Vladimír Kampf

Cez Slovensko vedie európska cyklistická magistrála popri Dunaji. V&nbsp;Nemecku a&nbsp;Rakúsku jej do dokonalosti takmer nič nechýba. Väčšina dunajských tranzitných cykloturistov prejde Bratislavou a&nbsp;čo najskôr prechádza do Maďarska. Tam je toho viac na pozeranie aj na užívanie si. Dlhú hrádzu od nevidím do nevidím si pokojne nechajú ujsť. U&nbsp;nás je zázemie horšie, ale lepší sa to. Rovnako je to z&nbsp;roka na rok lepšie s&nbsp;cyklistickými trasami popri Váhu. Okolo našej najdlhšej rieky by sme mohli mať skvelý priestor na týždňovú tristokilometrovú dovolenku od Tatier k&nbsp;Dunaju.

Kým v&nbsp;Rakúsku, Nemecku či Maďarsku to popri Dunaji na prvý pohľad vyzerá, že výstavba a&nbsp;služby popri trase majú hlavu a&nbsp;pätu a&nbsp;je ich všade dosť, popri našom úseku Dunaja a&nbsp;popri Váhu to vyzerá poskromne a&nbsp;hlavne nespoľahlivo. Kto vie, kde sa cyklista bude môcť občerstviť a&nbsp;kam sa dostane?

„Na Slovensku je okolo cykloturistiky kopa dezinformácií a&nbsp;skreslených predstáv. Nadšenie z&nbsp;Rakúska a&nbsp;Nemecka chápem. U&nbsp;nás máme kopu doslova primitívnych problémov, ktoré nedokážeme efektívne vyriešiť. Krajiny, ktoré socializmus nezažili, tento problém nemajú. Najväčším polenom pod nohami či skôr pod kolesami sú vlastnícke vzťahy. Kopa súkromného majetku bola zoštátnená, ešte stále prebieha vracanie pozemkov pôvodným majiteľom a&nbsp;ich dedičom. Štyridsať rokov urobilo svoje,“ konštatuje Michal Hlatký zo Slovenského cykloklubu v&nbsp;Piešťanoch.

Niektorí ľudia zomreli, iní neprevzali dedičstvo. Veľkou právnou prekážkou je pri tom náš uhorský spôsob dedenia. „Kým u&nbsp;nás dedia všetci po uhorsky, v&nbsp;Rakúsku dedí jeden najstarší potomok. Tento systém majú v&nbsp;Českej republike a&nbsp;veľa vecí im urýchľuje. U&nbsp;nás musíme mať povolenie od veľkého množstva vlastníkov. Niektorí môžu mať sotva piaď zeme, ale ich súhlas potrebujeme. Napríklad medzi Piešťanmi a&nbsp;Veľkým Orvišťom by sa zišlo na frekventovanej trase vybudovať cyklochodník. Býva tam veľa ľudí, ktorí na nich dochádzajú za prácou. Na štyroch kilometroch máme stovky vlastníkov. To v&nbsp;Rakúsku nie je. Tam je jeden a&nbsp;hotovo.“ U&nbsp;nás sa treba dohodnúť s&nbsp;každým, jeden človek s&nbsp;kúskom pozemku dokáže zablokovať akúkoľvek snahu. „Druhým veľkým problémom Slovenska je neuveriteľných tritisíc samospráv. Jeden volený zástupca vychádza na sto obyvateľov. Ľudí, ktorí vstupujú do budovania cyklistických ciest, je neuveriteľné množstvo.“ V&nbsp;slovenských kocúrkovských obciach sa v&nbsp;obecnom zastupiteľstve takmer vždy nájde niekto, kto je múdrejší či pozná kopu dôvodov, pre ktoré je lepšie radšej nerobiť nič…

„Keby sme nemali toľko vlastníkov a&nbsp;samospráv, aj cyklochodníky by napredovali rýchlejšie. Možno nás zachráni nový stavebný zákon a&nbsp;proces bude jednoduchší,“ sumarizuje najvážnejšie problémy Michal Hlatký. „Dúfam, že sa posunieme ďalej aj s&nbsp;výstavbou chodníka zo Žiliny do Vrútok. Už desať rokov je ako zakliaty, stále nemáme ani stavebné povolenie. Bude trvať generácie, kým sa k&nbsp;Rakúšanom aspoň priblížime.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Vážska cyklomagistrála, to je striedanie lepších, horších alebo aj žiadnych úsekov. Nie je ucelená, nebudujú ju po etapách, jednoducho kde môžu, robia, čo môžu. Trenčianskemu kraju sa veľmi rýchlo podarilo spojiť Trenčín s Hornou Stredou cez Nové Mesto nad Váhom len preto, že 90 percent vedie cez štátne pozemky. K dispozícii je už samostatný chodník z Nového Mesta nad Váhom do Piešťan. Medzi Piešťanmi a Hlohovcom zostal krátky úsek po poľnej ceste. Úsek po Šaľu je hotový. Do Kolárova vedie len trávnatá hrádza, po ktorej to na bicykli nie je ktoviečo. Z Kolárova do Komárna je cyklochodník hotový.

Trenčín je nateraz na Váhu cykloturistický pupok sveta. Aj proti prúdu rieky to je všelijaké. Hrádza z&nbsp;Trenčína smerom na Dubnicu nad Váhom vyžaduje opravu povrchu. Možno už na budúci rok na nej začnú pracovať. Pri Púchove čakali na prekládku železnice. Všetko je už na dobrej ceste. Cyklochodníky pribúdajú. Z&nbsp;Považskej Bystrice sa dá previezť na hranicu Žilinského kraja, kde už začali budovať úsek až do Žiliny. Bude sa tak dať dostať k&nbsp;Vodnému dielu Žilina pod Strečno. Potom po Martin nič, len sa dať zabiť na mimoriadne frekventovanej ceste. A&nbsp;medzi Vrútkami a&nbsp;Martinom je to pre cyklistov opäť priaznivé. Od Martina proti prúdu sa dá ísť opäť popri kanáli až po Krpeľany. Ďalej proti prúdu sa začína ďalšia tragédia. Čo tam cyklotrasa, keď ešte nevieme, kadiaľ povedie diaľnica! Z&nbsp;Ružomberka po Kráľovu Lehotu, kde vzniká Váh sútokom Čierneho a&nbsp;Bieleho Váhu, sú krátke bezpečné úseky, ktoré sa striedajú s&nbsp;cyklisticky neprajnými cestami. Cestičky popri Váhoch vedú lesmi, takže tam to nie je až tak „o&nbsp;hubu“.

V&nbsp;Rakúsku si buď nevšimnem, že prechádzam súkromným pozemkom, alebo ma na to upozorní tabuľa či občerstvenie, ktoré si majiteľ pri ceste postavil. Služby v&nbsp;mestách okolo Váhu nie sú až taký problém ako medzi obcami či v&nbsp;dedinách. „Pri nových trasách sú prvé lastovičky sezónnych bufetov, pribúdajú servisné stojany. Náš cykloklub ich po celom Slovensku zatiaľ postavil približne dvadsaťpäť. Ukradli nám iba jeden, čo je na naše pomery veľmi dobré skóre. Niekoľko ďalších nám nejakí dobráci aspoň poškodia alebo nám ich počmárajú. Vandali ničia orientačné tabule. Spoločnosť sa našťastie trochu posunula a&nbsp;je to lepšie ako pred pätnástimi rokmi. Stále to však nie je ako v&nbsp;Rakúsku. Odpočívadlo pri Novom Meste nad Váhom ktosi kompletne zničil do troch týždňov.“ Drsné prejavy hlupákov nesie so sebou naša mentalita a&nbsp;potreba dostať zo seba frustráciu. Možno ten istý človek, ktorý u&nbsp;nás ničí, je niekde v&nbsp;Rakúsku baránok. „V&nbsp;Rakúsku sa ľudia navzájom rešpektujú a&nbsp;snažia sa byť ústretoví. U&nbsp;nás som neraz videl, ako si nadávajú, lebo jeden zavadzia druhému.“

Slovenskému cykloklubu Piešťany nejde len o&nbsp;Piešťany. „Našou prioritou je cykloturistika na Slovensku. Nerozvíjame mestskú mobilitu, aj keď nás zaujíma. Záleží nám na rozvoji horskej cyklistiky a&nbsp;bicyklovaní v&nbsp;lesoch a&nbsp;v&nbsp;prírode. Trasy, ktoré značíme, prepájajú zaujímavé miesta. Nejde nám len o&nbsp;jazdu, ale aj o&nbsp;socializáciu, spoznávanie a&nbsp;kultúru,“ vysvetľuje predseda. Štrnásť klubov po celom Slovensku zjednocuje stovky členov. „Okrem klubových vecí robíme značenie. Maľované céčka na orientačných tabuliach a&nbsp;stromoch sú naša práca. My sme ich zaviedli. Chodníky treba nielen vytýčiť a&nbsp;označiť, ale aj vybaviť všetky potrebné dokumenty a&nbsp;povolenia k&nbsp;nim. Dôležitá je údržba a&nbsp;doplnková infraštruktúra. Aktuálne udržiavame a&nbsp;spravujeme viac ako desaťtisíc kilometrov.“

Značenie cyklochodníkov má každá krajina podľa seba. Medzinárodné značky zatiaľ neexistujú. „Slovensko je však jednou z&nbsp;mála krajín, ktoré majú na celom území jednotné značenia. V&nbsp;Taliansku, vo Švajčiarsku či v&nbsp;iných cyklisticky vyspelejších krajinách nemajú jednotný systém. Trasy si značia po svojom od regiónu k&nbsp;regiónu. V&nbsp;deväťdesiatych rokoch sa nám podarilo vytvoriť normu na značenie u&nbsp;nás. Pred štvrťstoročím tu žiadne značenie cyklochodníkov nebolo. Trasy vytýčili väčšinou nadšenci, ktorých to baví, pod našou gesciou. Štát nám prispieva, ale živiť sa tým nedá.“

<div class="snippet-cb snippet-widget snippet-articles snippet" contenteditable="false">
 <div class="icon">
 &nbsp;
 </div>
 <div class="inner" data-article-tag="&nbsp;" data-article-id="4d5e07ea-1a14-4130-91c9-08356890c474">
 &nbsp;
 
 TIP NA VÝLET: Na Devíne história preniká do návštevníka bez toho, aby študoval dejiny
 </div>
 <div class="icons">
 &nbsp;
 &nbsp;
 &nbsp;
 </div>
 </div>

Ako prvá ma na vážskej cykloceste zarazila a zastavila nepriechodnosť či neprejazdnosť vodných diel. Po skúsenosti z Rakúska a Nemecka som nečakal, že by nejaké mohlo byť pre peších a cyklistov nedostupné – za plotom. Väčšina z nich je zakázaná zóna. Niektoré majú dokonca vyárendovaný násyp hrádze tak, že keď ho chce peší turista či cyklista obísť, musí zísť po vyšliapanej strmine kamsi do poľa, kríkov či lesíka a odtiaľ sa znova vyštverať na hrádzu. Je to jediná cesta. Z pohľadu Rakúšana je to postavené na hlavu. Na Slovensku sme na neústretovosť zvyknutí. Paradox je, že trebárs kúsok od nedobytného Vodného diela Kráľová je v&nbsp;Dolnej Strede perfektný cyklochodník so všetkým, čo cykloturista potrebuje. Dokonca ani stojan na dofúkanie kolies či nabitie elektrobicykla a&nbsp;náradie na menšiu opravu nie sú ošklbané hulvátmi.

Michal Hlatký je cyklista odmalička. Hovorí sa, že v Piešťanoch bicykluje každý. „Bicyklov sme mali v rodine každý niekoľko. Jeden do mesta, druhý na výlety. Rodičia nás odmala viedli k cyklistike,“ spomína. „Otec bol funkcionár v Klube československých, neskôr slovenských turistov. S kamarátmi zakladal cykloklub.“ Michal ho zdedil po meči. Vyštudoval gymnázium, chvíľu sa pokúšal o&nbsp;právo, kým sa naplno začal venovať a&nbsp;vzdelávať v&nbsp;cyklistike. „Zostanem jej verný. Zatiaľ má napĺňa. Máme vízie, čo by sme chceli na Slovensku dotiahnuť do zdarného konca. Žiaľ, je to beh na veľmi dlhú trať. Dúfam, že sa nedám odradiť ako niektorí, ktorým ťahanice nevyhovujú.“

Komunita cykloturistov je z&nbsp;roka na rok aktívnejšia. Nenáročné pekné trasy ponúka cesta popri Váhu. Je na rovine a&nbsp;zvládnu ju aj menej zdatní. „Veľmi pekná trasa, jednoduchá cesta je z&nbsp;Oščadnice do Krásna nad Kysucou v&nbsp;Bystrickej doline, kde vedie cyklochodník po násype bývalej železnice. Horské trasy, ktoré stoja za to, sú Malé Karpaty, Považský Inovec, Tribeč… Nie sú to tie najnáročnejšie pohoria. V&nbsp;každom pohorí je v&nbsp;súčasnosti vyznačených dvesto až tristo kilometrov trás. Náročné trasy pre horské bicykle sú najmä okolo Bratislavy v&nbsp;Malých Karpatoch. Zaujímavé sú aj okolo Starej Ľubovne či Prešova,“ vymenúva to najzaujímavejšie na Slovensku.

Bicykel by mal byť v&nbsp;prvom rade funkčný. Kvalita komponentov dokáže spôsobiť ťažkú hlavu. „Treba si premyslieť, čo od bicykla vyžadujem. Ak sa mi náhle pokazí brzda na rovine, nie je to tragédia. Horšie je to pri zjazde v&nbsp;lese. Drahšie bicykle sú rozhodne bezpečnejšie a&nbsp;spoľahlivejšie. Bicykel za tri stovky isto nevydrží to, čo tie drahšie. Dobrý bicykel s&nbsp;ohľadom na peňaženku by v&nbsp;súčasnosti mohol stáť od 1 000 do 1 200 eur. Stačí bežnému cyklistovi. Ani elektrobicykel pod dvetisíc nebude ktoviečo. Polovica jeho hodnoty je zvyčajne len batéria a&nbsp;motor. Najlacnejšie ‚e-bajky‘ by som nekupoval. V&nbsp;tomto sa šetriť neoplatí.“