Vladimír Kampf

Už dávno ma na sociálnej sieti zaujal profil Borievky Photogallery. Spočiatku som si myslel, že je to nejaká skupina fotografov odhodlaných urobiť zo Slovenska rozprávkovú krajinu. Keď sa mi donieslo, že to je práca jediného človeka, bol som prekvapený. More ľúbivých obrázkov zo Slovenska, aké sa len tak nevidia.
<h3>Boris Michaliček</h3>
Profil či značka Borievky pochádza z&nbsp;čias, keď mali s&nbsp;vtedajšou priateľkou, dnes manželkou, jediný spoločný mobil. „Kamoši rozmýšľali, ako si nás uložiť, či Boris, alebo Evka. Potom jeden z&nbsp;nich dostal nápad spojiť naše mená do jedného Borievka. Nejako nám to prischlo. Borievky bol spočiatku náš spoločný projekt. Spájalo nás cestovanie a&nbsp;ďalšie záujmy. Evka tiež fotografovala,“ vysvetľuje autor najkrajších obrázkov slovenskej krajiny.
Každé ročné obdobie má čosi do seba. Zima je čarovná, ale: „Divák síce vidí idylickú zimnú krajinu, ale nevidí, čo bolo za tým. Často to veru nie je až také príjemné. Sneženie, víchrica, mrazy aj pod mínus dvadsať, slnko, teplo, ľad, brodenie po pás v&nbsp;snehu, bivakovanie na hrebeni alebo lyžovanie potme dole s&nbsp;čelovkou vo voľnom teréne. Toto všetko sú špecifiká, ktoré ma sprevádzajú pri zimnej krajinárskej a&nbsp;horskej fotografii. Ak je fotograf na takéto podmienky pripravený, dokáže si ich užívať.“

Všetkým, ktorí by si to chceli skúsiť, Boris odporúča: „Nepodceniť výbavu. Keď sa niekto chystá na zimné fotenie do hôr, musí si uvedomiť, že sa bude pohybovať v&nbsp;rizikovom teréne. Musí sledovať podmienky, lavínovú situáciu, množstvo snehu a&nbsp;hlavne byť na to pripravený od obuvi, oblečenia až po zimnú výbavu, ako je lavínová súprava, mačky alebo cepín. Fotenie potokov má tiež špecifiká: Ľad, voda a&nbsp;zima, ktorá je okolo vodných tokov, je ešte o&nbsp;pár stupňov tuhšia. Nepremokavá vysoká obuv alebo zateplené gumáky a&nbsp;mačky na ľad sú nevyhnutné. Do hlbokého snehu zas odporúčam minimálne snežnice, skialpová výbava je ešte lepšia.“
Napriek tomu, že je Boris pripravený a&nbsp;opatrný, občas občas ho terén dostane. „Minulú zimu som sa po výdatnom snežení vybral do Slovenského raja do rokliny Veľký sokol s&nbsp;cieľom zachytiť zimnú divočinu. Plán bol ísť iba po prvé pekné miesto, stráviť tam nejaký čas fotením a&nbsp;vrátiť sa. Pre množstvo snehu a&nbsp;vody sa vrátiť nedalo a&nbsp;ja som musel ísť ďalej. V&nbsp;rokline boli napadané lavíny, v&nbsp;ktorých som doslova plával zaborený po hrudník. Niekedy nebola iná možnosť ako ísť stredom rokliny po vode, ktorá mi siahala aj do polovice stehien. Strávil som tam nakoniec jedenásť hodín bez jedla. K&nbsp;autu som sa vrátil úplne potme a&nbsp;úplne vyšťavený. Bolo to poriadne dobrodružstvo a&nbsp;riziko ani raz neprekročilo únosné medze.“
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Július Kotus</h3>
Kým si Boris užíva samotu v&nbsp;krajine, Julo Kotus v&nbsp;uliciach mieri optikou na ľudí. Nachádza dosť odvahy, aby sa k&nbsp;nim priblížil a&nbsp;zaznamenal prchavosť chvíle. „Fotografujem s&nbsp;priateľským úmyslom, neskrývam sa, nefotím teleobjektívom. Ako fotograf môžem na verejnosti fotografovať kohokoľvek, kým niekomu neprimerane nenaruším súkromie. Preto sa spolieham na pohotovosť a&nbsp;aj keď ma niekto zbadá, kývnem, usmejem sa, ukážem fotoaparát a&nbsp;poviem, prečo som ho fotil.“
Je dôležité zotrvať v&nbsp;priateľskom kontakte. „Pochválim, že má dobrý outfit, alebo že z&nbsp;objektu môjho záujmu ide charizma, že situácia je veľmi pekná, že sa objavil v&nbsp;krásnom svetle. Ak je z&nbsp;toho nejaká konverzácia alebo bližší kontakt, väčšinou je priateľský,“ vysvetľuje zásady street fotografie. „Nie som paparaco, ktorý sa snaží pristihnúť iných v&nbsp;nevhodných situáciách,“ dodáva.

„Nejdem do ulice, kým som si nie istý, že som príjemne naladený, že nesiem do ulice pozitívne myslenie a&nbsp;že chcem druhým dať svoju trošku pozornosti. V&nbsp;dnešnej anonymnej dobe, keď sa ľudia jeden o&nbsp;druhého nezaujímajú, niektorí paradoxne ocenia a&nbsp;sú potešení, že si ich niekto všimol. Samozrejme, sú aj prípady, že niekto mrzuto odmietne, ale tých je naozaj málo. Len dva či tri razy som musel vymazať fotky na žiadosť fotografovaného. Rešpektujem to, ak mám ja právo na verejnosti fotiť, oni majú právo odmietnuť.“
Julo vysvetľuje, ako na to na ulici: „Okrem všetkých zásad otvorenosti a pohotovosti v street fotografii treba byť odolný proti počasiu. Dobre oblečený a používať fotoaparát, ktorí znesie vlhkosť, prípadne aj sneh alebo dážď. Nie je to nutnosť, ale najzaujímavejšie zábery vznikajú vtedy, keď sa už nikomu nechce vyťahovať foťák, lebo tak fučí a sneží, že je to už nepríjemné. Rád sa vtedy spolieham na svoje Nikony.“&nbsp;Nie je to také jednoduché.
 „Často bývam roztržitý, zvlášť, keď som v&nbsp;plnom nasadení a&nbsp;fotím. Angličania to nazývajú, že ste v&nbsp;akomsi plynutí a&nbsp;súzvuku s&nbsp;tým, čo robíte. Ide vám to a&nbsp;vy nič iné nevnímate. Potom odložím aj dôležitú vec nabok a&nbsp;zabudnem na ňu. Raz sa mi to stalo dokonca s&nbsp;mojím obľúbeným objektívom Nikon 35mm, ktorý používam na street fotku. Položil som ho na obrubník, keď som ho menil za iný. Zabudol som ho tam a&nbsp;odišiel a&nbsp;pokračoval vo fotení po meste. Po vyše pol hodinke som si chcel objektívy opäť prehodiť... Tridsaťpäťka v&nbsp;brašni nebola... Okamžite som si spomenul na to, kde som ju menil a&nbsp;že som ju nechal na obrubníku. Nadávajúc si do blbcov som utekal na miesto. Sneh ma však zachránil. Snežilo totiž tak husto, že objektív bol za niekoľko minút pod pokrývkou a&nbsp;nikto si ho nevšimol. Pôsobil ako kameň. Keďže objektív bol odolný proti stekajúcej vode a&nbsp;vlhkosti, nič sa mu nestalo,“ smeje sa Julo.
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Tomáš Hulík</h3>
Tomáš je jasný. Fotograf a&nbsp;filmár je v&nbsp;súčasnosti zároveň poverený vedením ZOO Bratislava. Má za sebou filmárske a&nbsp;fotografické projekty o&nbsp;peknom a&nbsp;škaredom Slovensku. Zima je milosrdná a&nbsp;veľa škaredosti zakryje… „Presne tak. Spolu s&nbsp;kolegom Palom Juračkom sme sa smiali, že Slovensko je najkrajšie v&nbsp;zime a&nbsp;v&nbsp;noci… Vtedy sú všetky nedostatky a&nbsp;ohavnosti schované.“
Podľa Tomáša nie je zimné fotografovanie zvierat nijako špecifické. Samozrejme, okrem prstov primrznutých k&nbsp;spúšti fotoaparátu… Pri fotografovaní bobrov alebo labutí v&nbsp;treskúcich mrazoch to veľmi cítiť. Ale jedno špecifikum to zimné fotenie má: „Je skoro celý deň fantastické ploché svetlo, ktoré nádherne prekresľuje fotografie...“ Každý, kto si chce skúsiť fotiť zimu, by si v&nbsp;čase globálneho otepľovania nemal nechať utiecť ani jeden zasnežený deň.

„Nech okamžite vyrazia, tá chvíľka nepohody sa skoro vždy odvďačí skvelými fotoúlovkami.“ Aj keď… Už je to pár desiatok rokov, keď sme sa po prvý raz stretli. Tomáš vtedy naháňal bobricu a jej rodinu pri Devínskej Novej Vsi. „S fotografovaním bobrov mám aj zážitok pri mínus 20 stupňoch Celzia. Nebol som v tom krutom mraze schopný vymeniť film vo foťáku. Myslím, že dnes by som menil buď baterku, alebo kartu, a bolo by to také isté. Nemožné,“ smeje sa Tomáš.