Svoju novinársku kariéru som začínal v roku 1995 v rodnom Brne, aby som v nej potom pokračoval na Slovensku. Až do roku 2007, kedy sa môj život spojil so Životom, som sa ako redaktor venoval predovšetkým športovému spravodajstvu a publicistike, dnes sa v rámci nášho magazínu zaoberám podstatne širšou ponukou tém v stredoslovenskom regióne. Najkrajším bonusom tejto práce je fakt, že sa stretávam so stále novými, častokrát veľmi inšpiratívnymi ľuďmi a rozširujem si svoj všeobecný rozhľad. Čo viac s môže človek od svojho povolania želať? Hoci aj v ňom niekedy prežívam ťažšie chvíle, doteraz ma neomrzelo a verím, že to tak ešte nejaký čas zostane.

Richard Budín

Vlastná pôrodná skúsenosť v&nbsp;nej zanechala mimoriadne silnú citovú stopu. „Moja dcéra prišla na svet na špičkovej klinike v&nbsp;Prahe, syn o&nbsp;rok neskôr v&nbsp;‚retro‘ pôrodnici v&nbsp;Brezne. Boli to dve celkom rozdielne skúsenosti,“ rozhovorí sa šťastná mama dnes už školopovinných detí a&nbsp;ja očakávam oslavný monológ o&nbsp;českom zdravotníctve. Opak je však pravdou. „Aj keď prostredie sa skutočne nedá porovnať, v&nbsp;Prahe som sa cítila stratená. Skutočne posilňujúci bol pre mňa až druhý pôrod, ktorý som si užila s&nbsp;vedomím, aké výzvy ma v&nbsp;spojitosti s&nbsp;materskými povinnosťami čakajú,“ opisuje nevšedné pocity. Kým jej okolie to veľmi nechápalo, ona túžila preskúmať, ako sa v&nbsp;takýchto situáciách cítia iné ženy. Vtedy prišlo zásadné rozhodnutie.

V&nbsp;roku 2015 sa prihlásila na ročný kurz duly, pozostávajúci z&nbsp;deviatich študijných víkendov. „Našla som mnohé odpovede, ale otvorilo sa predo mnou aj veľa nových otázok,“ opisuje svoje prvé skúsenosti s&nbsp;profesiou, ktorú v&nbsp;zozname živností nenájdete. Aj keď mnohí si pod pojmom dula predstavia skôr pôrodnú babicu asistujúcu pri domácich pôrodoch, realita je iná. „Prešla som vzdelávaním v&nbsp;organizácii Slovenské duly, ktorá sa riadi etickým kódexom, že dula môže sprevádzať pôrod len za prítomnosti zdravotníka. V&nbsp;mojom prípade sa to teda deje v&nbsp;zdravotníckom zariadení, mamičkám asistujem aj počas šestonedelia,“ hovorí Lucia Kubíny, ktorá šíri osvetu aj formou mimoškolskej vzdelávacej činnosti či poradenstva týkajúcich sa zdravého životného štýlu. Uprednostňuje individuálne stretnutia, aby mohla so svojimi zverenkyňami prejsť celý proces radostného, ale zároveň aj náročného procesu s&nbsp;dôrazom na psychickú podporu.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE K TÉME, KTORÁ JE PRE MNOHÝCH STÁLE TABU, NÁJDETE V GALÉRII

Aj preto sa na ňu začali obracať ženy, ktoré o&nbsp;svojho vytúženého potomka počas tehotenstva alebo krátko po pôrode prišli. „Zistila som, že ide o&nbsp;akúsi samostatnú skupinu, ktorá si vyžaduje osobitnú starostlivosť, pozornosť a&nbsp;prístup, lebo tieto ženy ostávajú so svojimi pocitmi často nevidené. Podľa štatistík sa pritom každé štvrté až piate tehotenstvo končí potratom či smrťou plodu. Cítila som, že byť prítomná v&nbsp;okamihu, keď sa ženám takýmto spôsobom zrútil svet, je pre mňa ako sprevádzajúcu osobu veľkou výzvou,“ vysvetľuje Lucia Kubíny po­hnútky vydať sa naozaj netradičnou profesijnou cestou. Absolvovala kurz Deathwalker austrálskej sprievodkyne zomierajúcich a&nbsp;pozostalých Zenith Virago a&nbsp;následne aj kurz duly pre umierajúcich, čo bol posledný symbolický krok k&nbsp;naplneniu novej vízie. Jej zhmotnením bol zrod občianskeho združenia Tanana, ktoré založila spolu so svojím manželom a&nbsp;mamou. Dnes jej už pomáhajú aj dve kolegyne.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Primárnou úlohou je byť k&nbsp;dispozícii ženám s&nbsp;akútnou potrebou pomoci pri riešení ich situácie. „Konzultujeme s&nbsp;nimi napríklad aj to, na čo majú v&nbsp;súvislosti s&nbsp;úmrtím bábätka právo, pomáhame im zorientovať sa v&nbsp;neľahkej situácii. Máme prípady plánovaného ukončenia tehotenstva z&nbsp;dôvodu, že by to ohrozovalo zdravotný stav matiek alebo očakávajú dieťatko s&nbsp;ochorením vážne limitujúcim kvalitu jeho života. Často nám volajú aj ženy, ktoré sú stratou zasiahnuté náhle a&nbsp;nečakane. Pocity, s&nbsp;ktorými sa na nás obracajú, často nie sú schopné komunikovať ani s&nbsp;partnerom, širšou rodinou či zdravotníkmi. Zdieľame ich s&nbsp;nimi a&nbsp;hlboko sa nás to dotýka,“ priznáva Lucia Kubíny, že udržať si odstup v&nbsp;takýchto situáciách nie je jednoduché. Súčasťou pomoci je aj snaha o&nbsp;vytvorenie čo najhustejšej siete odborníkov na rôznych úrovniach a&nbsp;vo všetkých regiónoch, ku ktorým by mohli byť klientky občianskeho združenia čo najskôr nasmerované. Najčastejšie využívajú jeho služby ženy zo západného Slovenska.

Pocit viny sa u&nbsp;ženy po strate dieťatka dostaví takmer vždy. „Napriek tomu, že sa ani po dôkladnom šetrení nepríde na príčinu, rozmýšľajú nad tým, čo urobili zle. Často si spytujú svedomie pre úplne iracionálne veci – napríklad ‚keby som nešla plávať do bazéna‘ a&nbsp;podobne. Tu si však treba povedať, že ‚hľadanie vinníka‘ je súčasťou zdravého procesu smútenia. Je v&nbsp;poriadku, že sa ním v&nbsp;určitom momente zaoberáme, aby sme mohli neskôr tento bod opustiť a&nbsp;ísť ďalej,“ vysvetľuje Lucia Kubíny. Teória, že čím dlhšie tehotenstvo, tým väčší smútok za jeho trpkým koncom, nemusí byť podľa nej pravidlom. „Je to naozaj individuálne a&nbsp;v&nbsp;každej fáze môže byť bolesť obrovská,“ opisuje zo skúseností so ženami, ktoré jej zverujú svoje najintímnejšie pocity. Trauma z&nbsp;ďalšieho tehotenstva býva, samozrejme, ďalším javom, sprevádzajúcim predchádzajúcu zlú skúsenosť. V&nbsp;takýchto prípadoch sa Lucia Kubíny spolu s&nbsp;kolegyňami snaží odbúravať pocit strachu čímkoľvek, čo môže mať na psychiku ženy pozitívny vplyv – od výmeny lekára cez intenzívnejšiu lekársku starostlivosť, pomoc psychoterapeutov až po zmenu prostredia napríklad vo forme dovolenky.

Jana a&nbsp;Andrea: Rovnaké aj iné príbehy

Pre citlivosť témy sme sa so žiadnou klientkou OZ Tanana osobne nestretli, prostredníctvom Lucie Kubíny však môžeme prerozprávať príbeh 44-ročnej Jany. Matka dvoch dospelých detí a&nbsp;jedného tínedžera nečakane otehotnela v&nbsp;čase, keď už s&nbsp;ďalším bábätkom nerátala. Počiatočný šok však vystriedalo radostné očakávanie. Vzhľadom na vyšší vek mala nastávajúca mamička intenzívnejší zdravotnícky dohľad. V&nbsp;piatom mesiaci tehotenstva jej bol odporučený zákrok spojený s&nbsp;odberom plodovej vody, po ktorom (nebola preukázaná priama súvislosť, pozn. red) došlo k&nbsp;vnútromaternicovému úmrtiu dieťatka. Jana sa o&nbsp;tom dozvedela pri rutinnej kontrole u&nbsp;gynekológa, ktorý jej povedal, že nevidí srdcovú činnosť a&nbsp;odporučil jej hospitalizáciu za účelom umelého vyvolania pôrodu. „Vo väčšine nemocníc je takáto pacientka hospitalizovaná na gynekologickom oddelením a&nbsp;pokojne tak môže byť na izbe s&nbsp;ďalšími dvoma tehotnými ženami, čakajúcimi zdravé bábätko. Je to, samozrejme, psychicky veľmi náročná situácia pre všetkých, v&nbsp;prípade Jany sa takto čakalo niekoľko dní. Keď som s&nbsp;ňou o&nbsp;tomto ťažkom období hovorila, zdôverila sa, že jej veľmi chýbalo nejaké povzbudenie, empatická reakcia. Dočkala sa jej až od kolegyne, ktorá si tiež prešla takouto skúsenosťou a&nbsp;vedela jej byť oporou."

Tento príbeh je v&nbsp;pomerne ostrom kontraste so skúsenosťou jej kolegyne z&nbsp;Tanany Andrey Skákalovej, ktorá prišla o&nbsp;dieťatko v&nbsp;deviatom mesiaci v&nbsp;prostredí nemeckej nemocnice. „Mala k&nbsp;dispozícii personál, ktorý jej vyjadroval sústrasť, svojho partnera aj vyhradený priestor, kde sa mohla spolu so širšou rodinou s&nbsp;bábätkom rozlúčiť. Dostala zoznam laických poradcov, ktorým mo­hla zavolať. Pýtali sa jej dokonca, či je veriaca, aby bolo všetko v&nbsp;súlade s&nbsp;jej presvedčením,“ približuje Lucia Kubíny.

Práve posledné rozlúčky s&nbsp;deťmi, ktoré nemali to šťastie prísť na svet, sú pre mnohých pomerne neznámou a&nbsp;do istej miery aj tabuizovanou témou. Podľa Zákona o&nbsp;pohrebníctve je od 28. týždňa tehotenstva ukončeného smrťou plodu pohreb zákonnou povinnosťou, zároveň sa v&nbsp;ňom však hovorí o&nbsp;tom, že odkedy je tehotenstvo identifikované, môžu rodičia požiadať o&nbsp;vydanie ostatkov za účelom pochovania, „Pokiaľ sa tak udeje v&nbsp;zdravotníckom zariadení, to má zákonnú povinnosť informovať o&nbsp;tejto možnosti rodičov. Bohužiaľ, nie všade sa to deje, keďže zákon tak trocha predbehol realitu a&nbsp;pripravenosť mnohých nemocníc nie je na adekvátnej úrovni. Preto sme vydali informačnú brožúru a&nbsp;distribuujeme ju do zdravotníckych zariadení, ktoré o&nbsp;ňu prejavia záujem. Chceme tak uľahčiť komunikáciu medzi zdravotníkmi a&nbsp;rodičmi,“ dodáva Lucia Kubíny. Podľa malej štúdie, ktorú si v&nbsp;rámci svojho združenia dala urobiť, nepristúpili mnohí rodičia k&nbsp;poslednej rozlúčke práve preto, lebo im chýbali informácie k&nbsp;praktickým krokom. O&nbsp;to dôležitejšou úlohou je robiť aj pri takýchto smutných udalostiach náležitú osvetu.

Na ešte pomerne krátku, ale už dnes úspešnú misiu chce občianske združenie Tanana nadviazať ďalším skvalitňovaním služieb. Plánov je podľa Lucie Kubíny viac ako dosť. „Chceme sa posúvať v&nbsp;adresnejšom poskytovaní podpory a&nbsp;rozšíriť spoluprácu so zdravotníckymi zariadeniami. Dôležitá je totiž nielen podpora žien po strate bábätka, ale aj zdravotníckeho personálu, ktorý musí čeliť náročnosti situácie. Radi by sme rozbehli svojpomocné rodičovské skupiny, ktoré už majú takúto traumatizujúcu skúsenosť za sebou a&nbsp;vedeli by si poskytnúť vzájomnú podporu. Zatiaľ sa združujú len na sociál­nej sieti, ale v&nbsp;rámci regiónov by sme chceli podporiť aj osobné stretnutia. Sila spolupatričnosti, že v&nbsp;tom nie sme sami a&nbsp;dokážeme situáciu zvládnuť, je veľmi hodnotná a&nbsp;silná,“ zdôrazňuje.