Jazerá, kaňony, hrady aj vodopády. Tým všetkým sa pýši Val di Non – malebné údolie v talianskom Tridentsku, pretkané divokou prírodou aj neprehliadnuteľnou záplavou jabloňových sadov.

Jablko poznáme ako zakázané ovocie, ktoré sa postaralo o vyhnanie z raja, aj ako večný symbol zdravia. Pre Val di Non sa stalo výstavnou značkou, ktorú si môžete vychutnať nielen pri chrumkaní, ale aj na prechádzkach v nekonečných sadoch. Tými je údolie pokryté od hlavy po päty, teda od pobrežia jazier až po vrcholky kopcov, na ktorých sa hadia čarovné horské dedinky.

Val di Non
Toto údolie leží v regióne Tridentsko-Horná Adiža na severe Talianska. Ide o jedno zo šestnástich údolí v Tridensku. Tvorí ho pomerne veľká náhorná plošina, ktorá z centrálneho jazera Santa Giustina pozvoľne stúpa k svahom hôr. Na západe sú to Brentské Dolomity, na severe Le Maddalene a na východe hrebeň Roen. Údolie je pokryté jabloňovými sadmi, hlbokými roklinami, vyhĺbenými najmä riekou Noce, jazerami a horskými dedinami roztrúsenými po okolí. Val di Non hraničí s divou prírodou údolia Tovel s jeho charakteristickým tyrkysovým jazerom, ktoré leží na území prírodného parku Adamello Brenta. K najväčším kultúrnym pamiatkam patrí hrad Thun, početné paláce a panské sídla či unikátny Kláštor svätého Romedia. Najväčšou obcou a hlavným centrom je Cles, ďalej Predaia, Revó, Ville d’Anaunia a Fondo. K tradičnej produkcii patrí okrem jabĺk syr trentingrana, víno Groppello, salámy carne salada a mortandela či jedlá z polenty a knedličiek zo surových zemiakov.

Riskantná zmena

Práve jablká istým spôsobom zachránili celé údolie. Kto by sem zavítal koncom 19. storočia, nenašiel by po nich ani stopu. Na svahoch vtedy rástli moruše a vinič, ktoré časom napadli choroby. Zničená úroda mnohé rodiny z hladovej doliny vyhnala, našlo sa však pár farmárov, ktorí sa rozhodli zariskovať práve so „zakázaným ovocím“. V údolí začali vysádzať jabloňové sady, ktoré sa ukázali ako skvelá voľba – o pár rokov neskôr už jablkami zásobovali nielen celé Tridentsko, ale vďaka bohatej úrode plody rozvážali aj do sveta. Do Val di Non sa vrátili ľudia, zmenila sa aj tvár údolia, do ktorého pribúdali nové a nové jablone aj vo vyšších nadmorských výškach.

„Dnes sady napohľad pripomínajú skôr vinič. Vysoké košaté jablone uprostred lúk vystriedali nižšie stromy v radoch blízko pri sebe, čo uľahčuje zber na strmých svahoch,“ hovorí Claudia, ktorej starý otec stál pri prvých jablčných farmárskych pokusoch. Farmári sa totiž namiesto toho, aby navzájom súperili na jednom dvore, rozhodli spojiť svoje sily. V roku 1989 vytvorili konzorcium, ktoré dnes združuje vyše štyritisíc farmárskych rodín pod značkou jabĺk Melinda. Tri odrody – šťavnatá Golden Delicious, žltá Rettina, ktorá je skvelá najmä do jablkových štrúdlí a červená Golden Red získali aj chránené označenie pôvodu (v Taliansku známe ako DOP), ktoré je vyhradené pre produkty najvyššej kvality.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z MALENEJ KRAJINY NA SEVERE TALIANSKA NÁJDETE V GALÉRII

Skladované v jaskyniach

Žltozelené jabĺčka, ktoré z výšky pripomínajú tenisové loptičky, plávajú v čerstvej vode, ktorá ich jemne posúva do správnej priehradky podľa odrody a veľkosti. Automatizované pásy ich potom presunú do prepraviek a na ďalšiu linku, kde už všetko od kontroly až po ukladanie prebieha ručne. „Jablko musí byť dobré priamo pri zbere, nijako inak ho už neopravíte,“ hovorí pri návšteve jedného zo skladov Francesca, ktorá v MondoMelinda pracuje už osem rokov. Jablká z Val di Non sa chvália ešte jednou kuriozitou. „Keďže produkcia sa neustále zvyšuje a zber je pomerne nárazový, jablčné sklady zaberajú čoraz viac priestoru. Namiesto stavby nových skladov veľkých ako futbalové ihriská sme sa preto rozhodli pre iné riešenie: skladovanie tristo metrov pod zemou priamo v dolomitských jaskyniach, ktoré slúžia ako prirodzená chladnička,“ vysvetľuje Francesca.

Rozmerné kobky vznikli ako pozostatok po ťažbe dolomitu v bani Riomaggiore. Spoločnosť Melinda sa rozhodla nenechať ich zapadnúť prachom, namiesto toho v ich útrobách vybudovala pätnásť kilometrov skladových priestorov, v ktorých dnes dokážu v kontrolovanom prostredí umiestniť vyše 30-tisíc ton ovocia. „Sú jediné svojho druhu na celom svete. Merania ukázali, že v porovnaní s bežnými skladmi znížili spotrebovanú energiu a tým aj produkciu CO2 o polovicu.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Diskusia