Vladimír Kampf

Chvíľu mala obec namále, pretože v&nbsp;nej už veľa mladých nebolo. Bola skôr dedinou dôchodcov. V&nbsp;súčasnosti je to lepšie. Mladých pribúda, niektorí sa vracajú a&nbsp;prichádzajú aj noví „migranti“, ktorí hľadajú pokoj. Sú z&nbsp;celého Slovenska. Bývalo tu rušno. Ulice plné ľudí, traktory, <a href="https://zeppelin.sk/produkty/stroje-pre-polnohospodarstvo" target="_blank" rel="noopener">poľnohospodárske stroje</a>, hospodárske zvieratá... Dnes je tu viac-menej pokoj a&nbsp;prázdno.

Živým centrom dediny je bufet pri hlavnej ceste. Štandardne v&nbsp;ňom ponúkajú chutné langoše a&nbsp;klobásy. Kalorické dobroty lákajú zastaviť sa, aj keď búda s&nbsp;týmito dobrotami vábne nevyzerá. Slúži však aj ako informačné centrum. Vedia tu o&nbsp;všetkom. Hneď za občerstvením smerom k&nbsp;hlavnému námestiu s&nbsp;kultúrnym domom a&nbsp;obecným úradom je park s&nbsp;kopou maľovaných vtáčích búdok.

Nemali to ľahké. Prví odhodlaní stavitelia sa usídlili v&nbsp;pastierskom domčeku. Vzápätí si postavili kuríny, dve ošipárne a štyri baraky. Osiali prvých 72 hektárov pôdy. Začali chovať hovädzí dobytok, ovce, kone, kurčatá, kačice a husi. Na pomoc prichádzali ďalší brigádnici, ktorí kopali odvodňovacie kanály.
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 4. apríla 1949. Otec myšlienky založiť Dedinu Mládeže bol Štefan Zaťko (1914 – 1997), rodák z&nbsp;Pitvaroša v&nbsp;Maďarsku. Bol tiež prvým predsedom miestneho jednotného roľníckeho družstva.
&nbsp;
Lokalizácia: Obec leží na rovine neďaleko Kolárova v&nbsp;okrese Komárno medzi Váhom a Malým Dunajom.
&nbsp;
Počet obyvateľov: 448 (k 31. 12. 2019)
&nbsp;
Miera evidovanej nezamestnanosti v okrese Komárno: 6,6 % (apríl 2020)

Dedina Mládeže

Na obecnom úrade sedí rodáčka z&nbsp;miestnej časti Malý Ostrov Gabriela Gönczölová (48). Starostkou je už tretie volebné obdobie. Predtým pracovala na obecnom úrade ako administratívna pracovníčka tri volebné obdobia pri bývalej starostke. Vláda nad obcou sa tu v&nbsp;posledných rokoch dedí po praslici. Ženy vystriedali mužov. „V&nbsp;posledných rokoch nám pribúdajú mladé rodiny, preto nás mrzí, že nemáme stavebné pozemky, ktoré by sme im dokázali ponúknuť,“ hovorí.

„Vybavenie nových stavebných pozemkov je beh na dlhú trať. Vlastnícke vzťahy sú komplikované. Tešíme sa, že skoro všetky staršie domy, ktoré boli istý čas prázdne, sú dnes predané. Chátra nám tu možno jeden či dva.“ Do obce prichádzajú ľudia z&nbsp;mnohých miest. Pokoj tu nachádzajú aj Bratislavčania. V&nbsp;minulosti bolo hlavným zamestnávateľom domácich roľnícke družstvo. V&nbsp;súčasnosti dáva prácu niekoľkým ľuďom centrum pre deti a&nbsp;rodiny. Detský domov sa prioritne špecializuje na prácu s&nbsp;postihnutými deťmi, ktoré vyžadujú ošetrovateľskú a&nbsp;opatrovateľskú starostlivosť. Ako prvý na Slovensku zriadil skupiny pre deti s&nbsp;duševnými poruchami.

„Ďalších zamestnávajú dva obchody a&nbsp;dve krčmy. Ostatní cestujú. Autobusy od nás vozia ľudí do Kolárova, Galanty, do automobilky v&nbsp;Trnave a&nbsp;v&nbsp;Bratislave. Ľudia od nás pracujú aj v&nbsp;Rakúsku. Do Maďarska to síce máme kúsok, ale tu u&nbsp;nás za hranicou nie je na druhej strane až toľko príležitostí.“ Gabriela Gönczölová by privítala rozumnejšie a&nbsp;efektívnejšie rozdeľovanie eurofondov.

„Máme tu takmer všetko, čo potrebujeme. V&nbsp;odľahlejšej časti Malý Ostrov však nemáme dobré cesty. Na tie by sme potrebovali zohnať peniaze. Ďalší problém, ktorý teraz riešime, je odpad. Poplatky narástli a&nbsp;ľudia sa pýtajú, čo sa stalo, napriek tomu, že všeobecne záväzné nariadenie obecné zastupiteľstvo schválilo už vlani. Zberný dvor našťastie máme. Na Malom Ostrove, kde majú obyvatelia k&nbsp;dispozícii veľkokapacitné kontajnery, sa nám stalo, že nám do nich vozia odpad ľudia zo susednej obce. Musíme to nejako vymyslieť, systém zdokonaliť, aby sa takéto veci nestávali.“

V&nbsp;posledných rokoch sa v&nbsp;obci narodilo veľa detí. „Možno bude Dedina Mládeže opäť dedinou mládeže. Na zriadenie škôlky by sme potrebovali pomoc od štátu.“ Starostka si nevie ani len predstaviť, že by žila inde. Hovorí, že tu má rada všetko a&nbsp;nič jej nechýba. „Možno mladí to vidia inak. Začali sme s&nbsp;výstavbou multifunkčného ihriska. Menšie deti od nás musia na krúžky a&nbsp;za aktivitami cestovať. Máme to tridsať kilometrov do Komárna a&nbsp;tridsať do Šale.“ Prvú dámu obce teší nástup mladých farmárov. Vyštudovaná ekonómka si pohnevala predsedu miestneho družstva, keď prenajala 300 hektárov obecnej pôdy novému nájomcovi, ktorý ponúkol viac.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Od bufetu cez hlavnú cestu je rozsiahly priestor niekdajšieho družstva, dnes spoločnosti Agroreal. Tam sedí aj jej predseda Ľudovít Turoň (66). Jeho predkovia pochádzali z&nbsp;Oravy a&nbsp;boli medzi prvými osadníkmi. Predsedovanie zdedil po meči, po otcovi, ktorý sem prišiel v&nbsp;roku 1951. „Prišiel ako traktorista, potom bol účtovník a&nbsp;nakoniec predseda. Zomrel v&nbsp;roku 1971. Ja som nastúpil do funkcie v&nbsp;roku 1991. Načas nás zlúčili s&nbsp;družstvom v&nbsp;Kolárove. Zlučovanie bolo vtedy v&nbsp;móde. Myslím, že to Dedine Mládeže nemuseli robiť, pretože vznikla ako vzorové družstvo. Istý čas sme mali v&nbsp;budove, kde je dnes detský domov, poľnohospodárske učilište. Učili tu mladých ľudí ovládať poľnohospodárske stroje.“

Predseda Turoň hovorí, že spoločnosť Agroreal nemá existenčné problémy, ale už to ani zďaleka nie je, čo bývalo. „Sme solventný podnik bez úverov. Výmerou sme sa zmenšili o&nbsp;tretinu. Žiaľ, keď obec pred dvoma rokmi prenajala svoje polia inému nájomcovi, museli sme prepustiť štrnásť ľudí. To je na takú malú dedinu veľa. Zostalo nás tu približne pätnásť. V&nbsp;minulosti sme chovali priemerne štyritisíc ošípaných. Likvidovať sme ich začali okolo roku 2010. Ekonomicky sa nám to už neoplácalo. Ešte predtým, než začalo Slovensko koketovať s&nbsp;Európskou úniou, sme tu mali veľký šľachtiteľský chov. Ročne sme predávali vyše tisíc prasníc.

Do dvoch rokov od nášho vstupu do Únie sme už nedokázali predať ani jednu. Veľké problémy nám spôsobila spodná voda. V&nbsp;roku 2010 sme mali celý chotár pod vodou. Nemali sme peniaze ani krmivá, to sa nám vypomstilo. Cena pšenice stúpla takmer o&nbsp;sto percent. Keby sme aj boli mali peniaze, tá cena pre nás bola samovražedná, preto sme museli chov zlikvidovať. Pred štyrmi rokmi sme museli začať likvidovať chov dobytka. Je ekonomicky neúnosné byť v&nbsp;strate. To sa celé roky nedá vydržať. Kravičky sme pustili dolu vodou...“ hovorí smutne.

Živočíšnej výroby sa však predseda nechcel vzdať. V&nbsp;súčasnosti Agroreal nakupuje mladé býčky a&nbsp;vychováva ich na nakúpenom mlieku. „Keby sme chceli obnoviť družstvo do niekdajších počtov, nemali by sme to už ani s&nbsp;kým urobiť, ani politika by nám nepriala. Slovenské poľnohospodárstvo nemôže konkurovať zahraničnému, výdatne dotovanému. Vidíme v&nbsp;obchodoch, že domáca zelenina je drahšia než dovoz. Je to jednoznačne v&nbsp;dotáciách. Trebárs Rakúšan chce zarobiť viac než ja a&nbsp;nerentabilné hospodárenie by isto rýchlo vzdal...“ vysvetľuje.

„Rakúšan si váži svojho poľnohospodára. Vie, že investícia do tohto odvetvia sa mu vráti aj na iných miestach. Trebárs v&nbsp;turistickom ruchu či životnom prostredí. Ak sa niekto čuduje, že sa púšťame do pestovania repky vo veľkom, je to preto, lebo sa to oplatí. Ak niekto kúpi našu slaninu, budeme robiť slaninu. Rozbehnúť živočíšnu výrobu by však znamenalo obrovské náklady. Na to asi nikto nemá. Centrálne nariadenia nám život len komplikujú. Pred rokmi trebárs menili klietkový chov za komfortnejšie klietky. Teraz zasa už klietky vôbec nemôžu byť... Pre chovateľa to znamená veľké investície. Meniť drahé technológie, ešte kým sú splatené, je šialené. Hurá systém nepomôže. Časy, keď sme ešte produkovali, odišli v&nbsp;deväťdesiatych rokoch. Denne k&nbsp;nám údajne prúdi až 700 kamiónov s&nbsp;potravinami. V&nbsp;minulosti sme boli my vývozcovia,“ hovorí o&nbsp;smutnom osude nielen poľnohospodárskej vzorovej Dediny Mládeže.

Inak je predseda so životom v&nbsp;najmladšej slovenskej obci spokojný a&nbsp;nič mu v&nbsp;nej nechýba. „Máme tu všetko, čo na život potrebujeme. Ja si pochvaľujem, že mám robotu 300 metrov od domu,“ smeje sa.

Peter Hambálek (26) je malý farmár, ktorý neobsedí. Do Dediny Mládeže sa dostal až z&nbsp;Humenného cez Prešov, Trenčín, potom naspäť cez Martin a&nbsp;kade-tade po rôznych miestach... „Priviedli ma sem kone. Sťahoval som sa spočiatku spolu s&nbsp;rodičmi. Keď som sa v&nbsp;Trenčíne dostal ku koňom, potreboval som pre ne väčší pozemok. Zakotvil som tu, pretože to bolo pre mňa najvýhodnejšie.“ Mladík sa venuje koňom už štvrtý rok. Má ich tri.

„Mám aj psa a&nbsp;snažím sa chovať sliepky. Tu som naozaj len kvôli koňom. Pri kúpe pozemku rozhodovala cena, rozloha a&nbsp;prostredie. Keby som chcel takýto veľký pozemok niekde pri Trenčíne, zaplatil by som zaň oveľa viac. Väčšinou chcú ľudia niečo menšie, aby s&nbsp;tým mali čo najmenej práce. Ja to mám naopak. Čas ukáže, koľko koní budem nakoniec mať,“ hovorí. Peter si našiel to, po čom túži. Vyhovuje mu samota a&nbsp;drina. Je nazastaviteľný. Najbližšieho suseda má o&nbsp;200 metrov ďalej, a&nbsp;aby vyžil, musí chodiť do práce v&nbsp;centre pre deti a&nbsp;rodiny.

„Vyštudoval som umeleckú školu, fotografický dizajn a&nbsp;teraz pracujem s&nbsp;postihnutými detičkami v&nbsp;detskom domove,“ smeje sa. „Práca s&nbsp;nimi je pre mňa relax. Je to únik od každodennej driny pri koňoch. Pri nich sa zničím fyzicky a&nbsp;pri deťoch psychicky. Vyrovnávam to. Je to rozhodne zmena.“ Priestor a&nbsp;podmienky mu zatiaľ vyhovujú. Sám však hovorí, že keď raz dostane nápad, je schopný pobaliť sa a&nbsp;pokračovať v&nbsp;ceste na ďalšie miesto. Má takú povahu. Keď bol malý, chcel všetko, len nie to, čo mu chceli nadiktovať alebo odporučiť druhí.

„K&nbsp;zvieratám som mal blízko odmala. Všetci mi hovorili, že budem veterinár. Povedal som – okej, vy hovoríte, že budem veterinár, tak ja teda idem na umeleckú. Takže som bol na truc niečo iné.“ Fyzická práca je pre neho životná nutnosť. Istý čas si ku koňom pridával fitko a&nbsp;silové tréningy či niekoľko ďalších záujmov, aby mohol byť kompletne vyšťavený. „Robím to pre vlastnú pohodu,“ konštatuje.

Po druhej svetovej vojne sa začala obnova Československa. Z budovateľského nadšenia brigádnikov na Trati mládeže vzišla myšlienka postaviť na juhu Slovenska poľnohospodársky dvor, ktorý by bol vzorom pre ostatných a pomáhal vychovávať poľnohospodárskych odborníkov. Mladí si boli pozrieť niekoľko dvorov so starými budovami. Tie sa im veľmi nepozdávali.
&nbsp;
Nakoniec sa rozhodli pre pasienok Dögös severne od Kolárova. Vraj to dovtedy bola krajina bodliakov. Zväzáci (staršia mládež komunistov) si predsavzali vybudovať všetko nové, 4. apríla 1949 sem prišlo prvých devätnásť budovateľov. Ubytovali sa v pastierskom domčeku a pustili sa do diela. Tento projekt dodnes nemá obdobu v celom bývalom Československu.

Budovateľské nadšenie

V&nbsp;Dedine Mládeže je spokojná ďalšia „migrantka“ Soňa Vrbíková (39). „Prišla som zo Záhoria z&nbsp;Borinky. Za také dobré peniaze by som inde pozemok nekúpila. Aj mňa sem priviedli kone a&nbsp;zvieratá. Začala som chovať shetlandské poníky. Voľakedy som mala veľkého jazdeckého koňa. Žiaľ, mám chorú chrbticu, už je tak nenávratne poškodená, že poníky sú len záplata na moju záľubu.“ Soňa si kúpila malý koč. „Pracujem na tom, aby mi ťahali v&nbsp;štvorzáprahu. Bude to jediný miništvorzáprah na Slovensku. Makáme na ňom. Zatiaľ sme v&nbsp;stave, že všetky poníky chcú byť v&nbsp;jednom rade,“ smeje sa.

Keď si chce občas zajazdiť, zájde k&nbsp;Petrovi Hambálkovi. Ako koniari si navzájom pomáhajú. Soňa s&nbsp;poníkmi a&nbsp;kočom chodia po výstavách. „Všetky moje poníky majú pôvod. Tento rok ma pozvali na Agrokomplex do Nitry. Ktovie, či bude. Inak s&nbsp;nimi chodievam na detské dni a&nbsp;rôzne iné akcie.“ Na otázku, načo sú nám poníky, odpovedá, že sú to veľmi dobré kosačky. „Nie sú ako kozy, že zožerú všetko do radu vrátane kríkov a&nbsp;stromčekov. Vyberajú si len trávičku. Tým, že sú ľahké, ju ani veľmi nepošliapu. Okrem toho nemečia. Len keď vyjdem z&nbsp;domu, zaerdžia na mňa a&nbsp;tešia sa na raňajky.“ Soňa v&nbsp;detstve snívala, že bude prezidentovou ženou.

V&nbsp;tom čase to bol súdruh Gustáv Husák. Ale o&nbsp;neho nešlo. Dôležitá bola funkcia. Pri zmene prezidenta bola odhodlaná rozviesť sa a&nbsp;vziať si ďalšieho. Jednoduché. „Zatiaľ sa mi to nepodarilo. Žiaľ, robím to, čo som rozhodne nechcela. Som predavačka náradia vo veľkom stavebníckom reťazci. Chcela som byť aj veterinárka, lenže krv či operácie a&nbsp;injekcie nemôžem ani len vidieť. Zo mňa by bola akurát tak tabletková doktorka.“

Soni toho v&nbsp;Dedine Mládeže veľa nechýba. Najviac jej chýbajú kopce. „Za Karpatmi na mojom Záhorí je mi až do plaču. Som divožienka, ktorá chodí rada do prírody. Tu je totálna rovina. Áno, sme mimo cesty a&nbsp;je tu božský pokoj, ale lesy a&nbsp;hory tu nenájdete. Trpím tu a&nbsp;snažím sa zvyknúť si. Návštevy, ktoré sem za mnou prichádzajú, oceňujú ticho. Občas počuť kamióny, ale to nie je podstatné. Našťastie som tu našla kopu neskutočne dobrých susedov.“

Ulice odhodlaných budovateľov: Mladých v DEDINE MLÁDEŽE pribúda. Čo im obec ponúka?

Vladimír Kampf

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Ulice odhodlaných budovateľov: Mladých v DEDINE MLÁDEŽE pribúda. Čo im obec ponúka?

Vladimír Kampf

Súvisiace články

Do hôr! Krásna príroda láka mladých: Obec PITELOVÁ sa prebúdza k životu

Cez okno času: Ako sa žije v obci, o ktorej básnil Samo Chalupka?

Pusté, smutné, vyľudnené: VYSOKÉ TATRY čakajú na turistov ako na spasenie

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás