Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Vynára sa však otázka, čo bude s&nbsp;odídencami a&nbsp;odídenkyňami, ktorí nemôžu pracovať. Ide hlavne o&nbsp;matky s&nbsp;tými najmenšími deťmi, invalidov či ľudí v&nbsp;seniorskom veku.

Po novom už napríklad nebudú môcť ľudia z&nbsp;Ukrajiny cestovať zadarmo. Základná bezplatná preprava má platiť buď päť dní po vstupe na Slovensko, alebo päť dní po získaní statusu odí­denca. Bezplatne budú môcť cestovať už iba žiaci a&nbsp;žiačky do školy či ľudia hľadajúci si prácu, aj to len počas 60 dní. Výnimku by mohli mať napríklad osoby so zdravotným postihnutím. Po vypuknutí vojny štát poskytol majiteľom bytov, domov a&nbsp;podnikateľom finančné príspevky za to, že vo svojich priestoroch ubytovali ľudí utekajúcich pred vojnou. Za jednu dospelú osobu na jednu noc to bola suma sedem eur, za dieťa 3,50 eura. Prvotná správa znela, že pomoc sa bude poskytovať iba do 30. júna tohto roka. Ministerstvo vnútra na svojej webovej stránke oznamuje, že získať príspevok za ubytovanie bude možné aj počas letného obdobia. Presné detaily však ešte nie sú známe.

„Ministerstvo vnútra v spolupráci s rezortom práce, sociálnych vecí a rodiny a s ďalšími príslušnými rezortmi situáciu intenzívne rieši. V súčasnosti sa čaká na podpis pani prezidentky k novele zákona o azyle schválenej Národnou radou SR, v nadväznosti na to bude vláda Slovenskej republiky reagovať príslušným nariadením, ktorým sa má predĺžiť obdobie čerpania príspevku. Nariadenie má upravovať nielen príspevok za ubytovanie, ale aj stravovanie. Získať príspevok za ubytovanie utečencov z Ukrajiny tak bude možné aj počas letného obdobia. Finálna dohoda naprieč rezortmi bude následne podliehať ešte schváleniu koaličnej rady. Následne budeme informovať o detailoch,“ spresnila pre redakciu Života hovorkyňa ministerstva vnútra Zuzana Eliášová.

Článok pokračuje na následujúcej strane&nbsp;

Za marec a február ministerstvo vyplatilo 6 648 ubytovateľom sumu 2,5 milióna eur. Uchýlili spolu 24 463 ľudí utekajúcich pred vojnou. Dáta za apríl rezort ešte spracováva. Už teraz však vedia, že čísla boli vyššie. Predbežná poskytnutá suma je 4,6 milióna eur. Počiatočná informácia o tom, že štát bude peniaze poskytovať len do konca júna, vzbudila u tých, ktorí poskytli Ukrajincom a Ukrajinkám strechu nad hlavou, paniku. V Galante v miestnej ubytovni uchýlili na začiatku až 300 ľudí, čím sa zaradili medzi najväčších ubytovateľov na Slovensku. Riaditeľ Jaroslav Louda nám vysvetlil, že už v predstihu ľudí, ktorí ušli pred vojnou, upozornili na to, že za ubytovanie v mesiaci júl si budú musieť pravdepodobne zaplatiť sami.

„Spočiatku týmto ľuďom pomáhali naši obchodní partneri aj charitatívne organizácie. Naši zamestnanci pomáhali, ako sa dalo, koordinovali, triedili donesenú materiálnu pomoc. Veľa odídencov a odídenkýň sa zamestnalo, iní pokračovali v ceste smerom do západných krajín, niektorí sa vrátili domov. Dnes u nás býva asi sto ľudí.“ Pred galantskou ubytovňou sme náhodne oslovili niekoľko ukrajinských žien. Vysvetlili nám, že väčšina z nich pracuje v nitrianskom automobilovom závode. Zle sú vraj na tom iba štyri rodiny. Ide o dve matky malých detí do troch rokov, ďalšia pani je invalidná dôchodkyňa. V prípade štvrtej rodiny ide o starú matku so svojimi vnúčatami. Dotyčné rodiny pravidelne cestujú do Bratislavy, vzdialenej 55 kilometrov, odkiaľ si z výdajne potravín pre vojnových utečencov a utečenky donesú potraviny, aby mali čo jesť.

Náš štát už ľuďom z&nbsp;Ukrajiny nevypláca finančné dávky v&nbsp;hmotnej núdzi. Na dospelú osobu to bola suma približne 69 eur. Pomoc v&nbsp;podobnom objeme od mája zobrali na seba medzinárodné organizácie, a&nbsp;to Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov, Detský fond OSN, Medzinárodná organizácia pre migráciu a&nbsp;Slovenský Červený kríž. „Táto dohoda je uzavretá na tri mesiace s&nbsp;možnosťou jej predĺženia na ďalšie tri mesiace. Treba zdôrazniť, že vo všetkých oblastiach pomoci ide o&nbsp;dočasnú podporu, ktorá reflektuje aktuálny stav utečencov na Slovensku a&nbsp;ich potreby tak, aby takto prijaté opatrenia nediskriminovali našich občanov. V&nbsp;oblasti zamestnávania odídencov sme nastavili všetky potrebné podmienky tak, aby sa ľudia, ktorí našli dočasné útočisko na Slovensku, mohli u&nbsp;nás zamestnať a&nbsp;plnohodnotne sa tak zaradiť k&nbsp;ekonomicky aktívnemu obyvateľstvu,“ informovali nás z&nbsp;ministerstva práce, sociálnych vecí a&nbsp;rodiny.

Ako vyplýva z tlačovej správy Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, za marec poskytli dávku v hmotnej núdzi 16-tisíc poberateľom a poberateľkám z Ukrajiny. Ľuďom postihnutým vojnou pomohli za daný mesiac sumou takmer 2,17 milióna eur. Chorým ľuďom, invalidom a tehotným ženám vyplatili spolu 2 500 ochranných príspevkov.

Podľa dát ministerstva vnútra bolo na Slovensku od 1. marca obyvateľom a obyvateľkám Ukrajiny udelených už 78 493 dočasných útočísk. Zo štatistík Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny zas vyplýva, že v máji ich u nás pracovalo 22 600. Jednou z nich je pani Anastázia (26). Pred vojnou žila v&nbsp;meste Sumy na severovýchode krajiny iba dvadsať kilometrov od ruských hraníc. Doma pracovala ako učiteľka informačných technológií, dnes je v&nbsp;Seredi a&nbsp;prácu si našla vo veľkosklade textilu. Hoci osem hodín stojí na nohách a&nbsp;chýba jej učiteľská práca, je rada, že zarába peniaze. Spomína, ako spolu so svojou päťročnou dcérou, s&nbsp;mamou a&nbsp;desaťročným bratom celých sedem dní čakali na dobrovoľníkov, ktorí ich autom odviezli z&nbsp;ostreľovanej oblasti. Cestovali dva dni, od iných Ukrajincov dostali kontakt na Miloša Majka zo Serede, u&nbsp;ktorého dnes bývajú. V&nbsp;jeho dome našlo útočisko spolu deväť odídencov a&nbsp;odídenkýň vrátane detí.

Po prekročení hraníc cestovali z&nbsp;východu republiky nočným rýchlikom do Trnavy, odtiaľ do Serede. „Nikdy sme neboli v&nbsp;zahraničí, nevedeli sme sa u&nbsp;vás orientovať, dobrí ľudia nám však vysvetlili, do ktorého vlaku máme nastúpiť, kde zase vystúpiť,“ opisuje Anastázia. Z&nbsp;krajiny zmietanej vojnou cestovali bez peňazí, mladá žena nám úprimne hovorí, že nemali žiadne úspory. Už cestou premýšľali, z&nbsp;čoho budú žiť, čo budú jesť. „S&nbsp;mamou sme vedeli, že jediným východiskom bude nájsť si čo najrýchlejšie prácu.“ Obidve ženy dnes pracujú v&nbsp;spomínanom veľkosklade, pripravujú balíky šiat na expedíciu. Pracovné zmeny si nastavili tak, aby vždy bolo postarané o&nbsp;ich dve deti. „Moja dcéra Sofia nastúpila do materskej školy, pán, u&nbsp;ktorého bývame, nám pomohol s&nbsp;vybavovaním. Brat zase navštevuje zá­kladnú školu. Sofia má rada detskú spoločnosť, hneď si v&nbsp;škôlke zvykla. Trápi ma len to, že často spomína otca, plače za ním, nevie pochopiť, prečo necestoval s&nbsp;nami.“

Článok pokračuje na následujúcej strane

V&nbsp;úplne inej situácii je jej menovkyňa 23-ročná Anastázia, ktorá k&nbsp;nám utekala pred troma mesiacmi s&nbsp;vtedy šesťmesačným synom. Jej domovom na Ukrajine je Dnepropetrovská oblasť. Doma ostala jej mama, pretože nechcela opustiť svojho 28-ročného syna, preto sa dohodli, že do bezpečia ujde len Anastázia so svojím dieťaťom. Cestovala 24&nbsp;hodín vlakom, opisuje, že cesta s&nbsp;takým malým dieťaťom bola veľmi náročná. Na Slovensku by sa chcela zamestnať, aby bola finančne sebestačná, práve pre syna to však nepripadá do úvahy. Dnes má deväť mesiacov, v&nbsp;tomto veku je náročné umiestniť ho do jaslí. Aktuálne poberá finančnú pomoc vo výške 140 eur, pomáha jej miestna charitatívna organizácia. „Som v&nbsp;náročnej životnej situácii, je to ťažké, zvykla som si, čo iné mi ostáva,“ hovorí. Anastázia je slobodná matka, napriek tomu jej pomáha otec dieťaťa, pretože si je vedomý, že je odkázaná na pomoc iných.

„Je naivné domnievať sa, že všetky ženy z&nbsp;Ukrajiny sa dokážu hneď zamestnať,“ uviedla pre Sme.sk šéfka Ligy za ľudské práva Zuzana Števulová. Rezort práce na našu otázku, ako chce riešiť práve takéto prípady, odpovedá: „Vedieme medzirezortnú pracovnú skupinu, ktorá pripravila konkrétnu Stratégiu integrácie odídencov z&nbsp;Ukrajiny v&nbsp;podmienkach Slovenskej republiky. Ide o&nbsp;dokument, v&nbsp;rámci ktorého jednotlivé rezorty definovali konkrétne oblasti a&nbsp;problémy, to jest prioritné osi, ktoré v&nbsp;súvislosti s&nbsp;aktuálnou mimoriadnou situáciou pokrývajú a&nbsp;riešia v&nbsp;rámci svojich kompetencií stanovených zákonom. Stratégia sa zameriava na strednodobé a&nbsp;dlhodobé časové obdobie.“