Už dávno ma na sociálnej sieti zaujal profil Borievky Photogallery. Spočiatku som si myslel, že je to nejaká skupina fotografov odhodlaných urobiť zo Slovenska rozprávkovú krajinu. Keď sa mi donieslo, že to je práca jediného človeka, bol som prekvapený. More ľúbivých obrázkov zo Slovenska, aké sa len tak nevidia.

Boris Michaliček

Profil či značka Borievky pochádza z čias, keď mali s vtedajšou priateľkou, dnes manželkou, jediný spoločný mobil. „Kamoši rozmýšľali, ako si nás uložiť, či Boris, alebo Evka. Potom jeden z nich dostal nápad spojiť naše mená do jedného Borievka. Nejako nám to prischlo. Borievky bol spočiatku náš spoločný projekt. Spájalo nás cestovanie a ďalšie záujmy. Evka tiež fotografovala,“ vysvetľuje autor najkrajších obrázkov slovenskej krajiny.

Každé ročné obdobie má čosi do seba. Zima je čarovná, ale: „Divák síce vidí idylickú zimnú krajinu, ale nevidí, čo bolo za tým. Často to veru nie je až také príjemné. Sneženie, víchrica, mrazy aj pod mínus dvadsať, slnko, teplo, ľad, brodenie po pás v snehu, bivakovanie na hrebeni alebo lyžovanie potme dole s čelovkou vo voľnom teréne. Toto všetko sú špecifiká, ktoré ma sprevádzajú pri zimnej krajinárskej a horskej fotografii. Ak je fotograf na takéto podmienky pripravený, dokáže si ich užívať.“

Všetkým, ktorí by si to chceli skúsiť, Boris odporúča: „Nepodceniť výbavu. Keď sa niekto chystá na zimné fotenie do hôr, musí si uvedomiť, že sa bude pohybovať v rizikovom teréne. Musí sledovať podmienky, lavínovú situáciu, množstvo snehu a hlavne byť na to pripravený od obuvi, oblečenia až po zimnú výbavu, ako je lavínová súprava, mačky alebo cepín. Fotenie potokov má tiež špecifiká: Ľad, voda a zima, ktorá je okolo vodných tokov, je ešte o pár stupňov tuhšia. Nepremokavá vysoká obuv alebo zateplené gumáky a mačky na ľad sú nevyhnutné. Do hlbokého snehu zas odporúčam minimálne snežnice, skialpová výbava je ešte lepšia.“

Napriek tomu, že je Boris pripravený a opatrný, občas občas ho terén dostane. „Minulú zimu som sa po výdatnom snežení vybral do Slovenského raja do rokliny Veľký sokol s cieľom zachytiť zimnú divočinu. Plán bol ísť iba po prvé pekné miesto, stráviť tam nejaký čas fotením a vrátiť sa. Pre množstvo snehu a vody sa vrátiť nedalo a ja som musel ísť ďalej. V rokline boli napadané lavíny, v ktorých som doslova plával zaborený po hrudník. Niekedy nebola iná možnosť ako ísť stredom rokliny po vode, ktorá mi siahala aj do polovice stehien. Strávil som tam nakoniec jedenásť hodín bez jedla. K autu som sa vrátil úplne potme a úplne vyšťavený. Bolo to poriadne dobrodružstvo a riziko ani raz neprekročilo únosné medze.“

Pokračovanie na ďalšej strane...