Mária Mišovičová

Keď sa Anne Philipová od lekárov dozvedela o&nbsp;manželovej krutej diagnóze a&nbsp;o&nbsp;pár týždňoch života, ktoré mu zostávajú, rozhodla sa klamať. Zvádzala so sebou ťažký boj, pretože dovtedy mu vždy hovorila pravdu. Nakoniec sa rozhodla: „Nech sa to nedozvie, nech ešte viac netrpí.“ Do posledných chvíľ predstierala, že sa nič hrozné nedeje.

V&nbsp;živote slávneho herca boli dve osudové ženy: matka Minou a&nbsp;manželka Anne. S&nbsp;tou sa spoznal v&nbsp;roku 1942. Gérard bol vychádzajúca herecká hviezda, ženy ho obletovali, no jemu na plese v&nbsp;Suresnes padla do oka Nicole Fourcadová, vydatá etnologička a&nbsp;filozofka, manželka diplomata a&nbsp;matka päťročného syna. Svoje city nechceli obetovať, päť rokov sa stretávali tajne. Nicole sa napokon rozviedla, no zosobášili sa až v&nbsp;roku 1951. 

Sobáš bol tajný, bez kňaza, iba so svedkami, ktorí sa o&nbsp;obrade dozvedeli len večer pred ním. Na svadbe nebola ani Gérardova matka, s&nbsp;ktorou mal veľmi silný vzťah. Sobášom nebola nadšená, neprijala svadbu bez farára, tak neprišla. Nicole si na manželovo želanie zmenilo meno na Anne –&nbsp;pripadalo mu jemnejšie, a&nbsp;prijala aj priezvisko Philipová. Priatelia sa čudovali, prečo si vybral práve Anne. Bola úplný opak jeho krásnej matky so slovanským čarom: vecná, schopná poradiť mu v&nbsp;každej situácii, mala zmysel pre praktický život.

Zdala sa im veľmi vážna, tvrdili, že mu zobrala kus ľahkosti. Bola iná než herečky z&nbsp;divadla či filmu. Určite iná než Marlene Dietrichová, s&nbsp;ktorou mal údajne románik pred ňou. Anne v&nbsp;reálnom živote nesnívala, ale bola to inteligentná, verná žena, ktorá rodine vytvorila vyrovnané a&nbsp;harmonické zázemie. Na zvedavé otázky, prečo práve Anne, mal Gérard jedinú odpoveď: „V&nbsp;živote neverím na rozprávky, na vybájené sny, bližšia mi je krása bežného dňa, skutočnosti.“

Philipovci žili pokojným harmonickým životom, Anne porodila dve deti –&nbsp;dcéru Anne-Marie a&nbsp;syna Oliviera. Neďaleko Paríža v&nbsp;mestečku Cergy si kúpili dom a&nbsp;ďalšiu usadlosť mali v&nbsp;Provensalsku v&nbsp;Ramatuelle. „Mám veľmi rád život na vidieku so všetkým, čo k&nbsp;nemu patrí. Keď som tam, akoby som sa vrátil do detstva,“ vyznal sa herec. Tam utekal, keď potreboval nabrať sily na ďalšiu hru či film, ale prichádzal tam aj vtedy, keď unikal z&nbsp;osídel krásnych herečiek, s&nbsp;ktorými práve natáčal.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Gérard Philipe pochádzal z&nbsp;prímorského mesta Cannes z&nbsp;bohatej rodiny. Detstvo aj so starším bratom Jeanom trávil pri mori na Azúrovom pobreží. Do života si odniesol spomienky na slanú vodu, vôňu levandule, modré nebo a&nbsp;hory. Doma ho familiárne nazývali Gégé. Otec Marcel Philipe bol právnik a&nbsp;úspešný hotelier, rodina vlastnila hotel v&nbsp;mestečku Grasse. Gérard i&nbsp;brat mamu oslovovali Minou, tak si premenili jej meno Marie Elisa Villette. Mala české korene, existujú o&nbsp;tom aj dôkazy. Jej matka Wilhelmina Elizabeth Seligerová bola z&nbsp;Prahy a&nbsp;vydala sa za francúzskeho cukrára. Babička naučila malého Gérarda aj niekoľko českých slov a&nbsp;ten neraz hovoril o&nbsp;svojej matke Minou ako o&nbsp;českej mamičke. Výborne si spolu rozumeli. Bol na ňu veľmi emocionálne naviazaný, venovala sa mu, rozprávala mu rôzne vymyslené príbehy. Naučila ho tancovať, pri nej vyfajčil prvú cigaretu, ona mu ponúkla prvý pohárik.

Jej záľubou boli špiritistické seansy a&nbsp;vykladanie z&nbsp;kariet. Okrem priateľov z&nbsp;nich predpovedala budúcnosť aj synom, Gérardovi veštila, že ho čaká sláva. Keď sa rozhodol pre herectvo, podporovala jeho túžbu, hoci podľa jej slov sa tak v&nbsp;detstve spočiatku nejavil: „Bol krásne a&nbsp;múdre dieťa a&nbsp;mňa znepokojovala práve tá jeho prílišná múdrosť. Niekto mohol usúdiť, že bol lenivý, apatický, ale bolo to pozorné dieťa, ktoré si zaujato všímalo ľudí a&nbsp;usmievalo sa. Bol veľmi citlivý, prítulný.“ Jeho herecký talent sa však nakoniec prejavil a&nbsp;pomohla mu náhoda. Pri partii bridžu sa jeho matka zoznámila s&nbsp;herečkou Suzanne Devoyodovou a&nbsp;tá sa jej opýtala, či by Gérard nezastúpil chorého herca a&nbsp;nezarecitoval o&nbsp;dva dni báseň na dobročinnej akcii Červeného kríža, ktorej bola patrónkou. Keď sa obrátili na Gérarda, ušiel. Dovtedy nikdy nevystupoval na žiadnej slávnosti či v&nbsp;predstavení.

Nakoniec ho obidve horko-ťažko prehovorili a&nbsp;po skončení slávnostného podujatia herečka Gérardovej mame povedala: „Viete, že váš syn je rodený herec? Ale myslím, že nechcete mať hercov v&nbsp;rodine.“ Keď večer tie slová zopakovala mužovi, ten len pokrčil plecami a&nbsp;zahriakol ju: „Nehovor hlúposti.“ V&nbsp;roku 1940 Gérard zmaturoval. Počas gymnázia ho niekoľkokrát zradilo zdravie, v&nbsp;oktáve prekonal ťažký zápal pohrudnice. Na vyučovaní často chýbal a&nbsp;tomu zodpovedali aj jeho študijné výsledky. Maturoval v&nbsp;náhradnom termíne, pretože aj pretým ho skolila choroba, konkrétne zápal pľúc.

Nakoniec však skúšky zložil a&nbsp;rozhodoval sa, kam ďalej. Otec trval na právnickej fakulte, bola v&nbsp;neďalekomNice, a&nbsp;jeho hlavný argument bol, že právo má zlaté dno. Tak ho tam zapísal. Na fakulte mu robila spoločnosť ochranka, pretože jeho otec aktívne spolupracoval s&nbsp;fašistami. Gérard veľmi skoro pochopil, že právo nie je jeho cesta, po takomto živote netúžil, zaujímalo ho divadlo. Opustil fakultu a&nbsp;matke oznámil, že sa bude venovať herectvu.

So štúdiom práva sa Gérard Philipe rozlúčil v&nbsp;neľahkom vojnovom období. Pridal sa k&nbsp;mladým divadelníkom a&nbsp;vystupoval s&nbsp;nimi v&nbsp;južnom Francúzsku a&nbsp;vo Švajčiarsku. Herectvo mu zachutilo natoľko, že ho začal v&nbsp;roku 1942 študovať. Prvé lekcie navštevoval v&nbsp;Cannes, potom dva roky pokračoval na konzervatóriu v&nbsp;Paríži, ale nedokončil ho. Štyridsiate roky mu priniesli aj prvé divadelné a&nbsp;filmové roly. Na javisku si počínal veľmi prirodzene, akoby ani nehral, ale postavy žil. 

Filmový režisér Marc Allegret po prvom stretnutí s&nbsp;ním povedal: „Nebolo v&nbsp;ňom nič z&nbsp;milovníka. Krehké telo, nenápadná tvár. Na prvý pohľad z&nbsp;neho nevyžarovala žiadna energia, vôľa. Ale len do chvíle, kým nepredniesol prvú vetu, nespravil prvé gesto. Vtedy sa v&nbsp;ňom všetko uvoľnilo a&nbsp;sila jeho energie ma zasiahla rovno do srdca.“ Kolegovia z&nbsp;Théâtre national populaire (Národné ľudové divadlo) o&nbsp;ňom zasa hovorili: „Vyžaruje z&nbsp;neho niečo, čo si vynucuje rešpekt, čo udržuje človeka v&nbsp;odstupe.“ Volali ho Malý princ. Ale aj v&nbsp;čase svojej najväčšej slávy zostával vždy tým „mladým chlapcom z&nbsp;južného Francúzska“. Chlapcom, ktorý túžil po veľkých divadelných úlohách.

Získal ich, keď opustil provinčné scény a&nbsp;dostal angažmán v&nbsp;parížskom divadle Hébertot. Túžil hrať hlavnú postavu v&nbsp;dráme Caligula, ktorú v&nbsp;ňom mali uviesť. Zašiel preto rovno za autorom hry Albertom Camusom a&nbsp;presvedčil ho, že rímskeho cisára na javisku dokáže zahrať. Úlohu získal a&nbsp;zožal obrovský úspech. Divákov nadchol aj v&nbsp;hre Sodoma a&nbsp;Gomora autora Jeana Giraudouxa. Riaditeľ divadla Jacques Hébertot neskrýval nad jeho výkonom obdiv: „Už pri prvých skúškach sme si uvedomili, že tohto mladého herca nemáme čo naučiť.“ Svoje postavy nehral, on sa do nich prevtelil, on nimi bol. V&nbsp;divadle aj na filmovom plátne. Nepotreboval žiadne herecké vzdelanie, dal sa viesť inštinktom. V&nbsp;roku 1951 sa stal členom Théâtre national populaire a&nbsp;tam ho diváci chceli vidieť v&nbsp;jeho obľúbenej postave Cida. Ovácie zožal v&nbsp;úlohe princa Homburského, Richarda&nbsp;III., Lorenza di Medici, Ruya Blasa...

Vo filme zažiaril v&nbsp;roku 1946 ako knieža Miškin v&nbsp;prepise Dostojevského románu Idiot. Zrodila sa nová hviezda, idol povojnovej generácie mladých. Nasledovali ďalšie úspešné filmy: Diabol v&nbsp;tele, Väznica parm­ská, Diablova krása, Krásky noci, Montparnasse&nbsp;19, Veľké manévre... A&nbsp;potom prišiel Fanfán Tulipán. Nadchol milióny divákov a&nbsp;stal sa legendou. Gérard Philipe dal postave zo seba všetko, počas nakrúcania bol úplne v&nbsp;jej zajatí. Hoci nevynikal fyzickou silou, aj v&nbsp;najnáročnejších scénach odmietal dabléra. Skákal z&nbsp;trojmetrovej výšky, naskočil na idúci vozík, šermoval, predvádzal také riskantné scény, pri ktorých naskakovala husia koža a&nbsp;tajil sa dych. 

Pri nakrúcaní mal vynikajúcu náladu, smial sa, skákal, stváral bláznovstvá, až nakazil celý filmový štáb. Bol na vrchole a&nbsp;prichádzali ďalšie filmové ponuky. No tento herec s&nbsp;jemnou tvárou na veľký údiv kritikov i&nbsp;divákov nie vždy hral úlohy kladných hrdinov: Červený a&nbsp;čierny, Valmont, Pot-Bouille, Pyšní. Počas svojho krátkeho života hral vo vyše tridsiatich filmoch, dokonca ho oslovil aj Hollywood, no jeho ponuku odmietol s&nbsp;vyjadrením, že chce robiť umenie.

Päťdesiate roky vo filme i&nbsp;v&nbsp;divadle patrili jemu, bol na vrchole. Nakrúcal jeden film za druhým, začal režírovať v&nbsp;divadle, ale bol aj režisérom filmu Dobrodružstvá Tilla Ulen­spiegla. So súborom Théâtre national populaire precestoval svet, hrali v&nbsp;Spojených štátoch, v&nbsp;Kanade, Číne, vystupovali na všetkých významných svetových scénach. Aj v&nbsp;súkromí rád cestoval –&nbsp;jednak túžil spoznať iné krajiny, no väčšmi ho ako herca zaujímali divadlá, kultúra, umenie. 

Na cestách po Číne a&nbsp;Sovietskom zväze ho sprevádzala manželka. Poslednú cestu podnikol do Spojeného kráľovstva, aby si splnil dávny sen vidieť osobne na javisku Laurencea Oliviera v&nbsp;hrách Williama Shakespeara. Zaujímali ho aj verejné veci. V&nbsp;čase studenej vojny si aj on, podobne ako mnohí západní intelektuáli, osvojil myšlienku, že jedine Sovietsky zväz zabezpečí vo svete pokoj, že situáciu má pevne a&nbsp;spravodlivo v&nbsp;rukách. Nebol komunista, ale myšlienky komunizmu mu boli sympatické.

Pre tento jeho postoj sa dostal aj za železnú oponu. Privítali ho hádam vo všetkých socialistických štátoch vrátane Československa. S&nbsp;domovským divadlom vystúpil v&nbsp;marci 1955 v&nbsp;Bratislave, Brne a&nbsp;Prahe. Na Slovensku navštívil Slovenské národné divadlo a&nbsp;jeho umelcov, diváci ho videli v&nbsp;hre Cid od Pierra Corneilla, v&nbsp;Rusovciach sa zabával s&nbsp;tanečníkmi a&nbsp;spevákmi SĽUK-u, v&nbsp;Prahe na jednom pódiu recitoval verše s&nbsp;Miroslavom Horníčkom, každý vo svojej materčine. Na českej národnej scéne sa zaskvel v&nbsp;postave Ruya Blasa. Na poli umenia ho uchvátili slovenskí aj českí umelci, z&nbsp;reálneho života však pocítil rozčarovanie a&nbsp;následne aj vytriezvenie z&nbsp;komunizmu. Po návštevách socialistického bloku reálne pochopil, v&nbsp;čom spočíva komunistická ideológia. Plný dezilúzií si zaumienil, že jeho meno už nikto nebude zneužívať na politickú propagandu.

Mal 37&nbsp;rokov, keď odišiel do Mexika nakrúcať film Horúčka stúpa v&nbsp;El Pao. Odtiaľ ešte zašiel na Kubu za Fidelom Castrom, aby mu zablahoželal k&nbsp;úspešnej revolúcii. Filmovanie bolo náročné, trvalo niekoľko mesiacov, a&nbsp;keď sa na jeseň vrátil do Paríža, bol vyčerpaný. Aj Anne si všimla, že už ráno je unavený, bez nálady. Pripisovala to jeho až príliš náročnému pracovnému programu. Takmer pätnásť rokov šiel z&nbsp;filmu do filmu, za kariérou cestoval po celom svete a&nbsp;čelil obrovskému záujmu médií a&nbsp;obdivovateľov. Po návrate z&nbsp;Mexika sa mu opäť ozvali aj pľúca. Dal sa manželkou presvedčiť a&nbsp;5.&nbsp;novembra odišiel na parížsku kliniku Violet. Lekári sa po prvých vyšetreniach domnievali, že to bude absces na pečeni. Diagnóza bola omnoho vážnejšia. Pri operácii zistili, že je to nádor a&nbsp;hercovi zostáva len niekoľko mesiacov života.

Anne manžela po dvanástich dňoch odviezla z&nbsp;nemocnice domov. Chcela byť každý okamih s&nbsp;ním, aj keď to boli pre ňu najťažšie chvíle v&nbsp;jej živote. Pretvarovala sa, nepovedala mu, aký krátky čas mu predpovedali lekári. Smrť mu však ani tých niekoľko mesiacov nedopriala, poponáhľala sa, akoby sa chystala naplniť jeho odpoveď na otázku novinára, čo najviac obdivuje na živote. „Krátkosť,“ odpovedal Gérard Philipe bez toho, že by vtedy bol tušil svoj osud. Po operácii počas rekonvalescencie sa herec akoby zázrakom cítil veľmi dobre. Hoci iba Anne vedela, že už s&nbsp;ňou i&nbsp;deťmi dlho nebude, prišli chvíle, keď zapochybovala. Tri dni pred smrťou ho fotografovala. Hlavu mal položenú na vankúši, usmieval sa, oči mal jasné, pleť jemne opálenú a&nbsp;na brade jamku.

V&nbsp;tej chvíli nechcela uveriť slovám z&nbsp;nemocnice. „Čo ak sa lekári zmýlili? Takáto krása predsa nemôže zomrieť. Možno je celé toto trápenie iba nočná mora.“ Nebola. Zomrel 26.&nbsp;novembra v&nbsp;spánku. Anne vošla do jeho izby a&nbsp;našla rozsvietenú nočnú lampu. Na stolíku ležala rozčítaná Euripidova kniha, vedľa scenár Hamleta s&nbsp;poznámkami, na ktorého sa pripravoval. A&nbsp;z&nbsp;gramofónu znela Mozartova hudba. Pochovaný je na malom cintoríne v&nbsp;Ramatuelle v&nbsp;Provensalsku v&nbsp;kostýme Rodriga z&nbsp;hry Cid, jeho najobľúbenejšej aj najslávnejšej divadelnej postavy. Gérardova matka nebola spokojná, že sa smútočná rozlúčka s&nbsp;jej synom konala bez pobožností. Niekoľko dní po pohrebe tajne zašla za kňazom a&nbsp;dohodla s&nbsp;ním odslúženie zádušnej omše.

Anne mala 42&nbsp;rokov, keď zomrel. Prežili spolu osem šťastných rokov. O&nbsp;manželovi napísala dve spomienkové knihy, iniciovala založenie festivalu venovaného Gérardovi. Na jeho počesť každoročne udeľujú filmovú Cenu Gérarda Philipa mladým a&nbsp;nádejným hercom, jeho meno nesú ulice, niekoľko divadiel i&nbsp;festivalov. Dva roky po smrti vytlačili známku s&nbsp;jeho portrétom. Anne zostala do konca života sama, venovala sa dcére i&nbsp;synovi a&nbsp;vo verejnom živote veľmi citlivo reagovala na akékoľvek ohrozenie slobody. Zapojila sa aj do pomoci Charte&nbsp;77 v&nbsp;Československu. Skonala v&nbsp;roku 1990 ako 73-ročná, pochovaná je vedľa manžela.

Večný Fanfán Tulipán: Gérard Philipe obdivoval krátky život, akoby tušil svoj osud

Mária Mišovičová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Večný Fanfán Tulipán: Gérard Philipe obdivoval krátky život, akoby tušil svoj osud

Mária Mišovičová

Súvisiace články

Chaplin v sukni: Giulietta Masina bola pôvabná aj v klaunských grimasách, ktorými nešetrila

Útek ako zo Švejka: Vladimír Kríž komunistom zdúchol s pasom z detskej tlačiarničky

Obyčajná pani Rooseveltová: Z nepekného dievčatka sa stala skvelá prvá dáma

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás