Zuzana Zimmermannová

Človek sa málokedy ocitne na mieste, kde sa nekonečné športové možnosti tak výrazne snúbia s&nbsp;históriou. Severotalianska oblasť Alpe Cimbra s&nbsp;náhornými plošinami Vicentinských Álp, ktorými kedysi viedla vojenská frontová línia, tak v&nbsp;sebe spája úctu k&nbsp;prírode a&nbsp;minulosť, ktoré cítiť na každom kroku. V&nbsp;jej centre stoja obce Folgaria, Lavarone a&nbsp;Luserna, obklopené lesmi a&nbsp;pastvinami. „Delia sa o&nbsp;rovnakú históriu, ktorá siaha od raných bavorských osád a&nbsp;bojov o&nbsp;to, aby sa stali samosprávnou provinciou Magnifica Comunità, až po súčasnosť. Tradičné hodnoty sú pre obyvateľov mimoriadne dôležité,“ hovorí rodáčka z&nbsp;Folgarie Stefania.

V&nbsp;zime obce spája sto kilometrov lyžiarskych svahov, čaro však nestrácajú ani po zvyšok roka. „Vedie tadiaľto množstvo cyklo­trás vrátane adrenalínovej stokilometrovej dei Forti, nespočetné turistické chodníky, a&nbsp;komu neprekáža chlad, môže sa okúpať v&nbsp;priezračnom jazere Lavarone. To si obľúbil aj Sigmund Freud,“ hovorí Tatiana, ktorá ma pri servírovaní kapučína prekvapí krásnou slovenčinou. V&nbsp;Taliansku žije už 20 rokov, najprv na severnom pobreží, neskôr však nad morom zvíťazili Alpy. Životný štýl horskej obce jej vyhovuje. „Často tu stretávam turistov z&nbsp;Česka či Poľska, ktorí to tu obľubujú aj vďaka príjemným cenám,“ prezrádza sympatická východniarka.

Je oblasť juhovýchodného Tridentska s horami v nadmorských výškach 1 000 až 2 000 metrov. Leží na území obcí Folgaria, Lavarone a Luserna (spoločne známe ako Magnifica Comunità degli Altipiani Cimbri). Taliansky kraj lúk, pasienkov a lesov je posiaty rôznymi vrchmi, z ktorých najvyšší je Becco di Filadonna (2 150 m). Pojem „Alpe Cimbra“ vytvorila miestna turistická organizácia, aby reprezentoval osobitú kultúru a históriu týchto troch komunít s koreňmi v tradíciách Cimbrijcov, jazykovej a etnickej menšiny germánskeho pôvodu, ktorá stále prežíva v severohorskom pásme. Celá zóna získala strategický význam počas prvej svetovej vojny, keď v nej rakúsko-uhorská armáda vybudovala rozsiahly obranný systém pevností a zákopov. Moderné lyžiarske strediská Folgaria a Lavarone, bežkárske areály v Passo Coe a Millegrobbe, cyklistika na „fatbikeu“, psie záprahy, ale aj turistické trasy, jazero Lavarone a výdatná kuchyňa robia z tejto oblasti príjemnú výletnú destináciu.

Alpe Cimbra

Keď slnko zapadne za obzor a&nbsp;posledný vlek prestane bzučať, domáci menia povinnosti za aktívny relax. Skialpinizmus sa tu teší veľkej obľube, symbióza s&nbsp;prírodou a&nbsp;možnosť po výšľape na vrch hory po sebe zanechať jedinečnú stopu v&nbsp;snehu je pre mnohých na nezaplatenie. „Ak máte problémy so spánkom, vyskúšajte ho, zaspíte ako bábätko,“ odporúča Stefania. Pre všetkých ostatných je tu stokilometrový lyžiarsky okruh Skitour dei Forti vedúci cez náhorné plošiny Tridentska. Z&nbsp;lanoviek sa naskytá úžasný výhľad na Západné Dolomity, Monte Pasubio, pohorie Adamello či dolomitský masív Pale di San Martino.

Vďaka početným lyžiarskym školám si tu na svoje prídu začiatočníci aj profesionáli. V&nbsp;Alpe Cimbra lyžovala aj Lindsey Vonnová či Mikaela Shiffrinová, pravidelne tu trénuje americký národný lyžiarsky tím, ktorý si chváli svahy na zlepšovanie techniky. „V&nbsp;zime sa v&nbsp;časti Fondo Grande koná Fiaccolata – tradičný fakľový sprievod lyžiarskych inštruktorov. Po zotmení zlyžujú svahy s&nbsp;fakľami v&nbsp;zaujímavých tvaroch a&nbsp;líniách. Je to krásny zážitok, tento rok ho však pre pandémiu zrušili,“ vysvetľuje inštruktorka Barbara.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z KRÁSNEHO HORSKÉHO REGIÓNU NA SEVERE TALIANSKA NÁJDETE V GALÉRII

Jedinečnosť Alpe Cimbry spočíva v&nbsp;samotnom prostredí. Keďže išlo o&nbsp;strategickú oblasť bojov počas prvej svetovej vojny, Rakúsko-Uhorsko zvlnené svahy a&nbsp;lúky opevnilo rozsiahlym systémom zákopov a&nbsp;vojnových stavieb. Dnes kruté boje pripomína sedem pevností, ktoré vidno priamo zo svahov. Niektoré, ako Forte Belevedere v&nbsp;Lavarone, zostali plne zachované a&nbsp;dnes v&nbsp;nich sídli múzeum. Pozdĺž pevností vedie aj dĺžková turistická trasa Sentiero della Pace (Cesta mieru), ktorá má vyše 520 kilometrov, dá sa však absolvovať aj etapovo so začiatkom v&nbsp;malebnej obci Folgaria. 

Mimochodom, konkrétnu dedinu Lavarone na mape nenájdete. Ide o&nbsp;spoločný názov pre dvadsať malých horských obcí, ktoré od seba oddeľuje len pár kilometrov kľukatej prírody. Keď je už reč o&nbsp;vojne, v&nbsp;Passo Coe leží aj Base Tuono – bývalá raketová základňa, ktorá bola v&nbsp;rokoch 1966 až 1977 súčasťou obranného systému NATO. Tak ako vojaci v&nbsp;tichosti prišli, aj odišli, žiadnu z&nbsp;rakiet nikdy nevystrelili. V&nbsp;súčasnosti je z&nbsp;Base Tuono (Základňa Hrom) jediné komplexné múzeum v&nbsp;Európe zasvätené studenej vojne a&nbsp;hrozbe jadrového konfliktu.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Blahodarné horské prostredie vytvára dokonalé podmienky na výrobu mnohých delikates. Po lyžovačke výborne chutí domáca polenta s&nbsp;hríbmi či roztopeným syrom, tridentský guláš, knedle canederli, ale aj placky, carne salada (naložené surové bravčové mäso), štrúdľa a&nbsp;cestoviny. Najtypickejším produktom zo zvlnených pahorkov a&nbsp;pastvín náhorných plošín Folgaria, Lavarone a&nbsp;Luserna je chutný alpský syr, ktorý sa tu vyrába už od roku 1500. Obľúbil si ho aj cisár František Jozef, ktorému vraj nesmel chýbať na stole každučký deň. Až do prvej svetovej vojny bol syr vezzena jediným v&nbsp;celom regióne, ktorý sa vďaka plnej a&nbsp;mierne pikantnej chuti používal aj ako „korenie“ do polievok a&nbsp;na knedličky. 

Kto túži vidieť jeho výrobu, musí si privstať. Už o&nbsp;siedmej ráno sa surové a&nbsp;čiastočne odtučnené mlieko prináša do medených kotlov, kde sa doň pridáva syridlo. „Varí sa pri teplote okolo 46 stupňov Celzia, mlieko teda zostáva ‚živé‘. Naši syrári ručne miesia hmotu na správnu konzistenciu a&nbsp;dávajú ju vylisovať do foriem. Syr si poleží v&nbsp;slanom náleve štyri dni a&nbsp;po očistení putuje do trezoru,“ vysvetľuje farmárka Marisa, ktorej družstvo takto ročne vyrobí sedemtisíc bochníkov syra Vezzena di Luserna. Syr zreje v&nbsp;rozpätí šesť mesiacov až dva roky podľa typu na škále od čerstvého až po veľmi zrelý.

„Syry, ktoré dozrievajú na drevených doskách, sa musia pravidelne prevracať a&nbsp;raz za mesiac očistiť a&nbsp;ošetriť ľanovým olejom,“ vysvetľuje oddaná farmárka, keď nám v&nbsp;trezore ukazuje všetko náradie aj úhľadné komíny syrových bochníkov, ktoré tu čakajú na svoj správny čas. Najobľúbenejšia vezzena je tá letná, keď sa kravy pasú na zakvitnutých horských pastvinách, čím sa ich typické arómy prenášajú do mlieka a&nbsp;následne aj do syra. Označuje sa veľkým M (od slova malga – salaš) a&nbsp;chutí tak dobre, že si vyslúžila aj prestížne označenie asociácie Slow Food, oceňujúcej poctivú lokálnu výrobu. „Naše kravy sa voľne pasú a&nbsp;v&nbsp;zime ich kŕmime len senom koseným na našich náhorných plošinách. Kvalita syra totiž závisí najmä od kvality mlieka a&nbsp;to žiadnymi príkrmami neobalamutíte. Aj kravy sa cítia lepšie, keď jedia to, čo pochádza priamo z&nbsp;prírody,“ hovorí Marisa, ktorej farma píše svoju históriu už od roku 1864. Pri otázke, či sa jej nadšenie podarilo preniesť aj na deti, sa usmeje: „Mám štyri deti a&nbsp;štyri vnúčatá. Nie všetkým sa do toho chce, ale som si istá, že naša farma prežije.“

„I&nbsp;grüaste,“ zdraví nás starosta dedinky Luserna s&nbsp;úsmevom, keď vchádzame do miestneho múzea Centro Documentazione, ktoré sa na niekoľkých poschodiach venuje histórii, remeslu v&nbsp;podobe paličkovej čipky, ale aj miestnej faune. Viac ma však zaujíma kuriózne znejúci jazyk, ktorý tu prežíva zubami-nechtami. „Cimbrijčinou dnes hovorí odhadom už len dvetisíc ľudí. Kedysi sa jazykom, ktorý sem priniesli bavorskí usadlíci, dorozumievali na všetkých vysočinách, v&nbsp;súčasnosti je posledným jazykovým ostrovom práve dedina Luserna s&nbsp;necelými tromi stovkami obyvateľov,“ hovorí starosta Gianni Nicolussi Zaiga o&nbsp;oficiálne uznanej reči s&nbsp;pôvodom v&nbsp;strednej hornonemčine.

Za jej úpadok môže okrem iného vysídlenie obyvateľov počas oboch svetových vojen. Zaujímavú reč dnes oživuje najmä kultúrne centrum Instituto Cimbro, ktoré ju propaguje prostredníctvom cimbrijského spravodajstva v&nbsp;regionálnych televíziách, ale aj cez rubriku v&nbsp;miestnej tlači. Cimbrijčina je aj jazykom zvláštnych legiend a&nbsp;rozprávok inšpirovaných animizmom a&nbsp;prírodou, čo vysvetľuje, prečo má aj pre obyčajný sneh až štyri výrazy. Niektoré slová znejú viac taliansky, iné ako nemecké nárečie, no aj pre človeka, ktorý obe reči ovláda, sú často nezrozumiteľné. 

Luserna zarezonovala v&nbsp;tlači aj pred dvomi rokmi, keď starosta spustil zaujímavý projekt Coliving. „Mali sme v&nbsp;dedine voľné priestory, a&nbsp;tak sme ich ponúkli štyrom rodinám na štyri roky bez platenia nájomného. Podmienkou bol skutočný záujem o&nbsp;miestne tradície a&nbsp;začlenenie sa do komunity. Rodiny sa nám hlásili aj z&nbsp;iných regiónov, zväčša také, ktoré si tento kúsok krajiny obľúbili počas dovoleniek a&nbsp;pravidelne sa sem vracali. Rodičia vypomáhajú v&nbsp;miestnom Červenom kríži alebo pri športových podujatiach, ich deti, ktoré tu chýbali asi najviac, sa v&nbsp;škôlke učia cimbrijské slová a&nbsp;‚spolužitiu‘ sa darí na výbornú,“ prezrádza starosta.

„To, čo robím ja, zostáva, nech si výstavy robí niekto iný,“ povedal na sklonku života taliansky sochár, básnik a&nbsp;umelec Cirillo Grott. Sochy a&nbsp;kresby rodáka z&nbsp;ďalšej drobnej horskej dediny Guar­dia v&nbsp;tom čase už obleteli Taliansko aj svet a&nbsp;umelec túžil len po pokojnom tvorivom živote. Aby ostal verný svojim slovám, začal v&nbsp;roku 1988 do svojho rodiska pozývať umelcov z&nbsp;rôznych kútov sveta, aby svoju dedinu premenil na galériu pod holým nebom. Počas nasledujúcich rokov na fasádach domov postupne pribudlo 35 fresiek, ktoré zachytávajú horské tradície, legendy a&nbsp;pamätné výjavy v&nbsp;tradičnom i&nbsp;modernom šate.

Prechádzka dedinou, kde dnes žije len pár desiatok obyvateľov, tak hýri farbami za každého počasia. Okrem fresiek ju stráži zopár sôch, ktoré vytvoril samotný Cirillo a&nbsp;jeho syn Florian. „Strážiť“ je slovo namieste – názov dediny pod horou Finonchio pochádza z&nbsp;talianskeho guardare, keďže Guardia vďaka svojim výhľadom kedysi slúžila ako strážne miesto neďalekého hradu Beseno. Z&nbsp;„maľovanej dediny“ sa krátkou prechádzkou dá dostať k&nbsp;pôsobivému vodopádu Hofentol, ktorý chrlí vodu z&nbsp;výšky 40 metrov a&nbsp;v&nbsp;zime často zamŕza, čím láka odvážnych ľadolezcov.

Pokračovanie na ďalšej strane.

V&nbsp;severských krajinách sa vytrvalosť psov používa na lov a&nbsp;cestovanie už viac ako tisíc rokov. Napriek tomu, že psie záprahy sa oficiálne uznávajú ako národný šport Aljašky, korene tohto športu siahajú do chladnej Kanady. Kvôli psím záprahom však vôbec netreba cestovať na iný svetadiel, vyskúšať sa dajú aj v&nbsp;Taliansku. V&nbsp;horskom sedle Passo Coe neďaleko známeho bežkárskeho areálu ponúka možnosť okúsiť adrenalínový zážitok na vlastnej koži skúsený mašér Massimo Alaimo. Prvého psa si kúpil pred vyše tridsiatimi rokmi. Krátko nato prepadol pretekárskym súťažiam psích záprahov, s&nbsp;ktorými precestoval celý svet, až kým vášeň k rýchlosti neprerástla do chovateľskej. „Záprah, to je pocit slobody, krása psov a&nbsp;trpezlivosť. Je to náročné poslanie. Vychovať dobrého psa vodcu trvá minimálne dva-tri roky. Ak sa potom náhodou neosvedčí, je to stratený čas,“ vysvetľuje psovod krátko po tom, ako nás početná svorka privíta hlasným brechotom.

Massimo aktuálne chová 25&nbsp;psov, okrem sibírskych huskyov a&nbsp;aljašských malamutov aj temperamentné a&nbsp;inteligentné plemeno európskych saňových psov s&nbsp;takmer nevyčerpateľnou energiou. Presviedčame sa o&nbsp;tom krátko po tom, ako ich zapriahne do ľahkých saní, ktoré svištia snehom ako blesk. Hoci psy dobre reagujú na povely, ich vedenie si vyžaduje aj istú zručnosť, a&nbsp;preto sane pomáhajú ovládať aj tri brzdy – kotva, ktorá istí prázdne sane, pribrzďovací koberček a&nbsp;kovová brzda. Pre hladkú jazdu je však najdôležitejšie zostavenie psieho tímu, keďže každé miesto v&nbsp;záprahu si žiada psa so špecifickými vlastnosťami. Jedno však majú všetky psy spoločné: najšťastnejšie sú vtedy, keď sa môžu naplno rozbehnúť. „Keď sa sneh roztopí, berieme ich na dlhé prechádzky a&nbsp;pokračujeme v&nbsp;pravidelnom tréningu. Pes je spoločenský tvor, okrem pohybu potrebuje aj ľudí,“ dodáva Massimo, kým opäť ne­zmizne za jazerom.

Stopy v&nbsp;snehu dokáže zanechať ktokoľvek, so stopami v&nbsp;srdci je to už o&nbsp;niečo zložitejšie. Lyžiarska škola Scie di Passione sa už viac ako desať rokov snaží o&nbsp;oboje. Svojím unikátnym prístupom a&nbsp;špeciálnym vybavením totiž ponúka možnosť naučiť sa lyžovať úplne každému. „Aktuálne tu máme tri deti s&nbsp;autizmom, možnosť zažiť hory a&nbsp;lyžovanie však dokážeme sprostredkovať ľuďom s&nbsp;akýmkoľvek zdravotným postihnutím,“ hovorí Laura, jedna z&nbsp;inštruktoriek nezvyčajnej školy.

V&nbsp;úschovni na kopci priamo pod vlekmi sa vedľa seba týčia špeciálne navrhnuté „vajíčka“, ktoré po pripevnení na lyže umožňujú ochrnutému človeku pod vedením inštruktora zlyžovať akýkoľvek kopec. Pre slabozrakých a&nbsp;nevidomých majú pripravené špeciálne reproduktory, ktoré sa umiestnia okolo pása a&nbsp;zabezpečia presnú navigáciu po svahu. Nápad založiť unikátnu školu skrsol v&nbsp;hlave úspešného talianskeho lyžiara Tommasa Balassa, ktorý po dosiahnutí vlastných úspechov v&nbsp;alpskom lyžovaní dlhé roky navádzal zrakovo postihnutého lyžiara Gianmaria Dal Maistra. Dvojica, ktorá dostala prezývku Tom &amp; Jerry, bodovala na paralympiáde v&nbsp;Turíne aj vo Vancouveri, odkiaľ si odniesla päť medailí.

V&nbsp;roku 2011 Tommaso založil lyžiarsku školu s&nbsp;názvom Stopy vášne. „Táto práca je síce namáhavejšia, ale omnoho emotívnejšia. Úsmevy na tvárach študentov sú však na nezaplatenie,“ hovorí lyžiarsky inštruktor Stefano, ktorý sa venuje najmä ľuďom s&nbsp;poruchami pohybového aparátu. Na svahoch v&nbsp;okolí Passo Coe občas vzbudzujú zvedavé pohľady lyžiarov, výrazy prekvapenia však rýchlo strieda uznanlivý úsmev. „Lyžujeme na rovnakých svahoch a&nbsp;používame tie isté vleky ako všetci. Ide nám nielen o&nbsp;výučbu, ale najmä o&nbsp;integráciu,“ dodáva inštruktor.

Popri lyžovaní v&nbsp;strediskách Alpe Cimbry nie je potrebné príliš citlivé oko, aby si človek z&nbsp;lanoviek všimol lány stromov, z&nbsp;ktorých zostali len pne. Vinu tentoraz netreba pripisovať človeku, ale prírode. V&nbsp;októbri 2018 sa severom Talianska prehnala búrka ničivej sily, ktorá za sebou zanechala hotovú spúšť. Za jedinú noc jej vyčíňania padlo v&nbsp;lesoch v&nbsp;okolí Tridentska a&nbsp;Benátska závratných osem miliónov kubických metrov dreva. Búrka dostala meno Vaia a&nbsp;okrem prázdnoty v&nbsp;lese po nej zostala ešte jedna pamiatka, ktorá dnes láka turistov ako magnet. 

Stačí si odopnúť lyže na vrchole lanovky pri reštaurácii Tana Incantata a&nbsp;vybrať sa lesným chodníčkom po zmrznutej vysočine. Po pár minútach sa pred vami vynorí tvor ako z&nbsp;rozprávky – drago Vaia. Majestátny drak zložený z&nbsp;dvoch tisícok kúskov neopracovaného dreva je dielom umelca Marca Martalara a&nbsp;symbolizuje kolobeh života a&nbsp;smrti, tvorby a&nbsp;ničenia. Les sa zmenil na spúšť a&nbsp;zo spúšte vzniklo umenie, ktoré sa časom rozloží a&nbsp;vytvorí živnú pôdu pre nový les. Jeho obnovu odborníci odhadujú na dlhých 30&nbsp;rokov. Nateraz však drak ľuďom pripomína, že nič, ani to dobré, ani zlé, netrvá večne. V&nbsp;prírode, rovnako ako v&nbsp;živote, všetko raz pominie, aby urobilo miesto novému.