Jaroslav Slašťan

Vianoce mali v&nbsp;minulosti na Slovensku tradične kresťanský základ a&nbsp;boli sviatkami rodiny. Tak to bolo aj v&nbsp;hornom Tekove, v&nbsp;rázovitej obci Ihráč. Aj tu fungovali v&nbsp;minulosti rodiny viacgeneračne, staršie deti sa starali o&nbsp;tie mladšie, starí rodičia sa starali o&nbsp;vnúčatá. V&nbsp;takejto sociálnej atmosfére bolo napríklad nemysliteľné, aby starý človek nedožil v&nbsp;rodine a&nbsp;nebolo o&nbsp;neho postarané. V&nbsp;rodine, ale aj v&nbsp;dedinskom spoločenstve či pracovnom kolektíve fungovala vzájomná úcta, ktorá sa dnešnému človeku môže zdať až nepochopiteľná. Kedysi deti rodičom vykali a&nbsp;starým rodičom sa onikalo. Bol to štandard, jeden z&nbsp;prejavov úcty v&nbsp;rodine. „Rodičom aj starým rodičom som vykala. Aj ako dieťa, aj ako dospelá. Moja mamička umreli, keď som mala 61 rokov, ale nikdy som im nepovedala ty. Bolo a&nbsp;je to u&nbsp;mňa ešte aj dnes nepredstaviteľné, aby som rodičom tykala,“ hovorí Anna Spišiaková (85).

Územie Tekova je dnes rozdelené do dvoch krajov: Nitrianskeho a Banskobystrického. Má výrazne pretiahnutý tvar v smere zo severu na juh a susedí s Turcom na severe, s Horehroním na severovýchode, s Podpoľaním a Hontom na východe, s Podunajskom na juhu, s dolnou Nitrou na západe a s hornou Nitrou na severozápade. 

TEKOV

Na začiatku 20. storočia bol tento región kultúrnym centrom Slovenska s významnou úlohou mesta Martin. Územie susedí na severozápade s horným Považím, na severovýchode s Oravou, na východe s Liptovom, na juhovýchode s Horehroním, na juhu s Tekovom a na juhozápade s hornou Nitrou.

TURIEC

„Počas adventu sa už neplánovali svadby ani sa nekonali žiadne muziky, ľudia sa stíšili a&nbsp;žili pôstnejšie, takže Vianoce si potom naozaj vychutnali. Spomínam si na Vianoce svojho detstva, na to, ako sme sa na tieto sviatky tešili a&nbsp;pripravovali. Otec sa vybrali do blízkeho lesa v&nbsp;týždni pred Štedrým dňom vypíliť jedličku, tá sa ozdobovala tesne pred Vianocami. Ozdoby sme vyrábali, boli nimi jablká, orechy, z&nbsp;kúskov narezanej slamy navlečených na niti sme vyrábali reťaz, ktorá sa upevnila na vrchovci a&nbsp;ťahala sa zvislo po konárikoch.“

Tunajšie gazdinky piekli vianočné kysnuté koláče, ktoré boli posypané makom, tvarohom, lekvárom a&nbsp;orechmi. „Naša starká pálili cukor, na mokrej drevenej doske ho roztopený vyliali, vyvaľkali a&nbsp;po stuhnutí nasekali. To boli naše cukríky. Rozložili sme betlehem, prvý, ktorý si z&nbsp;detstva pamätám, vyrobili otec. Neskôr rodičia kúpili krásny betlehem v&nbsp;Nemecku, tam sme chodili v&nbsp;predvojnovom období na sezónne práce. Pol roka sme žili v&nbsp;Ihráči a&nbsp;pol roka v&nbsp;nemeckej dedine Wetzhauzen severne od Norimbergu. Tam sme s&nbsp;bratom navštevovali materskú školu a&nbsp;naučili sme sa po nemecky,“ hovorí pani Spišiaková.

Pokračovanie na ďalšej strane...

„V&nbsp;čase môjho detstva a&nbsp;mladosti sme mali na Vianoce vždy sneh, teploty klesali aj pod mínus 20&nbsp;°C, malé deti spávali na peci, lebo nebolo toľko postelí. Čistý biely sneh v&nbsp;nás vzbudzoval sviatočnú náladu. Sneh sa udržal takmer vždy do konca februára, niekedy až do Jozefka (19.&nbsp;marca).

Štedrý deň sa pre nás deti spájal so sánkovačkou, spúšťali sme sa z&nbsp;Chmelienca až po cintorín. Pouličné osvetlenie fungovalo na agregát a&nbsp;ešte bolo nesúvislé, pri krčme bola jedna lampa, druhá na autobusovej zastávke, potom pár v&nbsp;hornej ulici a&nbsp;na dolnom konci pri cintoríne. Určite tu nesvietilo viac ako desať pouličných lámp, takže často to bola sánkovačka pri svite mesiaca a&nbsp;mala svoje čaro,“ opisuje zimné detské radovánky mladšia z&nbsp;pamätníčok Anna Slašťanová (68).

„K&nbsp;stolu sme išli až po zvonení o&nbsp;šiestej večer, vyhladovaní od pôstu. Pôst sa v&nbsp;tento deň dodržiaval preto, aby sme boli očistení, keď sa zúčastníme na oslave narodenia Ježiška. Prísny celodenný pôst neznamenal len to, že sme nemohli jesť mäso, ale ani akékoľvek iné jedlo. Starká nám s&nbsp;bratom potajomky vždy doniesli kúsok chleba, aby nám uľahčili čakanie na večeru. Mamička nám v&nbsp;tento deň robievali na čelo medový krížik, aby sme boli pokorní a&nbsp;dobrí ako med. Pri sviatočnom stole po spoločnej modlitbe nás mamička ešte pokropili svätenou vodou a&nbsp;až potom sme si sadli k&nbsp;stolu a&nbsp;začala sa večera. Po prípitku doma vyrobenou pálenkou alebo vínom sme začínali oblátkami s&nbsp;medom, ďalším chodom bol domáci chlieb s&nbsp;cesnakom, riedka kapustová polievka s&nbsp;hubami a&nbsp;po nej ako hlavné jedlo opekance s&nbsp;makom alebo orechmi. Dezertom bolo sušené ovocie, pre starších členov rodiny niekedy vopred namočené v&nbsp;cukrovej vode,“ opisuje pani Spišiaková.

Vo vtedajších ihráčskych rodinách sa dodržiavali štedrovečerné pravidlá, nezabúdali na pocestných a&nbsp;tých, ktorí ich počas roka opustili. Pri štedrovečernom stole bolo preto pripravené jedno miesto navyše aj s&nbsp;celým prestieraním. Čaro vianočného večera dotvárali špeciálne zvyky. Hlava rodiny uložila pod obrus peniaze, aby bol nasledujúci rok štedrý. Ďalším zvykom bolo rozkrojenie jablka. Ak jadrovník vytváral hviezdu, znamenalo to zdravie, kríž bol predzvesťou zlej správy.

Od stola sa nesmelo počas večere odchádzať, zdravotný stav sa veštil aj pomocou sviečky: na čiu stranu ukazoval počas večere plamienok, ten mal do roka rodinu opustiť. „Boli to povery, ale aj tak sa každý obával o&nbsp;tých najbližších, aby sa im nič nestalo a&nbsp;aby sa o&nbsp;rok opäť všetci pri štedrovečernom stole stretli. Mama vždy striehli na plameň sviečky, aby ju nikto počas večere nesfúkol. Po večeri sa opäť rodina spolu pomodlila, až potom sa mohlo odísť od stola.“ Aj keď sa ľudia obdarúvali, nebývalo to v&nbsp;takej miere ako dnes. Vysnívaným darčekom pre dievča bola vtedy napríklad bábika ušitá z&nbsp;látky alebo pre chlapcov hračka z&nbsp;dreva. „Pamätám si na Vianoce, keď brat dostal dreveného koníka, ktorého mu vyrezal otec, a&nbsp;mne mamička ušili šaty. Darčeky sa nebalili do papierov, tašiek a&nbsp;škatúľ ako dnes, iba sa pekne uložili pod stromček,“ spomína pani Spišiaková.

„Počas tohto dňa chodili starší ľudia do maštalí a&nbsp;prikrývali husi klobúkom. Týmto rituálom chceli zabezpečiť plodnosť a&nbsp;zdravú znášku. Na dvere sa robil cesnakom kríž, ten zaručoval ochranu pred zlým. Pred štedrou večerou sa vyšlo na priedomie a&nbsp;s&nbsp;očami upretými na nebo sa ďakovalo. Koledovať u&nbsp;nás pred štedrou večerou chodil aj obecný pastier, ktorý sa zastavil u&nbsp;každého, komu pásol kravu. Nosil brezové prúty, v&nbsp;každej rodine nechal jeden, aby mal čím gazda na jar vyhnať kravu na pašu. Zároveň sa pastierovi v&nbsp;tento deň platilo za pasenie. Mladé slobodné ženy vybiehali z&nbsp;domu a&nbsp;počúvali, z&nbsp;ktorej strany zabreše pes. Na ten koniec obce sa mali vydať.

Ďalším zvykom bolo veštenie z&nbsp;orechových škrupiniek s&nbsp;malými voskovými sviečkami v&nbsp;nádobe plnej vody. Ak škrupinky stáli bez pohybu, v&nbsp;rodine sa nemalo udiať nič mimoriadne, ak plávali vedľa seba, členovia rodiny mali byť k&nbsp;sebe tolerantní. Ale ak sa zrazili, mali byť spory, a&nbsp;ak sa niektorá škrupinka nebodaj prevrátila, bolo treba čakať nešťastie. Keď sa potom sadlo za štedrovečerný stôl, gazda musel zavinšovať. Rodine želal, aby bola zdravá a&nbsp;držala spolu, aby sa jej darilo a&nbsp;všetko zlé ju obchádzalo,“ dopĺňa Anna Slašťanová.

Kresťanský význam sviatku vyjadrovalo spievanie kolied po večeri v&nbsp;kruhu rodiny alebo pod oknami. „Ledva sme dovečerali, už začali chodiť popod okná koledníci a&nbsp;spievali koledy. Bola to krásna štedrovečerná atmosféra.

Hlavnou slávnosťou Štedrého večera bola polnočná svätá omša. Kým tu nebol postavený kostol, chodili sme peši na bohoslužby do susednej Jastrabej. Celé rodiny so staršími deťmi sa peši vybrali do jastrabského kostola vzdialeného šesť kilometrov. Chorí a&nbsp;starí ľudia s&nbsp;malými deťmi zostali doma, namáhavú cestu rozprávkovo zasneženou krajinou pod kupolou hviezdnatého neba by neboli zvládli. Na cestu sme si svietili petrolejovými lampášmi, sneh nám vržďal pod nohami a&nbsp;jagal sa vo svetle lampášov. Po roku 1938, keď tu postavili kostol, sme to už mali bližšie a&nbsp;polnočné sväté omše boli dostupné aj pre slabších a&nbsp;starších. Bez takých chvíľ, ako je slávenie polnočnej svätej omše, hodovanie s&nbsp;blízkymi a&nbsp;vinšovanie, by bol náš život ochudobnený o&nbsp;veľa radosti,“ prezrádza Anna Spišiaková.

V&nbsp;tento deň sa dodržiaval zákaz vstupu ženy do cudzej domácnosti, nevykonávali sa domáce práce, nevarilo sa, jedli sa jedlá pripravené v&nbsp;predchádzajúci deň, najmä bravčovina, keďže polnočnou omšou sa končil pôst. Každý sa zdržiaval doma a&nbsp;nenavštevovali sa ani príbuzní, výnimkou bolo ranné vinšovanie mladých chlapcov. Vinšovať chodili aj Rómovia, ktorí v&nbsp;minulosti v&nbsp;dedine žili. Koledníci dotvárali špecifickú atmosféru vianočných sviatkov a&nbsp;koledovanie malo silný sociálny aspekt, keďže deti z&nbsp;chudobnejších rodín dostávali výslužku, koláče, ovocie či drobné mince.

Bola to teda istá forma charity. Spev kolied mal privodiť domu šťastie, priazeň, hospodársky úspech, blahobyt v&nbsp;nastávajúcom roku. Zároveň to bola oslava Ježišových narodenín a&nbsp;prosba o&nbsp;Božie požehnanie. Pre chudobnejšie vrstvy bolo obdarúvanie koledníkov podnetom na príležitostný zárobok. Deti, mládež, služobníci a&nbsp;Rómovia za vinšovanie dostávali aj výslužku v&nbsp;naturáliách. Vinšovalo sa tu takto: „Vinšujem vám tieto slávne sviatky Krista Pána narodeného, ktorý sa narodil a&nbsp;nás potešil v&nbsp;meste Betleheme v&nbsp;jasličkách na slame. Pochválený buď Pán Ježiš Kristus.“

Na Slovensku sa veľká časť tradičných oblastí sformovala v rámci hraníc bývalých uhorských žúp, ktorých pomedzie korešpondovalo s prirodzenými hranicami geografických oblastí. Za takúto oblasť sa považuje aj Turiec. „Na Katarínu u nás pripadali hody. A keď hody, tak aj zábava, touto zábavou však čas veselia pominul. Nečudujme sa, veď nie nadarmo sa hovorilo, že Katarína zaväzuje husle. Adventný čas bol časom páračiek, pradenia, strihania handričiek na koberce, lúskania hrachu a fazule. Rezali sa makovice, aby bol mak na koláč na Vianoce. Keď sa začal advent, skupina štyroch-piatich žien mala vyhradené domy, kde sa každú nedeľu presúvali s horiacimi sviecami a obrazom Panny Márie. Tam sa modlievali počas celého týždňa a ďalšiu nedeľu putovali do iného domu. Každú adventnú nedeľu tak navštívili jednu zo štyroch vybraných domácností,“ približuje tradície v Turčeku Margita Gajdošová (83).

Keď nastal deň svätého Mikuláša, deti mali veľkú radosť, no z nejedného domu bolo počuť aj plač, keď Mikuláš deťom vyčítal neposlušnosť. Na Luciu chodili Lucie v prehodenej bielej plachte opásanej povrieslami. Štetkou na dlhom porisku namočenou vo vápne natierali všetkých, ktorých stretli, aj okná.

Turčecké rodiny chodili do okolitých lesov chystať palivové drevo už po skončení poľnohospodárskych prác. „Keď napadol prvý sneh, začalo sa zvážať z&nbsp;lesa na saniach ťahanými koňmi alebo na saniach na zvážanie dreva – krnačkách. Pred Vianocami chlapi doniesli z&nbsp;lesa vianočný stromček, ktorý si sami zrúbali,“ spomína si lesný inžinier Tibor Lacko (85).

Vianočný stromček, adventný veniec a&nbsp;Tichá noc prišli na Slovensko na prelome 19. a&nbsp;20. storočia. Obyčaj prinášať do domu ihličnatý stromček, zdobiť ho ovocím, ozdobami, pečivom a&nbsp;sviečkami sa na Slovensko rozšírila od konca 18. storočia z&nbsp;nemeckých a&nbsp;rakúskych miest. V&nbsp;Turčeku ho umiestňovali na hradu nad stolom, až neskôr ho upevňovali do podstavca.

V&nbsp;povojnovom období sa žilo v&nbsp;Turčeku skromne, ale na Vianoce sa gazdinky snažili, aby v&nbsp;domácnostiach nič nechýbalo. „Keď nadišiel Štedrý deň, najprv sa zrána v&nbsp;chlebovej peci upiekli tvarohové koláče, makové koláče a&nbsp;opekance. Na obed sa jedávala kapustnica bez mäsa a&nbsp;potom čerstvo upečený tvarohový koláč. Vianočná jedlička sa zavesila na hradu. Pred večerou sa išlo do maštale, zobrala sa slamienka a&nbsp;zo všetkého jedla, čo bolo nachystané na večeru, sa dalo dobytku. Modlila sa tam aj ďakovná modlitba. Keď sme sa vrátili do izby, postojačky sme sa pomodlili, poďakovali a&nbsp;otec nalial hriateho (zohriatej pálenky), ktorým si dospelí pripili.

Večer bol stôl hojne prestretý, nechýbali jablká, lieskové oriešky a&nbsp;jánsky chlieb. Aby po celý rok nič nechýbalo, v&nbsp;nádobe bol cesnak, cibuľa, fazuľa, hrach a&nbsp;bôb. Na stole nesmel chýbať celý chlieb, med, oblátky, modlitebná knižka a&nbsp;svietnik. Hlavný chod pozostával z&nbsp;tvarohových a&nbsp;makových opekancov. K&nbsp;lahôdkam patril slivkový kompót zo sušených sliviek a&nbsp;varené víno. Všetci sme jedli z&nbsp;jednej misky a&nbsp;počas večere mama dala za lyžicu opekancov na stôl, odkladalo sa tak niečo aj pre duše v&nbsp;očistci. Po večeri sa nič neodpratávalo zo stola, deti a&nbsp;mládež sa pobrali spievať po domoch vianočné piesne. Ráno na Božie narodenie mama odpratala všetko zo stola, zhrnula kôpku opekancov i&nbsp;všetky odrobinky, ktoré nám popadali, a&nbsp;spálila to v&nbsp;peci. To bolo pre duše v&nbsp;očistci. Aj v&nbsp;tento deň sa vinšovalo.

Na Štefana sme sa stretli pri divadle s&nbsp;vianočnou tematikou. Posledný deň v&nbsp;roku prebiehal podobne ako Štedrý deň. Na Nový rok chodili deti, chlapci, vinšovať po rodine. S&nbsp;koledou chodil pán farár s&nbsp;kantorom, kostolníkom a&nbsp;dvoma miništrantmi. Vianočné obdobie uzatvárali Traja králi, vtedy chodili z&nbsp;domu do domu mládenci s&nbsp;richtárom a&nbsp;nosili so sebou sanktuárium. Príspevky, ktoré dostali od domácich, venovali do chrámu,“ prezrádza pani Gajdošová.

Vianočné zvyky na Slovensku mali svoje čaro. Líšili sa od dediny k&nbsp;dedine a&nbsp;každý región mal svoje špecifiká. Všetky tieto pekné zvyky mali jednu spoločnú črtu: ľudia v&nbsp;nich nachádzali radosť. Vianoce sa v&nbsp;minulosti nekončili tak ako v&nbsp;mnohých rodinách dnes – Štedrým dňom. Naši predkovia si vedeli vianočný čas užiť. Božie narodenie, Štefana, Nový rok i&nbsp;Troch kráľov. Oddychovali od práce, ktorej mali počas celého roka neúrekom. Pozývali sa k&nbsp;sebe, chodili na návštevy, poznali sa navzájom a&nbsp;pomáhali si. A&nbsp;dopriali si aj jedlo, ktorého bolo cez rok pomenej. Toto všetko dotváralo krásnu a&nbsp;neopakovateľnú atmosféru slovenských Vianoc.