Na zábavu je času dosť. Výstava potrvá až do 30. decembra. Nápad vytvoriť expozíciu na túto nevšednú tému vznikol podľa riaditeľky Júlie Ragačovej ešte vo februári 2020. Odvtedy preskúmali viac ako tri kilometre písomností.

„Začali sme tesne pred vypuknutím pandémie. Keď sa historici a archivári predháňali výskumom pandémií a rôznych epidémií, sme si povedali, že pôjdeme inou cestou. Našli sme si tému, ktorá v ľuďoch vyvolá príjemné pocity a smiech. Kdesi som čítala, že dospelí ľudia sa denne smejú iba 15-krát. Naše deti to dokážu až 400-krát za deň. Povedala som si, že by sme mali aj dospelým pripraviť niečo, na čom sa aj u nás môžu zasmiať,“ hovorí riaditeľka.

Čakanie na montérky

Bola to náročná téma. A pri tejto výstave museli rešpektovať aj zákon o ochrane osobných údajov. „V budove máme uložených šesť kilometrov archívnych dokumentov. K tejto téme sme ich prebádali približne polovicu. Museli sme vytypovať archívne fondy, v ktorých máme hľadať. To je naša odborná archivárska práca. Ale zvyčajne keď niečo uzavrieme a odprezentujeme verejnosti, nájdeme ešte ďalšie, niekedy zaujímavejšie písomnosti.“ Z tých, ktoré našli, chystajú katalóg. „Po výstave dokumenty vrátime tam, odkiaľ sme ich vzali – do archívnych súborov.“

V Trnave majú dokumenty od roku 1238. „Prvý humor sme však našli až v roku 1542. V tom čase dôležité dokumenty písali v latinčine. Trnava je trojjazyčné mesto. Okrem slovenčiny tu bola doma maďarčina a nemčina. Naši archivári ich spoznávajú už počas štúdií. Keď prekladáme zložitejšie súbory, často sa aj nasmejeme, keď sa ich snažíme prerozprávať do súčasného jazyka. Z nášho archívu sa ozýva aj smiech.“ Vo fonde majú aj obľúbený humoristicko-satirický týždenník Roháč. Raz si vzali pod drobnohľad čistiareň v Trnave, kde expresne čistili ošatenie tri mesiace.

Sťažovateľ napísal: „Neviem, ako to súdruhovia v práčovni berú, či vážne alebo im je všetko jedno, no nazdávam sa, že čakať tri týždne je dlho. Som kuričom na železnici. Potrebujem čisté montérky aspoň raz za týždeň. Mám si kvôli takýmto službám kúpiť dvadsať súprav? Alebo čo keby súdruhovia, ktorí takto nezodpovedne konajú svoje povinnosti, mali niekam cestovať a museli by dvadsať týždňov čakať na vlak. Viem, že si povedia, že ani na železnici to niekedy navlas neklape, no dúfam že v práčovni nemajú poveternostných kalamít, ktoré sa niekedy nedajú len tak ľahko zvládnuť. Alebo žeby aj oni mali také? Pokiaľ viem z návštev u nich, mali tam vždy primerané teplo a nemali ani záveje a podobne. Verte, že v mastných montérkach sa človek na lokomotíve v zime ani nezahreje a ani necíti dobre.“ Sťažnosť zabrala. Kuričovi montérky vyprali 20. januára 1964, štyri dni po podaní žiadosti.

Pokračovanie na ďalšej strane...