„Dobré ráno, Amíci, od mikrofónu z rádia v Berlíne vás pozdravuje Axis Sally,“ zaznieval pravidelne z nemeckého éteru v rokoch 1940 až 1944 moderátorkin sexi hlas a nasledovala americká populárna hudba. Pod týmto pseudonymom sa počas druhej svetovej vojny prihovárala hlásateľka a moderátorka Mildred Gillarsová americkým vojakom nemeckou propagandou. Známa bola aj pod prezývkou Berlínska mrcha – tú jej dali Američania bojujúci na fronte.

Spočiatku boli jej relácie vysielané v angličtine apolitické. U amerických vojakov i ich rodín boli mimoriadne obľúbené. Zaoberali sa sladkobôľnymi príbehmi vernosti či nevery manželiek a mileniek, ktoré zostali pre vojnu opustené. Aj nimi však nenápadne nahlodávala psychiku bojujúcich mužov, spochybňovala oddanosť ich žien či priateliek drsnými vetami: „Myslíte, že vám zostanú verné, chlapci? Najmä ak ste zmrzačení a nevrátite sa domov v jednom kuse...“ Napriek tomu týmito príbehmi dojímala Američanov v Európe aj za oceánom.

Propagandistickú a antisemitskú rétoriku získali jej programy s príchodom nového programového riaditeľa Maxa Otta Koisch­witza v roku 1942. Mildred od neho prijala lákavú ponuku: prešla z ranného vysielania do hlavného večerného vysielacieho času od 20.00 do 2.00 hodiny s novou šou Home Sweet Home. Tu už pritvrdila a jej relácie boli kombináciou nacistickej propagandy a americkej swingovej hudby. Na mušku si brávala prezidenta Franklina D. Roosevelta, slovne ho napádala, otvorene kritizovala politiku Spojených štátov, britského premiéra Winstona Churchilla, postup Spojencov v Európe, neštítila sa protižidovských vyjadrení: „Hovorím – dočerta so všetkými Židmi, s Roose­veltom a Churchillom, ktorí umožnili túto vojnu! Ak utrpí porážku Nemecko, bude to znamenať porážku aj pre Ameriku. Ja ako americké dievča zostanem na tejto strane, pretože je to tá správna strana.“ A potom zaznel nemecký hit Lili Marlene, obľúbená pieseň všetkých bojujúcich armád na oboch stranách frontu.

Zasievala strach

Scenáre jej relácií boli zamerané tak, aby americkí vojaci začali pochybovať o veliacich dôstojníkoch, o svojej prítomnosti vo vojne, aby mali obavy z nadchádzajúcich bojových operácií, strach o rodinu, ktorú zanechali doma, a cítili neistotu z toho, čo ich čaká po vojne. S pribúdajúcimi neúspechmi na konte nemeckej nacistickej armády pritvrdila aj Mildred Gillarsová. Začala vysielať do oblastí, ktoré už obsadzovala americká armáda. V máji 1944, mesiac pred vylodením Spojencov v Normandii, zaznela jej najkontroverznejšia relácia v programe Vision of Invasion. Zahrala si nej zúfalú matku z Ohia, ktorej počas vyloďovania na pobreží Francúzska zahynul jediný syn. Jej hysterický plač podfarbovala prudká paľba a špliechajúce vlny mora. Touto reláciou vydesila mnohých Američanov, pretože v nej tvrdila, že vylodenie v Normandii bude masaker.

Keď sa normandská operácia spustila, preoblečená za sestru z Červeného kríža navštívila v poľnej nemocnici zranených Američanov. Nahrala s nimi rozhovory o type a mieste zranenia, zachytila ich pocity, strach, bolesti a večer všetko vo svojom programe odvysielala. Nebola to však reportáž o anonymných hrdinoch, Mildred uviedla do éteru ich plné mená, miesto narodenia, bydlisko a všetko patrične okomentovala v duchu – keby sa neboli zapojili do vojny, mnohí z nich sa mohli vážnym zraneniam a ich následkom vyhnúť. Čo cítili blízki zranených, najmä matky, ju nezaujímalo.

Poslednú relácia odvysielala 6. mája 1945, dva dni pred kapituláciou Nemecka. Po nej sa stiahla z rozhlasu a stratila sa v povojnovom chaose. Bola na slobode a ako cudzia štátna príslušníčka dostávala zvýšené prídely potravín. Potom však nastal obrat a došlo i na ňu. Americký minister spravodlivosti nasadil všetky páky, aby ju vypátral. Do Berlína vyslal generálneho prokurátora USA Victora C. Woerhei­da, ktorý ju mal nájsť a zatknúť. Nebolo to však jednoduché. Mildred nikdy nezahlásila vo vysielaní svoje skutočné meno. O mieste jej pobytu takisto nikto nič nevedel. Bývala a žila v utajení vo francúzskom sektore západného Berlína pod menom Barbara Momová.

Pátranie po nej bolo spočiatku neúspešné. Nepomáhali ani vylepené plagáty s jej fotografiou. Nakoniec ju našli na zá­klade udania starožitníka, ten ju spoznal, keď si prišla kúpiť stolík. V marci 1946 ju na jej adresu v západnom Berlíne prišli za­tknúť vojaci, letecky ju dopravili do USA, kde sa ňu čakal súd.

Pokračovanie na ďalšej strane...