Modlitba za návrat

Tentoraz sa rozhodol prejsť na saniach so psím záprahom naprieč Antarktídou 2 900 kilometrov „od mora k moru“. To znamenalo od Weddellovho mora cez južný pól k Rossovmu moru. Po predchádzajúcich skúsenostiach sa na tretiu výpravu pripravoval veľmi dôsledne. Údajne v novinách inzeroval takýto oznam: „Hľadám dobrovoľníkov na nebezpečnú polárnu cestu. Čaká vás nízka mzda, dlhé hodiny v úplnej tme a neľútostná zima. Návrat nie je istý – ani uznanie.“ O tom, či sa v nejakom periodiku takýto inzerát objavil, sa informácie rozchádzajú. Zrejme áno, pretože na polárnu výpravu sa prihlásilo vyše päťtisíc záujemcov. Z nich si Ernest Shackleton vybral 26 mužov. Jeho zástupcom bol skúsený Frank Wild, ktorý s ním bol aj na predchádzajúcich expedíciách.

Výskumnú časť tvorili dvaja lekári, biológ, geológ, meteorológ a fyzik. Výpravu sprevádzali aj dvaja filmári, ktorí zabezpečovali dokumentáciu.Loď na expedíciu vyberal sám polárnik. Bolo to moderné plavidlo vyrobené na mieru z dreva schopného odolávať tým najkrutejším podmienkam.  Nazval ho Endurance, teda Vytrvalosť. Na jeho palubu umiestnili okrem posádky 69 psov a dvoje motorových saní. Ročný plat námorníka bol 240 dolárov a vedca 750 dolárov. Náklady na expedíciu odhadli na 50-tisíc libier, čo by dnes predstavovalo štyri milióny libier. Z prístavu v Londýne vyplávali prvého augusta 1914. Prvým cieľom cesty bol Vashelov záliv, odkiaľ chceli pokračovať na saniach po Antarktíde.

Dostať sa k nemu znamenalo prekonať Waddellovo more, ktoré bývalo nevyspytateľné: v zime neustále zamrznuté, v letnom období sa zmenilo na plochu plnú krýh. Endurance si cezeň razila cestu až do 18. januára 1915, keď v mori uviazla. Na dohľad bol už antarktický kontinent, Vashelov záliv bol vzdialený 178 kilometrov. Ale odvážnemu polárnikovi a jeho mužom nebolo súdené pristáť v ňom. Loď vošla medzi ľadové kryhy, ktoré ju zovreli. Jeden z námorníkov situáciu opísal tak, že plavidlo zamrzlo ako mandľa uprostred čokolády. Kapitán Shackleton niekoľko dní vyčkával, či sa im nepodarí dostať z ľadového objatia krýh. Nenastala žiadna zmena, a keďže sa blížila polárna zima, rozhodol sa, že prezimujú v podpalubí plavidla a počkajú do jari, kým sa zovretie lode uvoľní.

Posádku však čakali trýznivé mesiace v chlade. Teplota sa pohybovala od mínus 20 do mínus 30 stupňov Celzia. K najhoršiemu prišlo 24. októbra 1915. Ľadové kryhy, ktoré Endurance väznili, začali praskať a ako obrovské kliešte tlakom poškodili plavidlo natoľko, že po šiestich dňoch muži boj so živlami vzdali, opustili svoj vodný dopravný prostriedok a ten pomaly klesal ku dnu. Ešte pred potopením z neho stihli vyložiť aspoň základné zásoby jedla, paliva, sane, psy, záchranné člny, stany, piecky aj odevy. Kráľovská transarktická expedícia nabrala iný smer, než si pôvodne určila. Ernest Shackleton si do denníka zapísal: „Modlím sa k Bohu, aby sa mi podarilo dostať celú posádku nazad do civilizácie.“

Pokračovanie na ďalšej strane...