Po smrti princa Philipa (†99) je britská kráľovská rodina opäť v centre pozornosti. Kráľovnú Alžbetu II. dnes často porovnávajú s kráľovnou Viktóriou, ktorú už prekonala v dĺžke vládnutia.

V tomto roku si zároveň pripomíname 120. výročie smrti kráľovnej Viktórie, ktorá bola jednou z najvýznamnejších panovníčok v dejinách. Z toho dôvodu sa o nej popísalo veľmi veľa. Menej sa však vie o jej detstve a rodičoch. Akí boli a akí mali vplyv na to, kým sa neskôr v živote stala?

Viktóriin otec princ Eduard August, vojvoda z Kentu a Strat­hearnu, sa narodil 2. novembra 1767 v Londýne. Jeho rodičia boli britský kráľ Juraj III. (1738 – 1820) a Šarlota Meklenbursko-Strelitzská (1744 – 1818). Juraj III. bol známy tým, že v druhej polovici svojej dlhej 60-ročnej vlády trpel ťažkými záchvatmi duševnej choroby. Eduard August dostal meno po svojom strýkovi, Jurajovom bratovi princovi Eduardovi, vojvodovi z Yorku a Albany, ktorý zomrel niekoľko dní pred jeho narodením. Malý Eduard bol piate dieťa a štvrtý syn z pätnástich detí svojich rodičov. Bol teda štvrtý v rade následníkov trónu. Eduard mal osem bratov a šesť sestier. Len dvaja jeho súrodenci sa nedožili dospelosti, čo bolo v tej dobe skôr výnimočné.

FOTOGRAFIE K ČLÁNKU NÁJDETE V GALÉRII

Guvernér Gibraltáru

Eduarda odmalička pripravovali na vojenskú kariéru. Ako osemnásťročný začal vojenský výcvik v Nemecku. Tam mu vštepili železné zásady disciplíny. O rok neskôr ho vymenovali za plukovníka britskej armády. V rokoch 1788 – 1789 potom študoval v Ženeve. Neskôr krátko pôsobil v Gibraltári. Pre tamojšie horúčavy Eduard požiadal o prevelenie do kanadského Quebecu, kam prišiel v roku 1791, a v roku 1793 ho povýšili do hodnosti generálmajora.

Od roku 1794 žil Eduard v Halifaxe v Novom Škótsku, kde pomáhal pri formovaní vojenskej obrany tohto strategicky dôležitého miesta britského Kráľovského námorníctva. V Halifaxe dal Eduard postaviť viacero dôležitých budov. Koncom roku 1798 utrpel zranenie pri páde z koňa a krátko nato sa vrátil do Anglicka. Po príchode ho ustanovili za vojvodu z Kentu a Strathearnu a grófa z Dublinu. Bol vymenovaný aj za hlavného veliteľa britských síl v Severnej Amerike. Tým dosiahol vrchol svojej vojenskej kariéry. V júli 1799 odplával späť do Halifaxu. Tam pobudol rok. Oveľa neskôr, v roku 1814, Eduard podporil plán kanadského politika a právnika Jonathana Sewella vytvoriť z britských provincií v Severnej Amerike federálny zväz.

Očakávalo sa, že po návrate do Británie sa Eduard stane miestokráľom Írska. Namiesto toho ho v marci 1802 ustanovili za guvernéra Gibraltáru. Zároveň dostal vládny príkaz obnoviť disciplínu medzi gibraltárskymi jednotkami, ktorých členovia nadmieru holdovali alkoholu. Eduard proti nim zakročil mimoriadne tvrdo, čo zapríčinilo vzburu v jeho vlastnom oddiele. Jeho brat Frederik, vtedajší hlavný veliteľ britských ozbrojených síl, ho preto odvolal. Eduard sa však odmietol vrátiť do Anglicka, kým nepríde jeho nástupca. Po návrate síce formálne zostal doživotne guvernérom Gibraltáru, mal tam však zakázaný vstup. To bol prakticky koniec jeho vojenskej kariéry. Útechou mu bolo aspoň povýšenie do hodnosti poľného maršala. Až do smrti bol aj čestným plukovníkom 1. pešieho pluku.

V Doveri Eduard v roku 1803 založil prvú plukovnícku školu. Považovali ho za výborného rečníka. Zaujímal sa o sociálne experimenty jedného zo zakladateľov utopického socializmu Roberta Owena, bol za katolícku emancipáciu, podporoval literárne, biblické a abolicionistické spoločnosti. V roku 1798 bol ostrov Epekwitk, nachádzajúci sa 200 kilometrov od Halifaxu, po obsadení Britmi premenovaný na Eduardovu počesť na Ostrov princa Eduarda. V súčasnosti je tento ostrov najmenšou kanadskou provinciou. Eduard patril ako člen anglickej kráľovskej rodiny do anglikánskej cirkvi. Zároveň sa stal v roku 1789, v čase ženevských štúdií, slobodomurárom. V tejto organizácii bol aktívny aj v ďalších rokoch. V roku 1813 sa stal dokonca veľmajstrom veľkej lóže Antient Grand Lodge of England.

Eduard žil bohémskym a extravagantným spôsobom života. I keď bol starý mládenec, počas života mal mnoho mileniek. V Ženeve mal dve milenky: Adelaide Dubusovú a Anne Moréovú. S Adeilade mal dcéru rovnakého mena. Jej matka zomrela pri pôrode. S Anne mal Eduard syna Edwarda Schenkera Scheenera. Boli to však nemanželské deti, ktoré nemohli mať žiadne dedičné nároky. V roku 1790 sa Eduardovou milenkou stala manželka francúzskeho plukovníka baróna de Fortisson madame de Saint-Laurent. O rok neskôr odišla s Eduardom do Kanady. Eduard žil s madame de Saint­-Laurent dvadsaťosem rokov, až do roku 1818, keď sa oženil. Vtedy madame de Saint-Laurent odišla do Paríža, kde o dvanásť rokov neskôr zomrela. Vzťah Eduarda a madame de Saint-Laurent ktorý nebol po vôli Eduardovým rodičom ani ďalším členom kráľovskej rodiny, zostal bezdetný.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia