Bolívia spolu s&nbsp;Paraguajom sú jediné dva štáty juhoamerického kontinentu, ktoré nemajú priamy prístup k&nbsp;svetovému oceánu. Bolívia si to kompenzuje vodnou hladinou vysokohorského jazera Titicaca, okolo ktorého viedla naša cesta z&nbsp;Peru. Zavčasu ráno sme od zimy drkotali zubami na autobusovej stanici v&nbsp;Pune, kde sa pani z&nbsp;autobusovej spoločnosti, s&nbsp;ktorou sme cestovali, márne snažila v&nbsp;počítačovom programe nájsť Eslovaquia (Slovensko) medzi krajinami USA. Keď som jej už niekoľkýkrát oznámila, že tento štát sa nachádza v&nbsp;starobylej Európe a&nbsp;nie v&nbsp;Spojených štátoch amerických, radšej si prizvala na pomoc ďalších kolegov. S&nbsp;tými napokon našu krajinu víťazoslávne v&nbsp;systéme objavili a&nbsp;my sme mohli nasadnúť do autobusu.

Copacabana, malebné mestečko na brehoch jazera Titicaca, je skvelé miesto na spoznávanie indiánskej kultúry. Samotné mesto je situované v nadmorskej výške 3 841 metrov na rovnomennom polostrove, ktorý sa síce pripája k pevnine v Peru, napriek tomu patrí Bolívii. Copacabana je hlavné mesto provincie Manco Cápac a nachádza sa približne deväť kilometrov od peruánskych hraníc a asi 155 kilometrov od bolívijského La Pazu. Je to dôležité turistické a významné náboženské centrum, kde sa koná mnoho mariánskych pútí k Virgen de Copacabana. Jazero Tititcaca je najvyššie položené splavné jazero sveta a po stovky rokov je domovom Aymarov, ktorí sídlia na území dnešných štátov Bolívia a Peru. Jazero leží v nadmorskej výške 3 812 metrov na andskom Altiplane.

Mesto Copacabana a jazero Titicaca

V&nbsp;autobuse nám sprievodca rozdal dotazníky, ktoré sme museli vyplniť a&nbsp;odovzdať colníkom na hraničnom priechode. Pred pasovou kontrolou sme sa zastavili v&nbsp;maličkom obchodíku zameniť si peniaze (peruánsky nuevo sol za bolívijské boliviano). Ako som vystúpila z&nbsp;autobusu, pocítila som nadmorskú výšku, na ktorú som si ešte neprivykla. Pri návrate do autobusu som trochu ako omámená nastúpila do prvého, ktorý stál najbližšie k&nbsp;obchodíku. Vystúpila som na poschodie a&nbsp;hľadala som svoje miesto, kde ostal manžel strážiť veci. Akosi som si v&nbsp;tom momente neuvedomila, že v&nbsp;autobuse niet takmer nikoho a&nbsp;pomaly odchádza preč.

Zletela som dolu schodíkmi a&nbsp;búchala šoférom na dvere, aby ihneď zastavili, že som omylom nastúpila do nesprávneho vozidla. Tí mi ochotne otvorili dvere a&nbsp;vonku som sa musela chvíľu smiať sama na sebe a&nbsp;zároveň lapať po dychu, aby som sa správne zorientovala, aj keď sa mi točila hlava a&nbsp;cítila som sa vcelku dezorientovane. Na samotných hraniciach prebiehala kontrola rýchlo a&nbsp;bezproblémovo. Z&nbsp;peruánskeho úradu sme museli prejsť len niekoľko desiatok metrov ďalej pešo po vlastných na bolívijský colný úrad, kde sme dostali pečiatku na 30 dní pobytu. Z&nbsp;hraničného priechodu Kasani to bola už len necelá polhodinka do mestečka Copacabana.

Čo vlastne znamená názov Copacabana? Dodnes nie je úplne jasné, či pomenovanie pochádza z&nbsp;miestnej aymarčiny alebo z&nbsp;kečuánčiny. Najčastejšie sa však odborníci prikláňajú k&nbsp;verzii, že jeho pôvod je v&nbsp;dvoch kečuánskych slovách: capa a&nbsp;cahuana. „Capa“ môžeme preložiť ako jasný, pokojný, veselý a&nbsp;„cahuana“ ako miesto, odkiaľ je krásny výhľad. Alebo „cahuana“ označujúca vyhliadku a&nbsp;„coppa“ označujúca modrú farbu, teda „modrá vyhliadka“ (odkazujúca pravdepodobne na modré farby jazera Titicaca). Názov sa postupom času pošpanielčil a&nbsp;upravil sa do podoby, ako ho poznáme dnes, teda Copacabana.

Aj už spomínaná najznámejšia pláž v&nbsp;brazílskom Riu de Janeiro nesie meno práve po tomto nenápadnom bolívijskom meste. Je pomerne malé, takže sa netreba vyvážať dopravnými prostriedkami. Všade sa dá poľahky dôjsť pešo. Treba sa však dobre pripraviť na veľkú nadmorskú výšku, ktorá sa prejavuje pri každom kroku. Keďže je toto mestečko vystavané do strmých kopcov, často sa stane, že človek sa rýchlo zadýcha a&nbsp;musí každú chvíľu oddychovať a&nbsp;dopĺňať tekutiny. Na druhej strane sú práve tieto strminy jeho veľkým plusom, pretože návštevníkom ponúka nezameniteľné výhľady na pokojnú hladinu bájneho jazera Titicaca.

Miestnu kuchyňu je najlepšie ochutnať priamo v&nbsp;uliciach Copacabany, kam chodia domáci obyvatelia. Typickým hlavným jedlom je vyprážaný pstruh s&nbsp;ryžou a&nbsp;so skromnou zeleninovou prílohou. K&nbsp;tradičnému teplému predkrmu patrí hustá polievka z&nbsp;quinoy alebo silný slepačí vývar s&nbsp;množstvom zeleniny. Samozrejme, k&nbsp;dennému menu sa vždy podáva sladený nápoj a&nbsp;niekedy aj dezert, zvyčajne v&nbsp;podobe sladkého želé. V&nbsp;Bolívii patria k&nbsp;veľkým lákadlám miestne trhy, na ktorých možno nájsť rôznorodý tovar od ovocia, zeleniny, mäsa, hygienických potrieb cez odevy, potreby do domácnosti, súčiastky do áut, galantériu, po rôzne druhy náradia a&nbsp;mnoho iného. Na svoje si zaručene prídu i&nbsp;milovníci suvenírov, kožených výrobkov, pletených a&nbsp;tkaných vecičiek, ktoré hýria pestrými farbami. Tie azda ani nie je možné len tak obísť a&nbsp;niečo si nekúpiť.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Tu, ako i&nbsp;na iných juhoamerických trhoch, sa dajú ceny za tovar zjednávať. V&nbsp;praxi to znamená nekupovať hneď tovar za požadovanú sumu, ale snažiť sa ju čo najviac znížiť. Je to akási hra, ktorá k&nbsp;takémuto typu nakupovania patrí. Miestni dobre vedia, že takýmto štýlom poľahky vytiahnu od turistov viac peňazí, pretože nie každému „gringovi“ sa chce handrkovať o&nbsp;pár drobných. My sme sa už za ten čas, čo Južnú Ameriku navštevujeme, zjednávať naučili, takže je pre nás aj jednoduchšie nadviazať rozhovor s&nbsp;miestnymi ľuďmi.

Tí sú, samozrejme, najradšej, keď človek hovorí aspoň trochu po španielsky, pretože väčšina z&nbsp;nich sa po anglicky vôbec nedorozumie. K&nbsp;prvej otázke, ktorú vám zvyčajne miestni položia, patrí: Odkiaľ pochádzate? Keď sa zmienime o&nbsp;Slovensku, väčšinou ani len netušia, o&nbsp;akú krajinu môže ísť a&nbsp;kde ju asi tak na imaginárnej mape hľadať. Keď však spomenieme strednú Európu, väčšina ľudí v&nbsp;strednom a&nbsp;vo vyššom veku radostne vyhŕkne: „Aaa! Checoslovaquia... Praga!“ My už v&nbsp;tom momente vieme, že ľady sa prelomili a&nbsp;môžeme spoločne začať nenútene konverzovať.

Mestečko Copacabana je zasadené medzi kopce Calvario a&nbsp;Kesanani, z&nbsp;ktorých sa naskytajú prekrásne výhľady na modrasté vody jazera Titicaca. Známejšia vyhliadka sa nachádza na Cerro Calvario (3&nbsp;973 m), na ktorého vrchol vedie strmá cestička s&nbsp;nezameniteľnými pohľadmi na okolitú prírodnú scenériu a&nbsp;lodný prístav. Na kalváriovom kopci je situovaný obrovský kríž s&nbsp;niekoľkými menšími svätyňami a&nbsp;otvormi, kde miestni veriaci pália obety alebo sviečky, aby sa im splnili priania. Aj my sme si od seňory, ktorá pochrapkávala za svojím stolíkom, kúpili pár sviečok. Farba každej z&nbsp;nich symbolizovala niečo iné, napríklad biela predstavovala zdravie. Sviečky sme zapálili v&nbsp;malom kamennom výklenku, kde horeli aj ostatné.

Na Cerro Calvario sa koná viacero pútí počas celého roka. Tá najvýznamnejšia je procesia počas Veľkej noci, keď veriaci na vrchol vynesú sochu Virgen de Copacabana v&nbsp;sviečkovej procesii. Jediným negatívom na Cerro Calvario sú všadeprítomné odpadky a&nbsp;grafity na skalách, ktoré kazia dojem z&nbsp;celkovej atmosféry tohto posvätného miesta. Na hlavnom námestí Plaza 2 de Febrero sa nachádza honosný kostol Basílica de Nuestra Señora de Copacabana. Patrí k&nbsp;najdôležitejším a&nbsp;najnavštevovanejším chrámom v&nbsp;celej Bolívii a&nbsp;je známy aj ako „maurská katedrála“, a&nbsp;to vďaka mudejarskému vplyvu s&nbsp;bielymi kamennými stenami a&nbsp;kupolami zdobenými tmavomodrými dlaždicami (azulejo). Chrám stavali v&nbsp;rokoch 1601 až 1619 v&nbsp;renesančnom a&nbsp;koloniálnom barokovom štýle. Jeho interiér zdobí majestátny oltár z&nbsp;blyštiaceho sa zlata.

V&nbsp;čase, keď sme navštívili Copacabanu, prebiehali oslavy Día de los Muertos, teda naše Dušičky. Jedna seňora nás poslala pozrieť sa na miestny cintorín, aby sme videli, ako to v&nbsp;Bolívii vyzerá, keď sa oslavuje tento sviatok. Z&nbsp;centra mesta je to pešo len kúsok k&nbsp;Cementerio General, ako sa nazývajú všetky hlavné cintoríny v&nbsp;bolívijských mestách. Príjazdová cesta k&nbsp;hlavnej bráne cintorína bola pre autá uzavretá, pretože sa tam už od skorého rána rozkladali pouličné stánky so skvelým domácim jedlom, sviečkami a&nbsp;živými kvetinami. Samotný cintorín hral pestrými farbami živých kvetov. Odvšadiaľ k&nbsp;nám doliehala veselá vrava prítomných. Početné rodiny sa schádzali na hroboch svojich blízkych, kde si rozkladali prinesené jedlo a&nbsp;našim ušiam tu lahodili melódie ľudovej hudby z&nbsp;Ánd.

V&nbsp;našich končinách je zvykom ísť na návštevu cintorína v&nbsp;oblečení tmavšieho či zemitého odtieňa. V&nbsp;Bolívii je to práve naopak. Seňory mali v&nbsp;tento deň na sebe sviatočný odev. Pre ten je typická široká sukňa v&nbsp;žiarivých pestrých farbách, na hlave klobúk a&nbsp;na chrbte uviazané pestrofarebné aguayo (llijlla) alebo prehodená pelerína. Aguayo je ručne vyrábaná tkanina, ktorú používajú najmä ženy v&nbsp;Bolívii, Peru a&nbsp;v&nbsp;niektorých častiach Argentíny a&nbsp;Čile. Vyrába sa z&nbsp;vlny lám alpák alebo oviec a&nbsp;farbí sa prírodnými farbivami. Takáto tkanina sa najčastejšie využíva na nosenie detí, osobných vecí či potravín, ale aj ako prikrývka, obrus a&nbsp;podobne. Koncept smrti v&nbsp;juhoamerických kultúrach sa odlišuje od toho, ktorý poznáme my v&nbsp;európskom priestore. Pre Aymarov nie je prirodzená smrť tragédiou, ale bežnou súčasťou cyklu života. Preto ak niekto zomrie, jednoducho sa povie, že „odišiel“. Miestni veria, že takéto duše prichádzajú každoročne na zem, aby priniesli plodnosť a&nbsp;úrodnosť na nasledovný rok, pretože práve v&nbsp;novembri sa na Altiplane začína obdobie výsadby nových plodín.

Podľa predstáv Bolívijčanov duše schádzajú z&nbsp;hôr na tento svet 1.&nbsp;novembra na pravé poludnie. Vo svete živých zotrvajú dvadsaťštyri hodín, teda do nasledujúceho dňa. Miestni veria, že počas týchto hodín je zosnulý opäť s&nbsp;nimi na zemi. Preto im pozostalí chystajú akýsi minioltárik so sladkosťami, nápojmi, ovocím, so sviečkami, s&nbsp;kvetinami a&nbsp;iným. Najznámejšia sladkosť tohto významného sviatku je tantawawa. Je to akýsi veľký koláč alebo medovník s&nbsp;ľudskou podobou a&nbsp;s&nbsp;farebnou tvárou, ktorý predstavuje zosnulého. Častým objektom na hroboch je aj rebrík vyhotovený z&nbsp;chleba, ktorý má pomôcť duši vrátiť sa do neba.

Celý sviatok Día de los Muertos sa trávi spolu s&nbsp;rodinou na cintoríne, kde sa ľudia rozprávajú, modlia za blízkych a&nbsp;fajčia. Všetci priatelia a&nbsp;známi sú srdečne vítaní, aby sa pripojili k&nbsp;modlitbám, a&nbsp;často ich pohostia tradičným jedlom. Spolu s&nbsp;modlitbou zohráva kľúčovú úlohu hudba. Tá dodáva duchom energiu na návrat tam, odkiaľ sa vrátili na zem. Gitaristi, trubkári a&nbsp;kapely hrajú ľudové melódie, aby sa odvďačili dušiam za návštevu a&nbsp;popriali im šťastnú cestu ďalej. Po skončení osláv a&nbsp;rozlúčkových rituálov sa rodiny vrátia domov a&nbsp;čakajú na ďalší rok, kým sa budú môcť znova stretnúť s&nbsp;blízkymi na cintorínoch. Día de los Muertos je tak pre miestnych oslava večnosti a&nbsp;jediný deň v&nbsp;roku, keď sa môžu stretnúť s&nbsp;tými, ktorí ich opustili.

Z&nbsp;tohto pokojného mestečka naše kroky viedli do druhého hlavného a&nbsp;zároveň i&nbsp;najľudnatejšieho mesta Bolívie – do La Paz. Aby sme sa tam dopravili, bolo sa treba preplaviť loďou cez úžinu Tiquina. Práve tá spája Copacabanu so zvyškom Bolívie. Samotný presun nepredstavuje žiadny problém, cez úžinu neustále pendlujú malé motorové člny, ktoré v&nbsp;pravidelných intervaloch prepravujú cez rieku skupinky pasažierov. Stačí len vystúpiť z&nbsp;autobusu, kúpiť si lístok za pár drobných a&nbsp;čakať na nalodenie. Autobusy, nákladné autá, osobné vozidlá a&nbsp;nadrozmerné náklady prevážajú veľké kompy. Na druhom brehu sme si počkali na autobus a&nbsp;ten nás takmer po štyroch hodinách cesty doviezol do cieľovej destinácie.

<strong>Text a foto: Annamária Drgoňa Rakovská</strong>

Na tomto mieste nesmú dobré jedlo, hudba, spev a živá vrava na cintorínoch chýbať

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Na tomto mieste nesmú dobré jedlo, hudba, spev a živá vrava na cintorínoch chýbať

Súvisiace články

Po perlách prišla ropa, ktorou je Bahrajn nasiaknutý: Zázrak v púšti pripomína fatamorgánu

V neviditeľnej vode: Exotické Filipíny sú rajom pre potápačov

Daň za luxus: Z korún paliem znie spev vtákov... z malých reproduktorov

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás