Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Anton Frič zo Spišskej katolíckej charity, ktorý nás sprevádza po Ukrajine, spomína, ako v&nbsp;časoch, keď takmer pred rokom vypukla vojna, bola práve západná Ukrajina cieľovou stanicou presídlencov a&nbsp;presídlenkýň. V&nbsp;Užhorode, kde žije 120-tisíc obyvateľov a&nbsp;obyvateliek, zrazu zo dňa na deň pribudlo ďalších 100-tisíc ľudí. Miroslav Rusyn, ktorý je riaditeľom gréckokatolíckej charity v&nbsp;Užhorode, predpokladá, že pre mrazivé počasie k&nbsp;nim do regiónu príde až 200-tisíc ľudí. Z&nbsp;tohto dôvodu chystajú napríklad pre vojnových utečencov a&nbsp;utečenky stanové mesto. Takzvaná suchá ukrajinská zima prichádza v&nbsp;prvých mesiacoch roka. Sú pre ňu charakteristické teploty od mínus sedem až po mínus dvadsať stupňov Celzia.

„Keď vypukla vojna, neboli sme na túto situáciu pripravení. Prichádzali k&nbsp;nám tisíce ustráchaných, zúfalých ľudí. Potrebovali sme ich nielen nakŕmiť, ale aj upokojiť. Žalostný pohľad bol hlavne na matky s&nbsp;malými novorodencami,“ spomína Miroslav Rusyn. V&nbsp;lete počet utekajúcich klesol na 30-tisíc, s&nbsp;príchodom zlého počasia sa však tento počet opäť zvyšuje. Na príčine sú aj ruské útoky na ukrajinskú energetickú sieť, ľudia čelia celodňovým výpadkom elektrickej energie, z&nbsp;tohto dôvodu nefunguje kúrenie. Materiálna pomoc od miestnych ľudí je často problematická, sami trpia nedostatkom, pretože krajina čelí podobne ako ostatné štáty v&nbsp;Európe vlne zdražovania. Ceny potravín a&nbsp;spotrebného tovaru sú na porovnateľnej úrovni ako u&nbsp;nás. Keď sme sa podvečer prešli po centre Mukačeva aj po Užhorode, obchody boli prázdne, ľudia nakupovali len potraviny. Analytici z&nbsp;<a href="http://Picodi.com" target="_blank" rel="noopener">Picodi.com</a> uvádzajú, že minimálna mzda v&nbsp;krajine bola v&nbsp;roku 2022 na úrovni 171&nbsp;eur. Do úvahy treba brať aj to, že ukrajinská ekonomika je pre vojnu zdecimovaná. Napríklad Anna Rybak, ktorá pôsobí na Ukrajine ako dopisovateľka pre české médiá, uvádza, že v&nbsp;Dnipre, kde žila, tretina závodov nefunguje pre nedostatok surovín a&nbsp;zložitú logistiku.

Článok pokračuje na následujúcej strane&nbsp;

V&nbsp;Užhorode s&nbsp;cieľom pomôcť ľuďom v&nbsp;núdzi gréckokatolícka charita zriadila pekáreň, kde pracuje sedem ľudí z&nbsp;vojnovej Doneckej oblasti. Dostávajú plat na úrovni ukrajinskej minimálnej mzdy. Všetky náklady spojené s&nbsp;vybudovaním prevádzky znášala Spišská katolícka charita, tá im aj pravidelne dodáva materiál potrebný na pečenie chleba a&nbsp;pečiva, napríklad múku a&nbsp;cukor. Denne v&nbsp;pekárni vyprodukujú tristo kusov chleba. „Rozdávame ho ľuďom v&nbsp;núdzi, hlavne miestnym seniorom a&nbsp;seniorkám. Chlieb poskytujeme aj utečencom a&nbsp;utečenkám, ktoré žijú v&nbsp;našich zariadeniach. Denne je to 180 kusov. Výťažok z&nbsp;predaja zase investujeme do našich sociálnych projektov,“ opisuje Miroslav Rusyn.

Šéfkou pekárne je rázna a&nbsp;temperamentná Svetlana, ktorá do mesta prišla s&nbsp;invalidnou matkou a&nbsp;15-ročným synom. Jej chorá matka v&nbsp;Užhorode absolvovala dve operácie. Syn zase neustále plače za mačkou, ktorú museli nechať doma, stará sa o&nbsp;ňu Svetlanin brat. „Zamkli sme dom a&nbsp;utekali sme, zobrali sme si iba nevyhnutné veci a&nbsp;nastúpili sme do evakuačného autobusu. Vysadili nás v&nbsp;Ľvove, odtiaľ nás presunuli do Užhorodu. U&nbsp;nás je vojna, je tam ťažko, ľudia majú v&nbsp;domoch a&nbsp;bytoch zimu ako vonku. Budovy vrátane škôl sú rozbombardované. Bratranec narukoval, bol zranený pri Chersone, v&nbsp;Záporoží ho operovali,“ opisuje nám Svetlana, ktorá doma pracovala ako majsterka odborného výcviku a&nbsp;zaúčala do remesla budúcich pekárov a&nbsp;pekárky. Mala na starosti hlavne celú technológiu pečenia a&nbsp;sama vymýšľala nové receptúry.

Jemná a&nbsp;prívetivá Rachyľ (22) prežila pri úteku dramatické chvíle. S&nbsp;blízkymi príbuznými bola 8.&nbsp;apríla na peróne železničnej stanice v&nbsp;meste Kramatorsk v&nbsp;Doneckej oblasti na východe Ukrajiny, keď tam dopadla balistická raketa, ktorej výbuch zabil najmenej 50&nbsp;ľudí vrátane piatich detí. Rusko útok popiera, podľa Pentagónu je za smrť civilistov a&nbsp;civilistiek zodpovedná Moskva, ktorá po­užila balistickú raketu s&nbsp;krátkym doletom Točka-U. Ďalšie desiatky ľudí boli zranené. Na stanici sa v&nbsp;tom čase nachádzalo niekoľko stoviek ľudí, ktorí čakali na ranné vlaky. Kramatorsk bol vtedy jednou z&nbsp;najvýchodnejších stále fungujúcich železničných staníc na Ukrajine. Mesto sa nachádzalo na jednej z&nbsp;hlavných evakuačných trás z&nbsp;východnej Ukrajiny. V&nbsp;tom čase ho ešte neokupovala ruská armáda, domáci však očakávali príchod ruských vojsk, preto hromadne opúšťali svoje domovy. Kramatorsk bol preto akýmsi regio­nálnym centrom neďaleko frontových línií v&nbsp;Donbase.

Rachyľ nám opisuje, že výbuch najskôr cítila, pretože sprvoti človekom otriasol akoby zvnútra. Ona a&nbsp;jej sestra mali šťastie v&nbsp;nešťastí. Na päť minút odbehli do obchodu kúpiť na dlhú cestu vlakom vodu. Výbuch však zabil jej 42-ročnú tetu, maminu sestru, a&nbsp;jej 13-ročného bratranca. Z&nbsp;východnej Ukrajiny cestovali spolu. Mama a&nbsp;jej 10-ročný brat utrpeli ťažké zranenia. „Bol to veľmi žalostný pohľad. Na stanici ležali mŕtvi ľudia, všade bola krv a&nbsp;rozhádzané veci. Na miesto dorazili zdravotníci a&nbsp;odvážali zranených. Mamu aj brata umiestnili v&nbsp;dvoch rozdielnych nemocniciach, so sestrou sme sa rozdelili, každá dávala pozor na jedného z&nbsp;nich.“ Brat podstúpil operáciu hlavy, dnes je relatívne v&nbsp;poriadku. Horšie dopadla Rachylina mama. Mala zranenú ruku, polámané kosti, najvážnejšia bola zlomenina kľúčnej kosti. Aj niekoľko mesiacov po útoku stále nie je zdravotne v&nbsp;poriadku a&nbsp;lieči sa v&nbsp;Užhorode. Rachyľ bola žiačkou Svetlany, tá ju kontaktovala a&nbsp;zavolala do Užhorodu, kde sa naskytla možnosť pracovať v&nbsp;charitnej pekárni. Rachyľ sa tam premiestnila s&nbsp;celou rodinou.

Svetlana a&nbsp;Rachyľ sa ani po skončení vojny neplánujú vrátiť na východ Ukrajiny. Užhorod sa im páči, zdá sa im proeurópskejší než východná časť Ukrajiny a&nbsp;hlavne im vyhovuje miernejšie podnebné pásmo. Užhorod bol v&nbsp;rokoch 1919 až 1938 súčasťou Československa. Veľkú časť metropoly budovali podľa československých plánov a&nbsp;vďaka československým architektom. Ešte dodnes tam cítiť vplyv našej kultúry, v&nbsp;meste má sídlo napríklad gymnázium nesúce mesto niekdajšieho prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka. V&nbsp;meste aj v&nbsp;regióne sa celkom bežne dohovoríte po slovensky či po maďarsky.

Napríklad Edita, ktorá pracuje v&nbsp;miestnej charite v&nbsp;Mukačeve, s&nbsp;úsmevom spomína, ako sa v&nbsp;tínedžerských rokoch naučila plynule po slovensky vďaka našim filmom a&nbsp;seriálom. V&nbsp;časoch analógového vysielania sa tam dali bez problémov chytiť slovenské a&nbsp;maďarské stanice. Edita, ako nám povedala, zbožňovala český seriál Nemocnica na okraji mesta či predabovaný seriál o&nbsp;Sandokanovi. Z&nbsp;rádia zase rada počúvala našich interpretov a&nbsp;interpretky populárnej hudby. V&nbsp;roku 1938 sa Užhorod a&nbsp;južná oblasť stali na základe Viedenskej arbitráže súčasťou Maďarska. Po skončení druhej svetovej vojny Podkarpatská Rus pripadla Sovietskemu zväzu.

Užhorod síce nie je priamo vo vojnovej paľbe, vojnu však miestni veľmi citeľne vnímajú. Pribúdajú ľudia z&nbsp;vojnových oblastí, stúpajú ceny, pravidelne počuť sirény a&nbsp;najsmutnejšie na tom, je, že miestny cintorín sa zapĺňa vojnovými hrobmi. Na fronte zomierajú mladí muži, poväčšine dvadsiatnici. Denis mal iba 21 rokov, keď padol, pri jeho hrobe sme našli jeho kamarátky z&nbsp;detstva. „Spomíname si, ako sme sa v&nbsp;detstve spolu hrávali, boli sme susedia. Denis bol veľmi dobrý kamarát, nie je to žiadna fráza, každému pomáhal. Padol medzi prvými, na pohreb prišlo toľko ľudí, že sa nemohli pomestiť na cintorín,“ spomínajú jeho kamarátky. Andrej padol v&nbsp;Donecku, mal 35 rokov a&nbsp;bol vojakom z&nbsp;povolania. Rodičia pri jeho hrobe nám vysvetľujú, že do bojov ho povolali 24. februára, hneď ako vypukla vojna. Padol v&nbsp;lete, jeho hrob bol na miestnom cintoríne v&nbsp;poradí šiesty. Keď rodina dostala list o&nbsp;jeho úmrtí, bol to najtragickejší deň v&nbsp;ich živote. Jeho mama Lena pri rozhovore s&nbsp;nami plače, otec Štefan, ktorý dvadsať rokov pracoval ako vojak, naopak, nedáva najavo žiadne city a&nbsp;rozpráva sa s&nbsp;nami racionálnym tónom. Byť vojakom je v&nbsp;ich rodine tradíciou. Manželom po tom, ako zomrel ich jediný syn, zostala len dcéra.

V Užhorode pribúdajú vojenské hroby. Na fronte zomierajú mladí muži...

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Režisér Zdeněk Troška si zaspomínal na Helenu Růžičkovú.

Miro Jaroš bude pokračovať v tom, čo jeho mama začala.

Eva pomáha jednorodičom: Niekedy majú iba 5 eur na deň a stoja pred prázdnou chladničkou

Výber pre vás

V Užhorode pribúdajú vojenské hroby. Na fronte zomierajú mladí muži...

Erika Szalayová

Súvisiace články

Váňova (13) mama je mŕtva, z Mariupolu poslali iba jej foto, ako leží vo vaku na mŕtvoly

Vojna na UKRAJINE: Ľudia sú bez tepla a svetla. Mestá v noci nezapínajú verejné osvetlenie

Arcibiskup Cyril Vasiľ otvorene o pandémii i vojne na Ukrajine, o skautingu a vianočnom zázraku

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Režisér Zdeněk Troška si zaspomínal na Helenu Růžičkovú.

Miro Jaroš bude pokračovať v tom, čo jeho mama začala.

Eva pomáha jednorodičom: Niekedy majú iba 5 eur na deň a stoja pred prázdnou chladničkou

Výber pre vás