Mária Mišovičová

„Dobré ráno, Amíci, od mikrofónu z&nbsp;rádia v&nbsp;Berlíne vás pozdravuje Axis Sally,“ zaznieval pravidelne z&nbsp;nemeckého éteru v&nbsp;rokoch 1940 až 1944 moderátorkin sexi hlas a&nbsp;nasledovala americká populárna hudba. Pod týmto pseudonymom sa počas druhej svetovej vojny prihovárala hlásateľka a&nbsp;moderátorka Mildred Gillarsová americkým vojakom nemeckou propagandou. Známa bola aj pod prezývkou Berlínska mrcha – tú jej dali Američania bojujúci na fronte.
Spočiatku boli jej relácie vysielané v&nbsp;angličtine apolitické. U&nbsp;amerických vojakov i&nbsp;ich rodín boli mimoriadne obľúbené. Zaoberali sa sladkobôľnymi príbehmi vernosti či nevery manželiek a&nbsp;mileniek, ktoré zostali pre vojnu opustené. Aj nimi však nenápadne nahlodávala psychiku bojujúcich mužov, spochybňovala oddanosť ich žien či priateliek drsnými vetami: „Myslíte, že vám zostanú verné, chlapci? Najmä ak ste zmrzačení a&nbsp;nevrátite sa domov v&nbsp;jednom kuse...“ Napriek tomu týmito príbehmi dojímala Američanov v&nbsp;Európe aj za oceánom.
Propagandistickú a&nbsp;antisemitskú rétoriku získali jej programy s&nbsp;príchodom nového programového riaditeľa Maxa Otta Koisch­witza v&nbsp;roku 1942. Mildred od neho prijala lákavú ponuku: prešla z&nbsp;ranného vysielania do hlavného večerného vysielacieho času od 20.00 do 2.00 hodiny s&nbsp;novou šou Home Sweet Home. Tu už pritvrdila a&nbsp;jej relácie boli kombináciou nacistickej propagandy a&nbsp;americkej swingovej hudby. Na mušku si brávala prezidenta Franklina D. Roosevelta, slovne ho napádala, otvorene kritizovala politiku Spojených štátov, britského premiéra Winstona Churchilla, postup Spojencov v&nbsp;Európe, neštítila sa protižidovských vyjadrení: „Hovorím – dočerta so všetkými Židmi, s&nbsp;Roose­veltom a&nbsp;Churchillom, ktorí umožnili túto vojnu! Ak utrpí porážku Nemecko, bude to znamenať porážku aj pre Ameriku. Ja ako americké dievča zostanem na tejto strane, pretože je to tá správna strana.“ A&nbsp;potom zaznel nemecký hit Lili Marlene, obľúbená pieseň všetkých bojujúcich armád na oboch stranách frontu.

<h3>Zasievala strach</h3>
Scenáre jej relácií boli zamerané tak, aby americkí vojaci začali pochybovať o&nbsp;veliacich dôstojníkoch, o&nbsp;svojej prítomnosti vo vojne, aby mali obavy z&nbsp;nadchádzajúcich bojových operácií, strach o&nbsp;rodinu, ktorú zanechali doma, a&nbsp;cítili neistotu z&nbsp;toho, čo ich čaká po vojne. S&nbsp;pribúdajúcimi neúspechmi na konte nemeckej nacistickej armády pritvrdila aj Mildred Gillarsová. Začala vysielať do oblastí, ktoré už obsadzovala americká armáda. V&nbsp;máji 1944, mesiac pred vylodením Spojencov v&nbsp;Normandii, zaznela jej najkontroverznejšia relácia v&nbsp;programe Vision of Invasion. Zahrala si nej zúfalú matku z&nbsp;Ohia, ktorej počas vyloďovania na pobreží Francúzska zahynul jediný syn. Jej hysterický plač podfarbovala prudká paľba a&nbsp;špliechajúce vlny mora. Touto reláciou vydesila mnohých Američanov, pretože v&nbsp;nej tvrdila, že vylodenie v&nbsp;Normandii bude masaker.
Keď sa normandská operácia spustila, preoblečená za sestru z&nbsp;Červeného kríža navštívila v&nbsp;poľnej nemocnici zranených Američanov. Nahrala s&nbsp;nimi rozhovory o&nbsp;type a&nbsp;mieste zranenia, zachytila ich pocity, strach, bolesti a&nbsp;večer všetko vo svojom programe odvysielala. Nebola to však reportáž o&nbsp;anonymných hrdinoch, Mildred uviedla do éteru ich plné mená, miesto narodenia, bydlisko a&nbsp;všetko patrične okomentovala v&nbsp;duchu – keby sa neboli zapojili do vojny, mnohí z&nbsp;nich sa mohli vážnym zraneniam a&nbsp;ich následkom vyhnúť. Čo cítili blízki zranených, najmä matky, ju nezaujímalo.
Poslednú relácia odvysielala 6.&nbsp;mája 1945, dva dni pred kapituláciou Nemecka. Po nej sa stiahla z&nbsp;rozhlasu a&nbsp;stratila sa v&nbsp;povojnovom chaose. Bola na slobode a&nbsp;ako cudzia štátna príslušníčka dostávala zvýšené prídely potravín. Potom však nastal obrat a&nbsp;došlo i&nbsp;na ňu. Americký minister spravodlivosti nasadil všetky páky, aby ju vypátral. Do Berlína vyslal generálneho prokurátora USA Victora C. Woerhei­da, ktorý ju mal nájsť a&nbsp;zatknúť. Nebolo to však jednoduché. Mildred nikdy nezahlásila vo vysielaní svoje skutočné meno. O&nbsp;mieste jej pobytu takisto nikto nič nevedel. Bývala a&nbsp;žila v&nbsp;utajení vo francúzskom sektore západného Berlína pod menom Barbara Momová.
Pátranie po nej bolo spočiatku neúspešné. Nepomáhali ani vylepené plagáty s&nbsp;jej fotografiou. Nakoniec ju našli na zá­klade udania starožitníka, ten ju spoznal, keď si prišla kúpiť stolík. V&nbsp;marci 1946 ju na jej adresu v&nbsp;západnom Berlíne prišli za­tknúť vojaci, letecky ju dopravili do USA, kde sa ňu čakal súd.
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Sen o&nbsp;herectve</h3>
V&nbsp;novembri 1900 sa v&nbsp;Portlande v&nbsp;štáte Maine narodila Mildred Elizabeth Sisková. Keď sa jej matka druhýkrát vydala, aj jej zmenili priezvisko na Gillarsová. Obaja otcovia, biologický i&nbsp;nevlastný, radi pozerali na dno pohárika. Mildred už v&nbsp;detskom veku uvažovala o&nbsp;odchode z&nbsp;domu. Odmalička túžila po hereckej kariére, jej nevlastná sestra po desaťročiach spomínala, že bola veľmi pekné dievčatko, jej krása zastavovala ľudí na ulici. Pekný zjav mal byť pre Mildred vstupenkou do sveta umenia a&nbsp;povolanie herečky jej malo zabezpečiť trvalý odchod z&nbsp;rodinného prostredia.
Doma vydržala do maturity, po skončení strednej školy sa na Univerzite v&nbsp;Ohiu zapísala na štúdium dramatických umení. Pre zlý prospech však musela školu predčasne opustiť. S&nbsp;nedokončeným univerzitným vzdelaním sa doslova pretĺkala, brala prácu, aká prišla. Chvíľu pracovala ako predavačka, potom ako pomocná administratívna sila, lenže práca v&nbsp;kancelárii ju nesmierne nudila. Príležitostne robila modelku sochárovi Mariovi Korbelovi. Nikde však dlho nevydržala. Keďže nemala žiadne pravidelné zamestnanie, rozhodla sa, že pôjde do Paríža a&nbsp;v&nbsp;Európe si skúsi splniť sen o&nbsp;herectve. Usadila sa v&nbsp;Paríži a&nbsp;pol roka v&nbsp;ňom študovala herectvo.
Ponuky sa nehrnuli, tak sa vrátila do Ameriky a&nbsp;v&nbsp;New Yorku sa zamestnala v&nbsp;maklérskej firme. A&nbsp;svoju náruč jej ponúkli aj divadlá. Po večeroch vystupovala vo viacerých muzikáloch, čo ju opäť priviedlo na myšlienku uplatniť druhýkrát svoje začínajúce herecké umenie v&nbsp;Paríži. Bez väčších úspechov v&nbsp;ňom vydržala rok. Dobrodružná povaha ju priviedla do Alžírska a&nbsp;po krátkom čase sa presťahovala do Nemecka. V&nbsp;Drážďanoch začala študovať hudbu a&nbsp;popritom ako lektorka vyučovala angličtinu v&nbsp;prestížnej jazykovej škole.
Ale ani štúdium, ani učenie ju veľmi nebavili a&nbsp;plat bol rovnako veľmi skromný. S&nbsp;peniazmi zápasila neustále, ale do Ameriky sa vrátiť nechcela. Dôvodom bola láska. Zamilovala sa, zasnúbila a&nbsp;budúci manžel Paul Karlson trval na tom, že zostanú žiť v&nbsp;Nemecku, v&nbsp;jeho rodnej zemi. Mildred súhlasila. A&nbsp;to napriek odporúčaniam amerického ministerstva zahraničných vecí, aby sa americkí štátni príslušníci vrátili domov. V&nbsp;roku 1940 nastal v&nbsp;jej živote výrazný obrat. V&nbsp;novinách si prečítala inzerát, že ríšska rozhlasová spoločnosť Reichs-Rundfunk-Gesellschaft hľadá hlásateľku zahraničného vysielania Rádia Berlín. Prihlásila sa, miesto dostala, konečne mala prácu, ktorá ju veľmi bavila. A&nbsp;k&nbsp;tomu viac než slušný plat.
Keď jej snúbenec v&nbsp;roku 1941 padol na východnom fronte, očarila ju nová posila rádia, ženatý riaditeľ Koisch­witz. Nielenže jej výdatne pomáhal pri zostavovaní propagandistickej relácie Home Sweet Home, ale stali sa z&nbsp;nich aj milenci. Že to bola z&nbsp;jej strany veľká láska, to Mildred Gillarsová počas procesu doložila slovami: „Milovala som ho a&nbsp;bola som ochotná za neho zomrieť.“ Pri zatýkaní si vzala so sebou len fotografiu vtedy už zosnulého milenca. Max Otto Koischwitz náhle skonal na ťažký zápal pľúc a&nbsp;komplikácie so srdcom v&nbsp;auguste 1944. Až vtedy si začala uvedomovať, že jej vojnová činnosť v&nbsp;berlínskom rádiu môže mať následky – súd, uväznenie a&nbsp;možno i&nbsp;smrť.

<h3>Upla sa na vieru</h3>
Do Ameriky ju letecky dopravili v&nbsp;auguste 1948. Pred súdny tribunál sa postavila v&nbsp;septembri. Obžaloba sa skladala z&nbsp;desiatich bodov a&nbsp;Mildred Gillarsová bola obvinená z&nbsp;vlastizrady. Jej obhajca argumentoval, že jeho klientka vo svojich reláciách uvádzala nepopulárne názory, no nemali nič spoločné s&nbsp;vlastizradou. Mildred šla ešte ďalej. Keďže programový riaditeľ Koischwitz nežil a&nbsp;nemohol sa brániť, tvrdila, že bola pod jeho hypnotickým vplyvom a&nbsp;zodpovednosť nesie len za tie svoje vyjadrenia, ktoré odzneli až po jeho smrti. Nie za protiamerické relácie, ktoré s&nbsp;ním počas vojny viac než dva roky pripravovala a&nbsp;následne moderovala. „Vždy som bola vlastenka a&nbsp;popieram, že by som chcela, aby Amerika prehrala vojnu. ‚Moja‘ vojna bola proti Anglicku a&nbsp;Židom.“
Počas procesu často zdôrazňovala, že ako hlásateľka bola platená umelkyňa a&nbsp;nie zradkyňa. Začiatkom roka 1949 ju nakoniec porota uznala za vinnú za reláciu Vision of Invasion a&nbsp;súd ju poslal za mreže na tridsať rokov s&nbsp;možnosťou podmienečného prepustenia najskôr po desiatich rokoch. Vymeral jej aj pokutu desaťtisíc dolárov. Mildred Gillarsová si trest odpykávala vo federálnej väznici pre ženy v&nbsp;Aldersone v&nbsp;Západnej Virgínii.
Po uväznení sa stiahla do seba a&nbsp;takmer s&nbsp;nikým nekomunikovala. Vytvorila si svoj svet, počas voľna veľa čítala, vzdelávala sa. Komunikačnú bariéru s&nbsp;ostatnými uväznenými postupne prekonala pomocou náboženstva až začiatkom 50. rokov. Z&nbsp;pôvodnej episkopálnej cirkvi konvertovala na rímskokatolícku vieru, vo väznici pomáhala pri bohoslužbách, vyberala hudbu na omše, založila a&nbsp;viedla cirkevný zbor. Zúčastňovala sa viac aj na ďalších aktivitách – pracovala vo väzenskej záhrade, naučila sa tkať a&nbsp;šiť, z&nbsp;hliny vytvorila bavorské pivné poháre s&nbsp;nápisom: Prijmi svoj osud, pretože je predurčený.
O&nbsp;predčasné podmienečné prepustenie nepožiadala, nechcela opustiť väzenskú celu. Bála sa prípadných fyzických útokov a&nbsp;možného vyhostenia do novovzniknutej Nemeckej spolkovej republiky. Ako sama usúdila – kam by aj šla? O&nbsp;rodine nemala žiadne správy, ktovie, kto z&nbsp;nich ešte žil... A&nbsp;kde sa usadiť bez práce a&nbsp;peňazí? Po dvanástich rokoch však predsa len vykročila na slobodu. Prepustili ju v&nbsp;roku 1961. Prístrešie jej poskytli v&nbsp;ženskom kláštore v&nbsp;Columbuse v&nbsp;Ohiu a&nbsp;prácu našla v&nbsp;akadémii svätého Jozefa. Vyučovala tam hudbu, francúzštinu a&nbsp;nemčinu. V&nbsp;roku 1973 sa takmer po polstoročí vrátila na univerzitu, aby si dokončila štúdium dramatických umení. Mildred Gillarsová zomrela v&nbsp;júni 1988 na rakovinu hrubého čreva v&nbsp;medicínskom centre v&nbsp;Columbuse. Pochovali ju do neoznačeného hrobu.