Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Koronavírus spôsobil, že slovenské školy zatvorili svoje brány a&nbsp;žiaci základných škôl či študenti sa v&nbsp;tom najkritickejšom období vzdelávajú z&nbsp;domu, teda dištančne. Na túto situáciu doplácajú hlavne deti z&nbsp;biednych rómskych osád, pre ktoré je práve vzdelanie únikovou cestou z&nbsp;bezútešného a&nbsp;beznádejného sveta chudoby. Ako sa však môžu vzdelávať z&nbsp;domu, keď im okrem motivácie chýba počítač a&nbsp;pripojenie na internet?

Europoslanec a&nbsp;slovenský politik rómskej národnosti Peter Pollák, ktorý v&nbsp;minulosti pôsobil ako splnomocnenec vlády pre rómsku problematiku, to ako človek znalý pomerov vystihol. „Obávam sa, že žiaci z&nbsp;týchto komunít nemajú podmienky ani na bežné vzdelávanie, nie ešte na vzdelávanie cez internet. V&nbsp;obydliach, kde v&nbsp;jednej miestnosti bývajú aj desiati, by sa do školy nedokázal pripraviť ani ten najšikovnejší žiak z&nbsp;akejkoľvek komunity,“ uviedol pred časom pre médiá. Podľa dát rezortu školstva navštevuje základné školy zhruba 40-tisíc detí zo sociálne slabšieho prostredia.

Vybrali sme sa do obce Ostrovany v&nbsp;okrese Sabinov na východe Slovenska. Voľba na túto dedinu padla zámerne. Miestny starosta Rastislav Popuša predstavuje zhmotnenie sna o&nbsp;lepšom živote, ak sa človek nevzdáva a&nbsp;ide za svojím snom. Hoci stál na menej priaznivej štartovej čiare než jeho „bieli“ rovesníci, chlapec z&nbsp;rómskej rodiny dokázal vyštudovať vysokú školu telesnej výchovy a&nbsp;športu. Ako odchovanec dedinského futbalu na vysokej škole súperil so spolužiakmi, ktorí mali na konte reprezentáciu krajiny v&nbsp;rôznych športoch.

Rozhodol sa pomáhať deťom, na ktoré sa ukazuje prstom, bohužiaľ, ako na tie hlúpejšie. Preto vyštudoval aj špeciálnu pedagogiku a&nbsp;v&nbsp;rodnej dedine učil dlhé roky v&nbsp;špeciálnej škole. Napokon sa dal na starostovanie. Ako učiteľ telom aj dušou má na vzdelávanie z&nbsp;domu jasný názor: „Hoci ten žiak má možnosť virtuálne sa spojiť so svojím učiteľom, nestačí to. Pedagóg nie je pre deti iba ten, kto ich učí spočiatku čítať či písať. Je pre nich osobnosť, vzor, je nápomocný aj pri riešení iných než školských problémov. Pri dištančnom vzdelávaní chýbajú dôležité maličkosti, ako je očný kontakt, obyčajné pohladenie ako forma pochvaly. Aj vľúdne slovo má úplne inú váhu, ak sa povie osobne, nie na diaľku.“

Článok pokračuje na následujúcej strane.

Miestna rómska osada, v&nbsp;ktorej žije takmer 1&nbsp;800 ľudí, je plná do očí bijúcich kontrastov. Na jednej strane rad moderných bungalovov – za oknami sa dá tušiť moderné a&nbsp;účelné zariadenie, o&nbsp;čom sme sa presvedčili aj na vlastné oči. Na druhej strane tu stále vidieť príbytky, ktoré držia pokope silou vôle, chatrče so strechou polátanou zo starých hrdzavých plechov. Krátko pred obedom cestou po osade stretávame chlapca so sekerou prehodenou cez plece. So širokým úsmevom na tvári nám hovorí, že má jedenásť rokov. Nad učebnicami sa mu zjavne nechce sedieť alebo sa to nedá. Treba predsa nachystať drevo, aby doma nebolo zima.

Žaneta Kuchárová patrí k&nbsp;tým najbiednejším obyvateľom dediny. Jej manžel pracuje iba v&nbsp;rámci obecných služieb, v&nbsp;malej chalúpke sa tlačia so siedmimi deťmi. Keď ju zdvorilo žiadame, či by sme mohli vojsť do jej domácnosti, ostýchavo odmieta. Rozprávame sa, stojac pred jej domom, ktorý pripomína rozpadávajúcu sa šopu. Náš rozhovor sa mieša s&nbsp;hlasným štekotom pobehujúcich psov, ktorých je tu tak ako v&nbsp;každej rómskej osade neúrekom.

V&nbsp;čase, keď sme boli v&nbsp;Ostrovanoch, deti na prvom stupni základných škôl sa ešte učili v&nbsp;školách. Pani Žaneta vyratúva: školopovinných detí má spolu šesť, na dištančné vzdelávanie bola v&nbsp;čase našej návštevy odkázaná iba 13-ročná Mária. O&nbsp;štúdiu doma sa však v&nbsp;jej prípade hovorí ťažko, pretože mať v&nbsp;chatrči počítač je v&nbsp;tomto prípade ako sci-fi. Pýtame sa, či by sme mohli zopár slov prehodiť aj so školáčkou. Krátko pred pravým poludním dostávame prekvapivú odpoveď – ešte spí. Ako však jej mama hovorí, ak sa dá, predsa len sa učí za pomoci mobilného telefónu, pretože má obavy, aby neprepadla.

Čo sa týka vzdelávania, v&nbsp;dedine sťaby sa podaril zázrak. Za vlastné peniaze bez pomoci štátu či financií z&nbsp;eurofondov postavili základnú školu po štvrtý ročník. Deti z&nbsp;druhého stupňa dochádzajú za vzdelaním do susedných Šarišských Michalian. Novú školu v&nbsp;Ostrovanoch navštevuje viac ako dvesto detí. Starosta spolu s&nbsp;riaditeľkou Katarínou Kurimskou stoja na voľnej parcele pred školou a&nbsp;plní optimistických plánov vysvetľujú, čo všetko by tu chceli pre miestne deti vybudovať. Ihrisko, školskú jedáleň... Skúsená pedagogička sa viac ako dvadsať rokov pohybuje v&nbsp;školstve v&nbsp;šarišskom regióne, vzdelávala prevažne deti v&nbsp;špeciálnych školách. V&nbsp;Ostrovanoch je od roku 2016.

Aj ona, podobne ako mnohé jej kolegyne, ktoré učia hlavne deti z&nbsp;chudobných rodín, má mnoho zážitkov vhodných aj na knižné spracovanie. V&nbsp;rozprávaní sa vracia na začiatok svojej pedagogickej práce a&nbsp;spomína, ako deti z&nbsp;chudobných rómskych rodín obhrýzali mydlá visiace v&nbsp;sieťkach nad umývadlom, pretože nerozumeli, čo to je. Tečúca voda, splachovací záchod – to bolo pre ne niečo nové, bohužiaľ, nevedeli do keramickej záchodovej misy vykonať ani telesnú potrebu. V&nbsp;Ostrovanoch však nemusíme byť dlho, aby sme spoznali, že riaditeľka miestnej základnej školy sa vo svojej práci našla. Hrdo nás vodí po škole ešte voňajúcej novotou, v&nbsp;nultom ročníku deti nachvíľu prerušujú kreslenie vlnoviek na tabuľu a&nbsp;zarecitujú nám básničku.

„Našťastie v&nbsp;Ostrovanoch nevieme, čo je to záškoláctvo. Deti chodia do školy rady, sú tu v&nbsp;čistom a&nbsp;teplom prostredí, dostávajú stravu, sú vďačné za každé pohladenie. Pomáha nám hlavne šesť asistentov učiteľa, ktorí sú v&nbsp;dennom kontakte s&nbsp;rodičmi detí. Bez nich si svoju prácu nevieme predstaviť, vedia totiž o&nbsp;každom probléme, ktorý sa vyskytne v&nbsp;rodinách našich žiakov. Asistenti sú naši bývalí žiaci. Pre učiteľov nie je nič krajšie, ako keď sa žiak stane ich kolegom,“ hovorí dojato s&nbsp;nefalšovanými slzami v&nbsp;očiach Katarína Kurimská.

Miestni učitelia sú si vedomí, že domáce prostredie je alfou a&nbsp;omegou v&nbsp;prípade vzdelávania detí. Preto pedagógovia zaviedli vskutku pekný zvyk: raz v&nbsp;mesiaci navštevujú jednotlivé domácnosti žiakov bez toho, aby sa vopred ohlásili. „Nemôžeme predsa od dieťaťa očakávať stopercentný výkon v&nbsp;škole, keď nevieme, z&nbsp;akého prostredia pochádza, aké má doma podmienky na učenie. Práve preto sa snažíme bližšie spoznať aj rodičov, ich spôsob života.“

Ostrovany majú aj takzvanú rómsku elitu. Starosta nám hovorí, že až 70 percent ľudí z&nbsp;osady pracuje a&nbsp;žije v&nbsp;štandardných podmienkach, doma majú kúpeľňu, tečúcu vodu. Pre tých, ktorí uviazli v&nbsp;pazúroch chudoby a&nbsp;nemajú vlastnú studňu, zriadili v&nbsp;osade čosi ako automat na pitnú vodu. Ten, kto si chce načerpať vodu do bandasky, musí mať nabitý kredit, zaplatí a&nbsp;až potom môže otáčať kohútikom na verejnom vývode z&nbsp;vodovodu. Pozitívnym príkladom ostrovianskej „elity“ je rodina Miroslavy Kalejovej Januvovej. Matku štyroch detí sme stretli, keď sa ponáhľala na výberové konanie, hľadá si prácu. Najstarší syn diaľkovo študuje na vysokej škole a&nbsp;zároveň pracuje ako učiteľský asistent. Keď nám o&nbsp;ňom rozpráva, ani sa nesnaží maskovať hrdosť a&nbsp;pýchu.

Druhý, 20-ročný syn jej však spôsobuje vrásky. Zaľúbil sa, nechal školu a&nbsp;zakrátko sa stane otcom. „Aspoňže pracuje,“ hovorí. Jarko, ako volá ďalšieho syna, nám predvádza, ako sa doma učí, sediac za počítačom. Navštevuje strednú priemyselnú školu v&nbsp;neďalekom Sabinove, 17-ročný mladík má však svojský sen. Chce byť kaderníkom a&nbsp;prevádzkovať vlastný salón. „Je usilovný, učí sa sám, nemusím ho do ničoho nútiť. Jarko má veľmi dobrú hlavu, podobne je na tom najmladší, 15-ročný syn. Učia sa hlavne poobede, doobeda pomáhajú doma,“ opisuje režim dňa pani Miroslava.

Mimovládna organizácia eduRoma realizovala rozsiahly výskum o&nbsp;vzdelávaní detí z&nbsp;rómskych komunít žijúcich na okraji spoločnosti. Výsledky uverejnila v&nbsp;45-stranovej publikácii. Jej zistenia boli šokujúce: až 70 percent týchto detí sa do dištančného vyučovania nezapojilo. S&nbsp;učiteľmi nemalo žiadny kontakt alebo iba minimálny 60 percent z&nbsp;nich. Mimovládna organizácia okrem iného skonštatovala, že títo žiaci sa nemôžu či nedokážu zapojiť do online vyučovania, pretože nemajú prístup na internet a&nbsp;chýbajú im počítačové zručnosti. Potom je tu nízka vzdelanostná úroveň rodičov, ktorí nevedia prevziať úlohu tútorov pri vzdelávaní detí z&nbsp;domu. „Učitelia majú síce k&nbsp;dispozícii metodické usmernenia pre dištančné vzdelávanie, ale sú všeobecné, nie určené pre cieľové skupiny,“ skonštatoval spoluautor Vlado Rafael.

Ako ďalej pre Život uviedol, v&nbsp;tomto kritickom období sa našlo aj zopár učiteľov a&nbsp;učiteliek, medzi nimi napríklad Jana Karľová zo Sniny, ktorí chodievali do osád za žiakmi s&nbsp;pracovnými listami. Takáto chvályhodná iniciatíva sa však nedala zvládnuť logisticky ani personálne. „A&nbsp;potom treba brať do úvahy aj objektívny fakt, že sa mohli nakaziť.“ Organizácia eduRoma spísala niekoľko odporúčaní, ktoré by sa mohli aplikovať po koronakríze.

Posilniť by sa malo pôsobenie školských psychológov a&nbsp;sociálnych pedagógov, zamerať sa treba na kompenzačné doučovanie žiakov, ktoré môžu realizovať napríklad komunitné centrá či občianske združenia. Organizácia takisto radí rozvíjať u&nbsp;žiakov zručnosti pre online vzdelávanie a&nbsp;prácu s&nbsp;rôznymi učebnými materiálmi v&nbsp;online priestore. Školy by sa podľa nej mali zamerať aj na rozvoj počítačovej gramotnosti u&nbsp;rodičov detí.

Zabudnuté deti: Žiaci z chudobných rodín nemajú podmienky ani na bežné vzdelávanie

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Eva pomáha jednorodičom: Niekedy majú iba 5 eur na deň a stoja pred prázdnou chladničkou

Tomáš je rekordér, s darovanými pľúcami žije vyše dvadsať rokov. Je zasnúbený, plánuje svadbu

Natália Végh skončila s dcérkou Dorotkou na urgentnom príjme.

Výber pre vás

Zabudnuté deti: Žiaci z chudobných rodín nemajú podmienky ani na bežné vzdelávanie

Erika Szalayová

Súvisiace články

Riaditeľka jednej z najstarších škôl na Slovensku: Bez dobrého učiteľa nie je dobrý žiak

Učiteľa náboženstva baví tvrdá hudba: Nie všetky texty sú s kostolným poriadkom

Hudbu a pestovanie spojili do jedného: Poriadna ČILI PAPRIČKA, to už je iná muzička

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Eva pomáha jednorodičom: Niekedy majú iba 5 eur na deň a stoja pred prázdnou chladničkou

Tomáš je rekordér, s darovanými pľúcami žije vyše dvadsať rokov. Je zasnúbený, plánuje svadbu

Natália Végh skončila s dcérkou Dorotkou na urgentnom príjme.

Výber pre vás