S cyklochodníkmi na Slovensku akoby sa vrece roztrhlo. Takmer každý, kto sa pohráva s myšlienkou, že bude v nasledujúcich komunálnych voľbách kandidovať, nad nejakým špekuluje.
Cez Slovensko vedie európska cyklistická magistrála popri Dunaji. V Nemecku a Rakúsku jej do dokonalosti takmer nič nechýba. Väčšina dunajských tranzitných cykloturistov prejde Bratislavou a čo najskôr prechádza do Maďarska. Tam je toho viac na pozeranie aj na užívanie si. Dlhú hrádzu od nevidím do nevidím si pokojne nechajú ujsť. U nás je zázemie horšie, ale lepší sa to. Rovnako je to z roka na rok lepšie s cyklistickými trasami popri Váhu. Okolo našej najdlhšej rieky by sme mohli mať skvelý priestor na týždňovú tristokilometrovú dovolenku od Tatier k Dunaju.
Stovky vlastníkov
Kým v Rakúsku, Nemecku či Maďarsku to popri Dunaji na prvý pohľad vyzerá, že výstavba a služby popri trase majú hlavu a pätu a je ich všade dosť, popri našom úseku Dunaja a popri Váhu to vyzerá poskromne a hlavne nespoľahlivo. Kto vie, kde sa cyklista bude môcť občerstviť a kam sa dostane?
„Na Slovensku je okolo cykloturistiky kopa dezinformácií a skreslených predstáv. Nadšenie z Rakúska a Nemecka chápem. U nás máme kopu doslova primitívnych problémov, ktoré nedokážeme efektívne vyriešiť. Krajiny, ktoré socializmus nezažili, tento problém nemajú. Najväčším polenom pod nohami či skôr pod kolesami sú vlastnícke vzťahy. Kopa súkromného majetku bola zoštátnená, ešte stále prebieha vracanie pozemkov pôvodným majiteľom a ich dedičom. Štyridsať rokov urobilo svoje,“ konštatuje Michal Hlatký zo Slovenského cykloklubu v Piešťanoch.
MICHAL HLATKÝ je predseda najsilnejšej cykloturistickej organizácie u nás. Slovenský cykloklub Piešťany združuje ďalších štrnásť združení na celom Slovensku.
Zdroj: Vladimír Kampf
Niektorí ľudia zomreli, iní neprevzali dedičstvo. Veľkou právnou prekážkou je pri tom náš uhorský spôsob dedenia. „Kým u nás dedia všetci po uhorsky, v Rakúsku dedí jeden najstarší potomok. Tento systém majú v Českej republike a veľa vecí im urýchľuje. U nás musíme mať povolenie od veľkého množstva vlastníkov. Niektorí môžu mať sotva piaď zeme, ale ich súhlas potrebujeme. Napríklad medzi Piešťanmi a Veľkým Orvišťom by sa zišlo na frekventovanej trase vybudovať cyklochodník. Býva tam veľa ľudí, ktorí na nich dochádzajú za prácou. Na štyroch kilometroch máme stovky vlastníkov. To v Rakúsku nie je. Tam je jeden a hotovo.“ U nás sa treba dohodnúť s každým, jeden človek s kúskom pozemku dokáže zablokovať akúkoľvek snahu. „Druhým veľkým problémom Slovenska je neuveriteľných tritisíc samospráv. Jeden volený zástupca vychádza na sto obyvateľov. Ľudí, ktorí vstupujú do budovania cyklistických ciest, je neuveriteľné množstvo.“ V slovenských kocúrkovských obciach sa v obecnom zastupiteľstve takmer vždy nájde niekto, kto je múdrejší či pozná kopu dôvodov, pre ktoré je lepšie radšej nerobiť nič…
„Keby sme nemali toľko vlastníkov a samospráv, aj cyklochodníky by napredovali rýchlejšie. Možno nás zachráni nový stavebný zákon a proces bude jednoduchší,“ sumarizuje najvážnejšie problémy Michal Hlatký. „Dúfam, že sa posunieme ďalej aj s výstavbou chodníka zo Žiliny do Vrútok. Už desať rokov je ako zakliaty, stále nemáme ani stavebné povolenie. Bude trvať generácie, kým sa k Rakúšanom aspoň priblížime.“
Pokračovanie na ďalšej strane...
