Prvým múzeom, kde si mohli návštevníci prezrieť jej voskové figuríny, bol dom na Boulevard du Temple v Paríži. Tam sa MARIE GROSHOLTZOVÁ (1761 – 1850),neskôr známa ako madam Tussaud, prvýkrát dotkla vosku.

Jej šikovné prsty na modelovanie objavil Philippe Curtius, uznávaný švajčiarsky lekár. Oslovovala ho strýko, hoci nebol jej príbuzný. Zo Švajčiarska pochádzala jej matka Anna Marie. Vydala sa do Štrasburgu za mladíka Josepha Grosholtza, ktorý bol potomkom starej dynastie katov. Lenže jej manžel už nepokračoval v rodinnej tradícii, upísal sa vojsku, bol alsaský dôstojník. Priviedli na svet štyroch potomkov – troch synov a dcéru Marie. Aj chlapci sa v dospelosti stali vojakmi, slúžili vo švajčiarskej garde, elitnej kráľovskej jednotke. Dievčatko si na otca nepamätalo, zomrel počas sedemročnej vojny.

Keď jej matka ovdovela, aj s deťmi prišla do Paríža a tam sa hodlala usadiť. Prácu našla u krajana Philippa Curtiusa, zamestnal ju ako gazdinú. Zakrátko však bola pre neho viac než len žena, ktorá mu viedla domácnosť. Pomáhal jej aj s výchovou detí a bol pre ne ako otec.

Na prízemí domu, v ktorom žili, bol svet voskových figurín. Rozmiestnené boli v desiatich izbách, v jedenástej bola dielňa. Každá miestnosť bola zariadená tak, aby dopĺňala zobrazovaný výjav. Figurínu Benjamina Franklina umiestnili napríklad do laboratória. Pre madam du Barry, milenku francúzskeho kráľa Ľudovíta XV., vytvorili budoár. Ležala na modro-bielej pohovke, rozpustené zlaté kučery jej splývali po ružovom župane.

Odliatok madam du Barry je aj v súčasnosti najstarší vystavovaný exponát. Autorom je Philippe Curtius a na prvej výstave jeho voskových sôch v roku 1770 mala kráľova milenka z vosku veľký ohlas. O pár rokov neskôr švajčiarsky lekár presťahoval výstavu svojich diel do Palais Royal, nakoniec jej vytvoril priestor vo vlastnom dome na Boulevard du Temple a tam už nainštaloval aj novinku – sieň hrôzy. O návštevníkov múzea nemal núdzu.

Sochárkine začiatky

Marie Tussaud s láskou spomínala na svoje detstvo a dospievanie. Matka sa starala o domácnosť, bola vynikajúca kuchárka a veľmi skoro zachytila dcérin talent na kreslenie. Nepriberala ju do domácich prác, dávala jej priestor na vlastný rozlet. Finančne Marie i matku zabezpečoval strýko, o bratov sa materiálne starala kráľovská garda. Marie ich spoločenský status prirovnala k majetným obchodníkom.

V strýkovom dome na Boulevard du Temple sa schádzali všetky známe tváre tej doby. Schyľovalo sa k Veľkej francúzskej revolúcii, k vzbure proti monarchii, Mária Antoinetta i jej manžel Ľudovít XVI. boli v nemilosti ľudu. V salóne známeho lekára neskoro do noci často diskutovali o novom spoločenskom zriadení budúci revolucionári Camille Desmoulins, vojvoda Orleánsky, Jean-Paul Marat, Maximilien Robespierre a ďalšie výrazné postavy francúzskej revolty.

Aj Marie sa neraz zúčastnila na týchto stretnutiach, ale názory na nepokojnú situáciu vyjadrovala veľmi opatrne: „Myslím, že rozumiem viac umeniu ako politike. Viem, čo je dôležité pre ľudí, je to túžba po zábave. A tá sa odráža aj v našom múzeu.“ Viac pozorovala mimiku, gestá, vyjadrovacie schopnosti diskutérov a v duchu ich skicovala do podoby voskových tvárí. Ale skôr než sa dostala k tvorivej práci, sa v strýkovom múzeu starala o organizačné veci, predávala vstupenky, sledovala účtovné knihy.

VIAC FOTOGRAFIÍ K ČLÁNKU NÁJDETE V GALÉRII

Stačil jeden pohľad

Výtvarné vlohy a záujem o prácu s voskom podnietili Philippa Curtiusa, aby ju čím skôr začal zaúčať do tajov modelovania. Tmolila sa okolo neho už ako dieťa a pozorne sledovala každý postup pri výrobe. Prvú sochu vytvorila v šestnástich rokoch a bola to figurína Voltaira. Následne sa pustila do plastík Jeana-Jacqua Rousseaua a Benjamina Franklina. Neznášala nepresnosť, a prv než pristúpila k tvorbe, posuvným meradlom zisťovala vyše sto údajov. Merala napríklad vzdialenosť brady od lícnych kostí, veľkosť pier, obočia, uší... Potom začala z hliny modelovať tvár.

Mala jednu zvláštnu schopnosť. Stačilo jej, aby sa raz pozrela na človeka, a bez merania vedela, aký dlhý má byť nos alebo široké čelo. Keď bol hlinený model hotový, urobila z neho sadrový odliatok. Po stuhnutí doň naliala zmes včelieho vosku a rastlinného tuku, postupne pridávala farbu, aby dosiahla odtieň pokožky. Potom dotvárala ďalšie prvky na tvári. V sklenej škatuľke mala napríklad zuby, ktoré jej predávali pouliční dentisti. Pokiaľ šlo o vlasy, buď použila parochne, alebo do lebky po jednom zapúšťala ľudské vlasy. Tie takisto kupovala. Oči boli zo skla. Marinou doménou boli hlavy. Tie tvorila mimoriadne precízne. Telo figuríny zhotovoval strýko.

Potom sochy obliekli do šiat, ktoré si priniesli ich modeli, zväčša aristokrati, alebo do darovaných odevov, či kúpených v krajčírstvach. Tvorba figuríny trvala niekoľko týždňov. Záujem o expozíciu voskových sôch na Boulevard du Temple bol obrovský. Keď sa však rozchýrilo, že na návštevu príde kráľovská rodina, ulicu lemovali davy. Boli zvedavé na panovníka, ale aj na plastiky, pre ktoré opustil Versailles a vyšiel medzi ľud.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia