Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Po Užhorode, Mukačeve a&nbsp;okolí nás sprevádzal Anton Frič, ktorý pracuje v&nbsp;Spišskej katolíckej charite. Práve vďaka nemu sme urobili niekoľko reportáží, ktoré postupne pre našich čitateľov a&nbsp;čitateľky prinášame v&nbsp;týždenníku Život. S&nbsp;Tonym, ako ho neskôr priateľsky voláme, sme sa stretli skoro ráno na čerpacej stanici pohonných látok v&nbsp;Michalovciach, aby sme spoločne prekročili ukrajinsko-slovenské hranice. Tony prišiel na východ Slovenska z&nbsp;Komárna. Zveril sa nám, že domov do Popradu dorazil o&nbsp;tretej hodine ráno potme, iba s&nbsp;čelovou baterkou na hlave, aby nezobudil deti a&nbsp;manželku, pobalil si veci a&nbsp;vyrazil k&nbsp;nám. Na tvári mal však spokojný úsmev. V&nbsp;Komárne sa mu totiž podarilo získať elektrický generátor, ktorý má dnes na Ukrajine cenu zlata.

K výpadkom dodávok elektrickej energie a tepla na Ukrajine dochádza v dôsledku ruských útokov na energetickú infraštruktúru. Americkí aj európski predstavitelia tieto ruské útoky dôrazne odsudzujú a Moskvu obviňujú, že sa úmyselne zameriava na ukrajinskú energetickú sieť. Snaha takýmto spôsobom odstrihnúť ľudí od elektriny, vykurovania i vody sa podľa nich rovná vojnovému zločinu. Počas niekoľkých dní, ktoré sme strávili na Ukrajine, sme pocítili výpadky na vlastnej koži, oproti domácim to však bolo iba nezanedbateľné narušenie nášho komfortu. Po prekročení hraníc sme nemohli natankovať pohonné látky práve pre výpadok elektrickej energie. V&nbsp;centre Mukačeva sme márne hľadali reštauráciu, v&nbsp;ktorej by sme sa naobedovali.

Čašníčky s&nbsp;červeným, vymrznutým nosom nás zdvorilo odmietali – nepodávajú jedlo, kuchyňa je mimo prevádzky, pretože sú bez prúdu. Nakoniec nás Tony zaviedol do jednej z&nbsp;najdrahších reštaurácií, ktorá je v&nbsp;prevádzke vďaka vlastnému elektrickému generátoru. Podobne to bolo s&nbsp;výberom hotela. Nocovali sme v&nbsp;jednom z&nbsp;tých drahších, aby sme v&nbsp;noci nemuseli mrznúť pre nefunkčné kúrenie. Izby boli síce príjemne vykúrené, zato raňajky nám podávali v&nbsp;chladnej jedálni. Na Ukrajine sa svetlom a&nbsp;teplom šetrí. Videli sme to večer, dívajúc sa na centrum Mukačeva z&nbsp;okna hotela. Kým u&nbsp;nás vianočnú atmosféru umocňujú vysvietené mestá a&nbsp;vianočná výzdoba, na Ukrajine chodia ľudia večer po meste s&nbsp;čelovými baterkami. Mestá a&nbsp;dediny sú ponorené do tmy, verejné osvetlenie sa nezapína, o&nbsp;vianočnej výzdobe môžu miestni iba snívať.

Článok pokračuje na následujúcej strane&nbsp;

František Feher je riaditeľom katolíckej charity v&nbsp;Zakarpatskej oblasti. Opísal nám, ako výpadky elektriny paralyzujú život obyčajných ľudí. „Včera bola elektrika od polnoci do šiestej ráno. Až do deviatej do večera sme boli potom celý deň bez prúdu. Od deviatej večera do polnoci bolo všetko v&nbsp;poriadku. Od polnoci do tretej ráno znovu vypli elektrinu. Zapli ju až o&nbsp;šiestej ráno. Je to veľmi náročné na psychiku, ľudia sú nervózni, nemôžu nič robiť. Veľmi zle sú na tom rodiny s&nbsp;malými deťmi, pretože potrebujú mať doma teplo. V&nbsp;našom susedstve býva rodina so siedmimi deťmi, najmladšie má iba pol roka. Práve preto, že im nešlo kúrenie, dieťa bolo neustále choré. Prosili ma o&nbsp;pomoc, elektrogenerátor pre ich dom stál 450 eur, na ukrajinské pomery je to nákladná záležitosť. Veľmi zle sú na tom hlavne ľudia v&nbsp;mestách v&nbsp;bytových domoch, na vidieku sa miestni vždy dokázali vynájsť.“

František Feher počas našej návštevy spomínal aj na obdobie, keď v&nbsp;krajine vypukla vojna. „Práve 24. februára som mal cestovať do Odesy. V&nbsp;ten deň zavládol v&nbsp;našej krajine pre vojnu zmätok. Ľudia vykupovali potraviny, vyberali peniaze z&nbsp;bankomatov, na čerpacích staniciach pohonných látok sa tvorili dlhé rady. Štyri moje kolegyne, ktoré boli mojou pravou rukou, odišli za hranice. Už aj v&nbsp;mierových časoch nás bolo málo. A&nbsp;zrazu sme sa museli starať o&nbsp;utečencov a&nbsp;utečenky z&nbsp;tej časti krajiny, kde sa bojovalo, prichádzala humanitárna pomoc, nevedel som, čo skôr. Aj moja manželka pomýšľala na odchod, povedal som jej – budem o&nbsp;tom uvažovať, až keď budú tanky v&nbsp;Ľvove.“

V&nbsp;Mukačeve sme navštívili aj Materskú školu svätého Jána. Riaditeľka Andrea Makeeva nám opísala, že ich zariadenie sídli v&nbsp;budove, ktorá je zrekonštruovaná, aj vďaka zatepleným stenám sa im teda darí udržiavať teplo napriek výpadkom elektrickej energie. Sú však dni, keď teplota v&nbsp;miestnostiach je iba na úrovni šestnástich stupňov Celzia. Svetlo si dokážu zabezpečiť za pomoci generátora, ktorý im poskytla práve katolícka charita. Alebo si nabíjajú powerbanky a&nbsp;iné podobné zariadenia v&nbsp;domoch, kde je práve elektrická energia. Problémy majú aj v&nbsp;škôlkarskej kuchyni. „Bola som na mestskom úrade s&nbsp;otázkou, ako máme deťom zabezpečiť teplé varené jedlo. Poradili mi, aby sme varili v&nbsp;noci.“ V&nbsp;škôlke si zabezpečili propán-butánovú nádrž, aby mohli provizórne variť na plyne.

Keď vypukla vojna, aj školské zariadenia boli povinné zriadiť vo svojich priestorov kryty civilnej ochrany. Na západnej Ukrajine sa síce nebojuje, vojnu však okrem rapídne zvýšených cien, vojenských hrobov, utečencov i utečeniek pripomínajú časté sirény upozorňujúce na letecký poplach. Riaditeľka materskej školy Andrea Makeeva povedala, že sa už nedá spočítať, koľkokrát od vypuknutia vojny utekali s&nbsp;deťmi do krytov. Tie zariadili čo najútulnejšie, nachádzajú sa tam aj hračky, aby sa tam deti cítili komfortne. „Našťastie deti to vnímajú ako hru, keď sa musíme presúvať do podzemia.“

Tony, ktorý nás sprevádzal po Ukrajine, má s&nbsp;vojnovými udalosťami v&nbsp;rámci svojej práce bohaté skúsenosti. Obdobie v&nbsp;rokoch 2014 až 2017 trávil pracovne aj v&nbsp;Iraku, kde bola práve vojna. Okrem iného sa venoval presunu irackých kresťanov na Slovensko. Keď sa 24. februára ráno Európa zobudila a&nbsp;ochromila ju správa, že Rusko zaútočilo na Ukrajinu, Tony hneď vedel, že bude treba pomáhať. Na hraniciach bol s&nbsp;humanitárnou pomocou prvý. „Tak ako som čakal, na hraniciach bol chaos. Ľudia utekali z&nbsp;Ukrajiny pred vojnou. Prichádzali sem tisícky áut z&nbsp;celej Európy po svojich príbuzných a&nbsp;príbuzné z&nbsp;Ukrajiny. Colníci nám poskytovali informácie, kde a&nbsp;komu treba pomáhať. Kto potrebuje čaj, kto zase hygienické potreby,“ opisuje Tony, ktorý v&nbsp;čase našej návštevy mal za sebou už 122 dní pobytu na Ukrajine, a&nbsp;to všetko v&nbsp;rámci humanitárnej pomoci.

„Spomínam si, že prvé výpadky elektrickej energie sa v&nbsp;Kyjeve začali ešte v&nbsp;marci, v&nbsp;apríli zase v&nbsp;Charkove. Celých päť mesiacov boli tamojší obyvatelia a&nbsp;obyvateľky bez elektriny, vody a&nbsp;plynu. Až v&nbsp;septembri, keď bola táto oblasť konečne oslobodená, sa život ako-tak začal vracať do normálu.“ Tony spočiatku vozieval na Ukrajinu humanitárnu pomoc v&nbsp;podobe potravín, šatstva, hygienických potrieb… Aktuálne charita túto pomoc rozširuje o&nbsp;elektrické generátory. „Poskytujeme ich hlavne veľkým centrám. Napríklad do Charkova na sídlisko Saltivka sme dodali už niekoľko kusov. Ľudia tam žijú v&nbsp;pivniciach pod zbombardovaným sídliskom.“ Elektrické generátory sa však stávajú na Slovensku nedostatkovým tovarom. „Okrem toho sú drahé. Základný typ stojí aj 1 200 eur, potrebné peniaze získame od ochotných filantropov. V&nbsp;Komárne nám ponúkol elektrogenerátor zase pán, ktorý ho držal pre svoju stavebnú firmu v&nbsp;zálohe dva roky v&nbsp;garáži.“ Keď Tony cestuje na Ukrajinu, zabalí si pre istotu jedlo na niekoľko dní, zásobí sa pohonnými látkami, pawerbankami a&nbsp;samozrejmosťou sú aj ručné baterky.

Slovenská katolícka charita v&nbsp;spolupráci so svojimi diecéznymi partnermi vyviezla od začiatku vojny na Ukrajinu celkovo tisíc ton humanitárnej pomoci, je to niekoľko desiatok plne naložených kamiónov. „Počas rôznych kríz, ale aj v&nbsp;mierovom období spolupracujeme s&nbsp;miestnym overeným partnerom, ktorý pozná domáce podmienky a&nbsp;má stabilnú a&nbsp;spoľahlivú sieť. Pre nás je to ukrajinská katolícka charita. Naša pomoc je systematická a&nbsp;adresná,“ vysvetlil nám generálny sekretár Slovenskej katolíckej charity Miroslav Dzurech.

V&nbsp;čase našej návštevy dorazil do Mukačeva zo Slovenska ďalší náklad humanitárnej pomoci. Primárne boli v&nbsp;tomto prípade palety plné sviečok a&nbsp;drevených lisovaných brikiet na kúrenie. „Po ukrajinsky je elektrina ‚svitlo‘. Priviezli sme im v&nbsp;týchto náročných časoch teda aj svetlo. Sviečka v&nbsp;krízových situáciách vždy zachraňovala život, nezmenia to ani moderné technológie,“ dodáva Miroslav Dzurech. Ešte po jednom sortimente sa zvyšuje na Ukrajine dopyt – sú to čierne vrecia na mŕtve telá. Aj tie sa zo Slovenska čoraz viac vozia na Ukrajinu. Žiaľ, aj takúto podobu môže mať susedská materiálna pomoc počas vojny.