„Keď sa dcéra Ivica vydávala vo Washingtone, kamaráti z agentúry doniesli jej manželovi ako svadobné dary modely rakiet, satelitov, lietadiel. Tak ma očarili, že celou cestou domov som v lietadle dumal o tom, aké je zberateľstvo zaujímavý a inšpirujúci koníček. A uvažoval som aj o tom, čo by ma bavilo zbierať,“ spomína na svoje zberateľské začiatky stavbár na dôchodku. Ako stavbyvedúci v košických Hutných stavbách pomáhal vybudovať gemerské magnezitky v Jelšave a Lubeníku, vystriedal aj stavby, ktoré budovali Pozemné stavby Prešov, Poľnohospodárske stavby Prešov či okresný stavebný podnik. „Vo všetkých stavebných podnikoch platilo, že za každých okolností sa musí splniť plán, lebo nebudú prémie. Robil som, kde ma poslali, na stavbách, v projekcii, na oddelení prípravy výroby. A popritom som sa venoval koníčku, ktorý ma rýchlo pohltil, niekedy aj poriadne načrel do rodinného rozpočtu. Ale manželka Mária mi moju záľubu dodnes toleruje, hoci peňazí nikdy nebolo nazvyš, veď sme vychovali šesť detí,“ hovorí pán Voľanský, ktorý sa dnes teší z deviatich vnúčat a tria pra­vnukov.

Hlavnú časť historických modelov tvoria koráby, na akých moreplavci objavovali pre svojich vladárov nové svety bohaté na korenie, striebro, zlato, kávu, čaj, kakao. „Už prvý exponát mojej zbierky historických dopravných prostriedkov hlboko načrel do rodinnej kasy. Za malý model amerického voza, na akých cestovali z východu na západ prví osadníci Ameriky, som starožitníkovi v Starej Ľubovni zaplatil tritisíc korún. Kvôli lepšej predstave, o akú vysokú sumu išlo, pripomínam, že to boli moje tri mesačné platy. Ako stavbár som veľa cestoval, v každom meste som zašiel do predajne starožitností, či tam nenájdem zaujímavý model lietadla, plachetnice, auta, motorky. A málokedy som odišiel naprázdno,“ hovorí o svojom koníčku Ernest Voľanský. Podstatnú časť jeho zbierky modelov historických dopravných prostriedkov tvoria lode, ktoré sa pred stáročiami pod napnutými plachtami plavili po svetových moriach.

Kým pána Voľanského nepripútala na lôžko choroba, viedol v Lipanoch krúžok mladých šachistov, ako člen krížovkárskeho spolku Torysek chodil pätnásť rokov po turnajoch krížovkárov a lúštiteľov hlavolamov a hádaniek. „V každom meste, kde som bol so šachistami či s krížovkármi na súťaži, som si vždy našiel čas na návštevu burzy či predajne starožitností. Vášeň je vášeň,“ konštatuje zberateľ z Lipian.