Peter Ličák

O&nbsp;tom, že kdesi v&nbsp;mierne zvlnenej šarišskej krajine medzi pohorím Čergov a&nbsp;vrchom Stráž existuje dedina Veľký Slivník, som sa prvýkrát dopočul na strednej škole. Gastronomickú špecialitu tejto dediny nám každý deň cez veľkú prestávku priblížil spolužiak Rudo Šitár. Veľká prestávka v&nbsp;tých časoch trvala 20&nbsp;minút, aby sme mali v&nbsp;polčase vyučovania čas na desiatu. Tú najzvláštnejšiu rozbaľoval zo servítky Rudo. Kým väčšine z&nbsp;nás mamky pripravili na desiatu chlieb s&nbsp;maslom či žemľu so salámou, jeho chlieb mal unikátnu náplň. Rudov veľký krajec domáceho chleba rozvoniavajúci na celú triedu jeho mama najprv namočila do mlieka od ich kravky a&nbsp;potom ho štedro posypala čerstvo pomletým makom, ktorý mali vysiaty konča dlhej záhrady. A&nbsp;nakoniec mak prikryla nemenej štedrou vrstvou práškového cukru. Ako mi ozrejmili starousadlíci, v&nbsp;tých časoch bol chlieb s&nbsp;makom a&nbsp;práškovým cukrom bežnou pochúťkou miestnych detí.

Poloha: Prešovský kraj, okres Prešov, región Šariš
&nbsp;
Počet obyvateľov: 322
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1282
&nbsp;
Prvý známy názov obce: Scylwa
&nbsp;
Nadmorská výška: 391 m
&nbsp;
Vodné toky: Sekčov a Ternianka
&nbsp;
Počet nezamestnaných: 7

Veľký Slivník

Do dnešnej podoby života Veľkého Slivníka ma ako prvá uviedla jeho starostka Janka Sabolová (43). Druhý deň tohto roka to bolo desať rokov, čo si v&nbsp;dosť schátranej budove obecného úradu prvýkrát sadla do kresla hlavy obecnej samosprávy. O&nbsp;obecných veciach so starostkou spolurozhoduje pätica poslancov: Andrej Imriščák, Eva Kakaščíková, Jakub Kolpák, Daniel Šitár a&nbsp;Mária Kmecová. Klopať na dvere obecného úradu bolo v&nbsp;posledných týždňoch zbytočné, starostku ani poslancov tam ľudia nenašli, vystriedali ich stavbári z&nbsp;Humenného, aby dali úradu vzhľad a&nbsp;komfort hodný 21.&nbsp;storočia. Janka Sabolová našla so svojou agendou útočisko v&nbsp;hasičskej zbrojnici. Keď sa ujala vedenia obecnej samosprávy, mala oproti mnohým začínajúcim starostom a&nbsp;starostkám veľkú výhodu. Do fungovania obecných samospráv vnikla ako ekonómka obecných úradov v&nbsp;Demjate, Terni a&nbsp;Malom Slivníku.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z OBCE S MNOHÝMI ZAUJÍMAVOSŤAMI NÁJDETE V GALÉRII

„Mala som teda dosť skúseností s&nbsp;tým, čo si <a rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/reportaze/pred-polstorocim-oficialne-zanikli-zatopena-liptovska-obec-sokolce-vsak-stale-zije" target="_blank">obec </a>s&nbsp;tristo obyvateľmi a&nbsp;nízkymi príjmami môže dovoliť a&nbsp;čo by obecná pokladnica nezvládla. Preto aj svoje volebné programy som pred každými voľbami zostavovala tak, aby v&nbsp;nich boli zakotvené len reálne možnosti. Ako vravím, naše príjmy sú malé, preto sa orientujeme výlučne na akcie a&nbsp;projekty, na ktoré máme vysokú šancu dostať dotáciu či od samosprávneho kraja, od štátu, alebo z&nbsp;eurofondov. Mám výhodu, že ako ekonómka s&nbsp;dlhou praxou na obecných úradoch si viem sama poradiť s&nbsp;vyplňovaním zložitých žiadostí o&nbsp;dotácie a&nbsp;kadejakých ekonomických tabuliek, lebo na zaplatenie profesionálnych projektových manažérov jednoducho nemáme peniaze. Externej firme zadávame iba verejné obstarávania na rôzne práce a&nbsp;služby, aby všetko bez najmenších pochybností bolo v&nbsp;súlade so zákonom a&nbsp;všetkými predpismi, ktorých je teda neúrekom, jednému človeku by z&nbsp;toho pukla hlava,“ konštatuje starostka.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Z&nbsp;dotácií dostali koncom roka nový asfaltový šat miestne cesty, ktoré už pripomínali tankodróm. A&nbsp;pred kolaudáciou je aj kompletná <a rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/gal/reportaze/tak-tu-zijeme-stare-hory-su-idealnym-miestom-rozjimanie-modlitby-turistiku/3" target="_blank">rekonštrukcia </a>budovy obecného úradu so spoločenskými priestormi kultúrneho domu na poschodí. Do jeho priestorov počas dažďov zatekalo, nepomohli ani dve opravy plochej strechy, pred šiestimi rokmi praskol na obecnom úrade aj čelný múr. Po dobrých skúsenostiach s&nbsp;rekonštrukciou materskej školy obec zverila obnovu obecného úradu firme z&nbsp;Humenného. Na menšie práce, kde nie je potrebné verejné obstarávanie, sa obec spolieha na murárov a&nbsp;ďalších šikovných remeselníkov z&nbsp;poľnohospodárskeho družstva v&nbsp;Tulčíku. Ich pomoc si starostka nevie vynachváliť.

„Mojou prvou akciou, do ktorej som sa pustila, bolo zabezpečenie pitnej vody, jej nedostatok trápil dedinu roky. Voda tiekla v&nbsp;domoch len dve hodiny denne, hodinu ráno, hodinu večer. Dnes máme vodojem s&nbsp;objemom sto kubických metrov, ktorý napájajú dve vŕtané studne z&nbsp;roku 2012 hlboké 56&nbsp;metrov. Vo vodojeme máme dostatočnú zásobu vody, obec denne spotrebuje 25&nbsp;kubických metrov vody,“ hovorí starostka o&nbsp;vyriešení najpálčivejšieho problému, ktorý roky znepríjemňoval život obyvateľom Veľkého Slivníka.

Prvý, unikátny vodovod postavili v&nbsp;dedine v&nbsp;roku 1930 Amerikáni –&nbsp;chlapi, ktorí sa po rokoch vrátili z&nbsp;Ameriky so slušnými úsporami. Na malom námestíčku pri Kostole nanebovstúpenia Panny Márie postavili dva betónové zásobníky vody –&nbsp;„četerne“, s&nbsp;objemom asi 50&nbsp;kubických metrov, do ktorých priviedli vodu skleným potrubím z&nbsp;dvoch prameňov pod lesom. Ľudia si chodievali načierať vodu do vedier, nemuseli vláčiť od prameňov plné vedrá do dediny stovky metrov. Obec chce „četerne“ zrenovovať nielen ako pamiatku na staré časy, ale aj na štedrosť Amerikánov. 

„Za tých desať rokov, čo vediem obecnú samosprávu, sme zažili všelijaké časy, ale tento rok bude pre samosprávy určite najnáročnejší, hoci ani ten minulý nebol ľahký. Príjmy od štátu na podielových daniach do obecnej pokladnice nám vlani klesli o&nbsp;60-tisíc eur, ak nás štát nedofinancuje, neviem, ako budeme fungovať. Ľudia sa ma často pýtajú, či sa konečne dočkáme aj kanálu, ale to je hudba ďalekej budúcnosti. Len projekt kanalizácie by nás vyšiel na takých 20- až 30-tisíc eur, nemáme peniaze ani na tento prvý krok, nieto na celú stavbu. Nič nám neostáva, len čakať, kedy štát bude dotovať výstavbu kanalizácie aj v&nbsp;menších obciach, ale zatiaľ to nevidím v&nbsp;ružových farbách,“ konštatuje starostka Veľkého Slivníka.

Výtvarníčka Izabela Krajňák Potočníková (44) je rodáčka z&nbsp;Rimavskej Soboty, kým sa usadila vo Veľkom Slivníku žila aj v&nbsp;Prahe, kde pracovala ako učiteľka v&nbsp;špeciálnej materskej škole. „Zmysluplnejšiu prácu som si nemohla nájsť, bola to materská škola pre detičky s&nbsp;rôznym zdravotným postihnutím. V&nbsp;tej práci som sa naozaj našla, každé ráno som sa tešila na svojich malých kamarátov, lepší kolektív detí a&nbsp;učiteliek si ani neviem predstaviť. Z&nbsp;výtvarného hľadiska som mala v&nbsp;tejto materskej škole rozviazané ruky, pri tvorbe nemala naša fantázia a&nbsp;výtvarné nápady žiadne obmedzenia. Z&nbsp;Prahy a&nbsp;z&nbsp;tohto úžasného kolektívu sa mi odchádzalo veľmi ťažko, dodnes mi z&nbsp;toho stíska srdce,“ vyznala sa Izabela.

Za úžasné roky považuje aj tie, ktoré prežila na Prešovskej univerzite v&nbsp;ateliéroch katedry výtvarnej výchovy. „Bolo celkom prirodzené, že som študovala na tejto katedre, výtvarné umenie ma lákalo už v&nbsp;detských rokoch. Stále som mala v&nbsp;rukách farbičky, výkresy, nožničky, plastelínu, prvý vážnejší dotyk s&nbsp;výtvarným umením som zažila pri štúdiu propagačnej grafiky na strednej škole v&nbsp;Košiciach.“

Vo svete umenia si našla manžela gitaristu Mariána „Kajsiho“ Krajňáka, ktorý na Silvestra v&nbsp;roku 2002 debutoval v&nbsp;rockovom klube s&nbsp;čerstvo založenou kapelou Šarišská nátierka. Podnetné časy zažila aj pri práci s&nbsp;Rómami v&nbsp;Komunitnom centre v&nbsp;Petrovanoch neďaleko Prešova. „Odvtedy uplynulo pekných pár rokov, ale na živote Rómov na Slovensku sa nič k&nbsp;lepšiemu nezmenilo. Žiadna vláda pre zlepšenie ich života nič zásadné neurobila, je to skrátka bludný kruh, z&nbsp;ktorého sa nedarí vystúpiť,“ konštatuje výtvarníčka Izabela.

Vo svojom malom ateliéri sa dnes venuje tvorbe textilných magnetiek, ktoré majú podobu ľúbezných postavičiek. „Tak na próbu som ich tvorila pre obchodík Remeslo Máje Komanickej, ktorý si pred trinástimi rokmi otvorila s&nbsp;priateľom Danom v&nbsp;jednej z&nbsp;obranných bášt bardejovského opevnenia. Bol to obchodík, ktorý podporoval a&nbsp;propagoval výrobky miestnych umelcov, hrnčiarov, rezbárov, výrobcov zadymovanej keramiky. Škoda, že obchodíku doba nepriala a&nbsp;musel skončiť,“ mrzí Izabelu.

Dnes textilné magnetky ponúka v&nbsp;podobných obchodíkoch v&nbsp;Prešove, Žiline, Bratislave, Snine. Na zákazku vyrobí aj personalizované postavičky, obľúbené sú podobizne mladomanželov. „Raz, ani sama neviem ako, som vytvorila postavičku s&nbsp;podobou Václava Havla. Nemala som to vôbec v&nbsp;pláne, skrátka tak to vyšlo.“

Svoju tvorbu využíva aj na charitatívne účely, textilné postavičky často ponúka do aukcií, aby ziskom z&nbsp;predaja podporila nejaký útulok alebo organizácie, ktoré pomáhajú zdravotne znevýhodneným ľuďom. „Teraz som vyrobila pre obdivuhodnú organizáciu Plamienok reflexné brošne, textilné magnetky, textilné kľúčenky aj gombíkové bábiky, aby si ich predajom cez svoj e-shop zarobili na svoju činnosť, ktorú nesmierne obdivujem. Plamienok poskytuje bezplatnú paliatívnu starostlivosť deťom v&nbsp;ich domácom prostredí, deťom poskytujú aj smútkovú terapiu pri strate rodiča alebo rodičom pri strate dieťatka,“ predstavila nám svoju charitatívnu tvorbu empatická výtvarníčka.

Perníková chalúpka. Tak volajú deti z&nbsp;materskej školy dom so zelenou fasádou, keď na prechádzke dedinou kráčajú okolo príbytku manželov Štefánikovcov. Vo dvore aj v&nbsp;záhrade sú deti zakaždým fascinované betónovými a&nbsp;kamennými hradmi, ktoré vytvoril Ľubo Štefánik (61). „Manželka aj ja sme vyrastali v&nbsp;paneláku na prešovských sídliskách, ale stále sme túžili žiť v&nbsp;pokojnejšej a&nbsp;hlavne v&nbsp;prírode bližšej lokalite. Pred tridsiatimi rokmi sme čakali v&nbsp;centre mesta na trolejbus, vedľa zástavky sídlila realitná kancelária. Pri tom čakaní sme si všimli v&nbsp;jej výklade fotografiu opusteného, polorozpadnutého domu na predaj vo Veľkom Slivníku. Táto ponuka nás tak oslovila, že o&nbsp;pár dní bol opustený dom náš. Aby sme ho dostali do obývateľného stavu, nadreli sme sa, ale tá drina stála za to. Lepšiu dedinu na pokojné bývanie si ani nevieme predstaviť,“ pochvaľuje si výmenu Prešova za Veľký Slivník pán Štefánik.

Bolesti chrbtice ho dostali do invalidného dôchodku, roky si odkrútil ako mechanik v&nbsp;garážach autobusovej dopravy, manželka pracuje ako referentka na jednej z&nbsp;prešovských základných škôl. Do práce cestuje autobusom, vraví, že tých pár kilometrov rýchlo ubehne, cesta netrvá dlhšie ako zo školy na sídlisko na opačnom konci mesta.

„V&nbsp;paneláku v&nbsp;meste by som sa nudil, tu nado mnou taká hrozba nevisí. Podarilo sa mi to, čo bolo pred niekoľkými rokmi nemysliteľné: v&nbsp;záhrade som dopestoval ovocie južných krajín –&nbsp;figy a&nbsp;kivi. Ale najviac času mi zaberá môj ďalší koníček. Z&nbsp;kameňov alebo z&nbsp;betónu vytváram hrady a&nbsp;zámky, mám ich plný dvor i&nbsp;záhradu. Už teraz vidím, že na jar budem musieť všetky modely znovu namaľovať, táto zima im neprospela,“ hovorí o&nbsp;svojich koníčkoch pán Štefánik.

Bianka Senderáková, žiačka ôsmeho ročníka Základnej školy v&nbsp;Terni, si na tento rok dala vysoký cieľ, v&nbsp;letnom biatlone by chcela získať vo svojej vekovej kategórii titul majsterky Slovenska. Dom, v&nbsp;ktorom býva s&nbsp;rodičmi a&nbsp;dvoma súrodencami, stojí len pár metrov za ostrou zákrutou na ceste tretej triedy smerujúcej do Malého Slivníka, ktorá je občas nad sily slabších šoférov. Jeden taký „majster sveta“ vlani precenil za volantom kamióna svoje sily, pri dome Senderákovcov prerazil plot a&nbsp;zastavil sa až v&nbsp;ich záhrade. „V&nbsp;tom čase sa tam hrali naše deti, ale našťastie ich anjeli strážni boli v&nbsp;pohotovosti,“ hovorí Beáta Senderáková, ktorá na Strednej zdravotníckej škole v&nbsp;Prešove učí odborné predmety súvisiace s&nbsp;ošetrovateľstvom. Manžel Martin, ktorý pochádza zo susedného Malého Slivníka, pracuje ako obchodný zástupca.

„Biatlon ma očaril pred troma rokmi, keď som sledovala v&nbsp;televízii priame prenosy zo súťaží bia­tlonistov. Z&nbsp;papierových pohárikov som si vyrábala terče, do ktorých som strieľala zo vzduchovky. Prvé preteky v&nbsp;behu na lyžiach som absolvovala v&nbsp;známom areáli v&nbsp;Osrblí, až potom som sa dala na letný a&nbsp;zimný biatlon. V&nbsp;letnom biatlone som na majstrovstvách Slovenska v&nbsp;kategórii žiakov dvakrát skončila na druhom mieste na pretekoch v&nbsp;Ružomberku a&nbsp;v&nbsp;Čiernom Balogu. Raz ma od prvého miesta delilo len sedem desatín sekundy, preto dúfam, že tento rok sa mi podarí získať v&nbsp;mojej kategórii majstrovský titul. Teraz v&nbsp;zime najčastejšie trénujem s&nbsp;členmi neveľkého prešovského biatlonového športového klubu na dobre upravených tratiach v&nbsp;okolí Štrbského plesa. Chodíme tam na našom karavane, ja trénujem pod dohľadom otca, mama s&nbsp;mojimi súrodencami si zatiaľ užívajú tatranskú prírodu,“ hovorí o&nbsp;podobe svojich zimných tréningov 13-ročná nádej slovenského biatlonu.

Vodovod od Amerikánov: Figy a kivi už možno dopestovať aj na Šariši

Peter Ličák

Výber pre vás

Vodovod od Amerikánov: Figy a kivi už možno dopestovať aj na Šariši

Peter Ličák

Súvisiace články

Čáry nie sú čary: Prečo sa herečka Mária Kráľovičová rada vracala do svojho rodiska?

Klenotnica dejín: Obec, kde sa narodil Štúr a Dubček, nezaspala na vavrínoch histórie

Traja starostovia: Chvojnica je dedina, v ktorej sú vždy pripravení pomôcť

Výber pre vás