Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Štát čelil v čase, keď vypukla vojna na Ukrajine, kritike za nezvládnutú organizáciu pomoci utečencom a utečenkám. Nebyť dobrovoľníkov, dobrovoľníčok, humanitárnych organizácií a samospráv, ľuďom utekajúcim pred vojnou by na Slovensku nemal kto pomôcť. Štát sa spamätal až o niekoľko týždňov neskôr. Kým premiér Eduard Heger sa za túto situáciu ospravedlnil a s dobrovoľníkmi na východe Slovenska varil guláš, minister vnútra Roman Mikulec kritiku odbíjal arogantnými odkazmi starostom.

Dnes mestám a obciam opäť spôsobuje problém práve jeho rezort. Pred časom v diskusnej relácii TA3 minister financií Igor Matovič uviedol, že príspevok za ubytovanie budú vyplácať obce po tom, čo dostanú prostriedky od štátu. Majú ich mať k dispozícii v nasledujúcom mesiaci po ubytovaní ľudí z Ukrajiny. Realita je však iná. Koncom apríla ešte Ministerstvo vnútra zatiaľ o dodatočné zdroje rezort financií nepožiadalo.

Ondrej Ježík (65) pri rozhovore s&nbsp;nami kričí, vzápätí sa ospravedlňuje, že takto sa naučil komunikovať v&nbsp;Rusku. V&nbsp;najväčšom štáte sveta pracoval v&nbsp;rokoch 1991 až 2015. Povolaním je konštruktér a&nbsp;projektant zariadení do miest s&nbsp;výskytom horľavých a&nbsp;výbušných pár a&nbsp;plynov. Rusko precestoval od Murmanska až po Južno-Sachalinsk. Na jednej strane hovorí, že Rusi nemajú konkurenciu, čo sa týka pohostinnosti. Nezáleží na tom, či ide o&nbsp;chudobnú alebo bohatú rodinu, pri každej návšteve sa na stôl vykladá vodka a&nbsp;jedlo. Na druhej strane nám rozprával o&nbsp;hmotnej aj mentálnej chudobe v&nbsp;tejto časti sveta. Vďaka rope a&nbsp;plynu by si pritom ruský národ teoreticky mohol nažívať v&nbsp;blahobyte, ako je to napríklad v&nbsp;Kuvajte.

„Nie je to ani jedna, ani desať dedín, ale oveľa viac, do ktorých nevedú žiadne cesty. Dá sa tam dostať iba vrtuľníkom. Volajú to ‚bezdarožie‘. Zažil som aj také regióny, kde sa úsek s dĺžkou dvesto kilometrov zdoláva autom sedem hodín. Cesta je samá jama, štrk. Z čias, keď som tam cestoval pracovne, tam mám priateľov. Telefonujeme si, musím však používať turecké SIM karty, oficiálne totiž nie sme priateľská krajina, preto sú hovory od nás blokované. Sú tam generácie, z ktorých sa vyrábali zombie. Zabíjať, zabíjať, lebo aj nás by mohli napadnúť. Taká je ich filozofia. Ak nablízku nie je žiadny nepriateľ, treba nejakého vyrobiť. S Rusmi sa môžete rozprávať o všetkom, sú medzi nimi aj vzdelaní a sčítaní, ale nesmiete im povedať na adresu Ruska niečo zlé. Okrem toho všetci musia mať svojho vedúceho, inak sa nepohnú nikam. Napríklad telefonoval som pracovne jednému z nich, on na to – vedúci tu nie je. Telefonujem vedúcemu – riaditeľ tu nie je. U nich platí nepísané pravidlo: ja som direktor, ty si debil; keď ty budeš direktor, ja budem debil. Diskusia je tam jednoducho nemožná,“ opisuje nám tento obyvateľ Bytče-Hrabového svoje skúsenosti.

Článok pokračuje na následujúcej strane&nbsp;

Ondrej Ježík pracovne pôsobil aj v&nbsp;iných krajinách, ktoré boli kedysi republikami Sovietskeho zväzu. Na Ukrajine to bolo napríklad aj mesto Dnipro, je to významný priemyselný, ekonomický a&nbsp;dopravný uzol a&nbsp;štvrté najväčšie mesto v&nbsp;krajine. Keď vypukla vojna, kontaktovali ho jeho niekdajší kolegovia, známi, kamaráti so slovami – pomôž mojej dcére, neveste, neteri a&nbsp;ich deťom... Postupne sa tak nazbieralo približne päťdesiat žien a&nbsp;detí, ktorým dnes pomáha spolu s&nbsp;manželkou a&nbsp;ostatnými, ako on hovorí, bláznami. Ženy a&nbsp;deti s&nbsp;pomocou kamarátov rozmiestnil po okolitých dedinách v&nbsp;penziónoch, rodinných domoch, obecných zariadeniach. Stretli sme sa s&nbsp;ním v&nbsp;obci Súľov-Hradná, kde býva spolu 24 odídencov a&nbsp;odídenkýň z&nbsp;Ukrajiny. Ondrej Ježík práve na ulici pred obecným úradom upokojuje jednu z&nbsp;plačúcich Ukrajiniek. Jej syn má vysokú teplotu, nevie, čo má robiť, okrem toho v&nbsp;ubytovni sa pohádala s&nbsp;ostatnými ženami. Dôvod konfliktu nám nechce povedať, zveruje sa iba Ondrejovi Ježíkovi. „Choď s&nbsp;ňou k&nbsp;lekárovi, zaklop na dvere a&nbsp;povedz, že si od Ježíka,“ dáva pokyn svojej manželke.

Aj takéto záležitosti musí riešiť v súvislosti so ženami, ktoré doma nechali svojich manželov a u nás hľadajú útočisko pred vojnou. V obecnej ubytovni sa potom zoznamujeme s Marinou, ktorá doma pracovala ako barmanka. Anna je administratívna pracovníčka, Julia zase predavačka, Lilia je kuchárka, podobne ako Naďa. Viktoria doma pracovala ako pedagogička. Dve zo žien pricestovali aj s neplnoletými bratmi, Ondrej Ježík musel na súde riešiť pestúnstvo, inak by chlapci skončili v detskom domove. Niektoré ženy už majú sľúbené zamestnanie, aj to je zásluha Ondreja Ježíka.

„Štát nám zatiaľ nedal žiadne peniaze, mali by sme dostať 1 250 eur. Máme však kopec výkazov. Píšeme a píšeme – čo nám iné zostáva? Je to ako s pandémiou, aj vtedy bolo všetko na pleciach samospráv. Myslím si, že situácia okolo kovidu bola taká skúška, čo vydržíme, čo zvládneme, a potom prišla vojna,“ hovorí nám s iróniou starosta Súľova-Hradného Jaroslav Bušfy. Ženám a deťom z Ukrajiny poskytujú stravu zo školskej jedálne, potrebné veci kupujú z peňazí z transparentného účtu. Okrem toho obecní poslanci odsúhlasili vyčlenenie sumy 3 500 eu z&nbsp;rozpočtu, určenej na pomoc pre nich. Pomáha im aj katolícka charita so sídlom v&nbsp;Žiline.

Starostu čakala v&nbsp;tomto prípade aj dilema, čo so školopovinnými deťmi. „Pokyn z&nbsp;ministerstva znel: zaraďte ich do jednotlivých tried. Ale čo tam budú robiť, keď neovládajú slovenský jazyk?“ Starosta preto zabezpečil, aby do obce dochádzal študent zo Žilinskej univerzity učiť deti slovenčinu. Andrej k&nbsp;nám prišiel pred troma rokmi takisto z&nbsp;Ukrajiny. Pochádza z&nbsp;východu krajiny, z&nbsp;Donbasu, kde sa aktuálne bojuje. Pri rozhovore s&nbsp;nami netají obavy a&nbsp;strach o&nbsp;svojich blízkych. V&nbsp;oblasti, kde býval, vypukli boje už pred ôsmimi rokmi, vtedy sa jeho rodina presťahovala do mesta Cherson, ale dnes je aj to životu nebezpečná oblasť.

Článok pokračuje na následujúcej strane&nbsp;

„Moji rodičia sú vysokoškolskí pedagógovia. Otec má už 60 rokov, okrem toho sa na neho vzťahuje výnimka, muži, ktorí majú vyššie akademické tituly ako docent nemusia nastúpiť do armády,“ vysvetľuje nám Andrej. Dnes totiž hľadá všetky možné spôsoby, ako dostať do našej krajiny, a&nbsp;teda do bezpečia, svojich rodičov a&nbsp;brata, ktorý má 21 rokov. Andrej doma vyštudoval za stavebného inžiniera, u&nbsp;nás študuje v&nbsp;poradí na svojej druhej vysokej škole. Zaujímavé je, že po príchode do našej krajiny nenavštevoval žiadny jazykový kurz, bol, obrazne povedané, hodený rovno do vody. „Prvé tri mesiace som rozprával hrozne. Po roku bolo už všetko v&nbsp;poriadku, dohovoril som sa a&nbsp;študoval som bez problémov,“ spomína. Dnes razí pri učení slovenského jazyka podobnú metódu, akú zažil on. Učí ukrajinské deti myslieť samostatne, aby sa čím skôr naučili pre ne cudzí jazyk. V&nbsp;miestnej škole pribudlo sedem žiakov od piateho po deviaty ročník a&nbsp;traja škôlkari. Ďalšie deti navštevujú stredné školy.

Riaditeľ školy Ján Mekiňa nám vysvetľuje, že ukrajinské deti sa vo svojej domovine učili cudzie jazyky ako angličtinu a&nbsp;nemčinu, preto odpadol aspoň problém s&nbsp;učením našej abecedy. S&nbsp;príchodom detí musia riešiť rôzne situácie spojené s&nbsp;ich vzdelávaním. „Napríklad máme tu deviatačku Mariu, je to veľmi múdre dievča, práve jej ide najlepšie osvojovanie slovenského jazyka. Doma na Ukrajine bola rozhodnutá pokračovať v&nbsp;štúdiu na strednej policajnej škole. Jej snom je byť policajtkou. Lenže na Slovensku takáto škola neexistuje. U&nbsp;nás sa študuje na policajnej akadémii až po absolvovaní strednej školy alebo po prijatí do Policajného zboru SR. Dnes preto musíme riešiť, kam pôjde Maria študovať.“

Starosta aj Ondrej Ježík nám vysvetľujú, že v&nbsp;dedinke, kde žije takmer tisíc obyvateľov, sa šíri nevraživosť – nie každý sa stotožňuje s&nbsp;tým, že naša krajina pomáha ľuďom, ktorí ušli pred vojnou. Solidarita slabne. „Šíria sa reči, že vďaka pomoci týmto ľuďom sa dá veľmi dobre zarobiť, a&nbsp;pritom pomoc od štátu je ohraničená. Ľudia nám priamo hovoria, že neveria, že pomáhame zadarmo, len z&nbsp;dobrého srdca. Okrem toho sú nervózni, pýtajú sa, kto sa postará o&nbsp;nás, hlavne teraz v&nbsp;časoch inflácie. Naším prvoradým cieľom je nájsť týmto ženám prácu, aby neboli odkázané na pomoc.“

Slovenská pošta koncom apríla začala vyplácať ľuďom z&nbsp;Ukrajiny dávky v&nbsp;hmotnej núdzi. Peniaze dostali len tí, ktorí požiadali o&nbsp;dočasné útočisko, a&nbsp;tak získali štatút odídenca. Najnižšia dávka je vo výške približne 69 eur, ak ide o&nbsp;jednotlivca. Finančná pomoc od štátu je ohraničená, najvyššia suma je 240 eur, pokiaľ sa dvojica stará o&nbsp;viac ako štyri deti. Štát vyplatí za ubytovanie utečencov z&nbsp;Ukrajiny ubytovateľom príspevok v&nbsp;hodnote sedem eur za noc, ak ide o&nbsp;osobu, ktorá dovŕšila vek pätnásť rokov, a&nbsp;3,50 eura, pokiaľ je utečenec mladší. Príspevok dostanú aj hotely a&nbsp;penzióny. Súhrnne však môže ísť najviac o&nbsp;500 až 1&nbsp;250 eur za mesiac v&nbsp;závislosti od počtu poskytovaných miestností. Maximálne 500 eur štát vyplatí za poskytnutie jednej izby, 750 eur za dve izby, tisíc eur za tri izby a&nbsp;1&nbsp;250 za štyri a&nbsp;viac izieb.

Pomoc od štátu však mešká. Okrem obce Súľov-Hradná z množstva slovenských miest a obcí ľuďom z Ukrajiny aktívne pomáha napríklad okresné mesto Šaľa. Ani táto samospráva v apríli nedostala od štátu peniaze. „V súkromných bytoch či domoch býva 87 odídencov a odídenkýň, z toho je 38 detí do pätnásť rokov. O poskytnutie príspevku žiadalo 22 žiadateľov. V meste je v ubytovaniach ubytovaných približne 300 odídencov,“ informovala nás hovorkyňa mesta Erika Kollerová.

„Ministerstvo financií SR doteraz v&nbsp;súvislosti s&nbsp;príspevkom na ubytovanie osôb z&nbsp;Ukrajiny uvoľnilo pre ministerstvo dopravy sumu 1,5 milióna eur. Ministerstvo vnútra zatiaľ o&nbsp;dodatočné zdroje na tento účel nepožiadalo. Pripomíname, že príspevok na ubytovanie pre fyzické osoby má v&nbsp;kompetencii ministerstvo vnútra a&nbsp;príspevok pre právnické osoby ministerstvo dopravy,“ informovali nás z&nbsp;Ministerstva financií SR. Ministerstvo vnútra na danú situáciu reaguje: „Z&nbsp;kapitoly Ministerstva vnútra SR na účel vyplácania príspevku na ubytovanie odídencov obciam neboli hradené doposiaľ žiadne prostriedky. V&nbsp;súčasnosti prebieha spracovanie prehľadov o&nbsp;uplatnených príspevkoch obcí a&nbsp;prostriedky budú obciam vyplatené v&nbsp;súlade so zákonom č.&nbsp;480/2002 Z. z. o&nbsp;azyle a&nbsp;o&nbsp;zmene a&nbsp;doplnení niektorých zákonov.“

Výška dávok v&nbsp;hmotnej núdzi je rovnaká ako v&nbsp;prípade občanov Slovenskej republiky. Lenže na rozdiel od nás odídenkyne a&nbsp;odídenci s&nbsp;deťmi prichádzajú k&nbsp;nám iba s&nbsp;minimom nevyhnutných vecí bez toho, aby tu mali zázemie. Je preto otázne, či dokážu s&nbsp;touto sumou prežiť celý mesiac bez toho, aby im niekto pomohol. Preto sme zisťovali, či štát nemá v&nbsp;pláne preplácať aj náklady súvisiace so stravou. Ministerstvo vnútra SR reagovalo: „Téma zabezpečenia stravy bola predmetom rokovaní pracovnej skupiny pre integráciu a&nbsp;bude aj predmetom najbližšieho zasadnutia ústredného krízového štábu.“