Odlietajú každý rok v polovici augusta. Čaká ich dvoj- až trojmesačná cesta. Podľa pozorovaní mali ešte pred niekoľkými rokmi „naše“ bociany svoje druhé domovy v Juhoafrickej republike. V pos­ledných rokoch nelietajú až tak ďaleko. Stačí im Čad a okolité krajiny pod rovníkom, kde nedávno začali s inten­zívnym zavlažovaním.

Počas cesty na ne číhajú nás­trahy prírody a zlé počasie. K tomu strelci v Libanone majú záľubu strieľať do početných migrujúcich kŕdľov na oblohe a súťažiť, kto ich viac pošle k zemi. Robia to len pre zábavu. Bociany nejedia. Ich mäso nie je ktovieaká lahôdka a ani ho nie je ktovieako veľa. Keď už, hodí sa skôr na polievku.

Plodnosť ide cez žalúdok

Miroslav Fulín je jeden z našich najskúsenejších znalcov života bocianov. Nikto mu nekázal sčítavať ich. Robí to sám od seba. Odhodlaný dobrovoľný ornitológ vyštudoval učiteľstvo biológie a chémie. Keď skončil, poslali ho na učňovskú školu ako vychovávateľa. „Som z učiteľskej rodiny a chcel som učiť. V tom čase som už chodil s manželkou, ktorá mala rovnakú aprobáciu. Vzápätí ma poslali na katedru geo­lógie na baníckej fakulte v Košiciach robiť asistenta. Pomocnú vedeckú silu som tam robil už v čase, keď som študoval,“ spomína.

Od detstva bol ornitológ. Viedol si zápisky a pozoroval vtáky. „Na geológii som si povedal, že ornitológii musím zostať verný. Využil som, že na škole sme mali študentov z celého Slovenska. Každého prváka som sa spýtal, skadiaľ je a či majú niekde v obci bociany. Povedal som si, že je to druh, ktorý by mal každý poznať, a takto si urobíme prehľad, ako je to s ním u nás. V Európe v tom čase robili desaťročné sčítacie cykly. To ma neoslovilo, veď stačí, aby sčítanie vyšlo na zlú sezónu a čísla boli nízke. Zobral som si za svoje sčítavať bociany každý rok,“ usmieva sa.

Prváci boli spočiatku zaskočení otázkou na bociany. Mnohí ani netušili, či ich v dedine majú, a museli sa spýtať či poobzerať doma.

Keď išiel Miroslav Fulín okolo nejakého hniezda, skontroloval si ho. „Mám databázu výskytu bocianov na východnom Slovensku od roku 1976 a od roku 1984 už na celom Slovensku. Na východe krajiny je stále 60 až 70 percent našich hniezd. Na juhozápade nám ich ubúda. S rozširujúcou sa databázou pribúdali spravodajcovia. Jeden mi hlásil výskyt za celý okres, iný len za dedinu. Dnes máme stránku www.bociany.sk, kde je veľa informácií. Od roku 2001 má každé hniezdo svoju kartu so základnými údajmi o prílete, počte mláďat, prípadne ich živote. Stálych pozorovateľov je približne tridsať, zvyšok pokrývajú dobrovoľníci.“

Musia konať

Bociany sa k niektorým mláďatám správajú z pohľadu moderného človeka hororovo. Ak majú nedostatok potravy a nestíhajú živiť seba a všetky mláďatá, tak to najslabšie z hniezda vyhodia. „Pre citlivejšie povahy je to nepochopiteľné, ale je to forma ich sebaobrany. Keď na jar priletia, nevedia, aké potravinové možnosti budú mať počas sezóny. Spočiatku to môže vyzerať na hojnosť alebo priletia dobre nažraté sarančami z Afriky. Keď sú nakŕmené, plodnosť stúpa. Lenže ak sa situácia zmení a nemajú čím kŕmiť, musia konať.“ U bocianov je kanibalizmus výnimočný. Vlastné mláďatá sú schopné zožrať len v časoch extrémneho nedostatku potravy. Doplatí na to spravidla to najmenšie mláďa. Samička znáša vajcia každý druhý deň. Sadne na ne trebárs po treťom vajci a štvrté znesie až dva dni nato. Tri mláďatá majú náskok pred štvrtým. Každý chce byť v hniezde najsilnejší. Štvrté mláďa zaostáva, lebo sa ani nedostane k rovnakému množstvu potravy. Oproti súrodencom je čoraz menšie. Matka to v prípade núdze využije a…

Na život a na smrť

Samce spravidla prilietajú na to isté hniezdo. Konkurencia je však veľká. Keď sa stretnú dva bociany na jednom hniezde, je to zvyčajne boj na život a na smrť.

Samce prilietajú skôr a čakajú na samice. Páry sú si na prvý pohľad verné, ale nie je to o vernosti až za hrob. Ak samica dlho neprilieta, rozvášnený samec sa rád spári aj s inou partnerkou, ktorá mu pristane na hniezde. Najmä čerstvo pohlavne dospelým mladým samičkám je v podstate jedno, ku komu zosadnú.

„Dokážu si veľmi rýchlo nájsť k sebe cestu. Keď potom priletí predošlá partnerka, samec si počká, ako si to medzi sebou vybavia. Jemu je to jedno. V posledných rokoch označujeme bociany ľahko odčítateľnými krúžkami. Stačí nám ďalekohľad alebo kvalitnejšia fotografia, aby sme spoľahlivo vedeli, aké príbehy sa v hniezdach odohrávajú. Od príletu sledujeme, či priletel ten istý samec a či má tú istú partnerku.“

Vyšlo, že samice si vyberajú geneticky najsilnejších partnerov s dobrým potenciálom. „Preto sa rady nechajú cestou oplodniť zdatnejším samcom a vzápätí pokračujú ďalej svojou cestou k starému partnerovi, ktorý sa postará o potomstvo. Tomu ešte dovolia páriť sa, ale vajíčka už sú oplodnené… Máme na kamere samca, s ktorým sa samica ešte ani nestihla spáriť a už mu zniesla vajíčka. Neprešla mu cez rozum, vajcia okamžite vyhodil z hniezda aj so samicou. Asi si povedal, že bude radšej sám, ako chovať pankharta.“

Kamery na hniezdach sú zradné. Ľudia, ktorí sledujú, čo sa tam deje, z tepla bytu či domu, nie sú pripravení prijať zákonitosti prírody a intimitu života. „Nepáčia sa im drsné bitky, vyhadzovanie mláďat a ani následky zlého počasia. Stáva sa, že bociany doletia, keď začne snežiť, a ľudia nám okamžite píšu, aby sme zasiahli a postavili nad ne markízu či dáždnik. Musíme taktne vysvetľovať, že to je vec bocianov. Zákony prírody musia platiť. Keby sme bociany začali šetriť a odchovávať, nedopadne to dobre. Vypúšťať ich z chovov sa neosvedčilo. Boli prítulné, udomácnené a nemali dlhý život vo voľnej prírode.“

Najstarší bocian na Slovensku je v zajatí chovaná 32-ročná samica na fakulte v Banskej Bystrici. „Keď mala pätnásť, narazila do drôtov a museli jej amputovať krídlo. Stále má snahu sadať na vajíčka, ale či je ešte plodná, nevieme. V Nemecku prednedávnom utratili 32-ročného samca, pretože bol už štyri roky senilný a len postával. Na Slovensku máme skúsenosti s dvadsaťročným bocianom. Nevieme, kde hniezdil. Pozorovali sme ho len v kŕdli v poli. Myslím, že na slobode sa dožívajú sedem až deväť rokov. Najplodnejšia časť populácie sú päť- až šesťročné jedince.“

Švédske stoly

Na vtáky z robustných hniezd na stĺpoch a komínoch zvyčajne predátori nedosiahnu. Ak by zaspali niekde na lúke, môžu ich uloviť šakal či líška. To sa stáva málokedy. Odpočívajúci bocian vyhľadáva spoločnosť vtákov, ktoré dokážu na nebezpečenstvo citlivo reagovať, napríklad volavky. „Krkavce si k nim chodia na vajcia. Vyhadzujú ich z hniezda a bociany sa tomu niekedy len nechápavo prizerajú. Kuny likvidujú stromové hniezda. Darmo do nich bociany ďobú ostrými zobákmi, nepomáha to. U bocianov čiernych sme pozorovali, ako im jastrab nárazom zhadzuje z hniezd mladé a potom si ich pozbiera.“

Bocian čierny je druhým našim bocianím druhom. Žije v lesoch, kam človek nechodí. „Stáva sa, že páry majú aj dve hniezda. Ak na jednom nemajú pokoj, preletia na druhé. Čierne bociany odlietajú skôr ako biele.“

Bociany sa prechádzajú v priekopách, popri cestách, hľadajú hraboše a obojživelníky, neskôr v sezóne tiež koníky a kobylky. Najlepšie sa im pasie na vlhkých lúkach, kde majú dostatok potravy – ich obľúbené vypapané hraboše. Dostatok potravy znamená vyšší počet vychovaných mláďat. Môže ich byť až päť. „Obce s najväčším počtom hniezd majú na hniezde len jedno či dve mláďatá, pretože potravy tam nie je toľko. Najviac – sedemnásť hniezd – bolo tento rok v Kamenici nad Cirochou medzi Humenným a Sninou. Zemplínske Hradište kleslo na sedem hniezd. Do počtu bocianov radikálne zasahuje poľnohospodárstvo.“

Pred odletom bocianov sa stali dôležitým biotopom smetiská, na ktorých nachádzajú veľa odpadu, ktorý im vyhovuje, a žije tam aj dosť potkanov. „Čoby sa naháňali za žrádlom, keď sa im oň môžu postarať ľudia. Chodia medzi buldozérmi a vyberajú si potravu. Sú to pre ne švédske stoly na predodletovej hostine. Tie jedince, ktoré nezahniezdia, vydržia na smetiskách aj celú sezónu.“

Za našimi hranicami v rakúskom Marcheggu je široko-ďaleko jediná stromová kolónia bocianov. Okrem stromov obsadili tiež komíny zrekonštruovaného zámku. Na Slovensku je hniezdenie bielych bocianov na stromoch vzácne. Bociany z Marcheggu môžeme považovať aj za svoje, pretože väčšinu potravy lovia za hranicou. Zalietajú za rieku Moravu k nám, kde majú ako keby švédske stoly. Preto ich je na jednom mieste veľa a aj počet mláďat je vysoký.