redakcia

„Spolu s&nbsp;pandémiou spôsobila infláciu vojna na Ukrajine. Ak vlády štátov Únie nebudú konať, ceny energií ešte výraznejšie vzrastú. Zasiahne to i&nbsp;ekonomiku v&nbsp;našej obci. Myslím si, že napriek sťaženým podmienkam, ktoré prinášajú súčasné tragické časy, spolu prežijeme a&nbsp;zvládneme úskalia. Krízy, zlo sú napomenutím, aby sme si uvedomili, kde máme priority, čo je dôležité a&nbsp;čo nepodstatné. Život prináša nepríjemné problémové situácie, riešme ich pokojne, trpezlivo. Pravda je len jedna, mnohí z&nbsp;nás ju však dnes už nevyznávajú,“ myslí si starosta Ladislav Hološ. Oceňuje spontánnu, zvlášť materiálnu podporu Smrečancov. Najmä starší z&nbsp;nich si ešte pamätajú vojnové hrôzy a&nbsp;útrapy. Epicentrum bojov obec neobišlo.

Lokalizácia: Žilinský kraj, okres Liptovský Mikuláš
&nbsp;
Nadmorská výška: 718 m&nbsp;
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1299
&nbsp;
Počet obyvateľov: 700

Smrečany

V&nbsp;obci sa ukrývali aj židia, no kritické chvíle zažili počas SNP. Trestná výprava 28. októbra 1944 bola odvetou za smrť oficiera wehr­machtu, ktorého partizáni za dedinou chytili a&nbsp;zastrelili. Esesáci zo skupiny Wittenmayer so slovenskými gardistami sídlo obkľúčili, mužov zhromaždili k&nbsp;domu Ondrejčekovcov. Hrozili im zastrelením alebo zastrelením každého desiateho. Smrečany by boli skončili ako Oradour-sur-Glance, Lidice či iné obce. Ľudácky veliteľ Štefan Teren s&nbsp;hlavným lekárom Rudom Rajniakom i&nbsp;ďalšími funkcionármi však fašistov presvedčili, že obyvatelia dediny s&nbsp;incidentom nemajú nič spoločné. Aj tak zapálili 40 domov, o&nbsp;život prišli štyria ľudia. Žiarsku chatu v&nbsp;doline nezachránili. Zhorela. Frontová línia sa tiahla aj cez Smrečany naprieč Liptovom od januára 1945 dva mesiace.

V&nbsp;prvú májovú nedeľu na Deň matiek a&nbsp;v&nbsp;Deň víťazstva nad fašizmom si položením kvetov k&nbsp;pamätníku v&nbsp;obci tak ako každý rok uctili padlých antifašistov. V&nbsp;lesoparku je aj pamätník obetiam Veľkej vojny. Ale najväčší vojenský cintorín s&nbsp;pamätníkom stojí na výšine Háj-Nicovô medzi Smrečanmi a&nbsp;Liptovským Mikulášom. Na kótu 748 metrom nad morom vedú dve cesty. Tú z&nbsp;mesta s&nbsp;názvom Cesta hrdinov vyasfaltovali. Cesta zo Smrečian bez miestopisného názvu akoby nemala pána. Pre osobné vozidlá je skoro neprejazdná. Ide o&nbsp;prejazdný cyklochodník, ale v&nbsp;tomto prípade bez helmy skoro životunebezpečný.

Pokračovanie na ďalšej strane...

V&nbsp;Smrečanoch vidieť cyklistov po prílete bocianov častejšie. Do Žiarskej doliny pokračujú po ceste popri Smrečianke, ktorej brehy lemuje bohatý lesný park. Uprostred dediny ide o&nbsp;unikát. Do záhrad po asfaltke prebiehajú bez obáv i&nbsp;veveričky. Miestnych sa samospráva len nedávno pýtala, čo treba zlepšiť, zmeniť. „Zelená zóna popri Smrečianke ponúka prechádzku aj pristavenia pri náučných tabuliach, ktoré záujemcov zavedú na návštevu dedinského múzea, ku kostolom, k&nbsp;pamätníkom. Výlet si možno predĺžiť až na Háji-Nicovô.“ Cestou, ktorú treba spevniť, ba rovno zrekonštruovať. „Máme na to už súhlasné stanoviská štátnych orgánov,“ poznamenáva L.&nbsp;Hološ, skúsený starosta, ktorý nie je vo funkcii prvýkrát. On i&nbsp;siedmi poslanci obecného zastupiteľstva poznajú potenciál Smrečian, východiskovej obce na ceste do Západných Tatier.

Farár Pavol Rodoľub Čobrda začal s cirkevníkmi stavať kostol. Stavebný pozemok i kazateľnicu daroval cirkevný inšpektor Jozef Szentiványi-Gemerský. Kostol dokončili v roku 1880. V P. Radoľubovi Čobrdovi mali cirkevníci kňaza, ktorý v školách obhajoval rodný jazyk – slovenčinu. I preto ho v roku 1908 suspendovali. V obci začal aj jeho syn Vladimír, neskôr sa stal generálnym biskupom. Odbojár cez vojnu skončil v rukách gestapákov a po roku 1948 ho odsúdili za velezradu, do smrti v roku 1967 zostal nepriateľom štátu.

Dejiny v kocke

Smrečany sú pri pohľade na mapu typickou radovou dedinou, ktorá má dostatok vodných zdrojov. Posledný dom má popisné číslo 118. Nasleduje záhrada a&nbsp;už ďalší sused s&nbsp;číslom 2 patrí do obce Žiar. Pohľad zhora prezrádza blízkosť oboch sídiel. Nielen geografickú. Veď aj preto majú mnohé spoločné. Vzťahy sú priam „rodinné“. Už pol storočia gazdujú v&nbsp;jednom poľnohospodárskom družstve, majú jednu telovýchovnú jednotu aj spoločné manželstvá. Tak ako to v&nbsp;rodinách chodí, medzi oboma partnermi to občas tu i&nbsp;tam zaiskrí. Ale po poriadku.

Prvá písomná zmienka o&nbsp;Smrečanoch je z&nbsp;roku 1299. Súdne spory o&nbsp;vlastníctvo obce, v&nbsp;13. storočí osady Zemerchen, Mikulášovci a&nbsp;Batizovci prehrali. „O&nbsp;územie sa preli potomkovia Bohumírovcov a&nbsp;Serafínovcov, ktorí získali poddaných aj chotáre. Ich sídlo bolo v&nbsp;Liptovskom Jáne. Postupne sa vytvorilo k&nbsp;priezvisku Smrečáni, po maďarsky Szmrecsányi. Príslušníci rodu patrili k&nbsp;nižšej uhorskej šľachte,“ mieni riaditeľ archívu Peter Vitek. Najmä poddaní sa preslávili lapačkami vlkov. V&nbsp;erbe majú vlka chyteného v&nbsp;sieti. Susedná obec Žiar zase muža s&nbsp;bakuľou, ktorý vlka zaháňa do siete. V&nbsp;kronike nechýba informácia o&nbsp;tom, ako sa koncom 18. storočia vlky na Liptove premnožili. Narobili škody chovateľom hospodárskych zvierat. Liptovská stolica vyplácala za uloveného vlka odmenu.

Fraňo Kráľ, ktorý v&nbsp;Smrečanoch prežil detstvo aj učiteľské roky, sa preslávil knižkami Jano a&nbsp;Čenkovej deti. Obe sú súčasťou zlatého fondu slovenskej literatúry pre deti a&nbsp;mládež a&nbsp;vyšli vo viacerých prekladoch. „Medzivojnový politik, básnik a&nbsp;prozaik socialistického realizmu sa narodil v&nbsp;Ohiu vo vysťahovaleckej rodine. Budova bývalej ľudovej školy je dnes penziónom, ktorý nesie Kráľovo meno, ale v&nbsp;našom dedinskom múzeu sú zachovávané rôzne artefakty zo života Smrečian i&nbsp;Fraňa Kráľa,“ hovorí miestna historička Ľubica Rybárska.

Svet, ten slovenský zvlášť, je malý. Pred časom tu pochovali 108-ročnú smrečiansku rodáčku, najstaršiu ženu na Slovensku Annu Balašovú. Jej otec s&nbsp;matkou odišli do Ameriky tým istým šífom ako rodičia Fraňa Kráľa. „Žili spolu v&nbsp;jednom meste. Chlapci, rovesníci Janko s&nbsp;Fraňom sa priatelili. Azda v&nbsp;ňom našiel predlohu pre literárneho Jana. Moja mama sa dožila vysokého veku aj vďaka detstvu, čo prežila na krásnom, zdravom Liptove. Bol to iný svet. Starý otec bol trikrát za robotou v&nbsp;Amerike. Chovali zajace, sliepky, pásli husi a&nbsp;kravy. Mama vychovala nás osem detí. Ako 90-ročná si dopestovala, čo potrebovala,“ prezradila najmladšia dcéra Pavla Matavová.

„Vzťahy medzi Žiarčanmi a&nbsp;Smrečancami sa sporom o&nbsp;názov doliny trochu skomplikovali,“ priznáva L. Hološ. „Pýtajú sa, prečo sme až takí lokálpatrioti, že chceme premenovať dolinu. Ale i&nbsp;časť Smrečancov si myslí, nech dolina zostane Žiarska. Je to už zaužívané, všetci sme si zvykli. Pre ľudí nie je podstatné, ako sa dolina volá.“ V&nbsp;čase, keď sa v&nbsp;mapách zaviedla dolina ako Smrečianska, ešte pred dvesto rokmi, vraj polyhistor Matej Bel o&nbsp;Žiarskej doline nechyroval. Ani žiadni turisti. Žili tam len kamzíky a&nbsp;svište.

Podľa iniciátora premenovania doliny, predchádzajúceho starostu Vladimíra Šiarnika, sú na Slovensku doliny Ždiarske, Ždiarne, Žiarne a&nbsp;Žiarové. „Vrátením historického názvu Smrečianska dolina sa predíde chaosu. V&nbsp;turistických mapách je dolina, ktorá sa začína za obcou Žiar – Žiarskou. Nie Smrečianskou ako v&nbsp;starších z&nbsp;roku 1938. Názov jej pridelili v&nbsp;roku 1976. Nepýtali sa. Ani naše krásne Tatry so stovkami štítov nemajú rovnaké názvy. Je trochu divné, aby sa dve nazývali Žiarske doliny,“ vraví V. Šiarnik, ktorý vtedy argumentoval i&nbsp;tým, že potok sa nazýva Smrečianka a&nbsp;nie Žiaranka. „V&nbsp;dávnejších časoch ju ľudia zo Žiaru a&nbsp;zo Smrečian nenazývali špecificky. Idem do doliny, vraveli. Možno pridali, že idú do doliny Banského či Smrečianskeho potoka. Indície sú i&nbsp;také, že kedysi ho nazývali Banským,“ dodáva historik P. Vitek. Podnet na zmenu názvoslovná komisia preskúmala a&nbsp;vyhodnotila. Zostalo po starom.

Oldřich Nuska, profesor zemepisu a&nbsp;dejepisu na Gymnáziu M.&nbsp;M.&nbsp;Hodžu v&nbsp;Liptovskom Mikuláši, vybral pre chatu vhodné miesto. Pozemok Krásno venovali žiarski urbárnici. Chatu postavili spolu tesári a&nbsp;murári z&nbsp;oboch dedín. Prvých hostí privítali v&nbsp;roku 1939. Svietilo sa petrolejovými lampami, no tiekla studená i&nbsp;teplá voda. Jedáleň s&nbsp;kuchynkou a&nbsp;dve nocľahárne i&nbsp;desať izieb, to všetko mali turisti k&nbsp;dispozícii. Na zá­kladoch zhorenej chaty postavili novú po vojne. Patrí k&nbsp;najobľúbenejším v&nbsp;Tatrách. Je miestom pravidelných stretnutí a&nbsp;športových podujatí. Chatu v&nbsp;marci 2009 zasypala storočná lavína z&nbsp;centrálneho žľabu – z&nbsp;Príslopu. „Lavínisko vyzeralo ako na­ozajstný ľadovec, veľmi ťažko sa po ňom šlo. Odhadovali sme hrúbku nánosu 20 i&nbsp;viac metrov. Žiarska chata, opustená ako prízrak, stála v&nbsp;totálne zdevastovanom údolí. Horolezec Jano Matlák poznamenal, že toto videl iba pod Annapurnou,“ informoval strážca Správy TANAP-u&nbsp;Pavol Gavlák.

V&nbsp;tejto sezóne chata takmer po dvoch rokoch ožila v&nbsp;marci trojdňovými pretekmi dvojíc Bokami Západných Tatier. „Sú to jediné viacdňové a&nbsp;najnáročnejšie skialpinistické preteky v&nbsp;strednej Európe. V&nbsp;kráľovskej etape v&nbsp;oblasti Baníkova a&nbsp;Troch kôp so štartom v&nbsp;ústí Žiarskej doliny si najlepšie počínali Jakub Šiarnik zo Smrečian so Slovincom Lukom Kovačičom,“ mieni obecný poslanec, hokejový reprezentant Jerguš Bača. S&nbsp;Marekom Uramom hrali v&nbsp;tíme, ktorý porazil Rusov vo finále na majstrovstvách sveta vo švédskom Göteborgu 11. mája 2002 a&nbsp;vybojoval historicky prvé hokejové zlato.

Dobrí kamaráti Miro Marušiak a&nbsp;Samo Galica sú zo športklubu ESL. Miro sa vrátil zo zimných olympijských hier v&nbsp;Pekingu, kde strávil mesiac prípravou olympijských tratí. „Vyberali nás podľa zásluh a&nbsp;kondície. Každý z&nbsp;nás, ktorý mal pozvánku do tímu, bol zaradený do skupiny. „Prvá bola Piccaso crew (tzv. farbiči). Bol som v&nbsp;Section crew – statickou stojkou na trati. Starostlivosť o&nbsp;sektor trate a&nbsp;asi dve bránky do konca pretekov. Lebo bránky sa po piatich-šiestich pretekároch trochu uvoľnia. Bolo ich treba zaklinovať. Človek sa musí skoncentrovať, stačí chvíľa a&nbsp;môže dôjsť k&nbsp;zrážke,“ vysvetľuje lyžiarsky tréner M. Marušiak. Bol medzi prvými, ktorí gratulovali k&nbsp;olympijskému zlatu Petre Vlhovej. „Neuveriteľné. Bola to historicky prvá zlatá medaila pre slovenské lyžovanie. A byť priamo pri tom, pri zisku zlatej olympijskej medaily, to je moment, ktorý sa vryje do pamäti.“&nbsp;„Pre mňa bola jedným z&nbsp;najväčších zážitkov jazda v&nbsp;autobuse bez strechy s&nbsp;našimi hokejistami po Bratislave,“ tvrdí budúci žurnalista Samo Galica. Upísal sa najmä fotografovaniu a&nbsp;tvorbe videí pre Slovenský olympijský a&nbsp;športový výbor.

Pred 50 rokmi si gazdovia Žiaru, Okoličného, Veternej Poruby a&nbsp;Smrečian napriek počiatočnej opatrnosti podali ruky. Zlúčili sa pod jednu strechu – Poľnohospodárske družstvo so sídlom v&nbsp;Smrečanoch. So sadbou začali podľa klimatických podmienok už teraz v&nbsp;prvých májových dňoch. „Je to rituál a&nbsp;napriek problémom sme najväčší pestovatelia zemiakovej sadby. Máme silnú rastlinnú výrobu krmovín a&nbsp;okrem zemiakov aj iných tržných produktov,“ podotýka agronómka Anna Žembová.

Družstevníci sa cítia osamotení. Zemiaky dovážame, ako keby sme ich nevedeli dopestovať. „Na sebestačnosť v&nbsp;produkcii zemiakov je potrebných ďalších 6 500 hektárov výmery, čo je iba naoko málo,“ uviedla hovorkyňa Slovenskej poľnohospodárskej a&nbsp;potravinárskej komory Jana Holéciová. Aj podľa nej by pestovatelia plodiny mali mať väčšiu podporu od štátu. V&nbsp;Smrečanoch chovajú vyše tisíc kusov hovädzieho dobytka s&nbsp;ročnou produkciou mlieka bezmála štyri milióny litrov. „Mladých práca neláka, a&nbsp;ak aj prejavia záujem, chcú priveľkú plácu, a&nbsp;to bez predchádzajúcich skúseností. O&nbsp;hospodárske zvieratá sa treba vedieť postarať,“ myslí si podpredseda družstva Jozef Sališ.

„O&nbsp;umiestnení poštových holubov na krátkych tratiach rozhodujú v&nbsp;doletoch sekundy. V&nbsp;rovnakej sekunde môže doletieť do cieľa i&nbsp;viac vtákov,“ vraví Ján Rak, ktorý sa chovu venuje 43 rokov. Žije v&nbsp;obci a&nbsp;o&nbsp;jeho holubiarstve vie každý. Rakovci a&nbsp;obec patria k&nbsp;sebe. Dvakrát denne ich trénuje, dvakrát denne im čistí holubník. Rakov operenec na olympiáde v&nbsp;Kapskom Meste doletel ako tretí v&nbsp;poradí a&nbsp;jeho okrídlený brat sa v&nbsp;roku 1999 stal majstrom sveta. „Holubica dokáže vybudiť holuba do skvelého športového výkonu,“ hovorí skúsenosť J. Raka, ktorý chová 150 poštových holubov. Iba 35 z&nbsp;nich sa dostane medzi „vyvolených“, ktoré preletia aj 800 kilometrov.

Vlky už nechytajú: Ako sa žije v prímestskej obci, bráne do Západných Tatier, SMREČANY?

redakcia

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Vlky už nechytajú: Ako sa žije v prímestskej obci, bráne do Západných Tatier, SMREČANY?

redakcia

Súvisiace články

Po dlhých rokoch mlčania sa FÍNSKO vzoprelo svojmu veľkému susedovi - RUSKU

Okrídlení kameramani: O filmársky materiál mladých sokoliarov prejavili záujem aj v Chorvátsku

Zbierka hviezdneho chlapca: Najkrajšie ozdoby zhotovovali etniká žijúce v súlade s prírodou

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás