Pred dverami svojej dielne často nachádza rôzne bicykle alebo torzá z nich. Martina Zehnala totiž v moravských Hruškách poznajú ako „kutila“, ktorý dáva bicyklom druhú šancu. Teda podľa svojich predstáv. Jeho výtvory sú síce nezvyčajné, no použiteľné, i keď na mnohých je bicyklovanie hotový kumšt.

S touto netradičnou záľubou začal už ako siedmak v základnej škole koncom osemdesiatych rokov minulého storočia. „Náš telocvikár mal dvojbicykel. Tak sme si ho s kamarátmi urobili tiež, lenže sa nám po čase zlomil, pretože nikto z nás nevedel zvárať. Dospelí nám ho zvariť nechceli, aby sme si na ňom nevyrazili zuby, skúšali sme to teda elektrinou,“ spomína Martin.

A to bol vlastne iba začiatok, pretože onedlho si vyrobil vysoký bicykel. „Otec mal v garáži dielňu, zaliezol som tam a tunoval bicykle. To bol vtedy cirkus, keď som mu rozpílil Ukrajinu! Kde je bežne sedadlo, namontoval som pedále, potom metrovú rúrku a sedadlo, kormidlo som takisto predĺžil. Vydržal mi tri roky,“ hovorí.

Dnes je známy v širokom okolí a v Pelhřimove, kde sa každoročne koná festival rekordov, pred šiestimi rokmi vyhral v slalome na Baletke. Je to bicykel, na ktorom možno odbočiť nielen predným, ale aj zadným kolesom, takže sa jazdí do osmičiek, čo je veľmi vhodné najmä pre slalom. V rovnaký rok tam zabodoval aj jeho vtedy päťročný syn. „Volali mi vtedy: prines nejaký bicykel, novinári nemajú o čom písať, urobíme nejaký rekord, niečo si vymysli. Hovorím, výborne, vezmem aj malého. Ja som spravil rekord na Baletke v slalome na 50 metrov a syn mal takisto rekord,“ vysvetľuje a dodáva, že pôvodne mal syn zakázané bicyklovať sa na jeho výtvoroch, aby si neublížil, no napokon sa to na zopár z nich naučil.

Keď Martin nasadne na Baletku, jeho bicyklovanie vyzerá zvláštne vlnivo. „A viem sa aj dookola,“ povie a začne sa točiť takmer okolo vlastnej osi. Potom vyberie Spermiu, čo je najmenší bicykel určený pre dospelých. Pripomína detské „odrážadlo“ s pedálmi. Martin vyštartuje a slimačím krokom premáva okolo nás. Kilometer na tomto žihadle trvá približne šestnásť minút. V dielni má zaparkovanú aj Spermiu tandem. Keď nasadne na Dievčenský sen, pripomína jeho bicyklovanie jazdu na koni. Kolesá majú totiž posunuté osky mimo stredu, takže sa na ňom jazdí kolísavo. „Minule sa jedna dievčina chcela povoziť a napokon sa bicyklovala štyri hodiny,“ kričí.

Keď spod strechy vytlačí Kolo v kole, ukazuje, ako sa na ňom dá spraviť kotrmelec. Prakticky ho už nerobí, je to pomerne nebezpečné. Nápadom však inšpiroval jedného kaskadéra, ktorý si takto chce upraviť motorku... Nasleduje Žirafa – vysoký, v podstate nadstavený bicykel, na ktorom sa dá prejsť potok suchou nohou. A napokon kolobežka, na ktorej sa netreba odrážať a pohybuje sa tak, že jazdec sa na nej pohojdáva.

Martin dokáže staré bicykle svojrázne využiť. „Čo sa zíde, to z nich dám dole, čo nepotrebujem, pôjde do zberu. Z času na čas tu musím predsa upratať. Aj tak na to potrebujem dosť peňazí, pretože niektoré súčiastky musím kúpiť. Kormidlo, ventily, sedadlá, pedále, ložiská...“ vyratúva. Má v dielni aj zopár „normálnych“ bicyklov, ktoré predá, aby mal na ďalšie súčiastky, ale jeho vymyslené prototypy sú nepredajné. „Jednému som urobil vysoký bicykel a on si na ňom zlomil ruku. Jeho mamka mi to potom dala patrične najavo, takže odvtedy ich iba požičiavam a aj to na vlastné nebezpečenstvo. Raz v Pelhřimove si jeden borec skúšal môj bicykel a zlomil si nohu. No uznal, že je to jeho problém,“ tvrdí.

Opravených má okolo tridsať, napríklad Max je vysoký 2,01 metra a dlhý 4,5 metra, takže ak sa s ním niekam chystá, musí ho rozobrať, aby ho mohol previezť. „Minule tu jeden zháňal favority. Dnes sa totiž mnohí k týmto bicyklom vracajú, pretože sú veľmi kvalitné. Mali iba jednu nevýhodu, že mali príliš voľné predné vidlice,“ dodáva.

Dielňu má mimo domu, pretože tam by sa mu všetky jeho veci nepomestili a ani jeho manželka by z toho nebola nadšená. „Takto mi to toleruje, ešte stále som ženatý. No pred sezónou je toho dosť. Cez týždeň som v práci a na víkend idem s bicyklami napríklad do Ostravy. To odchádzam v sobotu o piatej ráno a o polnoci som doma. Dám sa trochu do poriadku, sadnem do auta a idem na Prahu. V nedeľu večer sa vrátim domov a v pondelok ráno do práce. Pracujem na živnosť ako servisný technik pre mobilných operátorov, takže si dokážem zladiť prácu i koníčka. Ideálne je, ak to viem dva-tri dni dopredu, aby za mňa našli náhradu, alebo aby som zladil robotu,“ vraví Martin, ktorý chcel byť pôvodne záhradníkom. Vraj ho lákali kvety.

A čo je paradox, tento cyklomajster na bežnom bicykli príliš nejazdí. Vraj na takom jazdia len „pavóci“.