Ušlo sa mi miesto v poslednej lavici medzi žiakmi, ktorí by asi ťažko prešli testovacím sitom bratislavskej školy pre nadané deti. Na chvíľu boli mojimi spolužiakmi štvrtáci z osady na okraji Muránskej Dlhej Lúky.

Pri tabuli vysvetľovala triedna Monika Podolinská učivo zo slovenčiny. Moji spolužiaci na chvíľu pozorne počúvali a zaujato sa zapájali do vyučovania. Takýchto učiteľov a učiteliek je našťastie na Slovensku viac. Monika nie je sama, je „len“ príkladom odhodlaného pedagóga, ochotného odovzdať zo seba deťom čo najviac.

Monika Podolinská
Učiteľkou chcela byť odmala. Ako Anna zo Zeleného domu. Pochádza z Revúcej. Už dvadsať rokov žije v Muránskej Dlhej Lúke. Učiť začala v roku 1999, prvých osem rokov na Základnej škole v Sirku. Potom zostala rok doma na materskej dovolenke s tretím dieťaťom. Posledných pätnásť rokov učí takmer výhradne rómske deti na prvom stupni v Základnej škole v Muránskej Dlhej Lúke. Na budúci školský rok očakáva medzi prváčikmi syna svojej žiačky.

To je život

Osada za dedinou hore kopcom je nedôstojným domovom stoviek ľudí s deťmi. Najmä deti potrebujú podnety na to, aby sa rozvíjali a napredovali. Vzdelanie je dôležitá cesta k ich budúcemu životu. Pred viac než štvrťstoročím som bol pri jednej zo svojich prvých reportáží v škole na neslávne známom sídlisku Luník IX v Košiciach. Bol som vtedy ohúrený učiteľkami, ktoré robili kus dobrej práce.

Obdivoval som, ako dokážu komunikovať s deťmi, o ktorých som si dovtedy myslel, že by som si s nimi asi nemal čo povedať. S nadšením som skonštatoval, že sú skvelé a že už to bude v tých nešťastných panelákoch lepšie a lepšie… Učiteľky ma veľmi rýchlo vyviedli z optimistických predstáv. Už mali žiakov, ktorí vychodili školu od prvej triedy po poslednú, a zmena nepri­šla. Deti sa vrátili do prostredia, z ktorého len prichádzali do iného sveta – do školy. Išli naspäť do sveta, ktorý im pri narodení nadelili sudičky.

Odhodlanie, výdrž a trpezlivosť dobrého učiteľa sú na nezaplatenie.
Zdroj: Vladimír Kampf

„To je život. S tým nič neurobíte. Mám tri deti. Môj najmladší syn je deviatak v škole v Revúcej. Často dostáva úlohy doučiť sa doma to, čo nestihli v škole. Prečo by mali rodičia suplovať to, čo v škole nestihli? V našej škole sa s kolegyňami snažíme urobiť čo najviac cez vyučovanie. Prečo by sa mali deti doma učiť? Keď dávam úlohy, zvyčajne je to čítanie. To je prozreteľné, pretože rátam s tým, že doma im to fungovať nebude,“ vysvetľuje Monika Podolinská.

Vraj nebude sklamaná, ak niečo z toho, čo do detí investovala, nepadne na úrodnú pôdu. „Je to na nich. Naše deti v ťažkom prostredí vyrastajú od narodenia. Ja im ukazujem možnosti, ako sa z neho dostať. Používam metódy, ktoré nie sú striktne učiteľské. Máme tu láskavé rodinné prostredie s právami aj povinnosťami, s odmenami, pochvalami aj trestami. Všetko je na nich. Ja z nich v rámci prvého stupňa vy­tváram osobnosti.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia