Ušlo sa mi miesto v poslednej lavici medzi žiakmi, ktorí by asi ťažko prešli testovacím sitom bratislavskej školy pre nadané deti. Na chvíľu boli mojimi spolužiakmi štvrtáci z osady na okraji Muránskej Dlhej Lúky.
Pri tabuli vysvetľovala triedna Monika Podolinská učivo zo slovenčiny. Moji spolužiaci na chvíľu pozorne počúvali a zaujato sa zapájali do vyučovania. Takýchto učiteľov a učiteliek je našťastie na Slovensku viac. Monika nie je sama, je „len“ príkladom odhodlaného pedagóga, ochotného odovzdať zo seba deťom čo najviac.
- Monika Podolinská
- Učiteľkou chcela byť odmala. Ako Anna zo Zeleného domu. Pochádza z Revúcej. Už dvadsať rokov žije v Muránskej Dlhej Lúke. Učiť začala v roku 1999, prvých osem rokov na Základnej škole v Sirku. Potom zostala rok doma na materskej dovolenke s tretím dieťaťom. Posledných pätnásť rokov učí takmer výhradne rómske deti na prvom stupni v Základnej škole v Muránskej Dlhej Lúke. Na budúci školský rok očakáva medzi prváčikmi syna svojej žiačky.
To je život
Osada za dedinou hore kopcom je nedôstojným domovom stoviek ľudí s deťmi. Najmä deti potrebujú podnety na to, aby sa rozvíjali a napredovali. Vzdelanie je dôležitá cesta k ich budúcemu životu. Pred viac než štvrťstoročím som bol pri jednej zo svojich prvých reportáží v škole na neslávne známom sídlisku Luník IX v Košiciach. Bol som vtedy ohúrený učiteľkami, ktoré robili kus dobrej práce.
Obdivoval som, ako dokážu komunikovať s deťmi, o ktorých som si dovtedy myslel, že by som si s nimi asi nemal čo povedať. S nadšením som skonštatoval, že sú skvelé a že už to bude v tých nešťastných panelákoch lepšie a lepšie… Učiteľky ma veľmi rýchlo vyviedli z optimistických predstáv. Už mali žiakov, ktorí vychodili školu od prvej triedy po poslednú, a zmena neprišla. Deti sa vrátili do prostredia, z ktorého len prichádzali do iného sveta – do školy. Išli naspäť do sveta, ktorý im pri narodení nadelili sudičky.
Odhodlanie, výdrž a trpezlivosť dobrého učiteľa sú na nezaplatenie.
Zdroj: Vladimír Kampf
„To je život. S tým nič neurobíte. Mám tri deti. Môj najmladší syn je deviatak v škole v Revúcej. Často dostáva úlohy doučiť sa doma to, čo nestihli v škole. Prečo by mali rodičia suplovať to, čo v škole nestihli? V našej škole sa s kolegyňami snažíme urobiť čo najviac cez vyučovanie. Prečo by sa mali deti doma učiť? Keď dávam úlohy, zvyčajne je to čítanie. To je prozreteľné, pretože rátam s tým, že doma im to fungovať nebude,“ vysvetľuje Monika Podolinská.
Vraj nebude sklamaná, ak niečo z toho, čo do detí investovala, nepadne na úrodnú pôdu. „Je to na nich. Naše deti v ťažkom prostredí vyrastajú od narodenia. Ja im ukazujem možnosti, ako sa z neho dostať. Používam metódy, ktoré nie sú striktne učiteľské. Máme tu láskavé rodinné prostredie s právami aj povinnosťami, s odmenami, pochvalami aj trestami. Všetko je na nich. Ja z nich v rámci prvého stupňa vytváram osobnosti.“
Pokračovanie na ďalšej strane...
