Obaja, PAUL VERLAINE (1844 – 1896) aj ARTHUR RIMBAUD (1854 – 1891), patrili k velikánom francúzskej poézie. Niekoľko rokov bol medzi nimi milostný vzťah, a preto by bolo spravodlivé, keby mohli spoločne odpočívať v parížskom Panthéone.
Aspoň taký bol donedávna názor mnohých francúzskych osobností a tisícov priaznivcov oboch poetov. Podľa nich si pre homosexualitu dosť vytrpeli počas života od vtedajšej homofóbnej spoločnosti a bolo by preto správne, aby boli pochovaní na jednom mieste. Ozvali sa však aj odporcovia, k najväčším ako jediná z rodiny patrila Jacqueline Teissierová-Rimbaudová, prapravnučka Arthura Rimbauda, ktorá sa pre médiá vyjadrila: „Rimbaudov život sa nezačal s Verlainom a ani sa s ním neskončil. S Verlainom bol len pár rokov počas svojej mladosti.“ Proti bola aj organizácia Les amis de Rimbaud (Rimbaudovi priatelia), ktorá sa stará o básnikov odkaz. Ostatní príbuzní však boli za to, aby jeho ostatky premiestnili na parížsky cintorín slávnych. Básnik by tak spočinul vedľa blízkeho priateľa Paula Verlaina. Či v jednej hrobke, o tom všetci taktne mlčali. Jediný, kto mohol v rámci svojej funkcie rozhodnúť, bol prezident Macron. V liste adresovanom básnikovým príbuzným napísal, že hoci nechce vystupovať proti želaniu rodiny, hrob zostane v Charleville-Mézières vo východnom Francúzsku, kde Arthura Rimbauda v roku 1891 pochovali.
Prevrátený svet
Paulovi Verlainovi intímny vzťah s arogantným mladíkom rozvrátil celý život. Do jeho dovtedy spokojného manželstva sa po zoznámení s Arthurom Rimbaudom k alkoholu pridali drogy a sexuálne orgie. Rodinné šťastie zamenil za bujarý život. S Mathilde Mautéovou sa Paul oženil po dvojročnej známosti ako 26-ročný. Bývali v dome jej rodičov v Paríži a po roku sa im narodil syn Georges. Manželke venoval ľúbostné básne Dobrá pieseň a zdalo sa, že im k šťastiu nič nechýba. Obmedzil konzumáciu absintu, ktorý rád popíjal od štrnástich rokov, keď napísal svoju prvú známu báseň Smrť. Vtedy navštevoval internátne Bonapartovo lýceum v Paríži, kam sa Verlainovci presťahovali z mesta Metz. Bol priemerný žiak, ale veľmi rád čítal poéziu i prózu a obdivoval Victora Huga, bavila ho francúzština a latinčina. Na lýceu objavil verše Charla Baudelaira a to bol impulz na vlastnú tvorbu.
Po maturite pracoval ako úradník na mestskej radnici a spriatelil sa so skupinou básnikov. Viedol spoločenský život, bol známy vo všetkých literárnych salónoch, rád sa s poetmi stretával v kaviarňach a plnými dúškami si dožičil absint. Pitie alkoholu a bohémsky život mu zabránili v štúdiu na univerzite. Jeho otcovi takýto spôsob synovej existencie prekážal a v roku 1864 ho z univerzity odhlásil. Paul za štúdiom nesmútil, v roku 1866 mu vyšla prvá kniha Saturnské básne, kritika ocenila jeho originalitu a sľubný potenciál. O tri roky neskôr to bola druhá zbierka veršov Galantné slávnosti a rovnako ako prvá zožala uznanie. Po tomto úspechu požiadal Mathilde o ruku a v roku 1870 sa zosobášili.
Rok po svadbe ho doslova zaplavil listami s básňami sedemnásťročný Arthur Rimbaud. O desať rokov starší Verlaine bol jeho veršami nadšený, no s odpoveďou sa neponáhľal. Práve sa stal otcom a chcel sa venovať synovi a mladučkej manželke. Ale záplava básní od Arthura neprestávala, a tak ho pozval do Paríža. Dokonca mu poslal peniaze na cestu a na nejaký čas ho ubytoval u seba, čo zakrátko začalo prekážať jeho manželke. Paul sa nestihol stať ani dobrým manželom, ani dobrým otcom, ako si to predsavzal. Do Arthura sa zamiloval. Mladík ho uchvátil, pravidelne sa opíjali, Paul možno aj pre výčitky svedomia, a okázalo dávali najavo svoj milenecký vzťah.
VIAC FOTIEK K ČLÁNKU NÁJDETE V GALÉRII...Ich spolužitie sprevádzali žiarlivé výstupy a búrlivé scény na verejnosti. Aktívnym až agresívnym v ich vzťahu bol Rimbaud a konzervatívna spoločnosť bola pobúrená. Takéto správanie nepriaznivo poznačilo aj básnikovu rodinu. Prichádzali výčitky, hádky, Verlain v záchvatoch opilstva bil manželku a pokúsil sa zaútočiť i na malého syna. Mathilde nakoniec aj s dieťaťom utiekla k rodičom a po dvoch rokoch zvád, konfliktov a udobrovania požiadala o rozvod. V žiadosti okrem iného uviedla, že jej muž chcel zapáliť vlasy a surovo ju udrel do tváre. Paul sa rútil do záhuby a s ním i jeho sľubná tvorba. Vzťah s Rimbaudom ho degradoval na alkoholika a postupne na tuláka. To si však pripustil až omnoho neskôr. Po manželkinom úteku pre oboch básnikov nastalo trojročné obdobie úplnej slobody.
Pokračovanie na ďalšej strane...