Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Mal to byť moderný ekologický domov s&nbsp;využívaním prírodných zdrojov. Ruky si tu mali podávať rodinná pohoda a&nbsp;láska. Namiesto toho sa dom vo Veľkej Mači v&nbsp;okrese Galanta stal miestom, kde vyhasli rukou vraha dva mladé životy. Blízka rodina zavraždeného novinára Jána Kuciaka a&nbsp;jeho snúbenice Martiny Kušnírovej sa rozhodla dom, v&nbsp;ktorom chcel mladý pár neskôr vychovávať svoje deti, zbúrať.

Ján a&nbsp;Martina si vyhliadli dedinu na juhozápade Slovenska pre jej strategickú polohu. Ján mohol odtiaľ cestovať do Bratislavy, kde pracoval, aj do Nitry, kde zase prednášal na vysokej škole. Dom, ktorý si vyžadoval rekonštrukciu, si kúpili vďaka hypotekárnemu úveru, ktorý skombinovali so spotrebným. Keďže Ján a&nbsp;jeho brat Jozef ako študenti brigádovali na stavbách, novinár si trúfol na náročné opravy sám s&nbsp;pomocou blízkej rodiny. Podvečer po návrate z&nbsp;práce do neskorého večera až noci pracoval na dome. Do Vianoc krátko pred smrťou sa mu podarilo zrekonštruovať kúpeľňu, bol to vianočný dar pre jeho budúcu manželku. Pomaly si napĺňali sny o&nbsp;peknom bývaní na vidieku.

Dnes je však všetko inak. Jozef, ktorý v&nbsp;montérkach strávil po boku brata nejednu hodinu, dnes s&nbsp;neskrývaným smútkom hovorí: „Bolo to veľmi ťažké rozhodnutie. Obe rodiny si veľmi dobre rozumieme a&nbsp;dospeli sme k&nbsp;tomuto záveru. Viem, že každý človek sa na to díva inak, ale pre mňa osobne je to miesto domom hrôzy. Mrazí&nbsp;ma vždy, keď tam vstúpim. Akoby tam zastal čas, žiadna ďalšia izba nie je dokončená, je tam prázdno. Stále sa nedokážem zmieriť s&nbsp;tým, že tam nie sú Ján a&nbsp;Martina, vnímame tam len bolesť. Vôbec si neviem predstaviť, že by na takomto mieste niekto chcel žiť.“

Článok pokračuje na následujúcej strane.

Keď rodič prežije svoje dieťa, čas nie je taký milosrdný, ako by sme si priali, pretože bolesť otupuje veľmi pomaly, lepšie povedané, vôbec. Keď sme sa rozprávali s&nbsp;otcom Jána Kuciaka, dal nám najavo, že nemá na nás toľko času, koľko by sme chceli. Každý deň bez výnimky krátko pred sedemnástou hodinou podvečer vyráža z&nbsp;domu k&nbsp;synovmu hrobu. Po talentovanom a&nbsp;hĺbavom synovi mu zostali iba spomienky a&nbsp;šálka, ktorú si z&nbsp;domu odniesol na internát, kávu z&nbsp;nej píjaval v&nbsp;podnájme a&nbsp;potom v&nbsp;novom domove vo Veľkej Mači.

Doma má na pamiatku aj jeho pero, ktorým si písal novinárske poznámky. „Ešte som si odtiaľ odniesol jeho pracovné náčinie, pomocou ktorého dom rekonštruoval. Spomínam si, akí boli šťastní, keď našli dom svojich snov. Pred kúpou mi poslali fotografie. Pri kúpe som im veľmi neradil, ale zabezpečil som im stavebné plány na takzvaný zelený dom. Boli na začiatku stavebných prác, stihli si zrekonštruovať iba spálňu a&nbsp;kúpeľňu. Boli plní optimizmu, mali veľké plány a&nbsp;sny. Nevadilo im, že žijú v&nbsp;provizóriu. Tak ako veľa mladých rodín, dom opravovali, ako sa povie, za pochodu. Bývať v&nbsp;prenájme a&nbsp;zároveň investovať do domu sa im zdalo neekonomické, radšej sa nasťahovali do Veľkej Mače,“ opisuje otec Jána Kuciaka.

Podobne ako všetkým, ktorí Jána a&nbsp;Martinu milovali, aj jemu sa do domu vchádza veľmi ťažko. Dokonca sa nám priznáva, že rodina nemala silu zmyť z&nbsp;dlážky krv po ohavnej dvojnásobnej vražde. Musela to za nich urobiť ich príbuzná. Myšlienka zrovnať dom so zemou klíčila dlhší čas, dnes je už na obecnom úrade žiadosť o&nbsp;búracie práce. Starosta Štefan Lancz pre Život uviedol, že kladné stanovisko úradu Kuciakovcom doručia začiatkom roka. Príbuzní sa rozhodli, že na mieste, kde chceli ich deti napĺňať svoje sny o&nbsp;šťastnom domove, vybudujú park pre verejnosť, v&nbsp;letnej kuchyni na dvore bude zase pamätná izba. Jozef Kuciak starší by v&nbsp;tomto prípade dal príležitosť na realizáciu podobne nadaným mladým ľuďom, akým bol jeho syn. „Na tejto myšlienke participuje niekoľko ľudí, angažuje sa aj Úrad Trnavského samosprávneho kraja. Bol by som veľmi rád, keby sa vyhlásila súťaž medzi mladými architektmi, aby zhotovili návrhy, ako by mala vyzerať finálna podoba celého projektu. S&nbsp;predsedom Úradu Trnavského samosprávneho kraja Jozefom Viskupičom sme sa rozprávali aj o&nbsp;tom, že v&nbsp;kraji je stredná škola, v&nbsp;ktorej študujú budúci záhradníci. Aj oni by sa mohli realizovať vo Veľkej Mači.“

Otec zavraždeného novinára nechce opomenúť ani jeho kolegov, v&nbsp;parku budú môcť vysadiť takzvané novinárske stromy. V&nbsp;letnej kuchyni zriadia pamätnú izbu, umiestnia v&nbsp;nej Jánov pracovný stôl. Darovala mu ho Martina, priviezla si ho z&nbsp;východného Slovenska z&nbsp;domu, ide o&nbsp;historický kus, je to pôvodný poštársky nábytok.

Zachová sa aj brána domu, na ktorej verejnosť nechávala svoje odkazy. Rodina, ako hovorí Jozef Kuciak starší, aktuálne pracuje s&nbsp;orientačnými dátumami, park s&nbsp;pamätnou izbou by chceli sprístupniť vo februári v&nbsp;roku 2022 na štvrté výročie tejto nezmyselnej tragédie. „Nikdy na nich nezabudneme a&nbsp;pamätná izba bude mementom&nbsp;pre všetkých, ktorým ani po čase nie je jedno, čo sa tam stalo a&nbsp;kto a&nbsp;prečo im to urobil. Sami by sme to nezvládli, a&nbsp;preto chcem zo srdca poďakovať ľuďom, ktorí aj po uplynutí času pri nás zostali a&nbsp;nezištne nám s&nbsp;domom pomáhajú,“ dodáva brat Jozef. Našťastie hypotéka aj spotrebný úver boli poistené, s&nbsp;búracími prácami pozostalým pomôžu sponzori.

Hoci Ján a&nbsp;Martina žili vo Veľkej Mači iba chvíľu, dokázali si tam vybudovať pekné susedské vzťahy. Pani Anna, ktorá býva oproti, ešte aj dnes so slzami v&nbsp;očiach spomína, ako hovorí, na Janka a&nbsp;Martinku. „On bol veľmi zhovorčivý. Ona trocha utiahnutá, ale časom sa rozhovorila aj ona. Veľmi obdivovala, aké tu na juhu dokážeme vypestovať obrovské červené mäsité paradajky. Vždy som jej nejaké doniesla. Oni mi zase zo Záhoria nosili huby. Martina ešte nemala hotovú kuchyňu, preto vždy, keď som piekla koláče, podelila som sa s&nbsp;nimi. Minimálne trikrát v&nbsp;týždni som bola u&nbsp;nich. Janko sa mi zvykol pochváliť, ako napreduje s&nbsp;prácami, raz mi ukazoval hotovú podlahu, potom kúpeľňu. Ja som mu žartom na to – Janko, to sa u&nbsp;vás už musím vyzúvať.“

Život dvoch mladých ľudí vyhasol večer 21. februára 2018. Vrah Miroslav Marček, ktorého Najvyšší súd SR poslal za tento ohavný skutok za mreže na 25&nbsp;rokov, čakal na svoje obete v&nbsp;letnej kuchyni na dvore. Podľa jeho výpovede objednávka znela: zlikvidovať Jána. Martina bola náhodnou obeťou. Preto z&nbsp;toho, čo nám rozpráva pani Anna, behá mráz po chrbte. „Práve v&nbsp;stredu som im chcela odniesť škvarkové pagáčiky. Lenže navštívila ma kamarátka zo susedstva. Potom si hovorím, už je neskoro, tma, možno sú unavení z&nbsp;práce, pôjdem k&nbsp;nim zajtra. Asi trikrát som naťahovala ruky k&nbsp;mise, aj som už tie pagáčiky mala zakryté, nakoniec som nešla. Na druhý deň som pred domom nevidela Jankovo auto, iba Martinkino služobné, nazdávala som sa, že odcestovali na dlhšie k&nbsp;rodine.“ Pani Anna nemohla vedieť, že Jánovi sa v&nbsp;silných mrazoch pokazila batéria na aute, preto vozidlo nemal doma. Až do nedele večera jej ani v&nbsp;najhoršom sne nenapadlo, že v&nbsp;dome oproti ležia iba nevládne telá jej obľúbených susedov. Zburcovali ju až policajti s&nbsp;otázkou, kedy ich videla naposledy.

Aj ďalšia susedka, pani Rozália, možno o&nbsp;vlások unikla smrti. „Pracujem na obecnom úrade, dohodli sme sa, že všetky úradné rozhodnutia im budem nosiť osobne. Napríklad napájali sa na obecnú kanalizáciu. Chodievam cvičiť jogu, podvečer, vracajúc sa domov, som sa u&nbsp;nich zvyčajne zastavila. Nemohla som uveriť tomu, že ich niekto zabil. V&nbsp;pondelok som chcela umývať okná v&nbsp;dome, čerpala som dovolenku. Nedalo sa. Ulica bola plná policajtov, kto chcel odísť z&nbsp;domu, musel sa preukázať občianskym preukazom. Vonku mrzlo, varila som policajtom čaj aj kávu,“ spomína zase táto obyvateľka Veľkej Mače.

S&nbsp;dovolením Jozefa Kuciaka staršieho vchádzame spolu s&nbsp;redakčným fotografom na dvor domu, kde si Ján a&nbsp;Martina chceli vybudovať domov. Vidíme kopy stavebnej sutiny, starého železa. Vidieť, že skôr ako do Veľkej Mače prišiel vrah a&nbsp;zabíjal na objednávku, sa v&nbsp;dome usilovne pracovalo. Miroslav Marček sa pred tým, ako namieril zbraň na svoje obete, schoval v&nbsp;letnej kuchyni, vzdialenej asi dva metre od domu. Odtiaľ mal do kuchyne výhľad ako na dlani, v&nbsp;rozsvietenej miestnosti videl, ako Martina sedí za stolom, pije kávu, čaj, sedí za notebookom. Nič ho neobmäkčilo, zaklopal na vchodové dvere domu a&nbsp;strieľal. Skôr ako polícia prišla strelcovi na stopu, pracovalo sa aj s&nbsp;dohadmi, že mladý pár zabijaka poznal. Prečo inak by ho pustili do domu. Pravda bola úplne jednoduchá: Ján so svojím dobráckym zmýšľaním zrejme nepredpokladal, že za dverami číha zlo v&nbsp;tej najhoršej podobe, na klopanie reagoval tak, že jednoducho otvoril dvere.

Zaujímavú príhodu v&nbsp;tejto súvislosti spomína susedka Anna. „Raz som k&nbsp;nim predsa len vošla na dvor za tmy. Svietila som si mobilným telefónom. Cez okno som videla, ako Janko sedel v&nbsp;rozsvietenej kuchyni za stolom a&nbsp;pracoval na počítači. Bol doma sám, Martinka bola v&nbsp;kuse aj niekoľko dní ako archeologička na výskume v&nbsp;teréne. Zakričal na mňa – pani Anka, vojdite dnu, je odomknuté. Pokarhala som ho, prečo sa nezamyká. Iba kývol rukou, že načo, že zámok sa aj tak zasekáva.“

S&nbsp;fotografom nazeráme cez okno do domu, vidíme ako na tácke miesta, kde boli doslova popravení dvaja mladí ľudia. Keď Ján otváral vchodové dvere, tesne za ním boli schody do vyvýšenej časti domu. Hneď po pravej ruke sú zase schody do pivnice. Vrah zaklopal, nič netušiaci novinár otvoril, Miroslav Marček mu v&nbsp;tej chvíli uštedril ranu do hrude. Ján padol dole pivničnými schodmi. Najatý zabijak urobil iba krok-dva, aby sa dostal ku kuchyni, ktorá je naľavo od maličkej vstupnej chodby, a&nbsp;ranou do hlavy ukončil Martinin život. Stojíme na dvore, obzeráme si záhradu, kde bude o&nbsp;pár mesiacov park s&nbsp;lavičkami. Nebyť chamtivého Miroslava Marčeka, ktorý si dokonca po tom, ako smrť mladých ľudí otriasla Slovenskom, vypýtal vyšší honorár za svoju prácu, a&nbsp;nenásytných objednávateľov, Martina by možno už pestovala na záhrade vo Veľkej Mači veľké červené paradajky. Práve tie tak veľmi obdivovala u&nbsp;susedky. A&nbsp;Jánova novinárska hviezda by z&nbsp;roka na rok intenzívnejšie svietila na slovenskom mediálnom nebi pre jeho výnimočné analytické schopnosti. Možno by v&nbsp;tejto chvíli odhaľoval kšefty ďalšieho nepoctivého oligarchu.