Rusko, najväčší štát na svete, ponúka rôznorodé klimatické podmienky. Väčšina z&nbsp;nás ho má spojené s&nbsp;chladom a&nbsp;extrémnymi mrazmi a&nbsp;práve za nimi mám namierené aj ja. Prvýkrát som Rusko navštívil v&nbsp;lete pred štyrmi rokmi. Transsibírskou magistrálou som prešiel z&nbsp;Moskvy do Irkutska, kde som si dal sľub, že na Sibír sa vyberiem ešte raz, tentoraz v&nbsp;poriadnej zime. Pristávam v&nbsp;sibírskom hlavnom meste Irkutsk, vonku je –23 °C. Taxík z&nbsp;letiska odmietam a&nbsp;vyberám sa do mesta pešo, aby som naplno precítil tú ikonickú sibírsku zimu. Fúka studený vietor a&nbsp;ľudia tu chodia ako tučniaky – s&nbsp;rukami vo vreckách sa tackajú zo strany na stranu, zababušení v&nbsp;hrubých kabátoch. Zapadol som medzi nich veľmi rýchlo.

Dlhým tvarom Jakutská republika, je najväčšia republika Ruskej federácie nachádzajúca sa vo východnej časti krajiny na Sibíri. S rozlohou 3 103 200 km2 zaberá tri časové pásma, žije tu okolo 950 tisíc obyvateľov. V oblasti leží okolo 700 jazier, nachádza sa tu aj veľké množstvo nerastných surovín, ťaží sa ropa, diamanty.
&nbsp;
Obyvatelia sú veľmi priateľskí a pohostinní. Vravia, že keby neboli súčasťou Ruska, bohatstvom by konkurovali Spojeným arabským emirátom. Vzťahy s Ruskom sú však veľmi dobré. Hovorí sa tu prevažne jakutským jazykom, ktorý je podobný napríklad turečtine. V celej republike Sacha je zhruba dvakrát drahšie, ako v iných častiach Ruska. Platí to najmä o ovocí a zelenine, ktorého je v oblasti nedostatok.
&nbsp;
Stravovať sa vegetariánsky možno aj v Ojmjakone, no ponuka je veľmi obmedzená. Mráz je suchý, čo v kombinácii s bezvetrím, ktoré v jakutskej oblasti panuje, vytvára celkom znesiteľné klíma. Nie je teda nutné žiadne expedičné vybavenie. Výborne poslúžia aj hrubé vlnené svetre. Ja som mal na sebe sedem vrstiev, tri vrstvy na nohách a dvoje hrubé termo ponožky. Bolo mi teplo.
&nbsp;
Elektroniku je nutné mať vodeodolnú. Najväčším testom sú pre ňu prechody z chladu do tepla, niekedy môže byť rozdiel aj 100 stupňov. Mobil, ak je držaný v teplom vrecku a používaný účelovo, vydrží. Dron, keďže má silné batérie, ktoré ho vnútorne zohrejú, dokáže lietať aj v teplotách -50°C.

Republika Sacha

Mesto Irkutsk postavili ruskí dekabristi, je to sibírske centrum inteligencie a&nbsp;umenia. Miestni šľachtici bojovali za to, aby mestom išla Transsibírska magistrála, čo sa im aj podarilo. Cez Couchsurfing stretávam miestnych priateľských ľudí. Po prehliadke mesta smerujeme do Listvianky, rybárskej dedinky na brehu Bajkalu. Ide o&nbsp;najznámejšie miesto, ktoré možno z&nbsp;Irkutska navštíviť. Miestni ho však nemajú príliš v&nbsp;láske. Je tam na ich vkus priveľa ruchu, turistov, komercie. Aktuálne tu ortuť teplomera ukazuje –27&nbsp;°C, a&nbsp;aj keď sem chodí autobus každú polhodinu, veľa ľudí tu nie je.

V&nbsp;januári ešte Bajkal nie je úplne zamrznutý, a&nbsp;aj keď je ľad na chôdzu dostatočne pevný, predsa len sa po ňom pohybujem s&nbsp;rešpektom. Legálne sa totiž môžeme kĺzať po ľade len so vznášadlom, čo je pre miestnych, samozrejme, lákavý biznis. Po zamrznutom Bajkale sa tu s&nbsp;nami šmýka veľa Kórejčanov a&nbsp;Číňanov, ktorí jazero považujú za ľahšie dosiahnuteľný severný pól. Ľad je v&nbsp;tejto oblasti číry, bez snehovej pokrývky, takže pekne vidno na dno. Sme však len zhruba pol kilometra od brehu, ďalej to radšej neriskujeme. Prechádzka po najhlbšom jazere sveta (až 1&nbsp;642 metrov) je však v&nbsp;každom prípade zaujímavý zážitok.

Večer sa vraciam do hostela a&nbsp;plánujem cestu na ostrov Oľchon, známy autentickou, až mystickou atmosférou. Miestni vravia, že keď sa na Oľchon dostanete, hneď pocítite úľavu od vonkajšieho sveta. Na ostrove žije veľa šamanov, liečiteľov a&nbsp;mnoho ľudí ho navštevuje práve preto. Mňa však zaujímajú najmä prírodné krásy Bajkalu, skala Šamanka a&nbsp;to, ako sa na ostrove žije. Elektrinu tam zaviedli len nedávno, nie je tam ani centimeter asfaltu a&nbsp;v&nbsp;osade Chužir žije zhruba päťtisíc obyvateľov. Z&nbsp;Irkutska sa do dvesto kilometrov vzdialenej osady Chužir dostávam dvoma minibusmi a&nbsp;vznášadlom. V&nbsp;lete mi postačoval jeden dopravný prostriedok. Strechu nad hlavou nachádzam u&nbsp;miestnych, je to však komerčné ubytovanie, štyrikrát drahšie než v&nbsp;Irkutsku. Sprcha je vonku, no aspoň je teplá.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Skala Šamanka je hneď za dedinou a&nbsp;obklopujú ju davy ázijských turistov. V&nbsp;lete sa dá v&nbsp;jej blízkosti kúpať, hoci v&nbsp;tejto vode, ktorá je ľadová aj v&nbsp;horúcich dňoch, málokto vydrží viac ako desať minút. Teraz je však všetko zamrznuté a&nbsp;okolo Šamanky možno kráčať. Keď som tu bol naposledy, pred Šamankou stála veľká tabuľa zakazujúca ženám vstup na skaly. Vraj je tam silná energia, ktorá na ne nepôsobí priaznivo. Tento zákaz som tu dnes nenašiel. Ľad v&nbsp;tejto oblasti je veľmi hrubý, no okolo Šamanky sú časté zemetrasenia. Tie okrem iného spôsobujú pohyby ľadu a&nbsp;trhliny v&nbsp;ňom.

Počas prechádzky po ľadovej ploche počuť dunivé zvuky z&nbsp;hlbín Bajkalu. Spôsobuje ich najmä rozpínanie ľadu. Zvuk pridáva na intenzite, keď po ľade ide auto, hoci aj kilometer vzdialené. Sám som si doprial asi 14-kilometrovú túru, v&nbsp;polovici som sa však pre silné praskanie ľadu otočil a&nbsp;dobre som urobil. Domáci mi neskôr povedali, že pred pár dňami sa v&nbsp;tejto oblasti miestny šaman prevrátil s&nbsp;autom do jazera. Turistov našťastie tesne predtým stihol vyložiť na brehu. Pre turistov sa tu organizujú zájazdy, a&nbsp;to hlavne na severnú a&nbsp;južnú stranu ostrova. Býval som na izbe s&nbsp;turistickým sprievodcom, ktorý mi ukázal fotografie a&nbsp;vysvetlil, že veľký rozdiel tam nie je, keďže v&nbsp;oblasti ostrova je ľad všade pokrytý snehom. Odporučil však južnú stranu ostrova. Sever je zase z&nbsp;mojich skúsenosti lepšie zažiť v&nbsp;lete.

Jakutsk, hlavné mesto republiky Sacha, je najchladnejšie veľkomesto na planéte. Donedávna ho bolo možné navštíviť len letecky. Cesta do Jakutska po zemi predstavovala týždňový boj autom po nespevnených cestách. Novopostavená železničná trať sa končí v&nbsp;dedine na druhej strane rieky Lena, cez ktorú sa v&nbsp;zime jazdí autobusmi po ľade. Rieka má šírku sedem kilometrov. Cesta vlakom do Jakutska mi trvá štyri dni. Dve noci som strávil vo vlaku a&nbsp;jednu v&nbsp;Neriungri, malom meste na hraniciach Jakutskej republiky. Vlaky sú typické ruské „plackarty“, teda otvorené kupé so šiestimi ležadlami blízko pri sebe.

Cena letenky do Jakutska a&nbsp;lístka na vlak je porovnateľná, no vlak ponúka rozhodne lepší zážitok. Z&nbsp;okna môžete pozorovať, ako sa krajina plynule mení zo zamrznutej tajgy na tundru. Tú tvoria vysoké a&nbsp;úzke stromy so silne namrznutou vrstvou snehu a&nbsp;ľadu. Teploty v&nbsp;tejto oblasti plynule klesajú z&nbsp;irkutských –23 °C na jakutských –45 °C. Aká je vonku zima, prezrádza aj výraz tváre mladej ruskej sprievodkyne, ktorá si postávanie vonku a&nbsp;čakanie na pasažierov príliš neužíva. Pre mňa je tu však zážitkom úplne všetko. V&nbsp;takýchto teplotách som nikdy nebol a&nbsp;s&nbsp;neskrývanou radosťou zisťujem, že moje staré vlnené svetre a&nbsp;topánky z&nbsp;robotníckych potrieb sú na takéto mrazy úplne dostačujúce.

Je šesť hodín ráno a&nbsp;mesto sa pomaly prebúdza. Ľudia idú do práce, na nákupy, vládne tu bežný život ako kdekoľvek inde. Stretávam mladú Rusku, ktorá vraví, že dnes je ešte teplo, nad čím sa len pousmejem. Ľudia sú tu veľmi priateľskí. V&nbsp;meste som len pár hodín a&nbsp;už mám kde spať, k&nbsp;tomu tipy na najlepšie reštaurácie a&nbsp;miesta, ktoré treba navštíviť. Jedným z&nbsp;nich je napríklad múzeum mamuta, permafrostu a&nbsp;tržnica, kde leží silno zmrazené mäso len tak vonku.

Budovy sú prekúrené, takže ak sa vnútri poriadne zohrejete, skutočný chlad pocítite až tak o&nbsp;hodinu. Autá majú nainštalovaný systém, ktorý automaticky naštartuje motor, keď teplota v&nbsp;kabíne klesne pod –15&nbsp;°C. Autom ideme niekoľko kilometrov po zamrznutej rieke k&nbsp;vhodnému miestu, kde rozložíme stan a&nbsp;zakúrime v&nbsp;ňom prenosnou pieckou na drevo. Cez vyvŕtané diery potom lovíme ryby malými udicami. Tie prahnú po čerstvom vzduchu, a&nbsp;tak skáču von takmer samy. S&nbsp;konzerváciou si hlavu lámať nemusíme: mokré ryby na silnom mraze do pár sekúnd zamrznú.

V&nbsp;meste stretávam tím poľských dobrodruhov a&nbsp;spolu sme pozvaní do miestneho kultúrneho centra porozprávať o&nbsp;svojich zážitkoch. Vrátili sa z&nbsp;expedície do Ojmiakonu, najchladnejšieho miesta na zemi, ktoré obývajú ľudia. Miesta, kam mám namierené aj ja. Chcem však iný zážitok. Zaplatiť si šoféra do tisíc kilometrov vzdialeného Ojmiakonu nie je to, čo v&nbsp;cestovaní vyhľadávam. Okrem iného ani cena za túto prepravu nie je najlacnejšia, pre sólo cestovateľov už vôbec nie. Chcem spoznať, ako sa v&nbsp;týchto oblastiach žije, a&nbsp;precítiť to z&nbsp;tvárí miestnych ľudí, nie z&nbsp;pripravených poučiek turistických sprievodcov.

Rozhodujem sa ísť stopom. Víza sa mi končia o&nbsp;desať dní, dovtedy sa musím vrátiť do Jakutska a&nbsp;stihnúť lietadlo. Prvých štyristo kilometrov je cesta v&nbsp;dobrom stave. Nájdete pri nej veľa čerpacích staníc, dedín a&nbsp;motorestov. Do osady Chandyga prichádzam o&nbsp;polnoci a&nbsp;prespávam na internáte miestnej univerzity. Skoro ráno začínam zase stopovať. Cesty a&nbsp;ulice sú prázdne. Vonku tu nikto pešo nechodí, takže stopovanie je o&nbsp;to jednoduchšie. Dvoma autami sa podvečer dostávam na ďalšie štyristo kilometrov vzdialené miesto do motorestu Kuba.

Považujem to za šťastie. Počas celej cesty tu nebola žiadna čerpacia stanica, mobilný signál ani žiaden zdroj tepla. Okrem dvoch vodičov, s&nbsp;ktorými som sa viezol, som nevidel iného človeka, nepredbehli sme žiadne auto a&nbsp;ani nás žiadne nepredbehlo. Taká je táto oblasť odľahlá. V Kube ostávam sám. Je tu teplo, internet a&nbsp;dá sa najesť. Skúšam stopovať posledných dvesto kilometrov do Ojmiakonu, no po troch hodinách postávania v&nbsp;48-stupňovom mraze, keď smerom na Ojmiakon nešlo ani jedno auto, svoj zámer vzdávam a&nbsp;prespávam v&nbsp;motoreste na lavičkách. Ráno skúšam stopovať ešte raz.

Po dvoch hodinách na mraze, keď som už skoro prestával cítiť ľavú nohu, sa konečne objavilo auto smerujúce k&nbsp;160 kilometrov vzdialenému Tomtoru. Po celodennom boji v&nbsp;nákladiaku plnom uhlia som konečne v&nbsp;cieli tejto etapy – 40 kilometrov pred Ojmiakonom. Na konci dediny opäť dvíham ruku s&nbsp;odhodlaním dokončiť svoju púť, hoci aj pešo. Po troch hodinách, keď opäť neprešlo ani jedno auto, v&nbsp;spoločnosti troch vrčiacich a&nbsp;evidentne hladných psov a, samozrejme, silného mrazu, nakoniec rezignujem a&nbsp;už skoro za tmy hľadám nocľah. Celý deň som nič nejedol a&nbsp;nepil. Nebolo to ani možné, lebo všetky moje zásoby jedla a&nbsp;vody sú na kosť premrznuté. Prespávam v&nbsp;guesthouse a&nbsp;ráno sa v&nbsp;aute s&nbsp;miestnymi dostávam do Ojmiakonu.

V&nbsp;roku 1926 tu namerali rekordných –71,2 °C, v&nbsp;lete však teplota stúpa k&nbsp;horúcim 30 stupňom nad nulou. V&nbsp;centre dediny je pamätné miesto s&nbsp;teplomerom, aktuálne je tu –54 °C. Fotím, lietam dronom a&nbsp;idem hľadať ubytovanie. Z&nbsp;komerčnej ponuky je tu len jeden guesthouse, po zoznámení s&nbsp;miestnymi však prespávam v&nbsp;kultúrnom dome. Ojmiakon je miesto, ktoré sa navštevuje kvôli zážitku. Môžeme tu totiž robiť veci, ktoré sa nikde inde na svete nedajú. Napríklad keď vyhodíte do vzduchu vriacu vodu, zamrzne a&nbsp;na zem už nedopadne skoro nič.

Všetko, čo obsahuje vodu, zamŕza v&nbsp;sekundách. Banánom sa dajú zatĺkať klince do dreva. Miestni robia pre turistov atrakcie v&nbsp;podobe kúpania, mňa však zaujímal najmä ich každodenný život. Populáciu Ojmiakonu tvoria predovšetkým starší ľudia a&nbsp;tí, ktorí sa vrátili z&nbsp;miest. Mladí po dosiahnutí školopovinného veku odchádzajú do väčších miest a&nbsp;naspäť sa už zväčša nevrátia. Zo stravy prevládajú hlavne ryby a&nbsp;konské mäso v&nbsp;surovom stave.

V&nbsp;oblasti je veľmi draho, no miestni majú vcelku štedré dôchodky – aspoň na naše pomery určite. V&nbsp;zime sa von veľmi nechodí, a&nbsp;pokiaľ niečo treba urobiť, robí sa to rýchlo a&nbsp;efektívne. Ak idú ľudia do lesa, zohrievajú sa po ceste v&nbsp;stanoch s&nbsp;pieckou. Aj autá sa opravujú pod teplým stanom. Dal som si prechádzku okolo Ojmiakonu, predstavujúcu sedem hodín v&nbsp;50-stupňovom mraze. Skúšal som, či pôjde nejaké auto naspäť do Jakutska. Nešlo ani jedno, tak som sa na druhý deň zviezol s&nbsp;miestnymi. V&nbsp;Jakutsku bolo okolo –40 °C. Vtedy som pochopil, čo znamená, keď Rus povie, že je mu pri takomto mraze teplo.

Môj výlet po Rusku trval 30 dní, teda presne mesiac, počas ktorého mi platili víza. Keby som mohol ostať dlhšie, ostal by som. Táto časť Ruska má svoju jedinečnú atmosféru, ktorá si ma veľmi rýchlo získala. Cesta, ktorú som uskutočnil, a&nbsp;najmä spôsob dopravy, aký som do Ojmiakonu zvolil, sa môžu zdať nebezpečnými, najmä preto, že som vyrazil sám. Všade som však stretol zaujímavých ľudí a&nbsp;priateľov, ktorí mi tento nezabudnuteľný zážitok nesmierne obohatili.

Stopom na Sibír: Keď Rus povie, že je mu pri mínus 40 stupňoch teplo

Výber pre vás

Stopom na Sibír: Keď Rus povie, že je mu pri mínus 40 stupňoch teplo

Súvisiace články

Pýcha drsného severu: Príroda na prvom mieste a štandard, o ktorom môžete iba snívať

Súostrovie utrpenia: Už len cesta na toto miesto si vyžaduje pevné nervy a silný žalúdok

Pobaltská perla: Krajina so zvláštnym štátom v štáte, kde každý pes má právo byť psom

Výber pre vás