Hľadača pokladov si predstavujeme ako dobrodruha na hrane zákona. A keď sa povie poklad, myslíme na truhlicu s mincami a drahokamami. Ale že okolo pokladu sa dá chodiť tak dlho, až si ho prestaneme všímať, to by nám veru nepadlo.

Pritom presne toto sa stalo v Košiciach. Umelec, ktorého diela sa predávajú doma aj vo svete za čoraz vyššie sumy, vytvoril pred vyše päťdesiatimi rokmi mozaiku na základnej škole v Košiciach. Ako plynul čas, posprejovali ju decká. Školník ju preto pretrel červenou farbou, ktorou boli namaľované okolité steny. Sprejeri sa nedali – na pekný súvislý podklad sprejovali zas. Tak to šlo dookola, kým škola nedostala grant na zateplenie. Neváhala a zateplila aj premaľovanú mozaiku. Dielo za niekoľko tisíc eur zmizlo zo zemského povrchu.

Netradičný hľadač pokladov

V roku 2017 hľadal Daniel Liška diela Júliusa Jakobyho. Zbieral materiál do svojej knihy o košickom rodákovi a umelcovi. Niektoré Jakobyho diela sa nachádzajú v depozitoch galérií, ďalšie sú v sú­kromných zbierkach a niektoré majú podobu mozaík vo verejnom priestore. Malo by ich byť okolo dvadsať. Jedna napríklad vo Vysokých Tatrách. Po krkolomnom hľadaní pomohol historik Vysokých Tatier Ivan Bohuš, ktorý definitívne potvrdil, že budova a s ňou aj Jakobyho mozaika už neexistujú. Iné zas nebolo ťažké nájsť. Daniel Liška je Košičan, takže jednoducho obchádzal miesta, kde by mali byť. Jedna pri materskej škole na sídlisku Terasa je v dobrom stave.

Nálezca strateného pokladu DANIEL LIŠKA, v pozadí odkrývanie mozaiky.
Zdroj: ANDREA ČEPIŠŠÁKOVÁ

Ale mozaiky, ktoré mali byť pri vstupoch do základných škôl na ulici Kežmarská 28 a Kežmarská 30, tam jednoducho neboli. Daniel Liška teda oslovil vedenie školy, aby zistil, kde sa nachádzajú. Dozvedel sa, že v roku 2013 a v roku 2016 školy prešli rekonštrukciou, ktorej súčasťou bolo zateplenie, a že mozaiky, ktorých hodnotu si vtedy nikto neuvedomoval, sú jednoducho zateplené. Viete, ako to je – to nevymyslíš, to je život. Riaditeľka školy bola spolužiačkou Daniela Lišku zo strednej aj základnej školy. Zúčastneným bolo úprimne ľúto, čo sa stalo. Prejavili vôľu veci napraviť. Muselo však uplynúť päť rokov od čerpania grantu na rekonštrukciu, počas ktorých sa so stavbou nesmelo nič robiť. Ach, tá byrokracia! Potom sa veci dali do pohybu.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia