Vladimír Kampf

Pri tabuli vysvetľovala triedna Monika Podolinská učivo zo slovenčiny. Moji spolužiaci na chvíľu pozorne počúvali a&nbsp;zaujato sa zapájali do vyučovania. Takýchto učiteľov a&nbsp;učiteliek je našťastie na Slovensku viac. Monika nie je sama, je „len“ príkladom odhodlaného pedagóga, ochotného odovzdať zo seba deťom čo najviac.

Učiteľkou chcela byť odmala. Ako Anna zo Zeleného domu. Pochádza z Revúcej. Už dvadsať rokov žije v Muránskej Dlhej Lúke. Učiť začala v roku 1999, prvých osem rokov na Základnej škole v Sirku. Potom zostala rok doma na materskej dovolenke s tretím dieťaťom. Posledných pätnásť rokov učí takmer výhradne rómske deti na prvom stupni v Základnej škole v Muránskej Dlhej Lúke. Na budúci školský rok očakáva medzi prváčikmi syna svojej žiačky.

Monika Podolinská

Osada za dedinou hore kopcom je nedôstojným domovom stoviek ľudí s&nbsp;deťmi. Najmä deti potrebujú podnety na to, aby sa rozvíjali a&nbsp;napredovali. Vzdelanie je dôležitá cesta k&nbsp;ich budúcemu životu. Pred viac než štvrťstoročím som bol pri jednej zo svojich prvých reportáží v&nbsp;škole na neslávne známom sídlisku Luník IX v&nbsp;Košiciach. Bol som vtedy ohúrený učiteľkami, ktoré robili kus dobrej práce.

Obdivoval som, ako dokážu komunikovať s&nbsp;deťmi, o&nbsp;ktorých som si dovtedy myslel, že by som si s&nbsp;nimi asi nemal čo povedať. S&nbsp;nadšením som skonštatoval, že sú skvelé a&nbsp;že už to bude v&nbsp;tých nešťastných panelákoch lepšie a&nbsp;lepšie… Učiteľky ma veľmi rýchlo vyviedli z&nbsp;optimistických predstáv. Už mali žiakov, ktorí vychodili školu od prvej triedy po poslednú, a&nbsp;zmena nepri­šla. Deti sa vrátili do prostredia, z&nbsp;ktorého len prichádzali do iného sveta – do školy. Išli naspäť do sveta, ktorý im pri narodení nadelili sudičky.

„To je život. S&nbsp;tým nič neurobíte. Mám tri deti. Môj najmladší syn je deviatak v&nbsp;škole v&nbsp;Revúcej. Často dostáva úlohy doučiť sa doma to, čo nestihli v&nbsp;škole. Prečo by mali rodičia suplovať to, čo v&nbsp;škole nestihli? V&nbsp;našej škole sa s&nbsp;kolegyňami snažíme urobiť čo najviac cez vyučovanie. Prečo by sa mali deti doma učiť? Keď dávam úlohy, zvyčajne je to čítanie. To je prozreteľné, pretože rátam s&nbsp;tým, že doma im to fungovať nebude,“ vysvetľuje Monika Podolinská.

Vraj nebude sklamaná, ak niečo z&nbsp;toho, čo do detí investovala, nepadne na úrodnú pôdu. „Je to na nich. Naše deti v&nbsp;ťažkom prostredí vyrastajú od narodenia. Ja im ukazujem možnosti, ako sa z&nbsp;neho dostať. Používam metódy, ktoré nie sú striktne učiteľské. Máme tu láskavé rodinné prostredie s&nbsp;právami aj povinnosťami, s&nbsp;odmenami, pochvalami aj trestami. Všetko je na nich. Ja z&nbsp;nich v&nbsp;rámci prvého stupňa vy­tváram osobnosti.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Aktivisti bojujúci za integrovanie detí rôznych národností do spoločných škôl ešte nezistili, že aj Základná škola v&nbsp;Muránskej Dlhej Lúke je na prvý pohľad rómska, či chce, alebo ne­chce. Nerómske deti rodičia vozia do školy v&nbsp;Revúcej. „V&nbsp;mojom ponímaní je naša škola a&nbsp;konkrétne aj moja trieda ideálnym príkladom inkluzívneho vzdelávania. Mám veľmi šikovné deti aj hendikepovaných žiakov. Mám tu deti, u&nbsp;ktorých rodičov to funguje z&nbsp;finančnej stránky veľmi dobre, a&nbsp;aj také, ktoré zažívajú to, čo by nikdy nemalo zažiť žiadne dieťa. Sme naozaj ideálnym príkladom inklúzie,“ hovorí jednoznačne triedna učiteľka Podolinská.

VIAC FOTIEK K ČLÁNKU NÁJDETE V GALÉRII...

Podľa jej názoru je pre každého, kto sa chce k&nbsp;problematike výučby v&nbsp;školách vyjadrovať a&nbsp;hodnotiť, dôležité, aby sa prišiel pozrieť osobne. „Treba prísť minimálne na celý deň, aby človek pochopil a&nbsp;urobil si názor. Ja sa nikomu nebránim. Sám u&nbsp;nás zažívate na vlastnej koži v&nbsp;poslednej lavici, ako fungujeme a&nbsp;ako dokážeme deti veľa naučiť. Vďaka projektu máme už aj asistentku Lenku Réveszovú, ktorá vie pomôcť slabším. Ja môžem vďaka nej venovať viac pozornosti výkladu a&nbsp;tomu, ako deti pracujú. Pani asistentka je tu s&nbsp;nami už viac ako mesiac a&nbsp;vie, ku ktorým deťom si treba sadnúť či čupnúť a&nbsp;pomôcť im.“

Inklúzia je dôležitá. „Všetko sa dá aj v&nbsp;takejto triede, ako je naša. Mám šťastie, že som s&nbsp;mojou triedou už piaty rok od nultého ročníka. Prežili sme aj dva roky korony. Opúšťam ich a&nbsp;ony opúšťajú mňa, pretože odchádzajú na druhý stupeň do Muráňa. U&nbsp;nás funguje inklúzia doslova príkladne. Nemáme problém s&nbsp;tímovou prácou, pomocou šikovnejších tým menej šikovným. Napríklad dnes som jednej žiačke povedala, že jednotku jej zapíšem vtedy, keď s&nbsp;učivom pomôže aj svojej susede v&nbsp;lavici. Jednoducho som jej dala najavo, že ocením, keď pomôže slabšej spolužiačke.“ V&nbsp;triede je aj zrakovo postihnutý chlapec. Ostatní naňho automaticky berú ohľad na telesnej výchove, cez prestávky či počas vychádzok a&nbsp;vždy, keď potrebuje pomoc.

Inklúzia nie sú čísla v&nbsp;tabuľkách. „Inklúzia znamená, že pedagóg dokáže rozvíjať vedomosti a&nbsp;zručnosti každého jedného žiaka podľa toho, ako intenzívne sa mu treba venovať. Záleží na žiakovej schopnosti učiť sa nové veci a&nbsp;vyjadrovať sa. Sú deti, ktorým matematika ide akoby sama od seba, sú deti, ktoré vedia nádherne rozprávať, ale s&nbsp;písomným prejavom majú problém. Sú deti, ktoré doma hovoria viac po rómsky, a&nbsp;preto majú väčšie problémy so skloňovaním podstatných mien. Inklúzia znamená deti spoznať a&nbsp;venovať sa im. Vždy v&nbsp;septembri si robím popri opakovaní učiva vlastnú diagnostiku. Deti sa menia, rastú, vyvíjajú sa. Potom sa prispôsobím. Jedného skúšam, ďalšiemu pomôžem tým, že mu dovolím učivo vizualizovať, tak si ho nakreslí.“ Často využívanou formou výučby v&nbsp;Monikinej triede je brainstorming. „Pomáha nám to zvládnuť veci, s&nbsp;ktorými bojujeme. Nemôžem od detí chcieť, aby všetky zvládali učivo rovnako.“

Triedna učiteľka Podolinská je hrdá na všetkých svojich žiakov. „Chodím k&nbsp;nim do rodín a&nbsp;viem, s&nbsp;čím všetkým prichádzajú do školy. Nevyspaté, hladné… Som hrdá na každého z&nbsp;nich, aj keď občas urobia niečo zlé. Poznám ich príbehy odmala. Viem, s&nbsp;čím musia bojovať a&nbsp;akú cestu museli prejsť, aby boli tam, kde sú teraz. Neviem, či niekto z&nbsp;týchto mojich žiačikov pôjde na strednú školu, ale verím, že základ na to som im dala dobrý.“

Jeden z&nbsp;jej žiakov je dnes tretiak na vysokej škole. Braňo študuje sociálnu prácu. „Som na neho neskutočne hrdá. Z&nbsp;našej školy máme žiakov na stredných školách. Možno ho bude niekto nasledovať. S&nbsp;Braňom sme sem‑tam v&nbsp;kontakte. Vníma aj moju pomoc a&nbsp;vždy mi to dá s&nbsp;vďakou najavo.“ Monikini štvrtáci sú už v&nbsp;predpubertálnom období. Vraj občas má pre zmeny správania pocit, akoby sa videli po prvý raz. „Som mama a&nbsp;viem, že tak to má byť,“ smeje sa.

Recept na to, aby deti neprichádzali do školy nevyspaté a&nbsp;hladné, je nateraz asi v&nbsp;nedohľadne. „To sa nedá. Sama si to nedokážem predstaviť. Viem, že rodičov nezmením. Rozbiehala som tu aj projekt Omama. Videla som, že Rómovia sú úžasní rodičia, len o&nbsp;veľa veciach ani netušia, že by ich mohli robiť inak. Nerobia to zle, len im treba ukázať, ako to robiť ešte lepšie. Nedokážem zmeniť boliestky a&nbsp;nedostatky rodičov. Deťom hovorím, že takto by to nemalo byť a&nbsp;že ony samy by mohli zmeniť svoj budúci život. Pri mojich posledných žiakoch, s&nbsp;ktorými som už päť rokov, som si istá, že vychovávam dobrých budúcich rodičov. Verím, že môj žiak chlapec, ktorého otec celý život bil ženu a&nbsp;deti, to robiť nebude. Som o&nbsp;tom presvedčená. A&nbsp;s&nbsp;Pavlínkou už máme dohodu, že raz bude učiteľka a&nbsp;ja jej prenechám niektoré svoje veci,“ usmieva sa.