Cesta k splneniu sna býva niekedy hrboľatá a komplikovaná. Tento príbeh žijú súrodenci Angela (43) a Alexander (40) Szabovci z Kostolnej pri Dunaji. Kým sa však dostaneme k dnešnému stavu, musíme sa vrátiť zopár rokov dozadu a sledovať ich cesty oddelene, aby sa v jednom momente mohli spojiť.

Kostolná pri Dunaji je pár kilometrov za Sencom. Dedinu preslávili najmä tigre. Znalci kávy však vedia, že sa sem oplatí prísť aj za kvalitnou ponukou káv z celého sveta. Už z diaľky svieti nápis Čierna Perla. Pár stolíkov vonku, vkusná kvetinová výzdoba. Vchádzame dnu, okrem stolíkov a pultu, aké nájdete v každej kaviarni, je tu čosi navyše. Veľký pražiarsky stroj. Točí sa, práve sa v ňom chladí čerstvo upražená káva. Škoda, že nedokážeme sprostredkovať tú arómu.

Tu budeme odmotávať klbko osudov súrodencov Szabovcov, ktoré ich doviedlo až sem. Začnime s Alexandrom. Vyučený čašník svoju prácu miloval, jeho prvé pôsobisko bol Hotel Senec a s hrdosťou konštatuje, že patril medzi prvých čašníkov. Potom zatúžil ísť na skusy do zahraničia a jeho kroky zamierili do štvorhviezdičkového hotela na Cypre. „Pracoval som tam pol roka, a keď sa mi skončila zmluva, prihlásil som sa na konkurz na výletnú námornú loď, ktorá plávala po Karibiku a pobreží Ameriky. A vyšlo to, vzali ma.“ Počas rokov strávených na palube obrovskej lode sa dostal ku káve bližšie a postupne spoznával tajomstvo tohto čierneho moku. „Každý z nás na lodi mal okrem hlavných čašníckych povinností aj doplnkové úlohy. Ja, keďže som bol jeden z najvyšších (kolegovia Filipínci nedočiahli), dostal som na starosť dopĺňanie nápojov. Vypilo sa tam tisíce litrov všetkého vrátane kávy.“

Keď mu na lodi vypršal kontrakt, rozhodol sa, že sa usadí doma. Zamestnal sa v kongresovom hoteli na Slnečných jazerách v Senci ako prevádzkar. A popri tom mu v mysli nedala pokoj káva. „Ona si ma vybrala. Na začiatku sme nemali žiadne veľké plány, stačila nám naša pivnica v dome. Kúpili sme si menšiu ‚pražičku‘, do ktorej sa zmestilo päť kilogramov kávy. A všetko, čo som potreboval vedieť, som sa učil za pochodu.“ Dlhé hodiny hľadania informácií na internete, prvý predajný stánok na trhu, prvý kaviarenský stolík v prevádzke pri rodinnom dome. Napínavé bolo i hľadanie dodávateľov. Našli si adresy a písali na všetky strany sveta, až kým sa im z Terstu neozvali, že si môžu prísť po kávové zrná. „Všetci predávali celé kamióny, a my sme si na začiatku mohli dovoliť kúpiť iba pár vriec. A praženie? Zdalo sa mi, že nič jednoduchšie neexistuje. Pražíte, kým zrno nie je hnedé, to som si myslel prvé tri roky.“

Začal chodiť na rôzne výstavy a veľtrhy, ochutnával kávu od konkurencie. „Keď som na prvom festivale kávy pochopil, že všetko robím zle, išiel som odtiaľ domov veľmi nahnevaný. Pochopil som, že sa musím ešte veľmi veľa učiť. Nielen rôzne profily praženia, no i vhodné skladovanie. Ale i to, aká káva je vhodnejšia na espresso či na filter a ako dlho ju treba pražiť.“ Väčšinou to bolo učenie systémom pokus-omyl. Ani nevie zrátať, koľko kíl nesprávne upraženej kávy vyhodil do koša. Popritom ešte stále pracoval v hoteli a keby nebolo jeho manželky, ktorá mu výdatne pomáhala, asi by to nezvládol. „Funkcia prevádzkara sa podľa mňa nedá robiť dlho. Je to celodenný zhon, obrovský kolos, veľa ľudí a v hlave treba udržať milión vecí. Koľkokrát som ešte v noci po práci pražil. To už sme mali väčšiu ‚pražičku‘ a musel som sa rozhodnúť, čo ďalej.

Ďalšie skúsenosti a cenné informácie získal na školeniach v Prahe, Budapešti, v Nemecku. Školil sa u medzinárodných rozhodcov, ktorí sú naslovovzatí odborníci. Keď porovnáva svoje predchádzajúce pôsobiská s vlastným podnikaním, konštatuje, že je to obrovský rozdiel. „Aj keď podnikanie sprevádza veľa administratívy a kopec prekážok, už by som nemenil. Som oveľa šťastnejší, pri tejto práci som dospel a inak sa dívam na svet. Už si neviem predstaviť svoj život inakší. A to som naozaj prácu čašníka miloval a veľmi ma bavila.“

Sestra Angela pomáhala Šaňovi od začiatku so všetkým, čo súvisí s ekonomikou a kontaktom so zákazníkmi. Ale ešte predtým, ako sa ich život začal točiť okolo kávy, mala úplne iný život. Učila na Ekonomickej univerzite v Bratislave, mala ‚našliapnutú‘ celkom slušnú akademickú kariéru. Jedného dňa, keď sa ocitla v tom istom hoteli, kde brat pracoval, vlastne iba zo žartu ponúkla svoju pomoc. A tak sa z nej stala event manažérka. Kto si to niekedy skúsil, vie, že to je práca takmer na dvadsaťštyri hodín denne s telefónom prirasteným k uchu. „Veľmi zreteľne si pamätám na moment, ktorý ma presvedčil, že s ním do toho idem. Keď bol na lodi v Karibiku, s mamou sme boli za ním. V Mexiku nás vzal do malej pražiarne a nemôžem zabudnúť na vôňu, ktorú som cítila, keď som tam vkročila. Dodnes ju cítim. A tam aj vznikol názov našej firmy. Boli sme v Karibiku, spomenuli sme si na Pirátov z Karibiku a ich loď Čiernu perlu a bolo jasné, že nemusíme hľadať iné pomenovanie,“ spomína Angela.

Bratova firma funguje od roku 2009 a prvé roky stíhala dve práce. „Mala som pocit, že sa bude len tak hrať, že bude pražiť iba popri práci, že nebude mať odvahu pustiť sa do toho naplno. Ale on ju nabral.“ A potom jedného dňa si i ona povedala, že nastal čas rozhodnúť sa. Po pätnásťročnom pôsobení v hotelovom manažmente si zvolila rodinný podnik. Pobavene hovorí, že nechápe ľudí, ktorí jej naznačujú, že po spoločenskom a kariérnom rebríčku ide opačným smerom. „Vôbec to tak nevnímam! Oni netušia, akú obrovskú slobodu teraz mám. Keď ste niekoho zamestnanec, plníte príkazy, tlačia vás termíny, samý stres a máte obmedzené kompetencie. Aj vo vlastnej firme musíte pracovať, ale necítite tlak od nikoho cudzieho, sami si určujete, čo, kedy a ako urobíte. Som rada, že som nabrala odvahu vystúpiť z vychodených koľají a išla som do neznámeho sveta. Prvý polrok bol extrémne ťažký, nikto mi neporadil, kde začať.“ Postupne sa všetko utriaslo, našli si systém a firma sa utešene rozbehla.

Dodávajú kávu do siete prvotriednych hotelov, firiem, na degustácie a rôzne súťaže. Nakupovať chodia prevažne na trh do Terstu, kávu si však nechávajú posielať aj od iných zahraničných dodávateľov, i z Antverp, firmy im samy posielajú ponuky. O káve dokážu hovoriť hodiny. Vidno, že ich podnikanie nie je o vidine obrovského zárobku, ale o srdci. Záleží im na tom, aby ich firma bola rodinná v plnom význame slova. Zakladajú si na osobnom kontakte so zákazníkmi, väčšie zákazky neposielajú kuriérskymi spoločnosťami, ale doručujú osobne.

To, čo robia, milujú, a preto sú súrodenci Szabovci šťastní a vyrovnaní ľudia. A tak, ako všetci, s ktorými sme v rámci prípravy článkov o zmene života hovorili, i oni tvrdia – toto je najjednoduchší návod na šťastie – robte, čo milujete! Samozrejme, nemohla chýbať otázka, koľko kávy denne vypijú. Angela hovorí: „Keď ráno o deviatej prídem do pražiarne, už je cítiť arómu čerstvo upraženej kávy a ja už mám za sebou tri šálky. A počas dňa ešte aspoň šesť malých. No a prestala som piť kávu s mliekom, učím sa.“