„Posúvaj z bodu A do bodu B každého, kto chce, ale nevie ako,“ prezrádza svoje životné krédo Martina Jankolová (46). V prípade tejto uznávanej lektorky, ale aj vášnivej turistky ide o pojem, ktorý má veľmi veľa podôb.

V mladosti súťažne plávala, hrala vodné pólo, pracovala ako trénerka plávania zdravých aj chorých detí. Je vášnivá vyznávačka kempingu, turistiky, otužovania a zároveň profesionálna konzultantka, koučka a lektorka pracujúca s ľudskými zdrojmi s cieľom inšpirovať iných a naviesť ich na cestu správnej motivácie na šťastný a plnohodnotný pracovný život. Pri posúvaní vlastných hraníc mentálnej a fyzickej odolnosti necúvne ani pred zdanlivo bláznivými výzvami. Zatiaľ poslednou bol 115-kilometrový peší pochod „divočinou“ z Martina do Banskej Štiavnice so 14-ročným synom Matúšom.

Prijatá výzva

Tak ako to v podobných prípadoch býva, na začiatku bola zdanlivo nevinná debata medzi Matúšom a jeho strýkom – maminým dvojčaťom. „Môj brat synovi spomínal, ako chodil na bicykli z Martina do Banskej Štiavnice, a Matúš na to, že pešo by to určite nezvládol. Odvtedy mal chrobáka v hlave a zháňal niekoho, kto by s ním bol ochotný takýto výlet absolvovať. Kamaráti si, samozrejme, ťukali na čelo, takže som sa na to nakoniec podujala ja,“ spomína Martina Jankolová na okamih rozhodnutia.

Plán pochodu bol pôvodne rozdelený na štyri dni. Dohodli sa na dátume, dokúpili všetko potrebné a po symbolickej kávičke a kakau v centre Martina vyrazili koncom júla na cestu. Okrem peňazí, mobilu, dokladov, liekov a stanu na prenocovanie bol dôležitou súčasťou výpravy varič. „Jedlo sme si pre medvede brali len minimálne s tým, že nakúpené potraviny hneď zjeme,“ znel bezpečnostný plán šéfky rodinnej minivýpravy. Počas prvého dňa došli do Diviak, kde chceli prenocovať v kempe, ten však nefungoval, a tak im majiteľka poskytla aspoň miesto na rozloženie stanu.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE MARTINY JANKOLOVEJ Z PRACOVNÉHO AJ TURISTICKÉHO ŽIVOTA NÁJDETE V GALÉRII

Medvedie stopy a panika

Druhý deň vyrazili do lesov, aby po modrej turistickej značke dosiahli cieľ etapy v Kremnici. V okolí Hornej Štubne zbadali medvedie stopy, medzi nimi odtlačky bosej ľudskej nohy a Matúš spanikáril. „Začal behať po lese a hodnú chvíľu trvalo, kým som ho upokojila,“ vracia sa jeho mama k jednému z kritických momentov pochodu. Nakoniec sa cez Kunešov úspešne prebojovali až do kráľovského mesta so známou mincovňou, kde nastal ďalší problém: všetky ubytovacie kapacity boli plné. Nakoniec naveľa zohnali jednu izbičku v turistickej ubytovni – aj to s vodou len v sprche. Ešte viac dobrodruhov s ruksakmi prekvapilo, že na celej trase pochodu nestretli žiadneho iného turistu.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Diskusia