Mária Mišovičová

Aspoň taký bol donedávna názor mnohých francúzskych osobností a tisícov priaznivcov oboch poetov. Podľa nich si pre homosexualitu dosť vytrpeli počas života od vtedajšej homofóbnej spoločnosti a bolo by preto správne, aby boli pochovaní na jednom mieste. Ozvali sa však aj odporcovia, k&nbsp;najväčším ako jediná z&nbsp;rodiny patrila Jacqueline Teissierová-Rimbaudová, prapravnučka Arthura Rimbauda, ktorá sa pre médiá vyjadrila: <em>„Rimbaudov život sa nezačal s Verlainom a ani sa s ním neskončil. S Verlainom bol len pár rokov počas svojej mladosti.“&nbsp;</em>Proti bola aj organizácia Les amis de Rimbaud (Rimbaudovi priatelia), ktorá sa stará o&nbsp;básnikov odkaz. Ostatní príbuzní však boli za to, aby jeho ostatky premiestnili na parížsky cintorín slávnych. Básnik by tak spočinul vedľa blízkeho priateľa Paula Verlaina. Či v&nbsp;jednej hrobke, o&nbsp;tom všetci taktne mlčali. Jediný, kto mohol v&nbsp;rámci svojej funkcie rozhodnúť, bol prezident Macron. V&nbsp;liste adresovanom básnikovým príbuzným napísal, že hoci nechce vystupovať proti želaniu rodiny, hrob zostane v&nbsp;Charleville-Mézières vo východnom Francúzsku, kde Arthura Rimbauda v&nbsp;roku 1891 pochovali.

Paulovi Verlainovi intímny vzťah s arogantným mladíkom rozvrátil celý život. Do jeho dovtedy spokojného manželstva sa po zoznámení s Arthurom Rimbaudom k alkoholu pridali drogy a sexuálne orgie. Rodinné šťastie zamenil za bujarý život. S&nbsp;Mathilde Mautéovou sa Paul oženil po dvojročnej známosti ako 26-ročný. Bývali v&nbsp;dome jej rodičov v&nbsp;Paríži a&nbsp;po roku sa im narodil syn Georges. Manželke venoval ľúbostné básne Dobrá pieseň a&nbsp;zdalo sa, že im k&nbsp;šťastiu nič nechýba. Obmedzil konzumáciu absintu, ktorý rád popíjal od štrnástich rokov, keď napísal svoju prvú známu báseň Smrť. Vtedy navštevoval internátne Bonapartovo lýceum v&nbsp;Paríži, kam sa Verlainovci presťahovali z&nbsp;mesta Metz. Bol priemerný žiak, ale veľmi rád čítal poéziu i&nbsp;prózu a&nbsp;obdivoval Victora Huga, bavila ho francúzština a&nbsp;latinčina. Na lýceu objavil verše Charla Baudelaira a&nbsp;to bol impulz na vlastnú tvorbu.

Po maturite pracoval ako úradník na mestskej radnici a&nbsp;spriatelil sa so skupinou básnikov. Viedol spoločenský život, bol známy vo všetkých literárnych salónoch, rád sa s&nbsp;poetmi stretával v&nbsp;kaviarňach a&nbsp;plnými dúškami si dožičil absint. Pitie alkoholu a&nbsp;bohémsky život mu zabránili v&nbsp;štúdiu na univerzite. Jeho otcovi takýto spôsob synovej existencie prekážal a&nbsp;v&nbsp;roku 1864 ho z&nbsp;univerzity odhlásil. Paul za štúdiom nesmútil, v&nbsp;roku 1866 mu vyšla prvá kniha Saturnské básne, kritika ocenila jeho originalitu a&nbsp;sľubný potenciál. O&nbsp;tri roky neskôr to bola druhá zbierka veršov Galantné slávnosti a&nbsp;rovnako ako prvá zožala uznanie. Po tomto úspechu požiadal Mathilde o&nbsp;ruku a&nbsp;v&nbsp;roku 1870 sa zosobášili.

Rok po svadbe ho doslova zaplavil listami s&nbsp;básňami sedemnásťročný Arthur Rimbaud. O&nbsp;desať rokov starší Verlaine bol jeho veršami nadšený, no s&nbsp;odpoveďou sa neponáhľal. Práve sa stal otcom a&nbsp;chcel sa venovať synovi a&nbsp;mladučkej manželke. Ale záplava básní od Arthura neprestávala, a&nbsp;tak ho pozval do Paríža. Dokonca mu poslal peniaze na cestu a&nbsp;na nejaký čas ho ubytoval u&nbsp;seba, čo zakrátko začalo prekážať jeho manželke. Paul sa nestihol stať ani dobrým manželom, ani dobrým otcom, ako si to predsavzal. Do Arthura sa zamiloval. Mladík ho uchvátil, pravidelne sa opíjali, Paul možno aj pre výčitky svedomia, a&nbsp;okázalo dávali najavo svoj milenecký vzťah.

Ich spolužitie sprevádzali žiarlivé výstupy a&nbsp;búrlivé scény na verejnosti. Aktívnym až agresívnym v&nbsp;ich vzťahu bol Rimbaud a&nbsp;konzervatívna spoločnosť bola pobúrená. Takéto správanie nepriaznivo poznačilo aj básnikovu rodinu. Prichádzali výčitky, hádky, Verlain v&nbsp;záchvatoch opilstva bil manželku a&nbsp;pokúsil sa zaútočiť i&nbsp;na malého syna. Mathilde nakoniec aj s&nbsp;dieťaťom utiekla k&nbsp;rodičom a&nbsp;po dvoch rokoch zvád, konfliktov a&nbsp;udobrovania požiadala o&nbsp;rozvod. V&nbsp;žiadosti okrem iného uviedla, že jej muž chcel zapáliť vlasy a&nbsp;surovo ju udrel do tváre. Paul sa rútil do záhuby a&nbsp;s&nbsp;ním i&nbsp;jeho sľubná tvorba. Vzťah s&nbsp;Rimbaudom ho degradoval na alkoholika a&nbsp;postupne na tuláka. To si však pripustil až omnoho neskôr. Po manželkinom úteku pre oboch básnikov nastalo trojročné obdobie úplnej slobody.

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong>

V&nbsp;roku 1872 opustili Paríž a&nbsp;začali cestovať po svete. Dlhší čas strávili v&nbsp;Bruseli, odtiaľ pokračovali do Londýna. Žili z&nbsp;peňazí Verlainovej matky a&nbsp;z&nbsp;honorárov za hodiny francúzštiny, ktoré dával Paul Verlaine v&nbsp;metropole Anglicka. Tam ich pre nápadné homosexuálne správanie na verejnosti sledovala tajná polícia. Utápali sa v&nbsp;alkohole, ich vzťah bol ako na hojdačke –&nbsp;rozchádzali sa a&nbsp;schádzali. Zväčša volával Arthura nazad zúfalý Paul. Ich výbušné povahy a&nbsp;bohémsky spôsob života boli príčinou mnohých sporov a&nbsp;hlučných scén. Po jednej z&nbsp;nespočetných hádok sa Ver­laine rozhodol ich vzťah ukončiť a&nbsp;opustil Londýn. Presunul sa do hotela v&nbsp;Bruseli a&nbsp;matke napísal zmätený list o&nbsp;samovražde. Tak ju vydesil, že sa z&nbsp;Francúzska ponáhľala za synom.



      <div class="snippet-cb snippet-widget snippet-articles snippet" contenteditable="false">
          <div class="icon">
              <em class="fa fa-file-text-o" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
          </div>
          <div class="inner" data-article-tag="&nbsp;" data-article-id="8f1ee2d8-5e5c-4876-9442-da78f74155e9">
              <span class="inner-articleTag">&nbsp;</span>
              <br class="inner-break hide">
              <span class="inner-articleTitle">Hriešny i noblesný Moulin Rouge: Najslávnejší kabaret založil muž s pochybnou povesťou</span>
          </div>
          <div class="icons">
              <em class="fa fa-cog eagle-config-button" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
              <em class="fa fa-edit" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
              <em class="fa fa-trash" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
          </div>
      </div>
  


V&nbsp;tom čase za ním prišiel aj Rimbaud a&nbsp;nebol nadšený z&nbsp;prítomnosti Paulovej matky. Najprv sa pokúsili udobriť, obaja s&nbsp;alkoholom v&nbsp;krvi sa na niekoľko hodín utiahli do vedľajšej izby, nakoniec však Rimbaud predsa len dospel k&nbsp;názoru, že už spolu nemôžu byť. Ráno sa prvý zobudil Verlain, v&nbsp;hoteli si na raňajky objednal pivo, víno, absint a&nbsp;krajec chleba. Takto výdatne posilnený alkoholom si odišiel kúpiť revolver. Rimbaud si medzitým začal baliť veci. Keď vošiel do izby Verlaine, zbadal, že jeho mladý druh sa pokúsil zničiť svoje rukopisy, prišlo k&nbsp;hádke a&nbsp;Paul trasľavou rukou dvakrát vystrelil. Prvá guľka zasiahla Arthura do ľavej ruky, spadol na zem a&nbsp;to mu zrejme zachránilo život, pretože druhá skončila v&nbsp;stene za ním na mieste, kde predtým stál. A&nbsp;hoci nešlo o&nbsp;ťažké zranenie, Paul skončil vo väzení. A&nbsp;to napriek tomu, že Rimbaud na polícii pri vypočúvaní tvrdil, že jeho priateľ bol opitý a&nbsp;šlo o&nbsp;nešťastnú náhodu.

Vyšetrovateľ však v&nbsp;hotelovej izbe našiel listy dokazujúce dôverný vzťah medzi básnikmi. A&nbsp;trestné činy proti mravom boli v&nbsp;tom období omnoho závažnejšie než zastrelenie. V&nbsp;auguste 1873 Verlaina odsúdili na dva roky väzenia za porušenie verejnej morálky a&nbsp;pokus o&nbsp;vraždu. Trest si odpykával v&nbsp;žalári v&nbsp;Monse, kde mu doručili rozsudok o&nbsp;ukončení jeho manželstva a&nbsp;zverení syna do matkinej starostlivosti. Vo väzení sa mu zmenil pohľad na život: hľadal útechu vo viere, utiekal sa k&nbsp;Bohu, vrátil sa k&nbsp;poézii, pracoval na rozsiahlej zbierke. Pre dobré správanie ho z&nbsp;väzenia prepustili skôr, v&nbsp;marci 1874 mu vyšla básnická zbierka Romanca bez slov, ktorá patrí v&nbsp;jeho tvorbe k&nbsp;vrcholom a&nbsp;je jeho najmelodickejším dielom.

Po opustení väzenskej cely Paul Verlaine nezostal v&nbsp;Paríži, ale odcestoval do Anglicka. V&nbsp;rôznych mestách pôsobil ako učiteľ francúzštiny, gréčtiny, latinčiny a&nbsp;kreslenia. S&nbsp;Arthurom Rimbaudom sa nakrátko stretol v&nbsp;marci 1875 v&nbsp;Stuttgarte, kde od neho prevzal jeho básne. V&nbsp;roku 1886 mu ich vydal pod názvom Iluminácie. Po dvoch rokoch v&nbsp;cudzine sa vrátil do Francúzska a&nbsp;našiel si miesto učiteľa angličtiny v&nbsp;mestečku Rethel. Zblížil sa so svojím študentom Lucienom Létinoisom. O&nbsp;aký vzťah šlo, však nevedno. Paul Verlaine ho nazýval adoptívnym synom, žili spolu päť rokov, keď Lucien náhle zomrel na týfus.

Zronený básnik odcestoval do Paríža a&nbsp;po márnych pokusoch nájsť si zamestnanie sa vrátil k&nbsp;starému spôsobu života. Dni trávil v&nbsp;kaviarňach, popíjal obľúbený absint a&nbsp;stretával sa s&nbsp;ľuďmi z&nbsp;literárnych kruhov. Krátkymi prózami prispieval do rôznych časopisov, písal články o&nbsp;prekliatych básnikoch, vydal básnickú zbierku Kedysi a&nbsp;nedávno. Finančne na tom nebol najlepšie, preto sa na nejaký čas preťahoval k&nbsp;matke do mestečka Coulommes v&nbsp;Ardenách. Nebolo to šťastné spolužitie. Ich spoločný život narúšali spory a&nbsp;násilnosti, ktorých sa Paul Verlaine dopúšťal pod vplyvom alkoholu. V&nbsp;marci 1885 matke fyzicky ublížil a&nbsp;opäť putoval na niekoľko mesiacov do väzenia. Keď z&nbsp;neho vyšiel, aj s&nbsp;matkou sa usadili v&nbsp;Paríži. Dlho spolu nepobudli, stará pani v&nbsp;januári nasledujúceho roka zomrela.

Ani Paul na tom nebol so zdravím dobre. Cukrovka, žalúdočné vredy a&nbsp;syfilis ho čoraz častejšie pripútavali na nemocničné lôžko. Odtiaľ redigoval svoje rukopisy. A&nbsp;hoci začiatkom 90.&nbsp;rokov vyšlo mnoho jeho prác buď ako reedície starších zbierok, alebo ako nová básnická tvorba, peňazí nemal nazvyš. Absolvoval aj prednáškové turné po Belgicku a&nbsp;Anglicku, ale financie mu stále chýbali, neraz sa ocitol v&nbsp;takej biede, že takmer zomrel od hladu, bol odkázaný na pomoc priateľov. Jeho podlomenému zdraviu alkohol neprospieval, no nevzdal sa ho. Na upozorňovanie priateľov, že mu neosoží, mal krátku odpoveď: <em>„Opíjam sa, aby som si zachoval povesť.“</em> Bard francúzskej poézie dožil v&nbsp;chudobe v&nbsp;úbohej malej izbe v&nbsp;Latinskej štvrti. Zomrel vo veku 51&nbsp;rokov a&nbsp;na pohrebe tohto najväčšieho básnika vtedajšej doby sa zúčastnil celý umelecký Paríž.

Po streľbe a&nbsp;rozchode s&nbsp;Verlainom sa Arthur Rimbaud z&nbsp;Bruselu vrátil na krátky čas do Paríža, dokončil zbierku Sezóna v&nbsp;pekle a&nbsp;potom navždy prestal písať. Jeho tvorivé obdobie bolo krátke, všetky svoje diela napísal medzi pätnástym a&nbsp;devätnástym rokom, teda v&nbsp;období rokov 1869 až 1873. Od zranenia guľkou už nemal záujem o&nbsp;písanie poézie, zlákal ho dobrodružný život. Podobne ako jeho otca Frédérica, ľahkomyseľného človeka, ktorý opustil manželku a&nbsp;štyri deti, keď mal Arthur šesť rokov, pretože uprednostnil vzrušujúci život v&nbsp;neznámych krajinách pred vlastnou rodinou. Tento kapitán pechoty prenechal výchovu svojich štyroch potomkov na manželku Vitalie, ženu prísnu, lakomú a&nbsp;až bigotne sa venujúcu náboženstvu. Deťom zakázala kamarátov, hrávali sa bez hračiek, ak zo školy priniesli zlú známku, boli bez jedla, dostali iba chlieb a&nbsp;vodu, každú nedeľu chodievali na omšu do miestneho kostola.

Napriek prísnej domácej výchove bol Arthur podľa profesora Georgea Izambarda na charlevillskom kolégiu slušný a&nbsp;príjemný chlapec s&nbsp;obdivuhodne dobre napísanými úlohami. Už v&nbsp;škole sa zaujímal o&nbsp;poéziu, v&nbsp;pätnástich vytvoril prvú báseň Novoročné dary sirôt, kde možno postrehnúť jeho typickú poetiku. V&nbsp;tom čase bol hlboko veriaci, no vydržalo mu to, len kým neprišiel do puberty. V&nbsp;sedemnástich nosil dlhé vlasy, fajčil, proti autoritatívnej matke sa búril výbuchmi hnevu a&nbsp;útekmi z&nbsp;domu. Tá jeho tajné odchody hlásila na polícii, a&nbsp;tak sa domov často vracal v&nbsp;sprievode mužov zákona. V&nbsp;krízových situáciách však vždy prichádzal k&nbsp;nej.

V&nbsp;roku 1871 počas Parížskej komúny ušiel do Paríža, zúčastnil sa na bojoch komunardov, v&nbsp;meste nad Seinou sa zoznámil s&nbsp;Paulom Verlainom a&nbsp;zaradil sa medzi francúzsku básnickú elitu. Patril medzi prekliatych básnikov, čo bolo zoskupenie poetov, ktorí sa vyčleňovali zo spoločnosti, zosmiešňovali jej mravy, únik hľadali v&nbsp;umení. Spoločnosť zasa kritizovala ich. Známy je výrok Paula Verlaina, z&nbsp;jeho rovnomennej eseje pochádza i&nbsp;označenie básnikov: <em>„My preklíname spoločnosť, ona preklína nás.“</em>

Po opustení poézie Arthur Rimbaud začal v&nbsp;roku 1875 cestovať, dohovoril sa najmenej ôsmimi jazykmi. Bol v&nbsp;Taliansku, Nemecku, v&nbsp;Holandsku vstúpil do koloniálneho vojska, na Jáve z&nbsp;neho dezertoval a&nbsp;dal sa na potulky s&nbsp;cirkusom po Švédsku a&nbsp;Nórsku ako tlmočník. Potom zamieril do Egypta, Jemenu, na Cyprus, prešiel somálsku púšť, nasledovalo Zimbabwe, kde sa usadil v&nbsp;Harare a&nbsp;obchodoval so zlatom a&nbsp;slonovinou. Dokonca sa stal poradcom etiópskeho cisára Menelika&nbsp;II. Oženil sa s&nbsp;Afričankou, ale zistil, že pre manželstvo nie je stvorený.

Hoci na africkom kontinente prežil desať rokov, vo Francúzsku jeho básnickú tvorbu pripomínal Paul Verlaine, vydával ju v&nbsp;periodiku Vogue. Rimbaudova popularita v&nbsp;rodnej krajine rástla, prelom znamenala báseň Opitá loď, ktorá patrí medzi jeho najznámejšie, zapôsobil aj zbierkami Básne a&nbsp;Iluminácie. Záujem francúzskej verejnosti o&nbsp;svoju tvorbu prijal s&nbsp;nevôľou, vyhlásil, že jeho básne sú <em>„pomyje, len pomyje“.</em> Nechcel si pripustiť, že jeho dielo má veľký vplyv na modernú svetovú poéziu.

V januári 1891 opustil Afriku a prišiel domov. Mal dlhotrvajúce bolesti v pravej nohe. Hospitalizovali ho v Marseille, kde lekári zistili pokročilé štádium rakoviny kostí. Nohu mu amputovali, ale ani tento zásah nepomohol. Zomieral v bolestiach, jeho koniec prišiel v novembri 1891. Arthur Rimbaud si želal, aby ho pochovali v Jemene na brehu mora. Jeho matka však rozhodla inak. Počas pobytu v nemocnici ju zaujímalo najmä to, ako naloží s jeho peniazmi. Pohreb v cudzine odmietla. Synovo telo dala previezť do rodného Charle­villu, do hrobu ho mali uložiť o 10.00 hodine. Jeho bývalý profesor Georges Izambard Rimbaudovu matku požiadal, aby obrad preložila na neskoršie, pretože ho na poslednej ceste chceli odprevadiť viacerí priatelia a spolužiaci. Odbila ho slovami, že je to zbytočné. A&nbsp;tak za básnikovou truhlou kráčali len dve ženy –&nbsp;jeho matka a&nbsp;sestra Isabelle.