Ostala mu šálka

Keď rodič prežije svoje dieťa, čas nie je taký milosrdný, ako by sme si priali, pretože bolesť otupuje veľmi pomaly, lepšie povedané, vôbec. Keď sme sa rozprávali s otcom Jána Kuciaka, dal nám najavo, že nemá na nás toľko času, koľko by sme chceli. Každý deň bez výnimky krátko pred sedemnástou hodinou podvečer vyráža z domu k synovmu hrobu. Po talentovanom a hĺbavom synovi mu zostali iba spomienky a šálka, ktorú si z domu odniesol na internát, kávu z nej píjaval v podnájme a potom v novom domove vo Veľkej Mači.

Doma má na pamiatku aj jeho pero, ktorým si písal novinárske poznámky. „Ešte som si odtiaľ odniesol jeho pracovné náčinie, pomocou ktorého dom rekonštruoval. Spomínam si, akí boli šťastní, keď našli dom svojich snov. Pred kúpou mi poslali fotografie. Pri kúpe som im veľmi neradil, ale zabezpečil som im stavebné plány na takzvaný zelený dom. Boli na začiatku stavebných prác, stihli si zrekonštruovať iba spálňu a kúpeľňu. Boli plní optimizmu, mali veľké plány a sny. Nevadilo im, že žijú v provizóriu. Tak ako veľa mladých rodín, dom opravovali, ako sa povie, za pochodu. Bývať v prenájme a zároveň investovať do domu sa im zdalo neekonomické, radšej sa nasťahovali do Veľkej Mače,“ opisuje otec Jána Kuciaka.

Článok pokračuje na následujúcej strane.