoldove.

Bol medzi nimi aj rodák z neďalekého Hlohovca, veľkopodnikateľ Jozef Majeský.
V čase, keď sa narodil, sa volal Jozef Marhula. Na konci minulého storočia mala basa povesť modernej väznice s otvoreným režimom. Vraj to tam je na väzenie celkom v pohode.

Regionálne nárečie, ktoré zasahuje aj Leopoldov, je známe tým, že ignoruje spoluhlásku D, keď po nej nasleduje L, a nekompromisne ju nahrádza ďalším stíšeným L. Alebo ju nenahrádza vôbec. Tu platí staré dobré: „Pallo myllo vella umývalla.“ (Padlo mydlo vedľa umývadla.)

Tejto zákonitosti sa nevyhne žiadne slovo, preto chodia Leopoldovčania nakupovať do Hlohovca „do Lílla“. Mimochodom: Žiadny supermarketový gigant sa zatiaľ vo viac než 4-tisícovom Leopoldove neusadil. Majú tu len menšie obchodíky.

Mestu robil slávu jedinečný antikvariát zberateľa kníh a ťahacích harmoník Tibora Ďuráka. Jeho obchod najprv sídlil rovno v staničnej budove. Neskôr ho presťahoval do kultúrneho domu oproti. Ďurák ponúkal 300 000 kusov kníh, obrazy, harmoniky a množstvo najrôznejších predmetov.

Po jeho smrti priestory vypratali a bolo po svetovej rarite, ktorú neobchádzali ani prezidenti. Osem dní prepravovali dve dodávky 50 ton kníh kamsi do Trnavy. Po Ďurákovi zostalo v meste aspoň každoročné stretnutie harmonikárov. Muziku a knižky mal Ďurák pod jednou strechou. Žijú tu však aj iní muzikanti a knižky píšu tunajší spisovatelia.


Nízka nezamestnanosť

V januári sa o okrese Hlohovec, kam patrí aj Leopoldov, uchádzalo na úrade práce o zamestnanie 609 záujemcov. V celom okrese je 22 892 ekonomicky aktívnych obyvateľov. Disponibilný počet uchádzačov o zamestnanie je 454. Miera evidovanej nezamestnanosti je len 1,98 percenta. Miera nezamestnanosti vypočítaná z celkového počtu uchádzačov o zamestnanie 2,66 percenta.


Útek bohéma

Pokojná atmosféra poskytla útočisko na úteku pred bohémskym životom v Bratislave bubeníkovi skupiny Fermáta Jindřichovi Ginovi Plánkovi (52). Gino hrával s kopou známych kapiel a spevákov. Do bicích tĺkol aj na začiatku slávy Beáty Dubasovej.

„Do Leopoldova som prišiel za manželkou. V tom čase som už aktívne muziku nerobil, pretože som mal zdravotné problémy. Prvú ligu som prestal hrať v roku 1994. Lenže muziky sa nedá len tak zbaviť,“ hovorí.

Za svoje najlepšie roky považuje pôsobenie vo Fermáte. V Leopoldove ho vyhľadal aj jeho nasledovník v tejto kapele Matej Maxo Mikloš. Jedného dňa stál pri Ginových dverách s ponukou, či by si nešiel zahrať s mladou partiou do Bratislavy, kde mali nejaké koncerty. Bubeník sa im kamsi stratil, hľadali náhradu.

„Vzájomne sme si pomohli. Počas rozhovorov mi rozprával, že jeho snom je hrať vo Fermáte. Vystriedali sme sa.“

Podľa Gina sa v Leopoldove žije dobre. „Mám rád pohodlie domova a teplo rodinného kozuba, a to som našiel práve tu. Bohémsky život a pitky v Bratislave som vymenil za pohodu,“ smeje sa.

„Chcel by som sa v zdraví a pokoji dožiť dôchodku. Úplne jednoduché. V muzike už nemám žiadne ambície. Sny som si splnil a teraz len sledujem úspešných mladých, ako sa im darí, ako si idú svojou cestou a neberú to až tak bohémsky. Inak, keď budem na dôchodku, nedokážem si predstaviť, že by som chodil na hríby. Mám bicie a kamarátov v rovnakom veku v kapele Maybe.“

Gino dostal počas koncertu za bicími v roku 2015 infarkt. Táto nepríjemná skúsenosť ho prinútila prehodnotiť život.

„Prestal som zo dňa na deň fajčiť. Lekár mi síce zakázal vláčiť ťažké veci, ale hrať na bubny mi dokonca odporučil, aby som sa držal v kondícii. Moje srdce mi už nedovolí viesť divokejší život.“

Rezne u rodičov

Matej Maxo Mikloš (31) je odmalička Leopoldovčan. V čase, keď sa Gino do mestečka prisťahoval, on sa chystal ďalej.

„Môj prvý odchod bol do Bratislavy na vysokú školu, kde som videl, aké môže mať mladý človek vo veľkom meste možnosti. Už ako tínedžer som aktívne hrával v kapelách, keď som chcel dokázať viac, musel som ísť ďalej. Bratislava je miestom, kde sa toho pre muzikanta deje najviac.“

Maxo vyštudoval ekonomiku. „Myslím na zadné vrátka,“ smeje sa. „Je dobré mať poriadok vo vlastných financiách a vedieť si zrátať, čo sa oplatí. Na hudbu sa síce pozerám ako na umenie, ale je to aj biznis. Treba mať jasno a stavať sa k nej aj ako k podnikaniu.“

Vo Fermáte hrá na klávesy. „Tento rok sme po memoriáli Fedora Freša začali hrať aktívnejšie. Na svet príde nový album, budeme mať koncerty. Na niektorých skladbách som sa autorsky podieľal aj ja.“

Leopoldovčan Matej je súčasťou známeho LittleBeat studia už dva roky. Produkuje hudbu. Pracujú napríklad na novom albume Lucie Bílej, produkovali albumy Celeste Buckinghamovej, poslúžili Majkovi Spiritovi a ďalším. „Robíme tiež rôzne single pre slovenských spevákov,“ dodáva.

Do Leopoldova chodieva časom menej. Okrem práce pre veľké štúdio má s kamarátom Mariánom Jaslovským ešte jedno menšie, v ktorom produkujú napríklad perspektívnu speváčku Mišku Husárovú.

Pranier uprostred vynoveného námestia slúžil na trestanie previnilcov. Postavili ho v roku 1678.
Pranier uprostred vynoveného námestia slúžil na trestanie previnilcov. Postavili ho v roku 1678.
Zdroj: Vladimír Kampf

„Počas vysokej školy som cestoval domov každý víkend. Tešil som sa na rezne u rodičov,“ smeje sa.

Od čias, keď chodil na rezne, sa podľa Maxa jeho mestečko o kus posunulo.

„Zakaždým, keď prídem, zdá sa mi Leopoldov krajší a zveľadenejší. Chcelo by to viac kultúry. Možno nejaký hudobný festival, aby mesto nebolo len o budovách, námestí a ceste ľudí do práce. S otcom sme kedysi organizovali počas hodov Prison Fest. Na druhom ročníku sme mali ťahák večera skupinu Vidiek. Bolo to skvelé. Škoda, že už na to nemáme čas.“

Tajomný malý boh

Keď bola malá, chcela byť predavačkou v hračkárstve, aby sa mohla hrať so všetkými hračkami sveta. Denisa Martincová (46) vyrastala v Leopoldove. Čím je staršia, tým viac vníma otvorenosť ľudí okolo seba a svet sa jej zdá krajší. Hovorí, že nie je typ, ktorý by sa zbalil a niekam odišiel. Doma ju držali rodina a priateľské väzby.

„Boli chvíle, keď som si hovorila, že keď deti vyrastú, zbalím si kufre a niekam pôjdem, ale nikdy som neodišla,“ usmieva sa. „Do sveta fantázie sa dostávam vždy, keď si urobím pohodlie a pustím si hudbu.“

Denisa je spisovateľka. „Ani vo sne mi nenapadlo, že by som raz napísala knihu. Spisovateľ bol pre mňa čosi tajomné, akoby malý boh, ktorý dokáže zaplniť písmenkami veľmi veľa strán. Spisovateľ mal podľa mňa neskutočnú fantáziu a ja som ju stratila v prvom manželstve. Neverila som, že dokážem písať.“

Denisa má za sebou už 4 knihy, ktoré prekladajú aj do českého jazyka, a na piatej pracuje. Inšpiráciou pre prvú jej bol vlastný príbeh.

Kostol svätého Ignáca ako dominantná pamiatka vynoveného námestia.
Kostol svätého Ignáca ako dominantná pamiatka vynoveného námestia.
Zdroj: Vladimír Kampf

„Bola som týraná. Keď som ukončila manželstvo, rozprávala som sa s viacerými ženami. Pri rozhovoroch s nimi som si uvedomila, že profil tyrana sa nemení a aj vnútro ženy zostáva také isté. Priehľadné a ako cez ‚kopirák‘ sú aj reakcie okolia a polície. Stále je to o tom istom, roky.

Vtedy som cítila, že by som mohla niečo urobiť, aby sa toho mohli iné ženy vyvarovať tak, že im vyrozprávam svoje skúsenosti a pocity. Pohľadala som odložené denníky. Pri ťukaní do klávesnice som objavila na internete stránku mamtalent.sk. Začala som na ňu prispievať a ľudia začali reagovať. Povzbudzovalo ma a tešilo, že im dokážem niečo dať.“

V tom čase prežívala koniec druhého manželstva.

„Uvedomila som si, že je jedno, či je muž tyran, alebo naoko dokonalý, vždy sa môže stať niečo prekvapujúce, čo ženu zlomí a zloží na kolená. Mala som šťastie, keď ma na stránke objavil spisovateľ Jozef Banáš a urobil recenziu môjho príbehu, ktorý som písala pod pseudonymom. Povzbudil ma a ja som začala uvažovať o knihe. Možno dodnes nevie, že Alexandra Enderle je Denisa Martincová, ktorá vďaka nemu objavila nový svet.“

Vydali jej Ženy vyhnané z raja. Po nich nasledovalo Tajomstvo bábik inšpirované príbehom jej čitateľky.

„Ženy o svojich zlých zážitkoch nerady hovoria, pretože ich okolie ľutuje a potom sa cítia ešte menejcennejšie. Jedna čitateľka mi napísala, že sa mi po prečítaní prvej knihy rozhodla prezradiť ich rodinné tajomstvo. Povedala mi ho po tom, ako som jej sľúbila, že o ňom citlivo napíšem a nikdy neprezradím meno, pretože je veľmi známe.

Vyrozprávala mi desivý príbeh ich rodiny. Tajomstvo bábik je o pedofílii. Niektorí čitatelia ho takmer nezvládli. Neopisovala som detaily, ale pri niektorých kapitolách im bolo ťažko od žalúdka.“

Denisa Martincová je spisovateľské prekvapenie z Leopoldova.
Denisa Martincová je spisovateľské prekvapenie z Leopoldova.
Zdroj: Vladimír Kampf

Tretiu knihu sa rozhodla napísať po tom, ako ju začali škatuľkovať, že píše ťažké veci a nevie sa radovať zo života. To ju nahnevalo.

„Veď už som nebola ako v mojej prvej knihe. Preto som si vymyslela Šarlotinho anjela. Tu som už povolila uzdu fantázii a išlo to. Štvrtá kniha Šepot motýľov je ženský román o tom, že pred pravou láskou sa nedá utiecť ani po rokoch.“

V súčasnosti pracuje na knihe Kým odbije polnoc. Je presvedčená, že prežíva jedno z najkrajších období života, pretože jej dcéra Michaela sa stane matkou. Okrem písania začala maľovať. Napriek tomu, že ju dcéra vystríhala, aby sa nehrnula do všetkého a nepreháňala, skúsila to. Teraz visí mamin obraz dcére na stene. K prvému obrazu pribúdali ďalšie.

„Neviem, či chcem viac písať, alebo maľovať. Pri maľovaní dokážem neskutočne relaxovať. Ďakujem Bohu za tieto dary.“

Slovenčinár z basy

Aj Juraj Hladký (43) sa kamaráti s písaním. Leopoldov síce nemá celebrity, ale na spisovateľov je bohatý. Len o samotnom meste vyšiel napríklad Najmladší pilot pluku od Milana Piovarčiho, Žaby na Trolaskoch od nášho niekdajšieho zástupcu šéfredaktora Ivana Szabóa, My Mestečania od Viliama Hrabovského či Považie z neba Milana Paprčku a Simony Nádašiovej.

Juraj Hladký prispel knihami Sta viator a Sta viator II a s kolektívom ďalších autorov napísal aj Príbeh Leopoldova.

Od študentských čias rediguje obecný časopis. Okrem rodného mesta miluje slovenčinu. S matematikou nebol nikdy kamarát. Preto vyštudoval strednú poľnohospodársku školu. Zvieratá ho bavili. Po štúdiu učil ako nekvalifikovaný učiteľ prírodopis, robil zootechnika, aby sa nakoniec dostal k vysnívanej slovenčine a žurnalistike na vysokej škole.

Juraj Hladký učí budúcich učiteľov a väzňov slovenčinu.
Juraj Hladký učí budúcich učiteľov a väzňov slovenčinu.
Zdroj: Vladimír Kampf

Dnes sám učí na pedagogickej fakulte v Trnave. Doktorandské štúdium si urobil v jazykovednom ústave v Bratislave. Učiť ho baví a baví ho skúmať a hrať sa s jazykom. Zaoberá sa onomastikou. Znie to síce hrozivo, ale je to len náuka o vlastných menách, ich tvorení a historickom vývoji.

„Vlastné mená vznikali zo slov, ktoré už v súčasnom jazyku možno ani neexistujú. Zisťujem, ako sa vyvíjali, čo ich motivovalo. Prečo sa objekty, hory, vrchy, regionálne oblasti alebo aj ľudia volajú tak, ako sa volajú. Je to svedectvo doby a slovnej zásoby našich predkov, ktorá už nemusí byť živá,“ vysvetľuje Hladký.

Názov Leopoldov je jednoduchý a priehľadný ešte aj dnes. Pevnosť a mesto pomenovali na oslavu cisára Leopolda. Vznik pevnosti si vynútila neprehľadná situácia v druhej polovici 17. storočia. Bola radikálnym riešením ochrany habsburského mocnárstva pred Turkami. Novozámocká pevnosť ich náporu podľahla, a preto Leopold I. rozhodol o stavbe novej. Dnes slúži ako väznica.

Miestny názov lokality Trolasky podľa povesti pochádza od škriatkov, ktorí údajne žili aj pod kamenným mostom k pevnosti. Je významnou pamiatkou mesta. Trolov údajne so sebou priviedli stavitelia z iných krajín.

„Tento ľudový výklad je zaujímavejší. Názov však pravdepodobne pochádza z latinského slova trulla, čo je panvica. Rameno Váhu v týchto miestach pripomínalo tvarom panvicu. Starší názov tohto miesta nie je Trolasky, ale Trulasky.“

Zaujímavosťou Leopoldova sú aj priezviská. Napríklad Piovarči, z ktorého vypadlo jedno v. „V minulosti to bol jednoznačne ten, kto varil pivo,“ vysvetľuje Hladký. „Niekedy meno popletie nepozorný pisár alebo matrikár. Čo je na papieri, to platí.“

Juraj Hladký má k Leopoldovu doslova bytostný vzťah. Je zástupcom primátorky a pátra po všetkom, čo sa v jeho mesto mihne. V mnohom doslova supluje obecný archív. Dokonca aj do väzenia si raz za týždeň zájde. Učí väzňov na miestnej učňovke slovenčinu a občiansku náuku.


Usadiť sa

Primátorka vyše 4-tisícového Leopoldova Terézia Kavuliaková (46) chcela byť herečkou. Hrala v ochotníckom divadle, ale na herectvo sa nedostala. Je pyšná na pamiatky, ktoré môžu Leopoldovčania návštevníkom ukázať. „Zaujímavá je väznica aj napriek tomu, že sa do nej nedá ísť na exkurziu ako do historickej pamiatky, ktorou pevnosť je. Zaujímavý je pranier na námestí či kamenný most, ktorý je ešte starší ako pevnosť.“

Terézia Kavuliaková je primátorkou mesta už druhé volebné obdobie. Niektorí jej hovoria „primaterka“.
Terézia Kavuliaková je primátorkou mesta už druhé volebné obdobie. Niektorí jej hovoria „primaterka“.
Zdroj: Vladimír Kampf

Primátorka neuvažuje ani zo žartu o sprevádzkovaní praniera. Hovorí, že sa snaží s ľuďmi vychádzať, hoci nie vždy sa dá vyhovieť všetkým. Na obnovu mestského majetku mesto využíva architektonické návrhy. Onedlho sa dočkajú rekonštrukcie aj kino a galéria a bude z nich kultúrny dom. V meste sú dva, ale ani jeden nie je mestský. Jeden patrí väznici, druhý súkromníkovi. Odkedy z neho vysťahovali antikvariát, nie je v ňom nič.

Najväčším zamestnávateľom miestnych je väznica, v ktorej je zamestnaných približne 500 ľudí. „V minulosti veľa ľudí zamestnávala železnica. Funguje liehovar, v ktorom vzniklo niekoľko nových firiem. Produkujú aj prípravky pre poľnohospodárstvo a plánujú závod na spracovanie slamy. Vďaka železnici a stanici, kde zastavujú aj rýchliky, to máme do Bratislavy blízko. Leopoldov je skvelé miesto, kde sa môže človek usadiť. Sme kúsok od Piešťan, Trnavy či Nitry. Na diaľnicu je to pár kilometrov z ktoréhokoľvek domu,“ vymenúva výhody mesta.

Poslať emailom
Umelec Dan Tanenbaum zarába na netradičnom nápade.

Zo záľuby tisícový biznis: Neuveríte, z čoho umelec Dan vyrába tieto predmety!

Populárne články
Ilustračné foto.Sponzorované

Pomôžme stovke bojovníkov postaviť sa osudu

Herečka Eva Longoria

Zúfalá manželka Eva Longoria: Kvôli práci ma nespoznáva vlastný syn!

V horách s chladnejšou zimou si obyvatelia stavajú tehlové domy.

Rozdeľuje ich pôvod, ale spája „Voňajúci pán“. Do mŕtvych investujú viac než do seba

Neprehliadnuteľný a nesmierne elegantný v Rostandovom Cyranovi z Bergeracu.

Nevídaný zážitok a úspech: Hercovi Štefanovi Bučkovi tlieskal Štrasburg, Paríž aj Berlín!

Ilustračné foto.Sponzorované

Pomôžme stovke bojovníkov postaviť sa osudu

Vedeli ste

Vo vode sa scvrkáva koža.

Zobraziť viac