Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Vyskúšal si okrem iných učiteľské povolanie, vždy ho to však ťahalo do hôr. Vladimír Mucha (62) je jedným z&nbsp;autorov myšlienky uctiť si obete hôr, ktoré žili pre Slovenský raj, symbolickým cintorínom.

Vlado Mucha, ako ho volajú jeho kamaráti, je na Spiši pojmom a&nbsp;legendou. Jeho meno sa spája s&nbsp;perlou Slovenska, Slovenským rajom. „Moji rodičia boli učitelia, otec bol okrem iného riaditeľom na gymnáziu. Najprv som išiel v&nbsp;ich šľapajach. Ako vyštudovaný strojnícky inžinier som učil odborné predmety na strojníckej priemyslovke v&nbsp;Spišskej Novej Vsi. Vydržal som tam až dva roky. (Smiech.) Hneď druhý rok mi dokonca dali triednictvo. Takže mám všetko za sebou. Každých 45&nbsp;minút, aby mi v&nbsp;mojom živote niečo zvonilo? Nič pre mňa. O&nbsp;to lepšie pracujem, o&nbsp;čo menej ma niekto diriguje. Doslova. Moji študenti a&nbsp;študentky, keď sa stretneme, vrúcne a&nbsp;srdečne sa pozdravíme. Bol som vždy nad vecou, možno aj preto som bol obľúbený, hoci som pôsobil v&nbsp;školstve krátko,“ opisuje nám jednu zo svojich životných kapitol Vlado Mucha.

Hory vždy hrali v&nbsp;jeho živote prvé husle. „Ešte počas vysokej školy som pracoval na Téryho chate. Na promóciu som doslova odtiaľ zbehol. Kým som nastúpil na základnú vojenskú službu, bol som na ‚Terynke‘. Po vojne som učil, potom som sa vrátil na Téryho chatu do Vysokých Tatier už ako zamestnanec, nie ako brigádnik. Bol som dievča pre všetko, dva dni v&nbsp;kuchyni, dva dni som bol vysokohorským nosičom.“ S&nbsp;horami súvisel aj jeho osobný život. Hoci je Vlado Mucha komunikatívny, priateľský a&nbsp;vždy pozitívne naladený, na druhej strane bol vlk samotár a&nbsp;do manželstva sa vôbec nehrnul. Napriek tomu je dnes šťastným manželom a&nbsp;otcom. „Ženil som sa ako 44-ročný. Kamaráti mi žartom hovorili, že som tak dlho vydržal a&nbsp;potom som sa zbláznil. Ja im na to, že keby som vedel, aké je manželstvo super, oženil by som sa skôr.“

Článok pokračuje na nasledujúcej strane &gt;&gt;&gt;

Jeho intelekt sa však nezaprel ani v&nbsp;horách ďaleko od ľudí. Práve v&nbsp;Tatrách si obľúbil slovenského spisovateľa, chatára a&nbsp;nosiča Bela Kapolku, ktorý sa podieľal aj na rekonštrukcii Téryho chaty. „Bol výborný partner na filozofické debaty. Požičiaval som si od neho knihy.“ Chatárčil v&nbsp;Slovenskom raji na Ružíne. Keď na Slovensku vstúpil do platnosti zákon o&nbsp;Stráži prírody Slovenskej republiky, zamestnal sa ako profesionálny strážca prírody. Na spresnenie, takíto štátni zamestnanci kontrolujú priamo v&nbsp;teréne, ako dodržiavame zákon o&nbsp;ochrane prírody a&nbsp;krajiny. Okrem toho dávajú turistom a&nbsp;turistkám informácie a&nbsp;rady, čo v&nbsp;konkrétnej situácii robiť. Ako stojí v&nbsp;zákone, monitorujú aj výskyt vzácnych druhov rastlín a&nbsp;živočíchov a&nbsp;vykonávajú opatrenia na ich ochranu. „O&nbsp;platoch sa nebavme, to nie je dôležité,“ reaguje Vlado Mucha na našu poznámku, že spočiatku strážcovia zákona boli platení veľmi biedne. Práca bola pre neho srdcovou záležitosťou, aj preto bez ohľadu na peniaze hovorí o&nbsp;šťastí.

S&nbsp;jeho profesijným smerovaním sa zmierili aj rodičia. Vlastne oni sami ho nevdojak viedli k&nbsp;tomu, aby miloval hory. „Každý víkend, už ako dieťa, sme boli v&nbsp;horách. Už ako päťročný som bol na Kriváni. Zaujímavé je, z&nbsp;detstva mi utkvela v&nbsp;hlavne spomienka na staničný bufet v&nbsp;Poprade. Keď sme prestupovali na električku, moja cesta viedla práve do bufetu, aby som si tam kúpil žuvačky, ktoré boli vtedy módnym hitom,“ smeje sa vždy dobre naladený Vlado Mucha.

V&nbsp;lete pracuje aj v&nbsp;informačnom centre na Podlesku v&nbsp;Slovenskom raji. Rozčuľujú ho otázky, čo je v&nbsp;Slovenskom raji najkrajšie. „Prvotne návštevníkov a&nbsp;návštevníčky centra prekvapím otázkou, ktoré z&nbsp;ich detí im je najmilšie. Skrátka v&nbsp;mojom prípade sa nedá vyčleniť obľúbená lokalita. Ale, samozrejme, turistom a&nbsp;turistkám poskytnem odborný výklad a&nbsp;dočkajú sa aj odporúčaní na túry.“ Jeho druhým domovom je bezpochyby symbolický cintorín obetí hôr. Nachádza sa v&nbsp;srdci Slovenského raja na lúčnej poľane Kláštorisko v&nbsp;bezprostrednej blízkosti ruín stredovekej kaplnky. Kaplnka pre pocestných pochádza z&nbsp;roku 1492. Neďaleko sú zase čiastočne zrekonštruované ruiny známejšieho kartuziánskeho kláštora.

„Dlho sme hľadali vhodné miesto, ktoré by zodpovedalo mottu: Mŕtvym na pamiatku, živým na výstrahu. Miesto je mimo turistických chodníkov. Je to objekt, ktorý ladí s&nbsp;kláštorom. Bola tam postavená kaplnka kvôli tomu, aby sa pocestní vyhli kartuziánskemu kláštoru a&nbsp;pomodlili sa radšej v&nbsp;tichu pri kaplnke. Keď som bol na túre v&nbsp;rokline Piecky, zaujal ma v&nbsp;strede riečiska suchý konár. Niekto ho tam postavil, obložil ho pyramídou skál, aby bol vztýčený. Vtedy som sa rozhodol, že z&nbsp;cintorína urobíme exteriérovú expozíciu,“ vracia sa Vlado Mucha do roku 2010, keď otvorili objekt verejnosti. Práve vďaka sochám je symbolický cintorín v&nbsp;Slovenskom raji jedinečný a&nbsp;výnimočný. Je to exteriérová galéria drevených umeleckých diel mladých autorov zo Spiša. Samostatne stojace sochy v&nbsp;okolí kaplnky slúžia na osadzovanie tabuliek. V&nbsp;súčasnosti sa na cintoríne nachádza viac ako pätnásť drevených sôch.

Článok pokračuje na nasledujúcej strane

Cintorín zakladal s&nbsp;dvoma kamarátmi, ktorí sú tak ako on zanietení pre hory. Vlado Mucha je dnes správcom bezpochyby zaujímavého cintorína. Turisti a&nbsp;turistky si tam môžu naštudovať informácie o&nbsp;79&nbsp;obetiach hôr. „Študovali sme kroniky obcí, ale v&nbsp;prvom rade sme sa zamerali na záchranárov, ktorí položili život pri výkone svojho zamestnania.“ Prvá obeť je zo začiatku storočia, práve vtedy začala Slovenský raj ako turistickú destináciu objavovať verejnosť. „Na začiatku 20.&nbsp;storočia tu začali osadzovať v&nbsp;roklinách prvé rebríky. Dokonca prielom Hornádu otvorili až v&nbsp;roku 1974,“ opisuje nám Vlado Mucha históriu. Ľudia, ktorí milujú hory a&nbsp;zasvätili im svoj život, sú známi aj výnimočnými a&nbsp;pevnými priateľstvami. Hory totiž dokážu byť aj macošské a&nbsp;preverovať silu medziľudských vzťahov.

Keď sa Vlada Muchu pýtame, za ktorou obeťou najviac smúti, spomína svoju priateľku Patríciu Krajňákovú. K&nbsp;nešťastiu, pri ktorom zomrela trojčlenná posádka popradskej leteckej záchrannej služby ATE a&nbsp;pacient, došlo v&nbsp;roku 2016 pri obci Strelníky neďaleko Banskej Bystrice. Telá obetí, ako aj trosky vrtuľníka boli v&nbsp;rokline v&nbsp;ťažko prístupnom teréne. Lekárka Patrícia Krajňáková zomrela vo veku 46&nbsp;rokov a&nbsp;v&nbsp;záchranárskom vrtuľníku lietala od roku 2014. „Bola to skvelá kamoška, sprevádzal som ju v&nbsp;Slovenskom raji, keď bola ešte dieťa. O&nbsp;to je to smutnejšie, že zanechala dvoch synov. Bolo to zlaté usmievavé žieňa a&nbsp;stelesnenie dobroty, práve preto si zvolila takéto povolanie.“

Táto tragédia v&nbsp;tom čase otriasla takzvanou horskou komunitou aj zamestnancami a&nbsp;zamestnankyňami ATE. Iba rok predtým totiž ich vrtuľník spadol v&nbsp;Slovenskom raji. Na palube bol aj mimoriadne obľúbený vtedajší náčelník Horskej záchrannej služby Slovenský raj Dušan Leskovjanský. Jeho blízki, kolegovia a&nbsp;kamaráti si ho veľmi vážili aj za to, že zachránil mnoho životov, spomedzi všetkých aj osemročné dievčatko, ktoré spadlo zo 40-metrovej výšky v&nbsp;prielome Hornádu zo skaly do rokliny. 

V&nbsp;osudný deň spolu s&nbsp;tromi členmi leteckej záchranky smeroval na pomoc desaťročnému chlapcovi, ktorý spadol do rokliny. Horský záchranár a&nbsp;vodca zomrel iba vo veku 37&nbsp;rokov. „Duško bol na úrovni Pate. Fantasticky sa mi s&nbsp;ním spolupracovalo. Vo voľnom čase neustále brigádoval v&nbsp;národnom parku, hoci doma mal rodinu. Dušan bol veľmi aktívny, pôvodne ani nemal byť na palube, zastúpil iného kolegu. Všetci sme za ním plakali, hoci sme inak tvrdí chlapi a&nbsp;neroníme slzy len tak pre nič za nič.“ Ako nám v&nbsp;minulosti prezradil Dušanov brat Marek, ktorý takisto pracovne pôsobí v&nbsp;Slovenskom raji, na počesť šéfa horskej záchrannej služby známy nórsky spisovateľ Jo Nesbø zdolal päťdesiat lezeckých ciest blízko poľského Krakova. Dušan totiž autora obľúbených detektívnych románov krátko pred svojou smrťou sprevádzal pri lezení v&nbsp;Tatrách a&nbsp;v&nbsp;Slovenskom raji.

Bohužiaľ, v&nbsp;horách zomierajú aj mladí muži, ktorí sa venovali horolezectvu či podobným športom. Ich zoznam na symbolickom cintoríne je vcelku bohatý, čo je veľmi smutné. „Každý z&nbsp;nás ľudí má iné potreby. Niekto chce celý deň presedieť pri televízii. A&nbsp;to je pre mňa extrém. My, ktorí milujeme hory, máme potrebu testovať sa, zisťovať, kam siahajú naše možnosti a&nbsp;sily. Keď nechcete, aby vám život staval prekážky, z&nbsp;ktorých budete na smrť vystrašení, tak si ich najprv staviate sám. Absolvoval som horské behy, aby som doslova vybudoval sám seba. Bol som horský nosič, aby zo mňa nebola padavka,“ hovorí Vlado Mucha o&nbsp;mladých mužoch, ktorí milovali hory a&nbsp;hory si ich aj vzali.

Jedným z&nbsp;nich bol Martin Škorvánek, ktorý v&nbsp;Alpách zahynul vo veku 27&nbsp;rokov v&nbsp;roku 2019. Jeho mama Katarína Škorvánková dlhé roky pracovala ako lesnícka inžinierka na Správe Národného parku Slovenský raj. V&nbsp;čase smrti milovaného syna pre Život uviedla: „Otriaslo to mojou vierou. Kladiem si otázku, ako Boh mohol dopustiť, že môj vnuk Jurko bude vyrastať bez otca. Hory však naďalej milujem a&nbsp;k&nbsp;láske k&nbsp;nim budem viesť aj vnuka, tak ako som viedla svojich troch synov. Maťo hory veľmi miloval a&nbsp;nakoniec si ho aj vzali. Srdce matky sa nikdy nedokáže zahojiť z&nbsp;rany, ktorú utrpí, keď zomrie jej dieťa.“ Martin už ako študent strednej školy organizoval brigády na čistenie studničiek v&nbsp;Slovenskom raji. Ako 16-ročný začal experimentovať s&nbsp;horolezectvom. Na symbolickom cintoríne v&nbsp;Slovenskom raji pre neho rezbár Adam Bakoš zhotovil sochu anjela. Keď prší, z&nbsp;očí mu tečú slzy.

V&nbsp;Slovenskom raji a&nbsp;našich horách sa nezomiera len hrdinskou smrťou. Vlado Mucha upozorňuje, že mnohí na túrach precenia svoje schopnosti, hlavne počas letných horúčav, a&nbsp;nie raz sa to skončí smrťou.

Symbolický cintorín v Slovenskom raji: Uctili si hrdinov, ktorí zomreli, keď pomáhali iným

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Ivana Gáborík a jej príprava na Vianoce: Takto doma vypekajú s dcérkami!

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 19. decembra 2024

Nezničiteľný Maroš: Trikrát porazil rakovinu, no prišiel o nohu! Dnes zdoláva Spartan preteky

Výber pre vás

Symbolický cintorín v Slovenskom raji: Uctili si hrdinov, ktorí zomreli, keď pomáhali iným

Erika Szalayová

Súvisiace články

Mužov strčia do vrecka: Lúky v Slovenskom raji prišli pokosiť v kroji a s úsmevom na perách

Beh pre Janíka: Slovákov spojil chlapček trpiaci najťažšou formou epilepsie

Má 69 rokov, s vnukom a vnučkou cvičí karate: Čoskoro plánuje vycestovať na súťaže

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Ivana Gáborík a jej príprava na Vianoce: Takto doma vypekajú s dcérkami!

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 19. decembra 2024

Nezničiteľný Maroš: Trikrát porazil rakovinu, no prišiel o nohu! Dnes zdoláva Spartan preteky

Výber pre vás