Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Ich brat Michal Sichkaruk (20) študuje na Slovenskej technickej univerzite v&nbsp;Bratislave, odbor informačné technológie. Z&nbsp;rodného Kyjeva do nášho hlavného mesta prišiel po ročnej študijnej kovidovej prestávke iba týždeň pred vypuknutím vojny netušiac, akej dráme bude o&nbsp;pár dní čeliť jeho rodná krajina. Mal šťastie, keďže muži vo veku od 18 do 60 rokov nesmú pre mobilizáciu vycestovať z&nbsp;krajiny. „Na internáte v&nbsp;spoločnej izbe bývame traja ukrajinskí študenti. Do Bratislavy sme sa vrátili iba dvaja, tretieho už nepustili cez hranice,“ vysvetľuje nám Michal. Anna a&nbsp;Katerina, utekajúce pred vojnou, mali namierené k&nbsp;nemu. No keďže Michal študuje, nemá prostriedky ani podmienky na to, aby sestry ubytoval. Úrad práce, sociálnych vecí a&nbsp;rodiny ich umiestnil v&nbsp;štátnom zariadení. S&nbsp;Michalom sme sa ich vybrali navštíviť. Pri spoločnom obede nám potom rozpráva príbeh svojej rodiny.

Ich rodina viedla normálny život ako tisíce iných. Žili v&nbsp;byte v&nbsp;centre Kyjeva. Michal opisuje svoje sestry ako veselé dievčatá, ktoré vo voľnom čase hlavne čítali knihy, vynikali v&nbsp;škole, rady sa bavili s&nbsp;kamarátkami. Všetci súrodenci vynikajú v&nbsp;matematike. Staršia Anna, tak ako predtým Michal, navštevuje matematické gymnázium v&nbsp;Kyjeve, potom mala v&nbsp;pláne nasledovať v&nbsp;štúdiách brata v&nbsp;Bratislave. „Mám ich rád, sú to moje sestry, vždy som ich vnímal len v&nbsp;pozitívnom svetle,“ usmieva sa. Pokojný rodinný život sa zrútil ako domček z&nbsp;karát po tom, ako ich mama ochorela na rakovinu. Dnes by mala 46 rokov.

„Statočne bojovala s&nbsp;chorobou dva a&nbsp;pol roka. Mala silné bolesti. Prvý rok sme všetci, aj ona, dúfali, že sa z&nbsp;toho dostane, že sa vylieči.“ Ich mama zomrela vo veku 43 rokov. Pracovala v súkromnom zariadení podobnom našim detským jasliam ako vychovávateľka. Otec má 47 rokov a povolaním je murár. Napriek vážnej diagnóze bola práve mama hnacím motorom, čo sa týkalo štúdia Michala na Slovensku. „Vaša krajina je prvý štát za hranicami Ukrajiny, ktorý som navštívil. Mama trvala na tom, aby som študoval práve u&nbsp;vás, vybavovala všetko potrebné.“

Hoci liečba rakoviny stála rodinu nemalé peniaze, predsa len rodičia dokázali pre Michala našetriť prostriedky, aby mal aké-také vreckové v&nbsp;štartovacej fáze na štúdiách na Slovensku. „Štúdium u&nbsp;vás mám zadarmo, platím iba za internát, a&nbsp;to 76&nbsp;eur mesačne,“ hovorí. Zatiaľ má naporúdzi peniaze od rodičov, hľadá si však vhodnú brigádu, aby bol finančne sebestačnejší. Keď sa v&nbsp;našej redakcii rozchýrilo, že Michal potrebuje pomoc v&nbsp;podobe brigády, okamžite sa v&nbsp;tomto prípade angažovala naša kolegyňa Marcela Fuknová aj fotograf nášho vydavateľstva Matej Kalina a&nbsp;cez známych v&nbsp;IT sfére mu hľadajú prácu.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Michal hovorí, že štúdium nie je pre neho náročné, v&nbsp;týchto dňoch sa však nedokáže sústrediť na skriptá pre vojnu vo svojej vlasti. S&nbsp;vojnovým konfliktom nerátal, tak ako tisícky iných Ukrajincov a&nbsp;Ukrajiniek. Nechápe, prečo tá ruská agresia. Michal je sčítaný, ukazuje nám v&nbsp;mobilnom telefóne mapu Ukrajiny, opisuje svoju krajinu, jej históriu. „Ukrajinci nikdy nedajú svoju krajinu Rusom. Sú hrdý národ a&nbsp;práve ruský útok v&nbsp;nich ešte viac vyburcoval pocit národnej identity,“ hovorí.

S Michalom sa rozprávame aj o pomeroch na Ukrajine v súvislosti z ruským obyvateľstvom.&nbsp; Kremeľ totiž šíri do sveta informácie, že ukrajinská vláda prenasleduje etnických Rusov a&nbsp;občanov hovoriacich po rusky. „Je to čistá propaganda. Iba v&nbsp;Kyjeve 60&nbsp;percent ľudí rozpráva po rusky. Ja sám nemám problém s&nbsp;týmto jazykom, naopak. Nikto nikoho za to neprenasleduje,“ reaguje Michal. Dnes ani len netuší, ako sa bude vyvíjať situácia v&nbsp;jeho vlasti, kedy sa stretne s&nbsp;príbuznými.

Otec opustil Kyjev a&nbsp;schováva sa spolu so svojou sestrou a&nbsp;neterami u&nbsp;mamy, teda Michalovej starej mamy vo Vinnyckej oblasti, pretože tam sa ešte zatiaľ nebojuje. Michal sa však bojí o&nbsp;druhú starú mamu, ktorá má vysoký seniorský vek, 81 rokov. Žije v&nbsp;oblasti Černobyľa, kde sa, naopak, bojuje. „Stará mame je bez elektrickej energie, bez internetu. Naposledy, keď som s&nbsp;ňou hovoril, rozprávala mi, že dom jej susedov je zbombardovaný. Ona sa vo svojom dome schováva s&nbsp;kamarátkami. Je optimistka, nedávala najavo strach. Bohužiaľ, v&nbsp;týchto dňoch už s&nbsp;ňou nemám žiadne spojenie.“

Anna a&nbsp;Katerina cestovali na Slovensko iba s&nbsp;malými batôžkami tri dni po tom, ako vypukla vojna. Otec im však prezieravo zabalil všetky potrebné dokumenty, ich rodné listy, písomnosti v&nbsp;súvislosti s&nbsp;bytom, myslel aj na to, že vojnu nemusí prežiť. Dokonca im pribalil písomnosti súvisiace s&nbsp;dedičstvom po ich mame a&nbsp;všetku hotovosť, ktorú mali doma. K&nbsp;originálom im na dôvažok pripojil čiernobiele kópie.

„Nie je to nič, čomu by sa dalo čudovať. Všetko máme doma usporiadané, na poriadku. Otec iba siahol po fascikli a&nbsp;dal ho sestrám. My všetci sme v&nbsp;rodine takí, že máme radi poriadok. Aj preto sa mi u&nbsp;vás na Slovensku páči. Nie je tu taký chaos ako na Ukrajine. Máte v&nbsp;krajine väčší poriadok, lepší systém. A&nbsp;čo som si všimol, vaši dôchodcovia pôsobia, že sú šťastnejší a&nbsp;spokojnejší než tí naši. Na prvý pohľad sú naši seniori unavenejší,“ prekvapuje nás Michal svojimi postrehmi. Dve sestry polosiroty vyburcovala na útek kamarátka ich nebohej mamy, otec s&nbsp;jej plánom súhlasil. Anna a&nbsp;Katerina vycestovali ešte s&nbsp;jednou kamarátkou a&nbsp;kamarátom. Vlakom sa presunuli z&nbsp;Kyjeva do Ľvova.

Tam mali nastúpiť na autobus smerujúci s&nbsp;utečenkami a&nbsp;ich deťmi na Slovensko. Bohužiaľ, ich pôvodný plán stroskotal, žiadny autobus nebol pristavený. Kamarátka sa od nich odpojila, pretože v&nbsp;Ľvove mala rodinu. Dve sestry a&nbsp;ich kamarát potom nasadli do vlaku, ktorý smeroval do Poľska. „Našťastie cestovali relatívne v&nbsp;poriadku. Vlaky boli pre utečencov a&nbsp;utečenky zadarmo, po ceste využívali humanitárnu pomoc, aby sa mohli najesť a&nbsp;napiť,“ opisuje ich brat. V&nbsp;Poľsku ostali samy, ich kamarát sa vybral iným smerom, a&nbsp;to do Nórska, pretože tam žijú jeho príbuzní. Sestry presadli na vlak, ktorý mal namierené do českého pohraničného mesta Břeclav, tam ich čakal brat.

Keďže Michal býva na internáte, využil ponuku Miloša Majka zo Serede, ktorý cez ukrajinskú komunitu žijúcu na Slovensku ponúkal pomoc – ubytovanie utekajúcim pred vojnou. Sestry sa teda ocitli v&nbsp;Seredi. Lenže keď ich domáci prihlásil na cudzineckej polícii, okamžite sa ich ujal úrad práce, sociálnych vecí a&nbsp;rodiny, pretože dievčatá nie sú plnoleté. Anna a&nbsp;Katerina sa tak ocitli v&nbsp;Centre pre deti a&nbsp;rodiny Semeteš v&nbsp;Hornom Orechovom v&nbsp;Trenčíne. Zariadenie sa nachádza ďaleko od centra v&nbsp;prekrásnom horskom prostredí. Pre Michala je to však problém, nemá sa ako k&nbsp;sestrám dostať. Do Trenčína sa síce z&nbsp;Bratislavy dopraví vlakom, ale čo ďalej?

Tentoraz ho k sestrám po hrboľatej lesnej ceste vezieme naším redakčným autom my, budúce návštevy sú neisté. Dovnútra zariadenia nás však nemôžu vpustiť, nie sme Annini a Katerinini príbuzní, čakáme na Michala pred bránou.&nbsp;„Sestry sú v&nbsp;pohode. Prvý deň tu boli iba ony dve a&nbsp;ešte jedno dievča. Dnes je tu umiestnených tridsať detí, ktoré utekali pred vojnou bez rodičov. Vládne tu režim, sestry sa musia prispôsobiť, ale je to oveľa lepšie, ako keby boli v&nbsp;Kyjeve a&nbsp;hrozilo im nebezpečenstvo. Dôležité je, že sú v&nbsp;bezpečí. Na nič sa nesťažujú. Majú tu presne stanovený program, učia sa po slovensky, hrajú spoločenské hry, dvakrát denne sú vonku na dvore. Trápi ich len situácia na Ukrajine, čo sa tam deje, boja sa o&nbsp;otca, staré mamy a&nbsp;o&nbsp;ostatných príbuzných,“ opisuje nám Michal po tom, ako vyjde cez bránu von.