Mária Mišovičová

Putovanie kráľovskej transantarktickej expedície pod jeho vedením bolo naozaj neuveriteľné. Podarilo sa mu vyviaznuť z&nbsp;takmer beznádejnej situácie, keď sa výprava v&nbsp;Antarktíde zmenila na boj o&nbsp;prežitie. A&nbsp;dokázal, že všetci muži z&nbsp;jeho posádky sa vrátili živí a&nbsp;bezpečne domov.

Ernest Henry Shackleton sa narodil v&nbsp;Írsku. Rodina patrila k&nbsp;strednej vrstve a&nbsp;synovi chcela splniť túžbu – štúdium medicíny. Situácia sa zmenila po katastrofálnej neúrode zemiakov, ktorá spôsobila hladomor. Pre Ernesta to znamenalo, že sa s&nbsp;otcom presťahovali na predmestie Londýna a&nbsp;namiesto vzdelávania v&nbsp;oblasti lekárskej vedy nastúpil do služieb obchodnej spoločnosti. Tá prepravovala najmä liadok z&nbsp;čilského Valparaísa do Spojeného kráľovstva. Zakúsil naozaj tvrdý život námorníka, ale náročná služba na mori ho nezlomila. Ambiciózny mladík po piatich rokoch získal hodnosť dôstojníka a&nbsp;ako 24-ročný bol zaradený do britského Kráľovského námorníctva. Ako kapitán velil viacerým lodiam.

Na prelome 19. a&nbsp;20. storočia chceli najmä výpravy z&nbsp;Nórska, Veľkej Británie a&nbsp;zo Spojených štátov stáť ako prvé na južnom póle. V&nbsp;úsilí dostať sa čo najskôr do mrazivých končín ich okrem mecenášov podporovali jednotlivé štáty. Antarktída lákala aj Ernesta Shackletona, dobrodružstvo mal v&nbsp;krvi. Keď sa mu v&nbsp;roku 1900 dostal do rúk leták britského polárnika Roberta Falcona Scotta, v&nbsp;ktorom hľadal dobrovoľníkov na antarktickú výpravu, neváhal ani chvíľu a&nbsp;prihlásil sa. V&nbsp;roku 1901 sa vydali v&nbsp;ústrety zamrznutému kontinentu. Zo základne v&nbsp;McMurdovom zálive na saniach so psím záprahom sa chceli dostať čo najjužnejšie.

Po siedmich týždňoch sa svojho plánu vzdali a&nbsp;sane obrátili nazad. Usúdili, že ďalšia cesta by znamenala veľké riziko. Boli vyčerpaní, takmer bez zásob jedla, Shackleton vykašliaval krv a&nbsp;trápil ho aj skorbut. Preto sa takmer po dvoch mesiacoch putovania v&nbsp;roku 1902 vrátili do zálivu na loď.Odvážneho mladíka však ľadový kontinent lákal naďalej a&nbsp;tvrdohlavo sa držal svojho sna. Po necelých šiestich rokoch opäť stál na arktickej pevnine. V&nbsp;decembri 1908 sa dostal presne na to isté miesto, kam predtým prišiel s&nbsp;polárnikom Scottom. Ale ani tentoraz mu nebolo dopriate doraziť na južný pól. Bol od neho iba 156 kilometrov, keď opäť zvolil návrat domov. Vyčerpaní muži, hlad a&nbsp;mráz ho donútili zvoliť postup, ktorý predstavoval najmenšie riziko pre záchranu posádky.

Pocit zodpovednosti za členov výpravy ho ani tentoraz neopustil a&nbsp;aj to bol jeden z&nbsp;dôvodov, prečo ho po návrate povýšili do šľachtického stavu. Okrem toho s&nbsp;posádkou dosiahol niekoľko významných vedeckých objavov, ktoré len potvrdili rozhodnutie udeliť mu titul sir.Ernest Shackleton sa ani po druhom neúspechu nevzdal. Plánoval ďalšiu expedíciu, ale skôr než on južný pól dosiahol Roald Amundsen a&nbsp;zakrátko po ňom aj Robert Scott. Do dejín Antarktídy sa však rozhodol zapísať tak či tak. Po Amundsenovom úspechu vyhlásil:<em> „Objav južného pólu neznamená koniec objavovania Antarktídy.“</em>

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong>

Tentoraz sa rozhodol prejsť na saniach so psím záprahom naprieč Antarktídou 2 900 kilometrov<em> „od mora k&nbsp;moru“.</em> To znamenalo od Weddellovho mora cez južný pól k&nbsp;Rossovmu moru. Po predchádzajúcich skúsenostiach sa na tretiu výpravu pripravoval veľmi dôsledne. Údajne v&nbsp;novinách inzeroval takýto oznam: <em>„Hľadám dobrovoľníkov na nebezpečnú polárnu cestu. Čaká vás nízka mzda, dlhé hodiny v úplnej tme a neľútostná zima. Návrat nie je istý – ani uznanie.“&nbsp;</em>O&nbsp;tom, či sa v&nbsp;nejakom periodiku takýto inzerát objavil, sa informácie rozchádzajú. Zrejme áno, pretože na polárnu výpravu sa prihlásilo vyše päťtisíc záujemcov. Z&nbsp;nich si Ernest Shackleton vybral 26 mužov. Jeho zástupcom bol skúsený Frank Wild, ktorý s&nbsp;ním bol aj na predchádzajúcich expedíciách.

Výskumnú časť tvorili dvaja lekári, biológ, geológ, meteorológ a fyzik. Výpravu sprevádzali aj dvaja filmári, ktorí zabezpečovali dokumentáciu.Loď na expedíciu vyberal sám polárnik. Bolo to moderné plavidlo vyrobené na mieru z dreva schopného odolávať tým najkrutejším podmienkam.&nbsp; Nazval ho Endurance, teda Vytrvalosť. Na jeho palubu umiestnili okrem posádky 69 psov a&nbsp;dvoje motorových saní. Ročný plat námorníka bol 240 dolárov a&nbsp;vedca 750 dolárov. Náklady na expedíciu odhadli na 50-tisíc libier, čo by dnes predstavovalo štyri milióny libier. Z&nbsp;prístavu v&nbsp;Londýne vyplávali prvého augusta 1914. Prvým cieľom cesty bol Vashelov záliv, odkiaľ chceli pokračovať na saniach po Antarktíde.

Dostať sa k&nbsp;nemu znamenalo prekonať Waddellovo more, ktoré bývalo nevyspytateľné: v&nbsp;zime neustále zamrznuté, v&nbsp;letnom období sa zmenilo na plochu plnú krýh. Endurance si cezeň razila cestu až do 18. januára 1915, keď v&nbsp;mori uviazla. Na dohľad bol už antarktický kontinent, Vashelov záliv bol vzdialený 178 kilometrov. Ale odvážnemu polárnikovi a&nbsp;jeho mužom nebolo súdené pristáť v&nbsp;ňom. Loď vošla medzi ľadové kryhy, ktoré ju zovreli. Jeden z&nbsp;námorníkov situáciu opísal tak, že plavidlo zamrzlo ako mandľa uprostred čokolády. Kapitán Shackleton niekoľko dní vyčkával, či sa im nepodarí dostať z&nbsp;ľadového objatia krýh. Nenastala žiadna zmena, a&nbsp;keďže sa blížila polárna zima, rozhodol sa, že prezimujú v&nbsp;podpalubí plavidla a&nbsp;počkajú do jari, kým sa zovretie lode uvoľní.

Posádku však čakali trýznivé mesiace v&nbsp;chlade. Teplota sa pohybovala od mínus 20 do mínus 30 stupňov Celzia. K&nbsp;najhoršiemu prišlo 24. októbra 1915. Ľadové kryhy, ktoré Endurance väznili, začali praskať a&nbsp;ako obrovské kliešte tlakom poškodili plavidlo natoľko, že po šiestich dňoch muži boj so živlami vzdali, opustili svoj vodný dopravný prostriedok a&nbsp;ten pomaly klesal ku dnu. Ešte pred potopením z&nbsp;neho stihli vyložiť aspoň základné zásoby jedla, paliva, sane, psy, záchranné člny, stany, piecky aj odevy. Kráľovská transarktická expedícia nabrala iný smer, než si pôvodne určila. Ernest Shackleton si do denníka zapísal:<em> „Modlím sa k&nbsp;Bohu, aby sa mi podarilo dostať celú posádku nazad do civilizácie.“</em>

Po potopení plavidla sa výprava ocitla v katastrofálnych podmienkach. Všetci pochopili, že pešo sa ďaleko nedostanú. Nastúpili do záchranných člnov a Ernest Shackleton nakázal postaviť tábor na ľadovej kryhe. Dúfal, že sa na nej čoskoro doplavia k nejakej pevnine. Osud sa s nimi opäť nemilosrdne zahral – v provizórnych ľadových podmienkach strávili niekoľko mesiacov. Aby nevznikali zbytočné rozbroje, u seba v stane ubytoval najväčších krikľúňov, nespokojencov, podpichovačov. Obrnil sa trpezlivosťou, navonok rozdával optimizmus, upokojoval mužov. Keď jeden z námorníkov na raňajkách nechtiac vrazil do prvého dôstojníka Greenstreeta a tomu sa rozlialo rozpustené sušené mlieko, ktorého zásoby sa míňali, rozpútala sa prudká hádka.

Dôstojník sa zúfalo pozeral do prázdneho pohára a zdalo sa, že sa rozplače. Do stanu vstúpil kapitán a rozhostilo sa ticho. Pozeral z jedného muža na druhého, pristúpil k prvému dôstojníkovi a odlial mu zo svojho mlieka. O chvíľu k nemu pristúpili aj iní a jeho hrnček sa naplnil. Nie je náhoda, že sa z expedície vrátili všetci, Shackletonovi totiž na posádke skutočne záležalo. Cestovanie na ľadovej kryhe si však aj tak vybralo svoju daň. Zásoby jedla sa míňali, námorníci trpeli neustálou vlhkosťou a nudou. Aby ich aspoň nejako rozptýlil, organizoval pre nich športové hry, dokonca s nimi nacvičoval divadlo.

Útrapy trvali až do marca 1916, keď sa kryha začala topiť a zmenšila sa natoľko, že ju museli opustiť. Pred nástupom do člnov nastala dilema, čo si vziať a čo nechať v tábore. Najradšej by na kryhe nenechali nič. Vtedy morálnu silu opäť prejavil Ernest Shackleton. Do mora hodil svoju zlatú tabatierku a z Biblie, ktorú mu venovala kráľovná Alexandra, si vytrhol len tri strany so štvorverším z knihy Jób. Prekvapení námorníci sa nechceli dať zahanbiť a nasledovali ho. Muži sa usadili v člnoch, a hoci boli zoslabnutí, veslovali k najbližšej pevnine. Tou bol nehostinný Sloní ostrov, známy častými silnými víchricami. Lenže vyčerpanej posádke pripadal ako raj na zemi.

Pristáli na ňom po niekoľkodňovom veslovaní premočení do nitky s omrzlinami na tvári od ľadových vĺn a hnisavými vredmi od slanej vody. No na ostrove nepristávali žiadne lode, preto sa polárnik Shackleton vydal v malom člne so štyrmi mužmi na ďalšiu riskantnú cestu. Zamierili k ostrovu Južná Georgia, vzdialenému takmer 1 300 kilometrov, z ktorého vyplávali. Museli prekonať Drakov prieliv, miesto považované za najhoršie vo svetových moriach. Zažili hurikán, ich čln si pohadzovali šesťmetrové vlny, minula sa im voda a ich plavidlo sa skoro rozbilo o útesy na pobreží. Nakoniec vysilení pristáli na ľudoprázdnej okruhliakovej pláži v Zálive kráľa Haakona na Južnej Georgii.

Potrebovali sa dostať do najbližšej rybárskej dediny Stromness, ale nemohli použiť zničený čln bez kormidla. Vybrali sa preto peši desiatky kilometrov cez vysoké hory. Túto cestu pred nimi ešte nikto nezdolal, aj ich vyhliadky na úspech boli mizivé. Rybári v dedine poznali príbeh o polárnikoch, ktorí sa stratili niekde v Antarktíde a určite už nie sú medzi živými. Rybári na sklonku dňa pomaly končili prácu, keď sa ozvali výkriky dvoch malých chlapcov. Utekali k rybárom a ukazovali na štyri prízraky, ktoré šli za nimi. Mali vlasy po ramená, tváre zarastené a čierne, omrzliny, roztrhané bundy. Zvláštne bolo, že cudzinci neprichádzali z dokov, kde pristávali lode, ale z hôr, kadiaľ ľudská noha dovtedy nikdy neprešla.

Jeden z mužov rybárov vyčerpaným hlasom požiadal, aby ho zaviedli k veliteľovi ostrova. Bol ním Thoralf Sorrle. Keď pred sebou zbadal zúboženého cudzinca, cúvol pred ním. <em>„Kto ste?“</em> spýtal sa. „<em>Volám sa Shackleton,</em>“ namáhavo odvetil polárnik. Vtedy veliteľ sklonil hlavu a rozplakal sa. Boj o prežitie sa skončil 30. augusta 1916. V ten deň jeden z mužov na Sloňom ostrove zbadal blížiacu sa loď a na palube stál šéf – ako ho volali – kapitán Ernest Shackleton. Prišiel po 22 stroskotancov, ktorí už prestávali veriť, že sa po nich vráti. Ich anabáza sa skončila po 634 dňoch a žiadny z účastníkov expedície neprišiel o život.Už z bezpečia domova napísal geológ výpravy Raymond Pristley známe a často citované slová: <em>„Ak chcete cestovať rýchlo, dajte mi Amundsena, na vedecký výskum Scotta. Ale keď ste v koncoch a nevidíte cestu von, modlite sa, aby vám poslali Shackletona.“</em>

S odstupom času záchrana posádky vyzerá ako zhluk šťastných náhod. V pozadí sú však mimoriadne schopnosti veliteľa. Na smrť vyčerpaní, hladní chlapi hrubého razenia s omrzlinami na seba ani raz nevztiahli ruku. A zveličene možno povedať, že jediná krízu, ktorú zažili, bola situácia, keď nemali tabak.Po návrate celej posádky do Anglicka sa žiadne veľká sláva nekonala. Spojené kráľovstvo bojovalo v prvej svetovej vojne a stratilo tisíce vojakov. Námaha a utrpenie počas celej expedície si aj u Ernesta Shackletona vybrali svoju daň. Odnieslo si to jeho zdravie. Nechcel odpočívať a začal popíjať viac, než unieslo polárnikovo telo.

Vláda mu po príchode domov ponúkla niekoľko vojenských a diplomatických misií, ale ani v jednej sa neosvedčil. Preto sa rozhodol, že podnikne ďalšiu výpravu na Antarktídu. Tvrdil, že to už bude posledná. Ani netušil, aké prorocké slová vyriekol. Naozaj bola posledná. Vybral sa na ňu v roku 1922. Počas medzipristátia v Riu de Janeiro utrpel infarkt, ale odmietol sa dať vyšetriť a pokračoval v ceste. Keď ho následne loď dopravila na Južnú Georgiu, necítil sa dobre, jeho organizmus bol na pokraji kolapsu. Polárnik si svoj zlý zdravotný stav vedome nevšímal a popíjal ešte väčšie množstvo alkoholu. To už jeho telo nevydržalo. Piateho januára 1922 ho postihol ďalší rozsiahly infarkt, z ktorého sa už neprebral. Pochovaný je na ostrove Južná Georgia, na mieste, ktoré ho celý život lákalo.

<div class="snippet-cb snippet-widget snippet-articles snippet" contenteditable="false">
          <div class="icon">
              <em class="fa fa-file-text-o" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
          </div>
          <div class="inner" data-article-tag="&nbsp;" data-article-id="8e22690a-d216-4b12-8985-432fd666578a">
              <span class="inner-articleTag">&nbsp;</span>
              <br class="inner-break hide">
              <span class="inner-articleTitle">Zo zločinca detektív: Metódy EUGÈNA FRANÇOISA VIDOCA znamenali revolúciu v kriminalistike</span>
          </div>
          <div class="icons">
              <em class="fa fa-cog eagle-config-button" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
              <em class="fa fa-edit" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
              <em class="fa fa-trash" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
          </div>
      </div>