Vladimír Kampf

Jeho prvotný zámer bol obísť Viktóriino jazero. „To je cesta cez tri krajiny –&nbsp;Tanzániu, Ugandu a&nbsp;Keňu. Už som mal lístok na prevoz z&nbsp;Tanzánie do Ugandy, keď ma jeden izraelský turista upozornil, že tam budú akurát voľby. Voľby v&nbsp;afrických krajinách sú väčšinou nielen napínavé. Počas nich tam môže byť naozaj nebezpečne, pretože nikto nikdy nevie, ako to dopadne. Stáva sa, že rozhodujú samopaly a&nbsp;brutálne násilie.“ Vrátil sa k&nbsp;okienku prevoznej spoločnosti, že lístok nechce. „Prekvapili ma, keď mi vrátili peniaze. Druhý trajekt z&nbsp;prístavu Mwanza plával na ostrov Ukerewe. Viac ich vtedy nepremávalo. V&nbsp;prístave som sa dozvedel, že tam žije veľa albínov.“

Bolo rozhodnuté. Michal sa preplavil na ostrov a&nbsp;ani netušil, či tam bude nejaké ubytovanie. „To nie je žiadny malý ostrovček. Viktóriino jazero je druhé najväčšie jazero sveta. Na mape sa to tak nezdá, Afrika je gigantický kontinent, to len nám z&nbsp;Európy sa zdá menšia. Na Ukerewe som cestoval štyri hodiny.“ Prvý človiečik mimo prístavu, ktorého si všimol, bolo albínske dieťa. „Zrána vyrazilo odkiaľsi z&nbsp;baraku kamsi do školy. Naozaj som mal pocit, že som stretol malého ­ducha.“

V&nbsp;Tanzánii je počet albínov vyšší ako v&nbsp;iných afrických krajinách. Michal ich stretol aj predtým. Počul a&nbsp;čítal, že sa k&nbsp;nim v&nbsp;Afrike správajú zle. „Na ostrove bol ich pomer k&nbsp;zvyšnému obyvateľstvu ešte vyšší. Dve hodiny po príjazde som už sedel v&nbsp;krčme. Krčma je najlepší priestor na rýchlu aklimatizáciu a&nbsp;zoznámenie s&nbsp;ľuďmi. Stretol som tam miestnu lekárku, ktorá mi rozprávala o&nbsp;albínoch a&nbsp;dala mi kontakt na človeka, ktorý by mi mohol pomôcť dostať sa k&nbsp;nim. Týždeň som ľudí presviedčal, aby mi dovolili stretávať sa s&nbsp;albínmi. Nevedel som, kde ich hľadať. Ukerewe nemá ani poriadne cesty. Ako by som ich tam hľadal kdesi v&nbsp;otvorenom teréne sám? Keď sa to zlomilo, mohol som denne navštíviť aj dve rodiny. Zistil som, že sú to ľudia, ktorí majú takmer rovnaký život ako ostatní, len sú obmedzení tým, že nemôžu pracovať a&nbsp;pohybovať sa na slnku.“

Vďaka tomu, že Michal nebol predpojatý, vopred nabudený priniesť z Afriky senzáciu, ktorá otrasie všetkými, ktorí sa na jeho fotografie pozrú aj nepozrú, ale budú o nich čo i len počuť, sa mu podarilo ukázať svetu, že svet albínov v Afrike nie je len utrpenie, nevšímavosť a desivá zloba okolia, ktoré im prinášajú utrpenie a smrť. Nejde ani o to, že by na nich kdesi za každým rohom číhali šialenci či akísi fanatici s mačetou, ktorí by ich len pre nejakú vieru alebo magický rituál považovali za stelesnené zlo, ktoré treba zohaviť či ­vykynožiť. Áno, sú iní. Albíni medzi černochmi sú výrazne iní. Michal rozumie kolegom novinárom, ktorí keď sa niekam dostanú, potrebujú odtiaľ priniesť niečo zaujímavé, čo účinne pritiahne pozornosť.

„To je vo väčšine prípadov krv a sex. Všade na svete nájdeš ľudí, ktorí žijú v ústavoch a sú obeťami násilia. Biely medzi černochmi zaujme na prvý pohľad. Že je okolo kopa černochov, ktorí sú takisto obeťami násilia, až tak do očí nebije.“&nbsp;Čo je zaujímavé? Už veľký český novinár Ferdinand Peroutka údajne povedal: „Murár ma zaujíma, až keď spadne z lešenia.“ Silnejší, dramatickejší príbeh priťahuje pozornosť publika. Čo tam po každodennom živote?! Ten je skôr nudný. „Prestav si, že takýto novinár zo zahraničia príde na Slovensko a&nbsp;pôjde rovno do centra pre týrané ženy. Nechcem zľahčovať ich utrpenie ani popierať ich existenciu, ale ak potom vyjde kdesi v&nbsp;zahraničí článok, patričným podaním môže vzniknúť u&nbsp;čitateľov predstava, že na Slovensku je zvykom mlátiť ženy. A&nbsp;to, myslím, nie je pravda ani štandard,“ zamýšľa sa Michal.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Ostrov Ukerewe je nábožensky pestrý. „Stretol som moslimov, kresťanov, protestantov… Neviem, koľko je ktorých, ale myslím, že náboženská nesloboda tam nie je. Aj medzi albínmi sú ľudia rôzneho vierovyznania.“ Väčšina ľudí na ostrove má prácu pod holým nebom. Sú poľnohospodári, rybári, obchodníci… Albínske deti, o&nbsp;ktoré sa starajú rodičia, sa môžu ochrániť pred slnečnými lúčmi, ale dospelí sa o&nbsp;seba musia starať sami. „Zaujímavé je, že jedna z&nbsp;najbohatších rodín na Ukerewe je albínska. Päť bielych bratov riadi z&nbsp;tieňa obchody. Žijú v&nbsp;tehlovom dome a&nbsp;sú úspešní. Keby bola spoločnosť proti nim, nemali by možnosť takto zarábať.“

Niektorí majú oči modré, iní hrdzavé. Najsilnejší Michalov zážitok je vraj nuda. „Bol som v Poľsku súčasťou redakcie bulvárnych novín. Viem, ako sa to robí. Pre mňa však bolo najsilnejším zážitkom, keď som prišiel do rodiny, v ktorej mali päť dcér, z toho dve albínky. Zdalo by sa, že už len päť dievčat pre rodinu je skôr na ťarchu, ale nebolo to tak. Dokázali sa nádherne prispôsobiť životu. Žili v dome z hliny. Otec zasadil dookola rôzne rastliny, ktoré im vytvárali tieň. V drsných podmienkach boli šťastní. Všetko závisí od ľudí. To bol pre mňa najsilnejší zážitok.“&nbsp;Rodina s&nbsp;dvoma albínskymi dievčatami ho prekvapila aj tým, že mala doma knihy. To v&nbsp;Afrike nie je bežná vec. „Otec chcel dcéram, ktoré nemohli chodiť von, vytvoriť čo najlepší komfort a&nbsp;pohodu. Albíni sú uväznení v&nbsp;tieni.“

Michal strávil na Ukerewe mesiac. „Na ostrove som si našiel veľmi dobré ubytovanie, ktoré bolo lepšie ako v&nbsp;turisticky navštevovaných mestách na pevnine. Žiadne napätie som necítil napriek tomu, že zmes vierovyznaní je tam pestrá. Možno práve preto tam bol pokoj, že sa naučili žiť v&nbsp;tolerancii a&nbsp;rešpekte. Len raz som sám spôsobil počas výletu na bicykli dovnútra ostrova poplach. Dieťa zo skupinky detí, ktoré nikdy nevidelo belocha, zrazu začalo revať odušu, akoby videlo naozajstného čerta. Mám z&nbsp;toho aj fotku. Bol to neuveriteľný zážitok. To dieťa asi ešte ani televízor nepozeralo. V&nbsp;dedinách je väčšinou sotva jeden televízor na batériu a&nbsp;solárny zdroj. Väčšinou je to niekde v&nbsp;obchode.“

Michal Szalast v&nbsp;súčasnosti vystavuje fotografie albínov v&nbsp;pražskej 400 ASA Gallery. Navštívil približne pätnásť rodín od najchudobnejších po najbohatšie. „Každého som sa pýtal na zlé skúsenosti. Nikto mi nepovedal nejaký škaredý a&nbsp;drsný príbeh. Boli ticho. Aj najvzdelanejší albín len skonštatoval, že by trestal smrťou všetkých, ktorí ubližujú albínom, ale nevedel mi povedať žiadnu osobnú zlú skúsenosť. O&nbsp;všetkom zlom len počul. Viem si predstaviť, že na pevnine to je inak, ale na ostrove to tak nie je. Keď tam niekto niečo zlé vykoná, pred ostatnými sa len tak ľahko neschová. Musí utiecť a&nbsp;z&nbsp;ostrova sa aj ťažko uteká. Kompa ide raz za deň.“

Albínske dievčatá na Ukerewe nemajú problém nájsť si čierneho manžela či partnera. „Našiel som rodiny s čiernym mužom a so ženou albínkou. V podstate je to nevýhodné, pretože albín nemôže pracovať vonku. Tolerancia a ústretovosť ma naozaj prekvapili.“ Piaty najväčší jazerný ostrov na svete je najväčší ostrov Viktóriinho jazera a&nbsp;najväčší jazerný ostrov v&nbsp;Afrike. Má rozlohu 530&nbsp;štvorcových kilometrov. S&nbsp;Tanzániou, ktorej je súčasťou, je spojený trajektom. Ten vozí všetko. Michal ním na ostrov cestoval na matracoch, druhý raz zasa dostal miesto na rakvách...

Okolo ostrova je množstvo zátok a&nbsp;obklopuje ho najmenej tucet menších ostrovov. Centrom ostrova je Nansio. Traduje sa, že také množstvo albínov tam žije preto, lebo ich na ostrov odvliekli a&nbsp;nechali ich tam ich rodiny. Wikipédia uvádza, že sú dokonca utláčanou menšinou. „... aj keď sa zdá, že sa tu vyhli zabíjaniu albínov, ktorých zneužívajú počas rituálov čiernej mágie, ku ktorým pravidelne dochádza“.

„Po návrate domov som zistil, že mám na fotkách jedného z&nbsp;hrdinov dokumentárneho filmu V&nbsp;tieni slnka –&nbsp;chlapca Vedastusa Chineseho Zanguleho. Bol som prekvapený. Napriek tomu, že film hovorí o&nbsp;tých najhorších skúsenostiach, mne nič také nepovedal. Zaujalo ma, že má na chate podomácky vyrobenú satelitnú anténu. Spýtal som sa, načo mu je. Povedal, že má televízor, a&nbsp;hneď sa mi ním aj pochválil. Bola to papierová škatuľa, v&nbsp;ktorej bol nalepený obrázok dvoch detí v&nbsp;objatí. Jedno čierne, druhé albínske. Obrázok osvetľovali žiarovčičky na batériu. Hneď mi napadlo, že to všetko je jedno veľké divadlo. Ten chlapec mal skúsenosti s&nbsp;bielymi novinármi, vedel, za aký príbeh sú ochotní zaplatiť… Nebol som z&nbsp;toho sklamaný. Chápem, že si tým pomohol a&nbsp;uľahčil život.“

Všetko je inak: Fotograf MICHAL SZALAST ukazuje, že svet albínov v Afrike nie je len utrpenie

Vladimír Kampf

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Všetko je inak: Fotograf MICHAL SZALAST ukazuje, že svet albínov v Afrike nie je len utrpenie

Vladimír Kampf

Súvisiace články

Prečo je slovenská menšina v Chorvátsku u nás doma tak málo známa? Zistili sme, ako sa im žije

Milan „Lesky“ Leskovský išiel vždy na 300%: Stalo sa mu to osudným?

PAVLÍNA zažila stres z prepustenia na vlastnej koži: Ani vo sne by nečakala, čo prišlo potom!

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás